„Taipei 101 musíte navštíviť. Kto tak neurobil, akoby na Taiwane ani nebol,“ tvrdia domáci. Budova vysoká 508 metrov však také odporúčania nepotrebuje. Sama priťahuje ľudí z celého sveta: turistov, biznismenov i gurmánov. Oficiálny názov znie Taipei World Financial Center. Ako to už v takýchto budovách býva, na prestížnej adrese sídli množstvo bánk, poisťovní, obchodných firiem, rozsiahly nákupno-zábavný bulvár, burza, konferenčné centrum i viacero klubov, jedální a reštaurácií. Lenže Taipei 101 nie je len ukážkou sily a schopností, zázrak ľudského umu a techniky. Nájdete tam aj tradičné motívy, starobylé amulety a talizmany, odkazy na čínsku históriu a dávne úspechy, inšpiráciu prírodou. Ba dokonca najcennejšie klenoty krajiny z hlbín zeme a spod hladiny mora, ktoré sa v majstrovských rukách rytcov, brusičov a zlatníkov premenili na obdivované šperky. Kulinársky kumšt je zasa zastúpený reštauráciou, ktorá sa hrdí na celom svete najlepšími tradičnými čínskymi knedličkami pripravovanými na pare… Všetko spája ústredná myšlienka: Umenie a kultúra sú základom budúcnosti.
Mocný ako bambus
Taipei 101 vystavali v rokoch 1999 až 2004 ako ukážku technologických možností a nových hraníc v architektúre. Ako prvý mrakodrap dokončený v 21. storočí ponúkol nájomníkom komunikáciu cez optické káble i satelitný internet. Nová do neba siahajúca budova mala byť zároveň fúziou moderných prvkov i ázijských tradícií. Chcela byť nielen inžiniersky dokonalá, ale lahodiť aj oku a duši. Jej interiér a exteriér preto zdobia tradičné čínske ornamenty a talizmany symbolizujúce silu a prosperitu. Ani osem poschodí na každom z ôsmich hlavných segmentov budovy pripomínajúcich stupňovitú pagodu nie je náhoda. Osmička je pre čínsku kultúru znakom hojnosti a šťastia. Predovšetkým však má mrakodrap každému tvarom pripomínať silný a húževnatý bambus, jeden z národných symbolov Taiwanu.
„Bambus je veľmi pevný, nikdy sa neohne. Ak náhodou povolí, praskne a zlomí sa,“ vysvetľuje sprievodkyňa pri hlavnom vchode.
Foto: Jakub Prokeš, Pravda
Vyše pol kilometra vysoká budova musí odolať mohutným tajfúnom i zemetraseniam typickým pre tento kút sveta. Ublížiť by jej nemal vietor do rýchlosti 216 km/h, ani chvenie zeme, ktorého sila sa podľa výpočtov objaví iba raz za 2 500 rokov. Budova stojí na tristoosemdesiatich železobetónových pilótach, každá má priemer 1,5 metra a vrastá 80 metrov hlboko do podložia. Jedinečná oceľová kostra, múry i fasáda zo skla a hliníka sú navrhnuté tak, aby prípadné škody boli čo najmenšie. Najväčším zázrakom je však obrovské 660-tonové oceľové kyvadlo v tvare gule zavesené na mohutných lanách cez šesť podlaží medzi 92. a 87. poschodím. Je najväčšie a najťažšie na svete a pôsobí ako tlmič, protiváha či protisila výkyvom, ktoré spôsobujú najmä nápory víchrov. S priemerom 5,5 metra a pozláteným povrchom vyzerá ako mamutia perla.
„Najviac sa kyvadlo vychýlilo o 100 centimetrov počas katastrofického tajfúnu 8. augusta 2015. Taiwan vtedy prežil peklo, ale Taipei 101 stál akoby nič,“ tvrdí sprievodkyňa.
Dnes je toto zariadenie jedným z najpopulárnejších symbolov budovy. Dokonca podľa neho vymysleli päť verzií maskota nazvaného Damper Baby. Zlaté, strieborné, červené, zelené a čierne figúrky dieťaťa majú vlastný web i komix a obrázok na takmer každom suveníre z budovy. Nuž a aby neboli pochybnosti odkiaľ maskot pochádza, jeho tváričku zdobí číslo 101 – drobné očká sú ako jednotky a ústa sú vo večnom údive neprestajne otvorené a okrúhle ako nula.
