Prečo sa úspešní Slováci vracajú domov?

Ondrej Gažovič bol ešte pred piatimi mesiacmi diplomat. Nakrátko ostrihaný v kvalitnom obleku vykračoval z bytu v centre Berlína po skvelej kariére. Sprevádzal prezidenta a ministrov. Cibril si umenie konverzácie s prominentnými ľuďmi. Žil v meste s kultivovanými verejnými priestormi, fungujúcou verejnou dopravou a perfektným zázemím pre rodinu. Prvé rady v divadle. Recepcie. Vernisáže. Lososové chlebíčky. Dal výpoveď.

24.08.2017 07:00
slovák, lazy, diplomat Foto: ,
Ondrej Gažovič vymenil prestíž diplomatického života za lazy.
debata (35)

S manželkou Tinou a dvomi malými deťmi si teraz prenajímajú prízemie rodinného domu na lazoch na strednom Slovensku v Zaježovej. Vonku sa konečne trhá sivota a slnko cez staré drevené okná poodhalí zájdené kachličky, ošúchaný dedinský nábytok. Nemajú nič z mestského komfortu, už nemajú trvalé pracovné miesta. Ale v očiach sa im zaleskne čosi, čo nemožno sfalšovať.

Medzinárodný menový fond odhaduje, že z krajín strednej a východnej Európy odišlo v poslednom desaťročí až 20 miliónov ľudí. Slovensko opúšťa každý rok približne 15– až 30-tisíc obyvateľov, čo možno podľa ministerstva financií vyčítať z počtu odhlásených ľudí zo zdravotného poistenia. Vyľudňujú sa najmä regióny na východe. Koľko sa ich však vracia?

Občianskemu združeniu LEAF, ktoré sa ako jediné na Slovensku aktívne snaží o návrat rodákov, sa približne za päť rokov podarilo presvedčiť 50 ľudí. Kde-tu sa objavia príbehy o úspešných našincoch, ktorí sami prišli späť. Volala ich rodina. Niektorých prilákali zaujímavé pracovné miesta. Podaktorí dokonca vnímajú kazy súčasnej spoločnosti ako výzvu na vlastnú sebarealizáciu.

No je tu ešte jeden motív, ktorý rúca všetky ideály o úspešnom tridsiatnikovi v zahraničí, ktorým sa hrdí celá rodná dedina. Keď nám expert na inovácie a strategický manažment Ján Košturiak rozprával o celoeurópskom trende záujmu mladých o kratšie pracovné úväzky, delené pracovné miesta, o tom, ako pribúda špičkových manažérov, ktorí dávajú výpovede na vrchole kariéry len preto, aby boli viac s blízkymi, chovali ovce, vyrábali syry, pôsobili v sociálnej oblasti a zarábali niekoľkonásobne menej, znelo to ako science fiction.

Exdiplomat Ondrej Gažovič očami kontroluje štvorročného Karola a trojročného Dominika. Skáču na dvore. Našli mača, potom mravenisko. Vláčia obrázkové knihy. Je na rodičovskej dovolenke. Vzdušným pohľadom sa vráti do hlavného mesta Nemecka. „Tá krajina mi prirástla k srdcu. Mal som príťažlivý životný štýl. Vyberal si však daň. Keď som išiel do práce, deti ešte spali. A často už spali, aj keď som sa neskoro večer vrátil.“

Zlatá klietka

Z rozhovorov s priateľmi, rovesníkmi mu vychádza, že je to asi podobné v akejkoľvek nadnárodnej korporácii. „Si len malou súčiastkou nejakého veľkého stroja. Z riadiacich pozícií prichádzajú každý deň úlohy, a ty ich vykonávaš, väčšinou bez toho, aby si mohol ovplyvniť, čo budeš robiť a ako to urobíš,“ naznačuje Ondrej. Zatúžil po autentickom ja. „Po hľadaní vlastných výziev, po niečom, čo ti dáva menej istôt. Keď zlyháš, môžeš si za to sám. Zajtra začneš odznova. Robíš to, čo považuješ za dôležité. Nemôžeš sa vyhovárať na druhého.“ Chýbalo mu tiež viac prírody a fyzického pohybu.

Osemnásť rokov sa venoval vytrvalostnému behu, v Berlíne kvôli stresu a nedostatku času takmer prestal. Temer prestal čítať knihy, presunul sa na internet. Dnes opäť hlce jednu knihu za druhou. V Nemecku vstal ráno z postele až po 20 minútach surfovania na internete so smartfónom. Tu ho zobúdza šum, vône, farby. „O päť minút som v hlbokom lese, kde okolo mňa skáču srnky.“ Podlahové kúrenie vystriedalo pravidelné kálanie dreva, aby mal čím zakúriť v kotle a zohriať vodu.

S manželkou nie sú žiadne farmárske envirotypy. Nepestujú, nechovajú. No kupujú zeleninu, ovocie, mlieko, maslo, syr, tvaroh, mäso, vajcia od miestnych gazdov. „Je to lacnejšie ako v obchode a v biokvalite. Potraviny necestujú 1 000 kilometrov. My necestujeme ďaleko za potravinami. A títo ľudia majú aj vďaka nám obživu,“ vysvetľuje Ondrej. „Príjmy sú podstatne nižšie. Ale menej míňame. Menej nakupujeme. Nechodíme toľko do reštaurácií. Viac si varíme. Nehanbíme sa ísť do second handu. Nežijeme ako pustovníci, ale aj s výdavkami sa dá pracovať. Nielen s maximalizáciou príjmu. Chodíme sa kúpať do jazera a nie do luxusného vodného sveta.“

Ondrej, Karol, Dominik a Tina teraz obývajú... Foto: Andrej Barát, Pravda
rodina, dom, vidiek, slováci Ondrej, Karol, Dominik a Tina teraz obývajú prízemie vidieckeho domu.

Miesto saka si dnes raz za čas oblečie montérky a ide kopať odvlhčovaciu šachtu alebo miestnym škôlkarom chystať drevo na zimu. Zarozpráva sa s remeselníkmi, umelcami, lazníkmi. „Zleziem z tej diplomatickej slonovinovej veže a vidím, ako problémy vnímajú miestni ľudia. Vyslovujú inštinktívne názory, a zrazu bez sofistikovaných konštrukcií, bez množstva načítaných teórií vedia pomenovať reálne problémy.“

Spomalil. Ako príklad uvádza izraelského historika Yuvala Noaha Harariho (napísal knihy ako Sapiens alebo Homo Deus), ktorý je mimoriadne produktívnym akademikom, hoci každé ráno a každý večer obetuje jednu hodinu pre hlboké – nič. Spomalí sa, koncentruje sa, medituje. Na čo sa však v takomto lenivo-lazníckom svete treba sústrediť?

Hrozby

Gažovičovci chcú bojovať s predsudkami. Ondrej sa pripravuje na dráhu učiteľa a lektora. Freelancera (na voľnej nohe). Nebude kmeňovým zamestnancom žiadnej školy. Už prednášal na Masarykovej univerzite v Brne, tri roky na Univerzite Komenského v Bratislave. Spoločne s manželkou a Centrom pre komunitné organizovanie v Banskej Bystrici pripravujú prednášky aj pre stredoškolákov a deti na základných školách pre rozvoj kritického myslenia a argumentácie.

Zúročuje skúsenosti diplomata a učí mladých dôsledne získavať informácie, analyzovať ich, vyvarovať sa manipulácii. Považuje to za nesmierne dôležité pre budúcnosť krajiny. Zvlášť v povstaleckom kraji, v ktorom sa županom stal človek ohrozujúci demokraciu. A hoci aj na spodku zdanlivej slonovinovej veže, keď musí občas kamarátom vysvetľovať, aby si dôsledne overovali fámy o migrantoch násilníkoch, ktorí vraj vyviazli zo súdov bez trestov. Alebo že je úplne normálne, keď má migrant z Afriky so sebou mobil. Neznamená to, že je boháč. „Čo by sme si zobrali my, keby sme museli utiecť?“

Práve skúsenosti s migrantmi v Nemecku chce zas Tina premietnuť do inkluzívneho vzdelávania sociálne slabých na Slovensku a detí z prostredia menšín. Vyštudovala sociológiu a verejnú politiku a v Berlíne absolvovala stáž na úrade splnomocnenca pre integráciu migrantov. Spoločne s Centrom pre výskum etnicity a kultúry pomáha pripraviť medzinárodnú konferenciu v Bratislave s názvom A predsa sa učí, ktorá bude v októbri. Je súčasťou európskeho projektu Social Inclusion of Learners.

„V Berlíne naše deti navštevovali úplne obyčajnú škôlku. Zaujímavé bolo, že väčšina detí hovorila doma úplne iným jazykom. Mali teda migračný pôvod,“ naznačuje Tina. Berlínske škôlky počítajú s tým, že je ich úlohou naučiť deti dobre po nemecky. A to je dôležité aj na Slovensku, napríklad pri mnohých rómskych deťoch. „Do prvej triedy často prídu deti, ktoré vôbec nevedia po slovensky. Veď doma sa rozprávali po rómsky. A je možné, že do žiadnej škôlky nechodili, ak v ich obci škôlka nie je alebo odmieta prijať deti z osady. Potom je jasné, že majú v škole ťažkosti,“ upozorňuje.

Na Slovensku podľa nej viazne základná komunikácia. Ak sa v berlínskej štvrti išlo otvoriť nové zariadenie pre migrantov, tak sa zorganizovali susedské stretnutia. „Prizvali sa ľudia z okolia, vysvetlili im, čo to pre nich znamená, ako to bude fungovať. U nás sa len strašilo utečencami a nik to nikde citlivo neodkomunikoval. A potom boli ľudia v Gabčíkove vydesení,“ hovorí. „Je to o odvahe investovať do integrácie. Do služieb, jazykovej podpory, práce, obecných podnikov.“ Príkladom je Spišský Hrhov. Alebo nedávno aj mesto Žilina, ktoré sa rozhodlo zrušiť čisto rómsku základnú školu a rozdeliť jej žiakov do deviatich škôl. Dovtedy bola príkladom segregácie.

Tina vyrastala celý život v mestách. Viedeň, Bratislava, štúdium v Brne, Berlín. „Tu som zrazu zistila, že mi mesto ani veľmi nechýba.“ S Ondrom vyjdeme na horné lúky, odkiaľ vidno, ako laznícke domy čupia v kopcoch. Stojí to za to? A aká je daň za takúto životnú zmenu? „Premýšľame nad tým každý deň. Uvidíme. Možno vydržíme len pár mesiacov. Možno pár rokov. Tu a teraz sme však šťastní. To nie je málo.“

Chyba znamená príležitosť

Pribúdajú ďalší. „Úspešný finančník, ktorý pracoval v najprestížnejších finančných inštitúciách, sa vrátil na Slovensko, aby pracoval v neziskovom sektore. Ďalší úspešný človek sa vrátil z dobrej pozície v Amerike len preto, lebo chcel viac času na rodinu a príjemnejší život,“ prezrádza Jana Trnovská, ktorá je v organizácii LEAF riaditeľkou Programu pre Slovákov v zahraničí.

Aj ona sama v cudzine prešla zásadným poznaním. „Čím dlhšie som bola preč, tým viac som si uvedomovala hodnotu Slovenska. Najmä hodnotu mojej väzby na Slovensko. Možno je to idealizmus. No cítila som zodpovednosť, že musím prispieť k tomu, aby sa Slovensko malo lepšie.“

Jana Trnovská. Foto: Andrej Barát, Pravda
Jana Trnovská Jana Trnovská.

Mala 16, keď odišla na medzinárodnú britskú školu do Thajska. Proti vôli celého okolia, rodiny. Vraví, že jej na slovenských školách chýbali výzvy. „Stačilo na hodinách len počúvať a boli samé jednotky.“ Hľadala dobrodružstvo a túžila byť v centre svetového diania. Študovala na prestížnej King's College v Londýne, tiež University College London (dlhodobo patrí medzi top 10 najlepších univerzít sveta). Pracovala na projektoch pre OSN a iné medzinárodné organizácie, kde zistila, že to nie je až také ružové. Neskôr využila šancu vrátiť sa domov a pracovať na analytickej jednotke ministerstva vnútra, kde sa opäť realita celkom neprekrývala s jej predstavami o „zlepšovaní spoločnosti“.

Paradoxne nehovorí o sklamaní. „Nie sme ešte tam, kde západné krajiny. Mnohí to vnímajú negatívne. No podľa mňa je to úžasná príležitosť! Urobiť potrebné zmeny a nájsť riešenia.“ V tom je podľa nej hodnota Slovenska. Pomaly, postupne ju odhaľuje v mikropríbehoch každého rodáka, ktorého sa jej s kolegami z organizácie LEAF podarilo presvedčiť o návrate. A ak sa nevrátil natrvalo, tak sa ho aspoň snažia povzbudiť, aby udržiaval s rodiskom živé puto. Nielen cez sociálne siete, ale aj návštevy domovských podujatí, dobrovoľnícke činnosti, stáže. „Toto je naša dlhodobá vízia. Nielen podporovať návrat ľudí. Ale ich aj združovať, aspoň prepájať na diaľku. Aby tá slovenská diaspóra mala silnejší pocit vedomia o svojej existencii.“

Prinesú viac porozumenia?

Slovenská diaspóra je veľmi dynamický pojem, ktorý je štatisticky ťažké uchopiť. LEAF odhaduje, že v zahraničí žije približne až 400-tisíc Slovákov, číslo sa však neustále mení. Hoci oficiálne čísla ministerstva financií hovoria o odchode 15– až 30-tisíc Slovákov ročne, LEAF predpokladá, že je to podstatne viac. „50-tisíc. Približne polovica z nich sa však vracia v rôznom časovom horizonte,“ dodáva Jana. Ide o študentov na stážach, ľudí, ktorí sa vracajú po niekoľkomesačných zárobkoch, a ďalších.

Česká televízia priniesla v júli zaujímavú správu o tom, že na Západ už nevedie jednosmerná migračná diaľnica z Poľska, Česka, Maďarska a Bulharska. Trend sa obracia. Do Maďarska sa vlani vrátilo 17-tisíc Maďarov, o 2-tisíc viac ako vlani. Do Bulharska sa v posledných troch rokoch vracia deväťtisíc obyvateľov ročne, predtým to bola len polovica. Jednou z príčin je aj brexit. Briti začínajú pociťovať nedostatok opatrovateľov, zdravotníkov.

Aké sú najnovšie dáta týkajúce sa návratu šikovných ľudí do Slovenska? „Zatiaľ žiadne. V kontexte brexitu je to relatívne nová vec. No na Slovensku dlhodobo nemáme podrobnejšie a komplexné štatistiky, ktoré by sa týkali odlivu a návratu Slovákov,“ upozorňuje Jana. Minulý týždeň ju s podobnou otázkou oslovil britský týždenník The Economist. „Tiež sa im zdalo, že sa do strednej Európy vracia veľa ľudí.“

Ak podľa Trnovskej nezbierame dostatočné údaje o Slovákoch v zahraničí, ťažko vyriešime odliv mozgov, nedostatok lekárov, špecialistov na informačné technológie, vedcov. Ministerstvo financií síce vyčíslilo, že ročne Slovensko stráca asi 45 miliónov eur preto, že mladí ľudia opúšťajú krajinu, ktorá im zaplatila vzdelanie. „Ale my musíme vedieť viac. Koľko presne ich je. Kde presne sú. Aké sú ich motivácie. Prečo odišli. Jedine tak zistíme, čo by ich prilákalo späť,“ dodáva Jana Trnovská.

Posledný veľký prieskum na vzorke vyše 6-tisíc respondentov z cudziny urobila vlani práve organizácia LEAF. Zistila, že jedným z hlavných dôvodov na návrat domov by bola zmena politickej kultúry na Slovensku. Ale napríklad aj konkrétna pracovná ponuka. Len sedem percent respondentov by sa vrátilo kvôli štátom ponúkanej podpore (ministerstvo školstva spustilo projekt, v ktorom mladších expertov podporia sumou 10-tisíc eur, starší môžu dostať až 50-tisíc). Od návratu ich výrazne odrádza kvalita štátom poskytovaných služieb. A najmä radikalizácia spoločnosti, intolerancia. Zaujímavé výsledky však priniesla otázka, čím by vedeli prispieť Slovensku. Rezonovali odpovede ako väčšia citlivosť k multikulturalite. Či dokonca pozitívny postoj.

Vývozcovia áut

Tomáš Balog je kučeravý jadrový fyzik z Trebišova. Expert na fyziku plazmy. Päť rokov pôsobil v Nemecku, napríklad v špičkovom Inštitúte pre výskum ťažkých iónov. Pôsobil v tíme, ktorý vyvíjal detektory častíc pre Veľký hadrónový urýchľovač Európskej organizácie pre jadrový výskum (CERN), ktorá sídli v Švajčiarsku. Bol veľmi blízko pri tom, keď svetová veda objavovala nové prvky periodickej tabuľky. Keď nastupoval, práve sa krstilo darmštátium, prvok so značkou DS a periodickým číslom 110.

Brat však už bol v Dánsku. Sestra v Amerike. Rodičia doma. „Rovesníci sa na Slovensku začali usádzať,“ naznačuje Tomáš dôvody, pre ktoré sa pred dvomi rokmi vrátil. „A cítil som, že niečo by som mal odovzdať späť. Tu som začínal, tu som získal všetky prvotné skúsenosti.“

Tomáš Balog. Foto: Andrej Barát, Pravda
Tomáš Balog Tomáš Balog.

Samozrejme, že vedel, že bude zarábať podstatne menej. „No s trochou finančnej gramotnosti sa to dá zvládnuť. Vždy sa dá nájsť rezerva vo výdavkoch. Treba si ustrážiť úroky, rôzne akcie, ktoré sa len tvária, že sú výhodné. Teraz zisťujem, či nie je napríklad lacnejšie si náradie požičiavať. Dlho som si kupoval vlastné,“ prezrádza vedec.

Zamestnal sa v slovenskej firme GA Drilling, kde spolupracuje na vývoji plazmového vŕtania a frézovania. Súčasné konvenčné metódy vŕtania do hlbín zeme sú veľmi nákladné. Drahú položku pri ropných vrtoch tvoria hlavy vŕtacích súprav s diamantovým povrchom, ktoré sa rýchlo opotrebujú. Vysoké náklady pre ropné spoločnosti predstavuje však aj uzatváranie vrtov po skončení ich životnosti, aby z hĺbok neunikali zvyšky ropy, zemného plynu a nekontaminovali okolité prostredie.

Plazmová metóda, na ktorej vývoji sa podieľa aj Tomáš Balog, je svetový unikát. Slovenská firma je jediná, ktorá sa ňou zaoberá. Už o dva roky majú byť prvé skúšky v teréne, pričom doterajší vývoj je veľmi sľubný. Táto technológia vŕtania je podstatne lacnejšia, rýchlejšia, efektívnejšia. Možno predpokladať, že ropné giganty budú mať obrovský záujem. Načo však podporovať ďalšiu ťažbu fosílnych palív, o ktoré možno už v budúcnosti nebude mať svet záujem? Tomáš sa usmeje. Verí, že sa otvorí úplne nový energetický trh.

Plazma totiž umožňuje vŕtať do zatiaľ nedostižnej hĺbky desať kilometrov. „A pri takejto hĺbke je možné odoberať geotermálnu energiu na hocijakom mieste na zemi. Dokážeme kdekoľvek zabezpečiť čistý príjem tepla, energie zo zemskej kôry, ktorá v daných hĺbkach dosahuje teplotu 200 až 250 stupňov. Je to nevyčerpateľný zdroj. To by sa muselo zastaviť zemské jadro.“

Mladý vedec, ktorý bol v Nemecku pri objave nových prvkov, nám zrazu kreslí krajinu bez masívnych veterných turbín, polí zo solárnych kolektorov. Nie je utópiou. A začína sa na Slovensku. „Jedna takáto geotermálna elektráreň by stačila pre celú obec.“ Uskutoční sa na Slovensku revolúcia v čistej energii? „Dúfam, že áno. Aby sme neboli len vývozcovia áut.“ Stačí, ak nebudeme vývozcovia mozgov. Udržať ich vieme. A nie peniazmi.

© Autorské práva vyhradené

35 debata chyba
Viac na túto tému: #návrat #Medzinárodný menový fond #diplomat #LEAF