„Sotvakto o nej v živote počul. Ak čítate v novinách o vlkoch na východnom Slovensku, tak sa tým mieni najmä tento kút našej krajiny,“ napísal pred viac ako polstoročím v reportáži Zakliata dolina spisovateľ a novinár Ladislav Mňačko o Uličskej doline (Kde končia prašné cesty, 1963). O severovýchodnom kúte Slovenska, dnes známom ako Národný park Poloniny v susedstve Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat. A práve z Polonín pochádza nielen zbojník Fedor Hlavatý, ktorého obávaná 50-členná družina v rokoch 1492 až 1495 „bohatým brala a chudobným dávala“, ale aj Peter Lodij, rusínsky rodák, ktorý to v kariére dotiahol až na prvého dekana právnickej fakulty univerzity v cárskom Petrohrade. Je to však už minulosť. A súčasnosť?
Dávno už neplatí, že v tomto kúte Slovenska dávajú líšky dobrú noc a že v Kysaku sa začína iný svet. Už iba časť z vizitiek vyslaných do sveta ľuďmi z tohto kraja nepotrebuje komentár.
Humenné, Snina s jej Sninským kameňom a Morským okom, Dlhé nad Cirochou či „na konci sveta“ ležiaca Jalová s jedným z množstva tamojších drevených kostolíkov. Alebo dedinka Topoľa s vojenským cintorínom z prvej svetovej vojny v susedstve pietneho miesta, na ktorom odpočívajú zase Židia.
„Tu nejde o náboženstvo, ale o vzťahy medzi ľuďmi,“ povedal pre Pravdu pravoslávny kňaz Peter Soroka z rusínskej dedinky Osadné pri príležitosti nedávneho podujatia na počesť Židov zo Sninského okresu, ale aj na počesť kňazov, ktorí sa ich usilovali zachrániť pred koncentračnými tábormi a smrťou vydávaním krstných listov.
Akciu pod názvom Medzi tromi hranicami organizovalo občianske združenie Európska zberateľská spoločnosť a Krypta v spolupráci s obcou. Konala sa symbolicky práve v Osadnom. Konečnej autobusu, ale nie turistov štverajúcich sa dolinou horného toku Udavy pod hlavným horským karpatským hrebeňom smerom na neďalekú hranicu s Poľskom. Práve k miestu, kde sa počas druhej svetovej vojny spájali hranice Nemcami vytvoreného Gubernátu na území nášho severného suseda, Slovenského štátu a Maďarmi obsadenej Karpatskej Ukrajiny.
"Aj názov akcie potvrdzuje, že medzi týmito troma hranicami žili oddávna ľudia rôznych národností aj konfesií v zhode a porozumení,“ zdôraznil kňaz Soroka aj v prítomnosti kurátora Židovskej náboženskej obce z Košíc Petra Haberu.
„V prípade miesta, kde sa voľakedy stretávali tri hranice, ide o historickú kuriozitu nielen z pohľadu nášho regiónu. Často sa však o nej nehovorí,“ nezabudne pripomenúť Ján Bocan z Európskej zberateľskej spoločnosti zo Sniny. Nadšený stúpenec hľadania historických stôp tunajšieho kraja.
Potvrdzuje platnosť tézy, podľa ktorej ak nepoznáme svoju minulosť, tak ťažko možno budovať budúcnosť. A tú pripomínajú na každom kroku aj tabule informujúce o európskom fonde regionálneho rozvoja pod názvom Investícia do vašej budúcnosti. Sú napríklad popri kvalitných asfaltových cestách nižšej triedy, ale aj pred kaštieľom v Snine, v ktorom súsošie Herkula bojujúceho s drakom dnes čaká na reštauráciu a návrat „stratenej“ jednej z hláv šelmy.
Rukopis fondu vidieť napokon aj pred vchodom do rovnako skvostného kaštieľa v Humennom. Peniaze fondu však nie vždy dosiahnu cieľ. Ako napríklad v prípade technologického megaprojektu v Snine, dotovaného z eurofondov a štátneho rozpočtu vo výške 11,7 milióna eur. Nikdy sa nerozbehol a samotný „modrý“ objekt recyklačného centra na plasty stojí asi štyri kilometre od Sniny síce s hrdou tabuľkou zvestujúcou podporu fondu, ale zakonzervovaný a odsúdený na nečinnosť.