Náš mrakodrap je najzelenší!
Taiwanci sa pýšia, že ich mrakodrap je nielen vysoký, ale aj múdry a živý „Platinové certifikáty LEED sme získali za efektívne manažovanie a využívanie energií; za dramatické zníženie spotreby elektriny, vody, výrazný pokles produkcie skleníkových emisií i priateľský prístup k rastlinám a živočíchom v budove,“ začína výklad pán Kuo, sprievodca pre technické riešenie budovy.
Mladý inžinier pritom sem-tam ukazovákom pravej ruky dramaticky namieri na sériu rozmerných obrazoviek: „Tu na animácii vidíte, ako zbierame a využívame všetku dažďovú vodu. Splachujeme ňou, polievame kvety v budove, umývame sa ňou.“ Budova údajne týmto opatrením znížila svoju spotrebu vody o 20 až 30 percent. Ďalšími úspornými opatreniami iba na toaletách podľa neho ročne ušetria 50-tisíc ton vody, čo je neuveriteľných 50 miliónov litrov. Toľko vraj podľa ich prepočtov spotrebuje za rok 140 štvorčlenných domácností.
„To však nie je všetko,“ pokračuje pán Kuo. „Triedime odpad, až 77 percent z neho ide na recykláciu. Predstavte si, že z každých zhruba 1 200 ton nášho odpadu sa 930 znova využije. Najviac hrdí sme však na klímu v budove. Špeciálna fasáda zo skla a z hliníkových plátov znižuje prenikanie horúčavy i UV žiarenia do domu. Teplo, ktoré by ináč z vonka vniklo dnu, zrazí až o polovicu. Vlhkosť a hladinu CO2 v ovzduší nám pomáhajú redukovať aj naše zelené steny z rastlín,“ ukáže za seba.
Živé zelené plochy majú niekoľko metrov na šírku i výšku, nájdete ich v celej budove. Dovedna v mrakodrape vysadili 262 druhov rastlín. Vďaka nim tam našlo svoje domovy aj vyše 160 druhov hmyzu. Zamestnanci vraj oceňujú najmä pavúky, ktoré chytajú otravné muchy a komáre.
„Keby ste mali záujem, ponúkame špeciálny výklad iba o našej flóre a chrobákoch žijúcich v nej. Green tour trvá 30 minút, ale dopyt je taký značný, že sa treba objednať prinajmenšom sedem dní vopred. Taipei 101 je skutočne šikovný a priateľský dom,“ ukončí rozprávanie sprievodca, galantne sa rozlúči a zamieri s úsmevom k ďalšej skupinke návštevníkov, ktorá sa valí od hlavného vchodu.
Výťah ako atrakcia? Prečo nie!
Rezkým krokom sa presúvame k pokladniciam, za nimi sú dva rýchlovýťahy na 89. poschodie. Tam je vnútorná vyhliadka. Na vonkajšiu vyhliadku – otvorenú terasu na 91. poschodí – treba vyšliapať dve podlažia po svojich. Zostúpiť po schodoch na 88. poschodie musia aj tí, ktorí chcú na vlastné oči uvidieť už spomínané zlaté kyvadlo, ale aj prírodné divy Taiwanu – najvzácnejšie koraly, drahokamy a klenoty vyrobené z nich.
Cena za tento špás? Pre dospelého 600 taiwanských dolárov, v prepočte zhruba 17 eur. Deti s výškou do 115 centimetrov neplatia nič, vyššie deti vrátane študentov dajú za vstupné 540 dolárov, čo je asi 15 eur.
