Kazachstan je bohatý aj na chudobu

, 08.08.2017 07:00
charita
Ani charita nedokáže nahradiť lásku, ktorú potrebujú kazašské siroty, zdôrazňujú rehoľné sestry. Autor:

Usporiadanie svetovej výstavy Expo 2017 v kazašskej Astane vyšlo usporiadateľov podľa predbežných odhadov na viac ako 1,3 miliardy dolárov. Z nich viac ako polovica putovala na investičné projekty v metropole. Ibaže Kazachstan to nie len Astana či Alma-Ata. Po investíciách volajú aj inde v obrovskej stredoázijskej krajine. Zatiaľ prevažne neúspešne. Aj preto pomáha každý, ako môže. Slovensko najnovšie napríklad aj charitou.

„Konkrétne smeruje do Karagandskej oblasti,“ konkretizovala pre Pravdu Patrícia Žáčiková, generálna komisárka SR pre Expo 2017 s tým, že s myšlienkou uskutočniť charitatívnu zbierku prišla Lucia Juzová, manželka nášho veľvyslanca v Kazachstane. Nedávno, počas galakoncertu v Divadle baletu v Astane, napokon prevzala symbolický balíček pomoci. Je určená komunite rehoľníkov, ktorí sa venujú deťom aj dospelým v kazašskom vnútrozemí.

„Chceme prezentovať Slovensko nielen formou obchodovania, ale aj myšlienkou, podľa ktorej by práve biznis mal pomáhať aj ostatným. Viacerí oslovení slovenskí partneri, ako napríklad DM drogéria či Slovenská poľnohospodárska univerzita, pozitívne reagovali na naše oslovenie. Dnes je už výsledok charity v rukách ľudí, ktorí to veľmi potrebujú,“ konštatovala generálna komisárka SR pre Expo 2017. Konkrétne ide napríklad o ošatenie, posteľnú bielizeň, drogistické výrobky každodennej potreby.

V prevažnej väčšine sú to nové veci a iba malá ich časť je z druhej ruky. Pre tých mladších sú určené aj hračky a rôzne sladkosti. Podľa Žáčikovej ide zatiaľ iba o materiálnu pomoc, ale nevylúčila, že v ďalšom kole prispeje charita aj financiami. S nimi je to aj podľa nej však zložitejšie, a preto to chce čas.

Časť adresátov spomínanej pomoci z Kongregácie školských sestier de Notre Dame sme stretli aj na záverečnom galavečere pri príležitosti Dní Slovenskej republiky na výstave Expo 2017. Prečo práve Kazachstan, nedalo nám neopýtať sa na úvod. Dozvedáme sa, že kongregácia nemala pôvodne vlastnú misiu. Ak vraj však bude treba, tak ju vyšlú, konštatovalo vedenie. O dva týždne prišiel list z Kazachstanu. Bolo to v roku 2004 a obsahoval pozvanie biskupa Jána Pavla Lengu z Karagandy pracovať vo farnosti Balchaš.

„Boli sme v šoku. Veď som ani poriadne nevedela, kde je Kazachstan. Zo siedmej triedy som si síce pamätala zemepisné názvy Donbas, Kuzbas, Karaganda, najväčšie zásoby uhlia a to bolo všetko. Ale Kazachstan?“ spomína jedna z rádových sestier. Pochádza z Popradu, ale už roky pracuje s kolegyňami v kazašskej stepi. Medzi ľuďmi, ktorých predkov násilne vyhnali z domova a ktorí pracovali v neľudských podmienkach.

„Dnes tu žijú ich deti a vnuci. Žiaľ, aj teraz v ťažkých podmienkach. Veď napríklad v mestečku Balchaš, v ktorom pôsobí naša farnosť, funguje roky závod na spracovanie medenej rudy a drahých kovov. Ibaže z čias vybudovania – v prvej polovici minulého storočia – sa technológia spracovania vôbec nezmenila,“ upozornila na súčasnú neľahkú situáciu ďalšia z rehoľných sestier.

Ešte pred samotnou misiou navštívilo mesto Balchaš vedenie kongregácie a po návrate na Slovensko na základe videného v polopúšti rezolútne rozhodlo: nikam sa necestuje. Ľudí z kongregácie šokovala najmä kvalita vzduchu, ktorý dodnes pravidelne znečisťuje svojimi splodinami už spomínaný závod. Výsledkom je neznesiteľný zápach, dýchacie ťažkosti a následne rôzne dnes ešte stále nevyliečiteľné choroby.

„Aj v súčasnosti tam ekológia ťahá za kratší koniec,“ potvrdila otvorene aj drobná žena pochádzajúca z Brezovice na Orave. Napokon však matka predstavená zmenila názor a vycestovali. V samotnom Balchaši, ktorý sa nachádza na území niekdajšieho smutne známeho gulagu Karlag (Karagandijskij láger) boli spočiatku tri a dnes sú dve. V auguste však pribudnú ďalšie dve rehoľné sestry. No pracujú aj v Kapčegaji, asi 100 kilometrov od Alma-Aty.