Kráľovstvo pasienkov i „celoročných“ Vianoc
Iba desať kilometrov od Sniny leží obec Pčoliné, ktorá má dnes veľmi málo spoločné s užitočným hmyzom. Aj keď včelu má stále v erbe i v názve. Zato jej okoliu kraľujú pastviny a po pšenici, ovse či zemiakoch z minulosti niet ani stopy. No hlavné i vedľajšie cesty pripomínajúce v rokoch minulých skôr tankodrom ako dopravnú tepnu vymenila kvalitná asfaltka.
Domy, v ktorých „stará“ garda pomaly vymierala a z ktorých mladí utekali do miest, opäť ožili. Na druhej strane viac ako dvadsiatka starších obyvateľov obce i z okolia má zase k dispozícii moderné sociálne zariadenie pre seniorov s celodennou všestrannou odbornou starostlivosťou.
Zatiaľ čo mlaď, nielen zo Sniny, si v obci kúpila cenovo dostupné domy a dnes strihané trávniky, kvetinové záhrady či tvarované kríky, ale najmä moderne prebudované domy, neraz aj s bazénom, nezaostávajú za tými z okolia Bratislavy. Výnimku vari tvorí budova miestnej pošty. To, že tunajší držia krok so svetom, tak trochu s úsmevom pripomína na spomínanej budove tabuľka, ktorá upozorňuje: Pozor, padá omietka!… aj v angličtine.
Na otázku, prečo naproti pošte na priečelí bývalého „kulturáku“ a dnes modernej stavby, stále tróni vinš Veselé Vianoce! dostanete jasnú odpoveď: je to neónové svietidlo a obsah, ktorý zvestuje okoloidúcim, platí, až po jeho zapnutí. Je teda ešte dosť času. Rovnako ako aj na návštevu prameňa „kvasná voda“. Prameňa s minerálnou vodou, ktorého chýr za desiatky rokov existencie dávno prekročil hranice obce i okresu.
Voda dostala prednosť
Dara, Ostružnica, Zvala, Smolník, Ruské, Veľká Poľana a Starina sú dediny s dlhoročnou históriou, ale už neexistujú. Voda dostala prednosť v podobe najväčšej slovenskej vodnej nádrže na pitnú vodu. Po prvých šiestich ostali vari iba cintoríny a pamätné tabule a po poslednej ani to. Iba názov, ktorý zdedilo vodné dielo.
Existujú však obyvatelia, potomkovia tisícov vysídlencov, ktorí aj dnes navštevujú „svoje“ bydlisko. Na niekdajších svojich pozemkoch kosia trávu, či sa len tak stretávajú pri grilovačke a spomienkach na „tie časy“. Iba oni majú povolenie dostať sa autami až na miesto rodiska svojich predkov. Do prísne stráženého ochranného pásma prvého stupňa.
O čosi ďalej, už v kopcoch, však stretnete aj mládencov na štvorkolkách, ktorí sa nečakane dokážu vyrútiť z húštiny v kombinézach s nápisom na chrbte Polícia. Vtedy si uvedomíte, že 98 kilometrov dlhá „čiara“ s Ukrajinou, nie tá filmová, ale skutočná, nie je až tak ďaleko. Navyše, keď vám v mobile zapípa esemeska a oznámi, že „v prípade straty dokumentov alebo dopravnej nehody volajte ZÚ v Kyjeve“.
Napriek tomu miestni pijú väčšinou ukrajinskú vodku, fajčia cigarety z východu a motorové tátoše kŕmia oveľa lacnejším ukrajinským benzínom. „Už to nie je, samozrejme, ako v čase, keď objavili osvetlenú štôlňu s koľajnicami spájajúcu naše susediace krajiny,“ spomína jeden zo svedkov „zlatých“ pašeráckych čias. Napokon zavreli nielen spomínanú „autostrádu“. A tak si národ na oboch stranách hranice pomáha aspoň v „malom“. „Však aj vy, na západe, cestujete do Rakúska,“ počuť miestnych, akoby na obhajobu tunajších podnikavcov.
