Najväčší európsky skleník s banánmi je… na Islande v dvojtisícovom mestečku Hveragerði. Severská krajina s 334-tisíc obyvateľmi vôbec nemusí dovážať uhorky, v skleníkoch si sama vypestuje 70 percent rajčín, 50 percent šalátov a takmer 30 percent papriky. To všetko vďaka lacnému a nevyčerpateľnému zdroju energie – teplu z hlbín Zeme. Baterka, ktorá sa nevybije a neunaví najbližších šesť miliárd rokov. Produkuje energiu nonstop, či svieti slnko, alebo je zamračené, či je bezvetrie, alebo búrka.
Viac ako 80 percent domácností na Islande kúri vďaka geotermálnej energii. Nespotrebovaná teplá voda sa vracia späť do elektrární v potrubiach vedených popod chodníky a cesty. Islanďania z nich nemusia odhadzovať sneh a ľad. Zvyškové teplo možno využiť aj v priemysle na sušenie rôznych materiálov.
Na energiu z jedného vrtu sa môže napojiť celá kaskáda projektov, ktoré vyžadujú teplo alebo elektrinu. Ich výroba neznečisťuje životné prostredie. A nemá takmer žiadne emisie. Množstvo vypustených skleníkových plynov je výrazne nižšie v porovnaní s tradičnými zdrojmi. Navyše, pred štyrmi mesiacmi spustili Islanďania v tretej najväčšej geotermálnej elektrárni na svete Hellisheiði experiment, vďaka ktorému má táto elektráreň dokonca negatívne emisie. Nielenže neprodukuje žiaden oxid uhličitý, ale ešte ho aj zachytáva zo vzduchu a ukladá naveky pod zem do čadičových vrstiev.
To všetko je uskutočniteľné len vďaka tomu, že Island sa nachádza v tektonicky mladej zóne. Tu stačí vŕtať do hĺbky dvoch-troch kilometrov. Geotermálnu energiu môže vo veľkom využívať ešte San Francisco a ďalšie sídla v blízkosti aktívnych tektonických zlomov na planéte (napríklad Filipíny, Nový Zéland). Inak je geotermálna energia na 97 percentách povrchu Zeme nedostupná (alebo dostupná len v nízkej teplote). Prekážkou sú náklady. Vŕtať hlbšie ako štyri až päť kilometrov je ekonomický nezmysel. Cena za kilometer za touto hranicou rastie exponenciálne a počíta sa v miliónoch eur.
Všetko to však môže zmeniť priekopnícka technológia plazmového vŕtania. Slovenskej spoločnosti GA Drilling sídliacej v Bratislave sa ako jedinej na svete darí ju priviesť z laboratória k testovaniu v praxi.
Sila slnka skrytá vo vode
Na konci tubusu vzplanie oslnivá žiara a za ohlušujúceho zvuku a vyletujúcich iskier sa vnára hlbšie do materiálu. „Vyzerá to ako plameň, no v skutočnosti ide o prúd hmoty. Je to vodná para zohriata na extrémne teploty, aké sú na povrchu Slnka. Vplyvom teplotného šoku sa začne betón, cement či tvrdá skala rozpadať na malé kúsky,“ vysvetľuje spoluzakladateľ a šéf spoločnosti GA Drilling Igor Kočiš podstatu novej technológie. Dramaticky to zmení spôsob, akým bude človek schopný vŕtať do hlbín Zeme.
Kým bežné vrtné súpravy dokážu navŕtať iba jeden až dva metre za hodinu, slovenská technológia zvládne už dnes päť až 10 metrov za hodinu. Očakáva sa však, že to bude 30 až 50 metrov. „Plazmový vrták“ má niekoľkonásobne vyššiu životnosť. Vďaka tomu už nebude odhad ceny za hĺbkový vrt alchýmiou alebo vysoko rizikovou stávkou pre investorov. Cena za kilometer by mala byť stabilná, relatívne presne vypočítateľná a niekoľkonásobne nižšia. Potom sa oplatí vŕtať hoci aj do hĺbky desiatich kilometrov.
Foto: Miro Nôta
V tom okamihu prestane byť energia Zeme exkluzívnou výsadou Islandu a trebárs Toskánska, regiónu s dávnym stratovulkánom. Geotermálna energia už bude dostupná nie na troch percentách, ale na 70 percentách povrchu Zeme. „Celá Európa sa zrazu zmení na energetickú superveľmoc,“ hovorí pán Kočiš. A takisto India, Afrika. „Klímu nemožno rozdeliť. Nestačí nájsť riešenie na klimatickú zmenu len v Európe a v rozvinutých krajinách, ak napríklad v Indii budú musieť počas najbližších 30 rokov zvýšiť produkciu energie zhruba o 40 percent. Práve v tom vidíme obrovskú výhodu geotermálnej energie. Nazvime to demokratickosť.“
Kým v Európe sú za 40 percent celkovej spotreby energie zodpovedné budovy a najmä ich vykurovanie, v subsaharskej Afrike sa približne 20 percent energie míňa na odsoľovanie. Obrovské objemy ropy a plynu sa spaľujú len preto, aby ľudia získali čistú vodu. Aj toto by dokázala energia zo Zeme zefektívniť.
Okrem lacnej elektriny a tepla by však geotermálne zariadenia mohli vyrábať vodík. Ide o najčistejšie palivo v doprave, automobilovej aj leteckej. „Väčšina vodíka sa dnes generuje nečistou cestou. Z uhľovodíkov alebo energeticky veľmi náročným spôsobom. Úpravou nášho zariadenia s použitím získaného tepla alebo elektrickej energie by sme však dokázali vyrábať vodík efektívne priamo z vody,“ dopĺňa pán Kočiš.
Geotermálna elektráreň na povrchu zaberá minimálny priestor, asi ako budova telocvične. Podobné postavili pri San Franciscu priamo v národnom parku. Približne 90 percent štruktúr sa skrýva pod zemou. „Elektráreň nepotrebuje žiaden záložný zdroj. A nezaberá pôdu. Nenarúša vizuálnu stránku krajiny. A to je veľmi dôležité v regiónoch, ktorým záleží na prírode a nechcú budovať také zdroje energie, ktoré pohľad na krajinu zásadným spôsobom menia,“ dodáva šéf firmy.
Technológia hĺbkového plazmového vŕtania sa pripravuje na pilotné testy. A hoci vývoj napreduje slušne dopredu, nie je bez prekážok. Pán Kočiš však nespomína len peniaze, ale aj nedostatok odvážnych inžinierov.
Chýba odvaha?
Spoločnosť GA Drilling vytvorila za deväť rokov jeden z najväčších tímov fyzikov v strednej Európe. Firma sa však dynamicky mení, svoj nápad chce priniesť na trh a hľadá elektroinžinierov, strojárov, technikov, materiálových inžinierov, ktorí dokážu pretaviť výsledky z laboratória do praxe. Na slovenských školách neraz zažívajú sklamanie.
„Naše školstvo kladie dôraz na odbornú stránku. Ale takmer vôbec sa nevenuje rozvoju iných vlastností. Nebudujú v ľuďoch odvahu. Mám pocit, že postoje mladých ľudí, ich podnikateľský duch, ťah na bránku, hľadanie dobrodružstva v živote, ich snaha o sebarealizáciu akoby za posledné roky degradovali,“ prezrádza pán Kočiš. Schopní a draví absolventi predsa existujú, no veľká časť prúdi za hranice.
Preto spolupracujú s neziskovkou Nexteria, občianskym združením LEAF, sú to organizácie, ktoré sa snažia prilákať mladých šikovných Slovákov späť. Takto sa im do tímu GA Drilling podarilo spoza hraníc pritiahnuť aj špičkového jadrového fyzika Tomáša Baloga, ktorý sa podieľal na vývoji detektorov častíc testovaných aj na Veľkom hadrónovom urýchľovači Európskej organizácie pre jadrový výskum (CERN) vo Švajčiarsku.
Problém nie je v zárobkoch, ale v nastavení spoločnosti. „Hlavným argumentom, prečo sa ľudia nechcú vrátiť, je izolacionalistická atmosféra na Slovensku, hoci v posledných rokoch sa to zlepšuje,“ mieni Kočiš. Neziskovka Nexteria sa pred pár mesiacmi spýtala absolventov na to, aké sú atribúty úspešnej kariéry. Na prvom mieste bolo – robím, čo ma baví. Na druhom, že moja práca má dosah, dokáže niečo vo svete zmeniť. Až na štvrtom mieste bol vysoký plat a tesne predposledná vyšla prestíž firmy.
„Pre absolventov technických oblastí, strojárstva, elektroinžinierstva predstavujeme jednu z mála príležitostí, kde môžu pracovať v inovatívnom prostredí,“ upozorňuje Kočiš. A o čo sa snaží Slovensko? Byť svetovou montážnou dielňou? Alebo jednotkou v inováciách? Ak sa technológiu plazmového vŕtania podarí zavŕšiť úspešnými testami, môže sa Slovensko o pár rokov stať špičkou v obnoviteľných zdrojoch energie.
Sú však aj iné zaujímavé, hoci nie také ambiciózne pokusy vyrábať energiu čo najčistejším spôsobom. Presúvame sa zasneženou krajinou zo sofistikovaného technologického sveta do obyčajnej dediny. Necpaly. Tu nerozvinuli najnovšiu vedu, ale pokúsili sa oživiť skúsenosti predkov.
Mlyn nezastavila klimatická zmena
V Necpaloch postavili prvú komunitnú vodnú elektráreň na Slovensku. Nevlastní ju súkromník, ale obec. Stačilo obnoviť starý mlynský náhon spred vyše 100 rokov. Zvláštny mostík, v ktorom zurčí voda, sa odpája od Necpalského potoka, vinie sa uličkami nad hlavami dedinčanov až k veľkému kolesu. Kedysi roztáčalo gátor. Dnes turbínu.
„Pred 100 rokmi boli v dedinách stovky mlynov alebo nejakých iných zariadení, ktoré poháňali gátre, píly. V Necpaloch boli kedysi štyri mlyny. Prečo by sme túto energiu nemohli využiť aj dnes?“ vysvetľuje starosta Peter Majko ideu projektu. Dediny by sa mali podľa neho snažiť byť energeticky sebestačné.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Nové koleso malo zásobovať elektrinou obecný úrad a verejné osvetlenie. Nemali veľké oči. „Jedna tretina roka by bola vykrytá, aj to iba pri najlepšom variante.“ A predsa sa na malú vodnú elektráreň poskladali ľudia z obce, podnikatelia. Aj tí sa nadchli a chceli sa časom pripojiť. Celá investícia dosiahla približne 50-tisíc eur. „Návratnosť bola vyrátaná na 12 a pol roka.“ Koleso sa rozkrútilo v roku 2007.
Lenže voda už netečie ako kedysi. Starosta nás presviedča, že pre klimatickú zmenu. „Starší obyvatelia si pamätajú, že potok je dnes polovičný oproti minulosti. Sú veľké výkyvy. Kedysi bolo snehu viac, topenie v jarných mesiacoch bolo postupné. Energia vody sa dala využiť dlhšie obdobie. Dnes sneží málo, za štyri dni sa to roztopí.“ No nevníma to ako veľkú bariéru. Stačí dômyselne navrhnúť koleso, turbíny.
Neprekonateľnou prekážkou sa však ukázala čoraz komplikovanejšia legislatíva a byrokracia, ktorá sa týka malých výrobcov energie. Poslednou kvapkou bolo, keď vlani zdvihli obci poplatok za hodiny, ktoré patria k vodnej elektrárni. Zo 70 na 700 eur. „Tak som tie hodiny odmontoval. Aj tak treba opraviť ložisko.“ A koleso stojí.
Nad Necpalmi šumia hory. Čo ak skrývajú ďalší zdroj energie? Drevo.
Je to riskantné uvažovanie. Z produkcie štiepky sa totiž stal divoký a bezohľadný biznis. Na štiepku sa podľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK premieňajú posledné zvyšky brehových porastov, aleje v krajine, stromoradia pri poliach. Štiepka sa rozváža 200, 300 kilometrov ďaleko, spotrebúvajú sa pritom litre fosílneho paliva. Čo je na tom ekologické? No predsa beží v srdci Slovenska už siedmy rok energetický projekt, ktorý zaobchádza so štiepkou, s drevinami a krajinou ohľaduplne.
Načo rúbať les, keď máme odpad?
Sedem malebných obcí sa spája v združení Bioenergia Bystricko. Kordíky, Králiky, Ľubietová, Poniky, Tajov, Riečka a Čierny Balog. Neboli plynofikované. Predtým kúrili veľmi drahým a špinavým spôsobom. Elektrinou, koksom, uhlím. Podobne ako mnohé iné obce a mestá aj ony sa rozhodli vyskúšať štiepku.
Celé Slovensko si za svoj kľúčový obnoviteľný zdroj energie zvolilo biomasu. Čo je logické, pretože biomasa sa podobá uhliu. Jej logistika aj výroba. Stačí prerobiť teplárne, nahradiť kotly. Aj týchto sedem obcí prerobilo 15 starých kotolní, vybudovali jednu novú a k tomu ešte štyri sklady. No podstatný rozdiel v ich prístupe spočíva v tom, odkiaľ štiepku berú. K nim neprúdia kamióny z opačného konca Slovenska, či dokonca z cudziny. A nie je to štiepka pochybného pôvodu, na ktorú sa možno rozsekali vzácne stromy. Využívajú odpad vo svojom okolí.
Traktor s malým pojazdným štiepkovačom jazdí do obecných lesov v okolí a spracúva vrcholce, územky, ktoré zostali po ťažbe. Na obecných pílach v Ľubietovej a na Ponikách spracuje zvyšky, ktoré sa už nedajú využiť ako rezivo. Projekt bol pre obce vzpruhou, aby sa po dlhých rokoch konečne pustili do zveľaďovania okolia, a tak postupne čistia od náletových drevín lokality, ktoré sú v katastroch vedené ako trvalé trávnaté porasty. A koľko je takého spustnutého a zanedbaného „dedičstva“ po horách, koľko je lúk a pasienkov, ktoré už dávno vyzerajú takmer ako lesy!
Foto: Andrej Barát, Pravda
Lenže čo ak sa pustia aj do zdravých skutočných lesov, ktoré majú byť lesmi? Peter Lakomčík, štatutár združenia obcí, sa usmieva. Takýto scenár nehrozí, pretože odpadu zostáva v obecných lesoch a pílach vždy viac, ako potrebujú. Ten jeden traktor so štiepkovačom dokáže za deň naplniť maximálne dva kontajnery, čo je približne 20 ton.
„Sedem obcí pritom potrebuje na jednu vykurovaciu sezónu okolo 1 200 ton. Za rok spotrebujeme asi toľko, čo potrebuje jedna klasická tepláreň v meste na mesiac,“ vyratúva. Siedmim obciam to stačí na vykúrenie obecných úradov, škôl, škôlok, zdravotníckych stredísk, domov smútku a ďalších verejných budov. Obce šetria od 20 do 50 percent nákladov. Je to jediný projekt svojho druhu na Slovensku, na exkurzie sem chodia návštevy zo zahraničia.
Nechcú sa pripájať aj obyvatelia? Chcú. No pointa projektu spočíva v udržaní krehkej rovnováhy. Podľa Lakomčíka by práve tento krok mohol vyvolať väčší tlak na získavanie dreva. Prioritou je však pre nich udržateľnosť. „A nedávať peniaze cudzím ľuďom a korporáciám za energie a služby, ktoré si vieme zabezpečiť sami,“ dodáva štatutár združenia. Aj podľa neho však na ceste k väčšej energetickej sebestačnosti stojí zložitá a niekedy aj kontraproduktívna legislatíva. Spomína, ako museli zo zákona verejne obstarávať drevnú hmotu. A potom tŕpli, či sa do súťaže náhodou nepridá okrem miestnej píly aj niekto zvonku, kto by podliezol cenu. „Projekt by stratil zmysel.