„Náš výťah prekoná 1 010 metrov za minútu, čo je rýchlosť 60,6 kilometra za hodinu. V rokoch 2004 až 2015 bol najrýchlejší na svete a zapísali ho aj do Guinnessovej knihy rekordov,“ hovorí pokladníčka. „Užite si to!“
Foto: SHUTTERSTOCK
Na stene pred vstupom do výťahu visí tabuľka. Na nej titulok z reportáže CNN: „Cesta, ktorá zmení váš život.“ Z úryvku pod ním vyplýva, že jazdu rýchlovýťahom z prízemia na 89. poschodie označili za najveľkolepejší vertikálny presun, aký môže bežný človek zažiť. Observatórium na streche mrakodrapu Taipei 101 je podľa globálnej televízie najlepšie miesto, z ktorého sa dá mesto nielen pozorovať, ale aj precítiť.
Nad tlačidlami vo výťahu je zabudovaná obrazovka. Z tmavomodrého oválu na návštevníkov svieti belasá silueta mrakodrapu. V jej strede sú ako chrbtica budovy zobrazená dve zvislé čierne čiary, po nich sa smerom hore posúva červený obdĺžnik – naša kabína. Ani sme nezbadali a výťah vystúpil 50 metrov. Jemne, hladko. Necítiť takmer nič. Na žiariacom monitore, naľavo od siluety Taipei 101, sa ustavične menia čísla: poschodie, výška, v ktorej sa kabína výťahu nachádza, rýchlosť a čas jazdy. Presun z prízemia až na 89. poschodie netrvá dlhšie ako 45 sekúnd.
Na otvorenej terase na 91. poschodí je cirkus. Skupinka zúfalých turistiek z Japonska sa snaží ešte pred zotmením vyfotografovať aj so špičkou mrakodrapu nad nimi. Ruky aj selfie tyče však majú prikrátke. Úspešné nie sú ani vtedy, keď sa jedna z nich obetuje a čupne si pred hlúčik kamarátok. Vykrúca sa, hrbí… Všetko márne. Terasa je priúzka, päta ihly na vrcholci strechy je príliš blízko a jej ostrý špic privysoko. Ostatní ľudia na terase už svoje pobavenie ani nezakrývajú a chichocú sa celkom nahlas.
Ponúknem pomoc. Ľahnem si a s mobilom takmer pri zemi dostanem do záberu aj šťastné tváre Japoniek, aj najvyšší bod veže.
Vďačnosť švitoriacich turistiek nemá konca-kraja.
„To bolo dobré,“ predstaví sa José zo Španielska a požiada, či by som nevyfotografoval aj jeho. Teraz sa zabáva už aj naša skupinka. Môj recept bol úspešný – na zem si postupne líhajú ďalší a ďalší návštevníci. Dvaja chlapi v uniformách z ochranky pri dverách len krútia hlavami a zazerajú po mne.
„Výhľad je úchvatný. Som rád, že som tu práve teraz, keď slnko zapadá,“ konverzuje José. Má pravdu. Na trojmiliónovú metropolu nenápadne padá súmrak. Po pár minútach sa mesto hlboko pod nami oblieka do miliónov svetiel a svetielok. Reflektory áut a autobusov rozmotávajú dolu na cestách posúvajúce sa červené a žlté šnúry korálikov.
Bol vynikajúci nápad navštíviť Taipei 101 až navečer. Netušili sme, že zážitkom ešte nie je koniec.
Najlepšie knedličky na svete
Pred reštauráciou Din Tai Fung v prízemí sa vlní ľudský had. V troj-, štvorstupoch tam trpezlivo vyčkávajú hladoši a maškrtníci z celého sveta, kým ich vpustia dnu na jedinečnú delikatesu. Mladí, starší, deti. Rodiny, kamaráti, kolegovia, spolužiaci… Domáci sa miešajú s cudzincami. Rozoznávame angličtinu, nemčinu, španielčinu, poľštinu…
„Sme z Japonska,“ hovorí sivovlasý Jasuchisa v bielej košeli s krátkymi rukávmi, cez plece ležérne prehodený tmavohnedý plecniak. „Bol som tu už dvakrát aj s manželkou. Zakaždým, keď sme na Taiwane, prídeme na večeru sem.“ Drobná pani pri ňom súhlasne prikyvuje.
Ľudia okolo štebocú. Skrátiť čakanie sa im snaží aj zhruba meter vysoký biely robot pri stene. Gestikuluje rukami, krúti hlavou, očami žmurká na svetlomodro, rovnakou farbou mu blikajú aj uši. Na prsiach figúry z tvrdeného plastu svieti červená obrazovka dotykového displeja. Zavše sa v jej strede zjaví výrazný biely nápis: WELCOME! Krpaté decká okolo rozšafne poskakujú, rodičia nakrúcajú videá, fotografujú.
Foto: Jakub Prokeš, Pravda
Rozptýlenie je nutné, zvykne sa tu čakať aj dlhé desiatky minút. Lenže kto by nepočkal? V Din Tai Fung robia najlepšie čínske knedličky Xiao Long Bao na svete! Ceny sú priateľské, a tak mnohí gurmáni cestujú na Taiwan hoci aj cez pol zemegule práve kvôli nim. Reštaurácia v mrakodrape Taipei 101 sa totiž pýši mnohými prestížnymi titulmi a cenami. Medziiným napríklad trofejami Najlepšia ázijská reštaurácia či Druhá najlepšia reštaurácia sveta. Knedličky im vychválil sprievodca Michelin, noviny The New York Times, globálna televízia CNN či kulinársky web The Daily Meal.
Konečne po nás prichádza servírka a zároveň sprievodkyňa Dora. Pred stolovaním sme totiž prejavili záujem o kuchyňu a výklad, preto nás nevedie priamo k okrúhlemu stolu, ale najskôr do stredu reštaurácie. Tam je jej srdce.
Kuchári si potrebujú aj pospať
„Tridsať kuchárov tu musí každý deň pripraviť 13-tisíc knedličiek. Ponúkame 11 druhov, mäsové i zeleninové, slané i sladké. Najobľúbenejšie sú mäsové Xiao Long Bao,“ sype Dora jeden údaj za druhým, ukazujúc na chlapov za sklom.
Pripomínajú dokonale zladený tím chirurgov. Bezchybne vyštelovaný hodinový stroj. Alebo mechanikov formuly 1 počas pretekov pri výmene kolies a tankovaní. Ešte aj čísla majú na šiltovkách…
Jeden rozvaľkáva navlas rovnaké hrudky cesta útlou paličkou na tenké krúžky. Ďalší dvaja ich plnia, poslední dvaja knedličky zatvárajú a vkladajú do bambusových košíkov. Pracujú efektívne, úsporne. Nijaký zbytočný pohyb. Kým nastúpia naostro do kuchyne, musia sa tri mesiace poctivo zaúčať.
„V kuchyni robia iba muži. Je to nesmierne tvrdá práca. Dobre platená, ale každý ju nevydrží. Otvorené máme od 9.00 do 21.30, počas víkendov do 22.00. Kuchári pracujú v tímoch, striedajú sa v činnostiach,“ hovorí servírka sprievodkyňa.
Ako vyzerá pracovná zmena? vyzvedáme. „Najskôr tri 1,5-hodinové zmeny s dvoma prestávkami po 15 minút, potom jedna dvojhodinová prestávka na spánok a po nej znova späť do roboty na tri 1,5-hodinové zmeny s dvoma štvrťhodinovými pauzami,“ vyratúva Dora.
Naozaj si chodia cez deň zdriemnuť? neveriacky krútime hlavou všetci okolo servírky sprievodkyne a blúdime pohľadmi jeden po druhom, či sme jej výkladu dobre rozumeli. "Áno, musia. Práca kuchára je u nás abnormálne namáhavá. Spať chodia do vedľajšej budovy, kde na to máme priestory. Servírky a čašníci však zostávajú na pľaci po celý čas, každý najmenej 10 hodín.
Znova pozorujeme kuchárov za sklom, tentoraz s ešte väčším rešpektom. Staré pravidlo z gastronómie hovorí, že ak chceš rýchlo spoznať dobrého kuchára, pozri sa mu na rukávy. Musia byť čisté.
Tunajší majstri sú odetí ako vo sviatok – do snehobielych košieľ s dlhými rukávmi, antracitovočiernych nohavíc a čiernych lakovaných poltopánok. Oblečenie majú nažehlené, puky ostré, sťaby aj ním chceli čosi krájať. Opásané majú biele zástery siahajúce až po kolená. Hlavy kuchárov sú však skôr akoby z laboratória: šiltovka, pod ňou sieťka na vlasy a na tvári rúško. Hygiena je tu svätá.