V hustom lesnom poraste, kúsok od hranice, však môžete stretnúť aj „zelených mužíčkov“ s poloprázdnymi košíkmi. „Je ešte sucho, ale tak o týždeň to bude iné,“ pousmeje sa jeden z nich, oblečený v lesníckej uniforme, pri pohľade do poloprázdneho košíka s hubami. Vzápätí upozorní, že ak idete do Sniny, tak sa netreba terigať horskou strminou až do dedinky Runina, ale „stačí prejsť kúsok na križovatku a potom doprava po asfaltke miernym stúpaním na Príslop a stále rovno…“
Po nejakej chvíli si však uvedomíte, že čo do poňatia priestoru a času sa tu žije pomaly ako na východ od hranice. Teda, treba „ísť rovno a vo štvrtok odbočiť doľava“. A aj „mierne“ stúpanie na Príslop sa napokon môže pre väčšinu cyklistických amatérov zmeniť na poriadny, niekoľkokrát sa opakujúci peší výšľap. Popri bicykli. Zato potom, k nádrži Starina, vás čaká odmena v podobe šesťdesiatky. Samozrejme, dole kopcom.
Lacné drevo, drahý nábytok
K okoliu vodného diela Starina však okrem bohatej fauny patrí žiaľ aj neodmysliteľný rachot motorov nákladných vozidiel plne naložených výstavnými kusmi dreviny, ktoré smerujú na železničnú stanicu v neďalekom Stakčíne.
„Odtiaľto smerom na západ vezieme denne iba súpravy naložené drevom,“ potvrdzuje smutnú predtuchu jeden z dvoch strojvodcov pripravených zúčastniť sa na preprave lacného slovenského dreva napríklad do Talianska, aby sa neskôr vrátilo na slovenský trh v podobe luxusného nábytku pre tých, ktorí na to majú. Teda žiadna skladačka, ktorá vydrží maximálne jedno sťahovanie.
Najväčší výrub lesa, podľa znalcov miestnych pomerov, uskutočňujú hlavne súkromníci, ktorí vidia iba zisk a o nejakom sadení nových drevín nechcú ani počuť. A ako tvrdí nejeden z miestnych svedkov drancovania, rovnako sa vraj správajú aj „páni v Bratislave“.
V dedine s dvomi raritami
Dedina Dlhé nad Cirochou je skutočne dlhá. Má vari skoro všetko, čo treba. Obchody, kostol, škôlku i školu, dopravné spojenie i sociálne zariadenia. Dlho však jej obyvateľov kvárila absencia chodníka pozdĺž frekventovanej cesty medzi Humenným a Sninou.
Nakoniec financie boli, ale nebola ochota všetkých pýšiť sa bezpečnou možnosťou pohybu chodcov i cyklistov. Prinajmenšom v jednom prípade. A tak nežiaducou raritou dedinky na úpätí Vihorlatu je dodnes časť niekoľkokilometrového chodníka, kde musia jeho používatelia z neho zísť a obísť predzáhradku jedného z domov. Nepomohli prosby, žiadosti miestneho úradu, polície ani sľuby finančnej kompenzácie či výmena „pozemok za pozemok“. „Ta to moj funduš a hotovo,“ ako by aj teraz počuli chodci aj cyklisti, keď musia vstupovať na krátkom kúsku opäť do vozovky plnej vozidiel. Jednoducho súkromný majetok je nedotknuteľný…
V Dlhom nad Cirochou však majú čosi, na čo môžu byť skutočne hrdí. Je to ovčia farma, ktorej výrobky robia dobré meno obci na viacerých miestach Slovenska vrátane jeho metropoly. „Obchodné reťazce odoberajú naše čerstvé mliečne výrobky bryndzu, syr, oštiepok, aj údený, vyrobené zo 100-percentne čerstvého ovčieho mlieka,“ dozvedáme sa pri vstupe do areálu niekedy dobre prosperujúceho miestneho roľníckeho družstva. Dnes však objektu, ktorý patrí členom farmy a asi 1 100 ovciam. Šesťsto z nich denne pomocou techniky doja dve ženy a chlapi sa starajú o logistiku. Zvyšné ovce majú zase „na starosti“ reprodukciu stáda.
Celý proces výroby je uzavretý, bez otvoreného kontaktu s ľuďmi. Výsledkom sú spokojní zákazníci.
A boli by ešte spokojnejší, ak by všade, tak ako v tamojšej predajni, kupovali napríklad kilogram syra či bryndze, za pre našinca neuveriteľných 10 eur. „Biznis je však biznis,“ zhodnotí s iróniou v hlase dievčina za pultom „obchodíka“ otvoreného sedem dní v týždni.