Foto: Andrej Barát, Pravda
Ak nesneží, Žitný ostrov sa v zime prenikavo černie. Zorané polia sa tiahnu doširoka. Stromy sú vzácnosť. A ozaj, kde sú kry? V katastroch obcí Bodzianske Lúky, Okoličná na Ostrove, Čalovec, Lipové a Brestovec tvoria drevinové porasty ani nie päť percent rozlohy. Takmer 95 percent je orná pôda. V 19. storočí zaberala len 10 percent. Ešte pred vyše 50 rokmi sa tu rozprestierala mozaika močiarov, trstinových jazier, lúk, kľukatých meandrov, obkolesených vŕbami, jelšami, a zastrčených samôt, ktoré dlho odolávali kolektivizácii. Nazývajú ich tanye. „Ku každej viedla poľná cesta s alejou, patrili k nim záhrady, ovocné sady,“ približuje krajinný ekológ Ladislav Bíro a špecialista na environmentálnu výchovu zo Slovenskej agentúry životného prostredia.
Katastrofálna povodeň z roku 1965 všetko vygumovala. Za tri mesiace zadusilo najväčšie jazero Európy stromy aj kry. Vydržalo len pár miléniových dubov (vysádzali sa v roku 1896 pri príležitosti osláv tisícročia Uhorska), ktoré prežijú zaplavenie koreňov. „Inak v tejto krajine nenájdete takmer žiadne staré stromy ani staré kríky,“ hovorí Bíro. A tu sa skrýva vysvetlenie, prečo gazda z Bodzianskych Lúk vysieva šípky.
Hlinené domy na samotách so slamenými strechami sa podľa pamätníkov rozpúšťali vo vode „ako kocky cukru“. Buldozéry dielo dokonali. Zarovnali krajinu, zhrnuli ju do laposov (depresií, zníženín), zlikvidovali ovocné sady a mohlo nastúpiť intenzívne poľnohospodárstvo.
„Povodeň zničila asi 50-tisíc domov. Ľudia, ktorí bývali na tanyach a chceli si dom postaviť na pôvodnom mieste, nedostali finančnú pomoc. Dostali ju iba v prípade, ak si postavili dom v strediskovej obci,“ naznačuje Katarína Béresová, manažérka Strediska environmentálnej výchovy Slovenskej agentúry životného prostredia – Dropie (SEV SAŽP Dropie). Aj napriek tomu mnohí obyvatelia na povodeň nespomínajú v zlom, pretože sa im výrazne zvýšil štandard bývania. Pomáhalo celé Československo, zrodili sa tu silné priateľstvá, ktorých ozvenou sú názvy ulíc v Kolárove ako Pražská, Brnianska, Liberecká. No tá pestrá a premenlivá mozaika Žitného ostrova pretkaného líniami stromov a kríkov zmizla. A s nimi aj ekologická stabilita krajiny.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Foto: Andrej Barát, Pravda
Pamäť
Odsťahovali sa ľudia, ktorí sa zžili s vodným živlom, ktorých povodne celé generácie učili vnímať veľmi citlivo každý záhyb krajiny, po centimetri, každú zníženinu. Presne určili, kadiaľ voda potečie a akým miestam sa vyhne. Vedeli, že vŕby treba pravidelne orezávať, a ak ovocné stromy v krajine vypadnú, treba ich dosádzať. „Týchto ľudí však akoby vytrhli zo zeme a presadili do kvetináča. Komu majú dnes odovzdávať skúsenosti? A do akej krajiny?“ pýta sa ekológ.
Krajina predsa nezabudla. Dávne meandre sa stále pripomínajú a vlnia sa v poliach ako obrovské hady. Miestni ich nazývajú vodné žily. Dobre to vidno na leteckých snímkach. V Bodzianskych Lúkach ich dokonca stále lemujú staré vŕby, vôkol práchnivejú ešte staršie kmene. Vyplašili sme volavku. Vietor rozknísal tenké vŕbové prúty za ochranným pletivom. Len nedávno ich vysadili ľudia z obce, celkovo 200 vŕb. A ešte asi 200 ovocných stromov, moruší, jabloní, hrušiek, marhúľ pri okolitých poľných cestách. Mladé stromčeky vyberali dlho, chceli zasadiť niečo pôvodné, domáce a povodeň vygumovala takmer všetky ovocné „gény“ Žitného ostrova. Aké-také fragmenty našli v záhradách (napríklad jablko Veľkonočný rozmarín, ktorého vôňa vydrží až do apríla). Neúspešne hľadali vo výskumných ústavoch v Českej republike, na Slovensku, nakoniec našli zdroj v Maďarsku.