„Miestny kňaz sa staral o deti doslova z ulice, až ich počet dosiahol 120. Kňazov útulok však nikdy nemal štatút detského domova. Bolo by to vraj nedobrou vizitkou pre Kazachstan. A tak naše sestry mali na starosti v jednom dome 15 detí, o ktoré sa nik nestaral. Ale dnes je už situácia v Kapčegaji oveľa lepšia. Aj keď k spokojnosti je stále ďaleko,“ upozorňuje na slabiny bohatého Kazachstanu jedna z diskutujúcich rehoľných sestier. V Balchaši sa s nimi stretávajú, napríklad, keď dieťa ochorie. Väčšinou siroty navštevujú lekára v sprievode starých mám alebo s niekým z príbuzných.

„Väčšinou však k lekárovi nechodia kvôli zlej situácii v zdravotníctve na vidieku. Liečia sa radšej sami. Kupujú si neraz drahé lieky a používajú ich podľa vlastného uváženia, čo je veľmi zlé. Ale minulý rok nám už v lekárni nepredali antibiotiká, pretože, tak ako iné lieky, sú už postupne dostupné iba na lekársky predpis. Aj keď je to akýsi zdrap papiera, ale podpísaný lekárom,“ opisuje Popradčanka. V Balchaši pritom funguje veľká nemocnica. No kritickú situáciu charakterizuje konkrétny príklad, ktorý jedna z rehoľných sestier zažila doslova na vlastnej koži.

Minulý rok ju pri zakrývaní vinohradu v záhrade čosi poštípalo. O tri dni mala ruku opuchnutú na nepoznanie. Infekcia postupovala smerom k ramenu a vyššie. „Za všetky zdravotné úkony musíme platiť, ale peniaze nie sú všetko. Ak treba pomôcť, tak vždy ich nájdeme. Našťastie, máme medzi miestnymi lekármi dobrých známych. Manželský pár, ktorému som ako ,vyučená' logopedička pomohla so synčekom. Okamžite príďte, reagovali na otázku, čo robiť,“ spomínajú rehoľné sestry na manželov.

Rehoľné sestry na ceste kazašskou stepou do...
Rehoľné sestry na ceste kazašskou stepou do dedinky Ozjornoe. Autor: sestrynd

Ona kardiologička, on psychiater ihneď určili prostriedok, ktorý na nimi vystavený predpis kúpili v lekárni. S tým, že ho v nemocnici vpichnú nešťastnej kolegyni do žily. Keď však s liekom pribehli do nemocnice na centrálny príjem, ohúrili ich vyhlásením, že vraj oni injekcie nepichajú a poslali ich domov. Neostávalo iné, ako zavolať opäť manželov lekárov, ktorí po práci prišli a zabránili prípadnému anafylaktickému šoku hroziacemu aj úmrtím nešťastnej ženy. „Boli to vtedy športové podmienky,“ spomína dnes už s úsmevom Popradčanka v typickom, ale slušivom šate rehoľných sestier. Vraj hadičky s infúziou viseli z vešiaka, ale o tri dni bola pacientka v poriadku. Napriek prežitému sa podľa nej zdravotný a sociálny systém v Kazachstane pomaly buduje. Vrátane adopcií či celkovej starostlivosti o dieťa. Začína sa „hýbať“ aj systém zdravotného poistenia. Najväčšou prekážkou je však doteraz obrovská byrokracia. Platí to aj o Balchaši.

„Doteraz tam vidíme dôsledky komunistického totalitného režimu. Konkrétne alkoholizmus, rozpadnuté rodiny, bezprizorné deti, ktorým chýbajú úplné základy výchovy. Jednoducho rozbitá spoločnosť,“ počuť z úst tentoraz Popradčanky dočasne „nasadenej“ tisíce kilometrov od domova. Na otázku, či za spomínané neduhy môžu skutočne komunisti, pripomenula, že sú to následky gulagu. Súčasti už spomínaného Karlagu. Jedného zo stoviek gulagov roztrúsených po obrovskom území bývalého Sovietskeho zväzu.

Samotný Karlag sa nachádzal v strednom Kazachstane a mal rozlohu približne ako terajšie Francúzsko. Súčasťou bol aj tábor Alžir, najväčší v ZSSR pre manželky tzv. „zradcov krajiny“. Neboli tu vraj až také tvrdé klimatické podmienky ako niekde v gulagoch na Sibíri, o ktorých písal aj spisovateľ Alexander Solženicyn. Postavili ho uprostred kazašskej stepi v roku 1938 a fungoval až do roku 1953. Počas tohto obdobia bolo v tábore celkovo umiestnených až 20-tisíc žien.

V celej Karagandskej oblasti stretnete množstvo ľudí, ktorí sa nie vlastným pričinením ocitli tisíce kilometrov od svojich domovov.