Tajomstvo Xiao Long Bao
Kľučkujeme medzi stolmi k tomu nášmu. Všetky ostatné sú beznádejne obsadené. S 365 miestami je tunajšia reštaurácia najväčšia z pätice, ktorú sieť Din Tai Fung prevádzkuje v Taipei. Čašníci a servírky ustavične krúžia okolo stolov. Na milimeter presne sa vyhýbajú hosťom i sebe navzájom, neúnavne prinášajúc a odnášajúc bambusové koše s knedličkami, taniere, podnosy s prílohami, misky s polievkou, karafy s vodou či plechovky s pivom. Všetko pripomína úľ.
„Na pľaci sa strieda 200 ľudí. Nielen kuchyňa, ale aj servis musí fungovať bezchybne,“ zdôrazňuje Dora a usádza našu partiu k okrúhlemu stolu, z ktorého iba pred pár sekundami zmizol riad po predchádzajúcich hosťoch, kútikom oka som stihol zbadať rožtek bielej utierky, ktorou ho jedna z čašníčok bleskove vyleštila a látku ešte rýchlejšie skryla za svoj chrbát.
A už sú tu taniere pre nás, vzápätí sa pred každým zjavia drobné misky na sójovú omáčku, ocot a prúžky nakladaného zázvoru na zajedanie.
Foto: Jakub Prokeš, Pravda
Máme objednané degustačné menu, a tak sa postupne pred nami zhmotňujú bambusové koše a v nich pod zvyškami obláčikov pary vytúžené knedličky všemožných chutí: mäsové náplne sa striedajú so zeleninovými, sladkokyslé s pikantnými, na záver prichádzajú sladké knedličky á la dezert. Ako príloha sa servíruje parená i nakladaná zelenina a riasy.
Večera trvá vyše dve hodiny a je to skutočne zážitok. Aký je recept na vaše knedličky? „Iba múka, voda a dobrá náplň,“ usmeje sa Dora. Nedáme sa a vyzvedáme ďalej, v čom je teda tajomstvo úspechu tradičnej čínskej dobroty práve z Din Tai Fung. „Zamiesime, rozvaľkáme, naplníme, poskladáme, naparíme…“ odrecituje čašníčka sprievodkyňa heslo reštaurácie. Na pár sekúnd sa odmlčí a figliarsky dodá: „Ešte vám môžem prezradiť, že naše knedličky sa paria presne štyri minúty a dvadsať sekúnd.“
Viac sme z nej už nedostali. Isté však je, že knedličky tu chutia všetkým. Ba dokonca tak, že nekonečný hlad a dopyt zákazníkov umožnil majiteľom Din Tai Fung postupne otvoriť pobočky v štrnástich krajinách, povedzme v Japonsku, Spojených štátoch, Južnej Kórei, Singapure, Číne, Indonézii, Malajzii, Austrálii či Thajsku. Na začiatku to pritom vyzeralo všelijako a za vznik reštaurácie vlastne môže, ako to často býva, prostá náhoda.
Firmu založili v roku 1958 a pôvodne predávala kuchynské oleje. Keď však okolo roku 1970 začala klesať ich spotreba a predaj, majitelia spoločnosti si lámali hlavy čo ďalej. Napokon prišli s nápadom otvoriť reštauráciu, ktorá by sa za dostupné ceny špecializovala na najpopulárnejšie čínske knedličky pripravované na pare. Podnikateľský zámer bol jednoduchý: Taiwanci ich milujú, lenže aj tvrdo pracujú. Nemajú teda veľmi čas robiť si prácne knedličky doma. Rýchlo sa ukázalo, že filozofia bola správna a dnes, 45 rokov od vzniku prvej reštaurácie, sa sieť Din Tai Fung rozťahuje po celej zemeguli – na Taiwane má desať reštaurácií a v zahraničí ďalších viac ako 130!
Po zhruba piatich hodinách z mrakodrapu odchádzame. Ľudia z našej partie majú precestovaný celý svet, všetci sa však zhodli, že koktail namiešaný z toľkých vnemov azda ešte nezažili. Taipei 101 je prosto intenzívny zážitok – pre oči aj žalúdok.