V Bodzianskych Lúkach sa ešte udržali pasienky. Starostka Monika Aradi nadšene rozpráva o tom, ako ich kraj v ostatnom čase pookrial. „Vidím veľký rozdiel, pribudlo zveri, je viac vtákov.“ Verí, že sa postupne zlepšujú podmienky aj pre cíbika chochlatého, ktorého má obec aj v erbe. Je typickým obyvateľom vlhkých lúk, hniezdi na zemi a vydáva veľmi zvláštne takmer digitálne zvuky.
Ekológovia zo SEV SAŽP Dropie pomohli za posledných päť rokov pri výsadbe asi 3 000 stromov. Z toho takmer tretinu dokázali posadiť v priebehu jediného dňa. Vlani 20. októbra vysadili pozdĺž deviatich kilometrov ciest v Chránenom vtáčom území Ostrovné Lúky lipy, javory, hrušky, jablone, marhule. Zapojilo sa rekordných 542 dobrovoľníkov a 75 subjektov, projekt sa podaril aj vďaka spolupráci s Bratislavským regionálnym ochranárskym združením. Pridali sa kluby dôchodcov, dobrovoľní hasiči, vodohospodári. Kto sa však bude o stromy ďalej starať? Nejaká firma, agentúra, neziskovka? Nie. „Miestni. Doplnia sieťku, popolievajú. Veď ich sami sadili, nechali sme si od nich poradiť, kde a ako vysádzať. Takéto stromy majú oveľa väčšiu šancu,“ prezrádza Bíro pointu. Ani skúsenosti starých Žitnoostrovčanov, ktorí poznali aj tie najjemnejšie vrásky rodnej zeme, nakoniec nevyšli nazmar.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Mestské ovocie
Keď na konci Parku Štefana Moysesa, národnej kultúrnej pamiatky v Žiari nad Hronom, odstraňovali betónový plot, odhalila sa džungľa. Divoko rastúce stromy, husté kríky vôbec nenasvedčovali tomu, že tu bol už v 19. storočí ovocný sad. V roku 2004 sa všetky stromy vypílili a parcela sa pripravovala zrejme na výstavbu. Zostalo len pár starých orechov.
Mestu sa pred necelými dvoma mesiacmi podarilo 1,2 hektára zrevitalizovať a pretvoriť na sad, aký nemá v žiadnom slovenskom meste obdobu. Vysadili tu 91 ovocných stromov, ktoré sa dožijú 100 a viac rokov. Hrušky, jablone, čerešne, slivky, liesky. Časť z nich tvoria podpníky, na ktoré sa budú štepiť vrúble zozbierané zo širokého okolia. Zo starých záhrad, alejí a sadov v Žiarskej kotline, Štiavnických vrchoch a novobanských Štáloch. „Vytvoríme genofond starých odrôd nášho regiónu,“ prezrádza Marcela Gendiarová, odborníčka na zeleň z Mestského úradu v Žiari nad Hronom.
Nebudú používať žiadne postreky. Pod stromami založia v spolupráci s odborníkmi kvitnúcu lúku, aby prilákali špecifický hmyz. Takisto v koloch pri vysadených stromoch je použitá ovčia vlna ako útočisko pre chrobáky, ktoré budú likvidovať škodcov. Bez chémie. Ovocie zo sadu chcú totiž o 10 až 15 rokov dodávať do mestských škôlok a škôl. „Keď si kúpite jablko dovezené z Talianska, je na ňom 30 až 35 postrekov. Nechceme, aby deti jedli chémiu. Chceme, aby jedli to, čo rastie tu a čo je zdravé,“ hovorí Gendiarová. Aby sa naučili, že kvalitné ovocie nemusí mať dokonalý tvar, navoskovaný povrch, ale že jabĺčko má aj chrasty a občas aj červíka. V budúcnosti by chceli na sad nadviazať aj produkciu medu, organizovať ovocinárske kurzy.