V roku 2007 otvorili na jeho území pamätný komplex, ktorý má pripomínať hrôzy vtedajších čias. Svoj pamätník majú aj odvlečení Slováci. Spolu s Čechmi ich prešlo celkove peklom gulagov podľa dostupných dokumentov asi 25-tisíc. Dodnes tu však stretnete potomkov deportovaných krymských Tatárov alebo Nemcov z Povolžia či Poliakov alebo Litovcov. O nič lepšie sa nemali ani kočovní Kazachovia, ktorým v rokoch 1933 – 1935 zobrali stáda dobytka do kolchozov a sovchozov. Bol to pritom jediný zdroj obživy národa, pretože na slanej pôde stepi sa nič neurodí. Výsledkom bolo vymretie 49 percent pôvodného obyvateľstva spôsobené hladom.

V celej dnešnej Karagandskej oblasti stretnete množstvo pohnutých osudov ľudí, ktorí sa nie vlastným pričinením ocitli tisíce kilometrov od svojich domovov. „Dnes je babičkou, ale vtedy, keď ju násilne deportovali z Ukrajiny, mala iba osemnásť rokov. Dôvod? Napomáhanie banderovcom. Ibaže starenka dodnes tvrdí, že v tom čase ani nevedela, kto sú to banderovci. Nepomohlo, a desať rokov si odsedela v lágri,“ rozpráva jedna zo sestier dnes ťažko pochopiteľný, ale pravdivý príbeh z minulosti. Aj po výkone trestu sa mohli násilne deportovaní pohybovať len na vyhradenom území, nehovoriac už o pobyte vo veľkých mestách. Na každé „vycestovanie“ potrebovali „bumažku“, povolenie miestnych úradov.

A ako to vyzerá dnes konkrétne v Balchaši? Samotné mesto chátra. Vyzerá to tak, že peniaze zo štátnej pokladnice zatiaľ smerujú inde. Mesto leží na pobreží rovnomenného jazera, ktoré je jedným z najväčších v Ázii. Na prvý pohľad idylka. Ibaže napríklad kravy, ktoré pijú vodu z jazera, sú navonok v dobrej kondícii, ale ťažko od miestnych dostanete odpoveď na otázku, či biele plávajúce drobné kusy vo vode sú „darom prírody“, alebo už spomínaného neďalekého závodu.

Čo dnes potrebujú v Balchaši najviac, pýtame sa v narážke na najnovšiu charitatívnu pomoc zo Slovenska. Odpoveď je jednoznačná: lásku. „Naše deti, o ktoré sa staráme, sú všetko siroty. V lepšom prípade poznajú matku, často však alkoholičku, ale otca nikdy nepoznali. Väčšina žije s babičkami, ktorých dôchodok je mizivý a obrovská byrokracia im bráni získať sociálnu pomoc,“ poukazuje na tvrdú realitu dneška jedna z rehoľných sestier. V tejto súvislosti spomína starenku, ktorá má „na krku“ štyri vnúčatá od ich narodenia. Najstarší má už 15 rokov, a aby prežili, tak zbierajú po stepi železo a za získané peniaze si tak môžu každý večer kúpiť chlieb. Sem-tam si ulovia niečo v stepi alebo chytia nejakú rybku v jazere, aby aspoň občas mali na skromnom stole aj mäso.

„Vari najdojímavejšie je, keď starý otec sirôt žijúcich rodičov zastrelí malé stepné kačičky, ktoré veľa mäsa ani nemajú, a jednu nám prinesie,“ s neskrývaným dojatím vraví rádová sestra o ľuďoch, ktorí vedia, čo je to bieda, a dokážu sa deliť aj s tým posledným. Bolo aj tak, že keď už nemali čo jesť, zabili kravu a aj z tej kúsok priniesli Slovenkám. A to všetko už v 21. storočí.

Dve dievčatká a jeden chlapec – siroty boli aj na Dňoch SR na Expo 2017. Našinci im a podobným osudom stíhaným pomáhajú, ako môžu. Napríklad projektom adopcie na diaľku. A tak niektoré siroty už dostávajú finančnú pomoc spod Tatier, ktorá im napriek bezplatnej školskej dochádzke umožňuje hoci nákup školských potrieb. Za všetky sa platí. Aj v bohatom Kazachstane, ktorého podzemie schováva chemické prvky prakticky celej Mendelejevovej tabuľky.

Pre Kazachov má spoločná fotografia s...
Pre Kazachov má spoločná fotografia s Detvancami pred slovenským pavilónom nádych exotiky. Autor: Boris Latta, Pravda

„Projekt Expo je pre Kazachstan veľmi dôležitý. Ide o imidžový projekt. Mnohé štáty priviezli svoje výnimočné inovácie. Koncentrácia takýchto projektov sa už sama osebe musí niekedy zúročiť a poslúžiť rozvoju Kazachstanu,“ vyhlásil nedávno kazašský prezident Nursultan Nazarbajev. Nielen v Balchaši tamojším sirotám ostáva len dúfať, že jeho slová a hlavne ich konkrétne pozitívne výsledky napokon pocítia v podobe zlepšenia životných podmienok.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kazachstan #Expo 2017 #astana
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk