V súčasnosti je pred dokončením návrh nového návštevného poriadku Tatranského národného parku, od ktorého si verejnosť sľubuje otvorenejší prístup do veľhôr. Ľahšie skúmať tajomstvá dolín, bez sprievodcu zájsť na Gerlach. Viac pešiakov môže dokonca prispieť k obmedzeniu ťažby či tvrdých stavebných zásahov do prírody. Nájde sa však konečne zhoda?
Na hrebeni medzi Pyšným sedlom a vrchom Blyšť v Západných Tatrách sa odohráva scéna, ktorá by pred pár rokmi bola veľkou vzácnosťou. Asi päťdesiat metrov od seba stoja nehybne dvojice turistov. Medzi nimi, priamo pri vyznačenom turistickom chodníku sa totiž pasie stádo kamzíkov aj s mláďaťom. Zvieratá turistov registrujú, no pokiaľ ľudia stoja, neodchádzajú. Až keď sa začnú približovať, pokojne odkráčajú do doliny na poľskej strane.
Foto: Andrej Barát, Pravda
„Ak sa v týchto končinách budete dlhšie ponevierať, určite ich ešte stretnete,“ hovoria nám dvaja českí turisti. „Nás sprevádzajú od rána.“ Sme na okruhu z Podbanského cez Kamenistú dolinu na Bystrú, najvyšší vrch Západných Tatier, a potom Bystrou dolinou naspäť. Okrem dvoch Čechov stretávame za celý deň iba jedného Slováka, dvoch Španielov a skupinku Poliakov. Je nádherný, slnečný, prázdninový deň. Žiadne tmavé mraky, ktoré by ľudí od túry odradili.
Človek by si mohol povedať, či je väčšie otváranie Tatier vôbec potrebné. Krásne doliny v rozkvete, kamzíky na hrebeni ako na safari… a takmer žiadni záujemcovia. Navyše, ak väčšine turistov aj tak stačia turistické centrá, miesta, kam sa dá dostať lanovkami, magistrála a štíty zvučných mien ako Kriváň a Rysy… Otvorenosť sa však nedá chápať len ako vyznačkovanie nových trás či voľný pohyb mimo nich. Vyžaduje si zmenu očakávaní od národného parku.
Na Gerlach?
Začnime však zvrchu – teda od Gerlachu. Ako najvyšší tatranský i slovenský vrch je symbolom diskusie o tom, či „otvoriť” verejnosti ďalšie tatranské vrcholy (okrem tých, na ktoré vedú vyznačené trasy už dnes). Gerlachovský štít bol kedysi prístupný voľne, v posledných desaťročiach sa však naň bežný turista dostane legálne len v sprievode horského vodcu. Proti tomuto stavu sa pred piatimi rokmi postavila občianska iniciatíva Naše hory. "Nepáčilo sa nám, že sa za posledných 25–30 rokov Vysoké Tatry bezdôvodne uzatvárajú pre bežných turistov. Na druhej strane je tu istá skupina v horách privilegovaná,“ hovorí za Naše hory Martin Porada, vyštudovaný fyzik, dnes manažér a tiež vášnivý turista.
Naše hory teda navrhli, aby sa pre turistov otvorila cesta k ďalším tatranským štítom a horským priechodom, v prípade, že cesta na ne si vyžaduje len bežné turistické zručnosti. Vychádzali pritom z viac ako 60-ročnej skúsenosti na tomto chránenom území a zo známeho vysokohorského sprievodcu Tatranské vrcholy a odporúčali tie, ktoré v ňom autori Július a Arno Andrášiovci označili na úrovni ľahkej alebo strednej náročnosti. Sú medzi nimi vrcholy ako Vysoká, Furkotský a Mengusovský štít, Baranie rohy či Široká veža a ďalšie. Cez cesty spôsobom via ferrata (turistika s istením, známa napr. z Álp) navrhovali aj otvorenie Gerlachovského a Lomnického štítu.
„Vychádzame aj z toho, že v minulosti na tieto vrcholy mohli turisti ísť prirodzene ako je to všade vo svete. Obmedzenie ich pohybu pritom TANAP nikdy riadne nezdôvodnil. Ústava pritom zakotvuje slobodu pohybu, ak ju chce štát nejakým spôsobom obmedziť, mal by to riadne vysvetliť. V podstate by mal byť pohyb prirodzené voľný všade a obmedzený len v častiach, kde je to riadne a opodstatnené vysvetlené a zdokumentované. Iste ide nám tu o organizovaný pohyb, teda riadne označené a zaistené trasy,“ mieni Porada. Podľa neho sa navyše na štíty chodí aj tak, a to chaoticky. Vyznačená trasa by teda zásah do prírody minimalizovala. Riadne zabezpečená cesta by zase znížila riziká, ktoré turisti podstupujú, keď sa v súčasnosti vyberú na „zakázané” vrcholy na vlastnú päsť. "V prípade via ferrata by sa ich cesta vyznačila úplne presne,“ dodáva.
Iniciatíva Naše hory sa snažila aj o širšiu podporu iných turistických spolkov a združení, jednoznačný spoločný tlak však nenastal. Klub slovenských turistov však nové trasy na štíty podporuje, ak budú bezpečné. Riaditeľ Správy TANAP-u Pavol Majko hovorí, že kým nový návštevný poriadok nie je dokončený (termín je do konca leta) môže povedať len toľko, že je osobne za to, aby sa symbol, akým Gerlach je, otvoril verejnosti viac ako dnes. Nový návštevný poriadok by podľa neho mal vyriešiť aj doterajšie zvýhodnenie horských vodcov. Tí tak zrejme budú musieť po novom oslovovať klientov inak.
Nepáči sa nám, že za posledných 30 rokov sa Vysoké Tatry bezdôvodne uzatvárajú pre bežných turistov.Martin Porada, Naše hory
Zatiaľ však aspoň pred Gerlachom varujú. Oleg Štulrajter zo Spolku horských vodcov Vysoké Tatry si myslí, že ho pre turistov nezatvorili len z rozmaru. „Je to orientačne náročný vrchol, určite ťažší ako napríklad rakúsky najvyšší vrch Grossglockner. Z pohľadu bezpečnosti pohybu je to v súčasnosti nezmysel. Ak ho ale znova vyznačia a zabezpečia, budeme to rešpektovať,“ mieni. „Prax je ale taká, že keď turisti vidia vyznačený chodník, strácajú súdnosť. Minule som napríklad na Prednom Solisku videl chlapa, čo mal dieťa v sedačke a na nohách vietnamky. A začalo pršať. Ak by sa pošmykol, dieťa zabije,“ spomína.
Zvieratá a turisti
To, že sa na problematiku otvorenia Tatier verejnosť pozerá najmä cez Gerlach a ostatné štíty, je však chyba. To podstatné, čo môže reálne zmeniť vnímanie návštevy národného parku, sa totiž odohráva v nižších polohách. V Liptovskom Hrádku sa stretávame s ekológom a filmárom Erikom Balážom. Kým Naše hory žiadajú najmä vytvorenie nových turistických trás, Baláž by bol najradšej, keby sa situácia oproti súčasnosti úplne otočila. „Dnes je zákaz všade, kde nie je vyznačená turistická trasa. Podľa mňa by ale mal byť voľný pohyb všade, kde by to nebolo zakázané,“ hovorí.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Zároveň by podľa neho zákaz musel byť riadne zdôvodnený. „Vychádzam z toho, že mi nikto doteraz nepredložil dôkaz, že by peší turizmus nejakým spôsobom ničil prírodu. Hovorí sa o plašení zvierat. Ale čo sa stane, ak človek vyľaká jeleňa? Ten akurát prebehne nejakých sto metrov a ďalej normálne funguje. Okrem toho, ak by sa na zvieratá v národnom parku prestalo poľovať, nebudú sa nás ľakať vôbec. Príkladom môžu byť kamzíky, ktoré dnes na niektorých miestach kráčajú len pár metrov od turistov,“ tvrdí Baláž, ktorý o Tatrách najnovšie dokončil tretiu časť filmovej trilógie Život v oblakoch, Nesmrteľný les a Živá rieka.
Uvádza aj ďalšie príklady spolužitia ľudí a zvierat. „Nad Tichou dolinou je asi najrušnejší hrebeň Tatier – od Kasprovho vrchu, na ktorý vedie z poľskej strany lanovka. Napriek tomu, že hore je to hotová diaľnica pre ľudí, z Tichej doliny pozorujem zvieratá – medvede, vlky, kamzíky, jelene, ktoré sa pokojne prechádzajú len pár metrov pod hrebeňom. Jedno z najlepších tokanísk tetrova hlucháňa je zase neďaleko lanovky na Predné Solisko. Tetrov hlucháň tam nie je preto, že by mal rád prítomnosť ľudí, ale preto, že je tam dobrý les. Zvieratá budú tam, kde je dobrý les. Bez ohľadu na to, či sú v okolí turisti. Prírodu reálne ničí zánik biotopov: ťažba dreva, výstavba ciest aj zjazdovky. Peší turista je oproti tomu úplne neškodný, s výnimkou niekoľkých citlivých lokalít, kde by mal byť vstup zakázaný,“ dodáva.
Majko by však s takýmto návrhom nesúhlasil. Hovorí, že tam, kde sa pohybujú turisti, zaznamenali viac zranení kamzíkov, hoci to nechce dávať do priamej súvislosti. Spomína aj poľskú štúdiu, podľa ktorej horolezci skobami narúšajú flóru v skalných stenách, no iné príklady škôd, aké by mohli napáchať turisti, neuvádza. „V každom prípade – máme viac ako šesťsto kilometrov vyznačených chodníkov, to je pre niektorých aj na celý život. Podľa mňa zároveň poskytujú možnosť vidieť takmer všetko, čo sa v Tatrách vidieť dá. Naozaj treba ľudí púšťať ďalej do dolín, aby sa tam chaoticky pohybovali?“ pýta sa Majko.
Šéf Správy TANAP-u spomína aj heslo, ktoré sa objavuje v poľských Tatrách – „Nevyhadzuj smeti, nekrič, choď po vyznačenej trase, a už chrániš.“ Viackrát počas rozhovoru pripomína, že ochrana prírody je konzervatívna. „Vieme aj to, že sa píše rok 2017 a nový návštevný poriadok bude zohľadňovať aktuálne nároky turistov. Prípadná každá nová trasa sa ale bude posudzovať jednotlivo. Nejde to tak, že sa stanoví nejaký počet vrchov podľa náročnosti. V najstaršom národnom parku musí byť ochrana prírody prvoradá. Nechcem ale tých, čo očakávajú zmeny, schladiť – o poriadku sa určite bude diskutovať.“
Viac sprevádzaní
Balážovo riešenie by tiež mohlo naraziť na problém, ako ho uplatniť v praxi. Dnes sa ľudia ako-tak dokážu držať na Slovensku veľmi dobre vyznačených trás. Ako by dokázali odsledovať, kedy už vchádzajú na územie, ktoré je zakázané? Ornitológ Ján Dobšovič si tiež myslí, že takéto veľké uvoľnenie by mohlo spôsobiť chaos. S Balážom sa však zhodujú v tom, že by sa malo zjednodušiť licencované sprevádzanie ľudí mimo vyznačených chodníkov horskými sprievodcami. Tí môžu skupiny sprevádzať aj dnes, keď si spravia kurz za 2¤500 eur, do rezervácií však stále potrebujú výnimky, odrádza ich aj byrokracia.
Práve komerční sprievodcovia by pritom mohli byť dôležitou súčasťou zmeny turizmu v Tatrách. Dnes väčšina ľudí spoznáva naše veľhory maximálne cez informačné tabule na náučných chodníkoch. Turisti sa delia do veľkej miery na tých, ktorým stačí vidieť Štrbské Pleso a okolie, prípadne sa vyvezú na Hrebienok; a na tých, ktorí sa vydajú aj na dlhšie trasy či už pre športový výkon, alebo pre pozorovanie prírodných krás. Skutočné spoznávanie je však na vedľajšej koľaji. Čo je škoda, keďže by mohlo meniť ekologické zmýšľanie ľudí aj ekonomickú situáciu miestnych. A napokon aj chrániť Tatry.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Oleg Štulrajter nám prezradil, že turistov prevažnú väčšinu času vodia na tie isté štíty, len párkrát do roka sa niekto ozve s nevšednou požiadavkou, ktorá by súvisela s lepším poznávaním Tatier. Pavol Majko hovorí, že za rok sprevádzajú so zámerom pozorovať divé zvieratá či divokú prírodu „niekoľko desiatok“ ľudí. A hoci hovorí, že do budúcnosti chcú takéto aktivity rozširovať, zrejme nebudú mať kapacity ani marketingové schopnosti, aké by mal súkromný sektor. Horskí vodcovia aj ľudia zo Správy TANAP-u sprevádzajú na takýchto poznávacích túrach najmä zahraničných turistov. Prečo to teda rozširovať?
„Takéto služby by mali potenciál zamestnať priamo aj nepriamo stovky ľudí v regióne Tatier,“ hovorí Baláž, ktorý tvrdí, že už dnes je po takýchto sprievodcoch veľký dopyt. „Minule som sa napríklad zastavil v hoteli Kempinski, kde mi hovorili, že sa hostia pýtali, kto by ich vedel zobrať pozorovať zvieratá, a nemali pre nich odpoveď,“ dodáva. Ak by sa podarilo takúto turistiku rozbehnúť vo väčšom, profitovať by mohli aj správcovia či majitelia pozemkov, ktorým by sprievodcovia platili poplatok za vstup na ich územie. A azda by to niektorých odradilo od ťažby dreva či stavieb, keď by zistili, že na prírode môžu zarobiť aj inak.
Máme viac ako šesťsto kilometrov vyznačených chodníkov.Pavol Majko, šéf Správy TANAP-u
Správcovia by mohli i pomáhať regulovať obávaný chaos, pri voľnejšom pohybe vo veľhorách. „Keď mi niekto povie, že budú zrazu plné doliny ľudí, len krútim hlavou. Prevažná väčšina ľudí bude sama naďalej chodiť len po vyznačených trasách. Mimo sa ísť boja, pretože územie nepoznajú a boja sa divých zvierat. Tí, ktorí by chceli, by si vzali sprievodcov, ktorí by sa správali zodpovedne, inak by mohli prísť o licenciu. Na počty návštevníkov v rezerváciách by sa dali spraviť aj limity,“ načrtáva možný scenár Baláž a hovorí, že treba ľuďom ukázať, že tak ako je prirodzené mať sprievodcu pri prehliadke jaskyne, mohlo by to byť aj pri návšteve tatranskej divočiny.
Transparentné spoplatnenie
Ak by si ľudia zvykli na sprevádzané návštevy, o prácu by nemuseli prísť ani horskí vodcovia. Už dnes ich kontaktujú najmä zahraniční turisti, ktorí využívajú sprievod aj na značených turistických chodníkoch. Dá sa očakávať, že aj v prípade voľného prístupu na ďalšie štíty budú menej skúsení turisti využívať ich služby aj naďalej. Otázkou ostáva, akú stratégiu napokon zvolí TANAP pri otvorení trás a vrcholov. Nový návštevný poriadok pripravuje aj z toho dôvodu, že tento rok vyšlo najavo, že starý je od roku 2002 neplatný. Momentálne platia dočasné podmienky, ktoré kopírujú starý, konzervatívny poriadok.
Foto: Andrej Barát, Pravda
„Ak by sa takéto podmienky vo veľkej miere zachovali aj v novom, podľa informácií, ktoré sa k nám od ľudí dostávajú, viacero turistov začne takéto nariadenia ignorovať. Momentálne sa však stále snažíme s TANAP-om komunikovať a presadiť naše požiadavky,“ uzatvoril Porada. Jeho, ale aj Balážovým argumentom za otvorenejšie sprístupnenie Tatier pre turistov je aj fakt, že v národnom parku sa pohybujú aj ťažké stroje a prebieha ťažba dreva či nová výstavba, čo sú všetko výraznejšie zásahy do prírody ako peší turisti. Ak by sa teda ochrana územia a väčšia otvorenosť Tatier spojila s regionálnym rozvojom, možno by sa tieto neželané elementy podarilo časom z Tatier vytlačiť.
Napokon, to, že tzv. mäkký turizmus (pešia turistika) prírode neškodí, uznávajú všetci oslovení. Len jej treba spraviť lepšie zázemie – marketingové aj funkčné. Jednou z ciest by mohlo byť symbolické spoplatnenie vstupu do Tatier. Poliaci vyberajú poplatok vo výške jedného eura. U nás to zatiaľ nie je téma. „Analytici vypracovali súbor opatrení, akýsi zoznam nápadov, z ktorého možno čerpať pri nastavení rozpočtu národných parkov. Jedným je aj zavedenie vstupného. Musela by tomu ale predchádzať diskusia, ktorá sa momentálne ešte nezačala,“ odkázal hovorca envirorezortu Tomáš Ferenčák.
Porada by spoplatnenie prijal len v tom prípade, keby bolo jasné, ako sa financuje údržba a rozvoj vo Vysokých Tatrách dnes. Musí tu existovať aj záruka, že sa peniaze skutočne vrátia do národného parku. „Peniaze by sa mohli využiť na značenie a zabezpečenie staro-nových trás, informačné tabule, na toaletné boxy, prípadne by sa vybudovali spevnené cesty na niektoré vrcholy. Na Rysy si v poslednom úseku turisti chodia ako sa im zachce, a vrchu to neprospieva. Spevnená, širšia cesta by to vyriešila,“ dodáva. Proti transparentnému vyberaniu symbolického vstupného nie je ani predseda Klubu slovenských turistov Peter Dragúň. Erik Baláž by si spoplatnenie vedel predstaviť len v lokalitách, kde sa neťaží a nepoľuje. „Keby napríklad chcel dnes niekto vyberať vstupné v Nízkych Tatrách, to by bola sila,“ dodáva. „Poplatok by mal byť za extra službu.“
Keď odchádzame z budovy Spolku horských vodcov v Starom Smokovci, Štulrajter na záver na margo preferencie pešieho turizmu v Tatrách dodáva: „Pekná predstava, len či nie naivná.“ Správa TANAP-u je teda uprostred náročného procesu. Jej nový návštevný poriadok môže byť krokom, ktorý konečne spojí alebo, naopak, ešte viac rozdelí tatranskú obec. Argumenty proti pešiakom sú chabé. Možno bude lepšie začať s nimi úplne novú partiu, ako dať Tatrám po rokoch patu – mat.