15-tisíc eur na výsadbu poskytla Nadácia ZSNP a Slovalco. 18-tisíc zaplatí mesto za oplotenie a mobiliár, napríklad lavičky z agátového dreva v tvare kosy a hrabieľ. Sad sa nebude zatvárať, zostane verejne prístupný. „Nie je to investícia, ktorá má okamžite prinášať zisk. Sad nás nakoniec prežije a niečo po nás ostane,“ hovorí s úsmevom vedúci oddelenia životného prostredia a infraštruktúry Daniel Šály. „Už nás oslovili z Púchova aj z ďalších častí Slovenska.“ Lenže iba vysadiť ovocný sad, aleja či solitér do krajiny nestačí.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Posledné tri jablone na svete
Na Morave občianske združenia a obce vysádzajú aleje neporovnateľne rýchlejším tempom ako na Slovensku. Pri cestách pribúdajú tisíce hrušiek, jabloní. No o mnohé z nich sa nik ďalej nestará. Snaha vrátiť stromy do krajiny vychádza navnivoč.
„Vysadený strom potrebuje silný kôl. Treba ho okopávať, žiada si doviezť hnoj a najmä zapestovávať korunku po dobu ôsmich rokov. Dnes je obľúbený permakultúrny životný štýl. Človek niečo zasadí a nerobí nič, všetko nechá na prírodu. Lenže ovocný strom je prienikom kultúrneho a prírodného dedičstva. Bez starostlivosti človeka nebude prosperovať,“ upozorňuje ovocinár Ľudovít Vašš z Bošáckej doliny, riaditeľ občianskeho združenia Pangaea. Práve on sa bude v najbližších rokoch starať o sad v Žiari nad Hronom a bude hľadať po okolí vzácne odrody.
Bude pátrať po stopách človeka, opustených samotách, zarastených sadoch. V húštinách nachádza hotové poklady. Za jedným takým nás ženie po úbočí sadu v doline Španie nad Novou Bošácou cez Holubyho kopanice (pomenované podľa popredného slovenského botanika a etnografa Jozefa Ľudovíta Holubyho). Pod starou naklonenou šopou sa rozvíja majestátna jabloň, blízko pri zemi na zhrubnutom kmeni vidno, ako ju ktosi zaštepil. Má vyše 100 rokov a radí sa k mimoriadne zriedkavej odrode Ďatlovské. Takéto stromy sú na celom svete možno už iba tri. „Usušené jabĺčko chutí ako ďatle. Má výraznú kvetinovo sladkú chuť, možno až príkru, pripomína tropické plody,“ opisuje. Prečo tento klenot neponúknuť spracovateľom ovocia, výrobcom ovocného pyré?
Podľa odhadov je na celom svete vyše 15-tisíc odrôd jabĺk, či dokonca až 35-tisíc. V obchodoch človek napočíta do 10 odrôd. Aj na príklade ovocných stromov vidno, ako sa z krajiny vytratila pestrosť. Starodávna paleta chutí, vôní, farieb, tvarov a využitia. Jedno jabĺčko bolo dobré na sušenie, ďalšie vydržalo dlhé skladovanie, iné sa hodilo do štrúdle a iné do muštu. Ešte to celkom nezmizlo. V sade v doline Španie, ktorý zveľaďuje občianske združenie Pangaea, budú môcť ľudia o 10 rokov, keď novovysadené stromy zmocnejú, ochutnať vyše 180 odrôd hrušiek a jabloní.
Uplynulú jeseň vysadili 2,5 hektára marhuľového sadu v družstve v Moravskom Lieskovom, kde je na jednom mieste 120 odrôd marhúľ. Rastie tu najväčšia genofondová zbierka marhúľ v strednej Európe. Treba sa však poponáhľať. Ľudia, ktorí si čo-to pamätajú z tradičného ovocinárskeho remesla, vymierajú. A vzácne odrody tiež. „Kdesi som objavil hrušku s nugátovou chuťou. Vrátil som sa, aby som si narezal vrúble, no našiel som už vyťatý strom. Z krajiny miznú nielen vzácne druhy zvierat, rastlín, motýle, chrobáky, ale pred očami nám miznú aj kultúrne plodiny.“ A spoločnosti sa krátia možnosti, ako sa prispôsobiť klimatickej zmene.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Poistka na zlé časy
Ovocinár Vašš vôbec neodsudzuje intenzívne ovocné sady, majú svoje nezastupiteľné miesto na trhu, no tieto sady sa spoliehajú na takzvané klimatické optimum. Stav, na aký bol človek zvyknutý za posledných 150 rokov. Lenže klíma sa mení. „Extrémne prejavy sme na vlastnej koži pocítili aj v roku 2017. V Bielych Karpatoch úplne vyschli niektoré potoky.“
Mnohé staré odrody sú podľa Vašša odolnejšie voči suchu ako moderné odrody. Korenia hlboko, zvládajú drsnejšie podmienky. „Produkcia v intenzívnych sadoch je vo všeobecnosti vyššia ako v tradičných dlhovekých sadoch. No vyžaduje si veľa ďalších vstupov v podobe umelých hnojív, závlahy, opory a ľudskej práce. Tradičné sady si vyžadujú len zlomok týchto nákladov,“ mieni ekológ. V Rakúsku je produkcia ovocia z tradičných sadov stále vyššia ako z intenzívnych.
Slnko sa už len krátko poprechádza po hrebeni Bielych Karpát, keď sa pán Vašš ešte raz rozhliadne po doline. Krajina má obrovský potenciál prijať ďalšie a ďalšie ovocné stromy. Stačí sa pozrieť do historických máp alebo zápisov botanika Holubyho. Takmer všetky lúky, ktoré práve hlce tieň v Bošáckej doline boli kedysi posiate stromami.
„Pred 100 rokmi sa z Bošáce vyvážalo v prepočte 90 vagónov sliviek každý rok. Len z tejto jednej doliny. Nakladali sa na plte na Váhu, smerovali do Bratislavy, do Viedne, Budapešti.“ Ešte stále majú podľa neho podhorské regióny s nevyužívanou poľnohospodárskou pôdou veľký potenciál zvýšiť zamestnanosť prostredníctvom výsadby a starostlivosti o ovocné dreviny. „Kvalitné ovocie dnes ide na dračku. Medzi spracovateľmi, ale aj spotrebiteľmi rastie záujem o bazu, aróniu, rakytníky, driene, oskoruše. Dopyt výrazne prevyšuje ponuku.“ Niektorí si silu lokálneho ovocia uvedomujú a prostredníctvom sadov si sporia na starobu.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Tretí orechový dôchodkový pilier
„Poznám viacero ľudí, ktorí si zakladajú orechové sady, aby mali na dôchodok. Ak to aj nebude ich hlavný príjem, aspoň si môžu prilepšiť zberom orechov,“ naznačuje ovocinár Ján Veselý z občianskeho združenia Tilia. Efektívny tretí dôchodkový pilier. „Nespoliehajú sa na banku, do ktorej si ukladajú peniaze a čakajú, že na tom za 50 rokov niečo získajú. Sad môže naozaj slúžiť ako forma dôchodkového sporenia.“ Podobný možno nájsť napríklad neďaleko Komárna.
Náklady na vysadenie jedného stromčeka vrátane pletiva, kolov, hnoja a štiepky odhaduje Veselý na 25 až 30 eur (bez práce, ak si to človek posadí sám). To pri dvojhektárovom sade so 150 stromami predstavuje počiatočnú investíciu 3 750 až 4 500 eur.
„Na začiatok sa to môže zdať ako vysoká investícia. No kým v banke by k takejto sume každý rok pribúdalo len zopár eur, hodnota sadu z roka na rok stále narastá. Po piatich rokoch začne sad plodiť. Po desiatich rokoch je to už slušné. Poznáme aj také odrody hrušiek, ktoré dokážu zarodiť aj tonu ovocia.“ Na jednom strome! A teraz tú tonu dokáže šikovný hospodár pretvoriť na džem, sušené ovocie, kvalitnú pálenku. Trpezlivo udržiavaný tradičný sad si po 10 rokoch už nevyžaduje takú častú pozornosť, a teda ani dodatočné vstupy na rozdiel od intenzívneho sadu. Vchádzame do mladého ovocného sadu nad Rajcom, ktorý členovia občianskeho združenia Tilia vysadili pred tromi rokmi. Na jeseň roku 2016 založili ovocnú aleju so 60 stromami popri ceste do Porubskej doliny. Peniaze na materiál na výsadby získali z grantu. Do ďalších výsadieb sa nehrnú, aby sa stíhali kvalitne starať o existujúce stromy.
Pretože z dobre založeného sadu či aleje nemá zisk len vlastník, či ten, kto si nazbiera ovocie. Stromy vracajú miestam ich ducha. Podľa Veselého stále pretrváva v záhradnej architektúre trend, že z miest a obcí sa vytrácajú vysoké stromy, ktoré by prerastali až nad strechy. Dominantné vo výhľadoch sú stavby. No ešte možno nájsť staré dediny, ktoré obopínajú obrovské orechy, vytvárajú zelenú obruč či perinu. „Boli to stromy, ktoré vytvárali krásu miesta.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
Solitér, ktorý nie je sám
Snom farmára Ladislava Balvana bolo včelárstvo. Má 50 rokov, pustil sa doň pred šiestimi rokmi. Otvorene priznáva, že spočiatku nevnímal ovocinárstvo ako niečo „potrebné“. „Pripisoval som ho starším ľuďom, ktorí v tichosti sadia stromy, v tichosti ich orezávajú a my ostatní na to len prihliadame.“
No vďaka včelárstvu zrazu začal oveľa pozornejšie vnímať, čo v krajine kvitne a kedy. Uvedomil si, že ak v poľnohospodárskom kraji odkvitne jedna obrovská monokultúra, včely majú veľký problém nájsť si novú pastvu. A že v dnešnej človekom pretvorenej krajine si celkovo ťažšie hľadajú pestré zdroje peľu. Aj preto vysadil nad Fačkovom ovocný sad z jabloní, hrušiek, višní, čerešní, moruší. „Skúšame tu pod Kľakom dokonca aj marhuľu a broskyne. Uvidíme,“ usmieva sa.
Ukazuje však na mladého Jána Veselého. Vraj nebyť mladšej generácie, ktorá sa chopila sadenia ovocných stromov a vzdelávania farmárov a gazdov, nevedel by ako na to. „Nikdy som tomu nerozumel. V škole nás to neučili. Na rozdiel od našich starých rodičov, ktorí vysádzali ovocné stromy s učiteľmi.“ V okolí Rajca možno dodnes nájsť veľmi pestré, síce už staré sady plné vzácnych odrôd, ktoré kedysi zakladali učitelia.
V sade farmára Balvana sa rozliehajú zvonce. Z jedného políčka má úžitok hneď trojaký. Ovciam sa darí medzi stromami dobre. Pastvou prispievajú k rozmanitosti tráv a takisto urýchľujú kolobeh živín. K stromom sa dostáva z biomasy dostatok dusíka, fosforu, draslíka. Nuž a aby stromy kvitli, potrebujú včely. A včely zas potrebujú peľ.
Pán Balvan nie je v okolí jediným farmárom, ktorý sa podujal vysadiť ovocný sad. Jediný nie je ani farmár Papšo, ktorý križuje chotár a sadí solitérne stromy, a neúnavne sa k nim vracia, kontroluje, voskuje, dopĺňa pletivo, hoci možno polovica vysadených stromčekov neprežije. „Ako Sizyfos tlačím ten kameň,“ smeje sa. Aj k nemu sa pridávajú ďalší poľnohospodári. Za uplynulé roky vysadili na okolitých pasienkoch 200 solitérov. A krajine vracajú šarm.