Kúriť by sa kúrilo, no nie odpadom z nášho regiónu. Peniaze by sme posielali nejakému kšeftárovi,“ mieni.
Čierny Balog už nie je čierny
Ešte pred pár rokmi by Čierny Balog v zime zahaľoval hustý tmavý dym. V domoch sa kúrilo uhlím z Poľska, Ostravy. Kuriči museli k dvom školským kotlom vstávať už o tretej ráno. Najprv čistili pece od popola. O štvrtej už kotle blčali, kúdoly dymu sa rozvaľovali na všetky strany. Zaprášení nakladači do nich sypali celé fúriky. Aj tak trvalo, kým bolo v škole aspoň trochu teplo. „Kotle mali vyše 50 rokov a ich účinnosť bola slabá,“ vysvetľuje starosta František Budovec.
Dnes tu funia už len parné vlaky, najväčším znečisťovateľom ovzdušia v obci zostala hádam už len Čiernohronská železnica, ironizujú obyvatelia. Vzácna technická pamiatka, ktorú udržiavajú dobrovoľníci. Celá obec postupne vymieňala a modernizovala kotle. Obecný úrad šetrí každoročne asi 30 percent nákladov.
Nové kotolne na štiepku si chvália. Nedymia, ovzdušie je merateľne omnoho čistejšie a zdravšie. Kým predtým popol z uhlia mohli akurát tak vyvážať na skládku, popolom zo štiepky zlepšujú obecný kompost. „Systém je automatický. Poruchu hlási cez SMS,“ ukazuje nám Jozef Turňa, vedúci Zahorky, príspevkovej organizácie obce Čierny Balog, ktorá zabezpečuje technické služby.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Jeho pracovníci kotle už iba priebežne kontrolujú a rozviazali sa im ruky pre zveľaďovanie okolia. Tu čistia staré terasy, tam náletové porasty. Pomaličky sa im darí obnovovať typický charakter Čierneho Balogu. „Stále viac ľudí sa vracia k pôde,“ dopĺňa nadšene starosta. Na svahoch vôkol dediny začínajú znova pásť, kosiť.
Energetický potenciál bezprostredného okolia je však omnoho väčší, než sa zdá. Najčistejšia energia je totiž tá, ktorá sa nespotrebuje.
Deravý mešec netrápi nikoho
Celý región okolo Poľany by mohol byť energeticky autonómny. Dokazuje to štúdia, ktorú vypracovalo občianske združenie Priatelia Zeme – CEPA. Detailne analyzovali stavby a podmienky v 42 samosprávach ležiacich vo veľmi vzácnom a ešte stále nezničenom území Slovenska. Zistili prekvapujúcu vec.
„Ak by sa všetky budovy modernizovali, zrekonštruovali, zateplili, tak by celková úspora na energiách predstavovala 73 až 76 percent. Vôbec by nešlo o pasívne domy, stačilo by ich iba dostať na úroveň platných technických noriem,“ naznačuje výkonný riaditeľ združenia Juraj Zamkovský. „Inými slovami hovoríme, že tento región spotrebuje toľko energie, ako ďalšie tri také regióny. A keďže situácia je všade takmer rovnaká, môžeme tvrdiť, že celé Slovensko spotrebuje toľko energie ako tri ďalšie Slovenská.“
Najprv sa treba pozrieť na spotrebu. „Až potom sme hľadali vhodné obnoviteľné zdroje. Zamerali sme sa na drevo, tepelné čerpadlá a slnko. Pričom sme počítali iba s plochou striech existujúcich budov. Zistili sme, že celkový potenciál je väčší ako optimalizovaná spotreba. To, že celý región môže byť energeticky sebestačný, nie je žiadna fantazmagória,“ presviedča pán Zamkovský. Zrealizovaniu bráni len nedostatok prostriedkov. A ešte niečo.
Celý projekt leží zaprášený kdesi na obecných úradoch. Občianske združenie ho obciam odovzdalo v roku 2010. Nikto s ním nepohol. Energia je podľa Zamkovského téma, ktorej sa samosprávy stále nevenujú. „Nevnímajú to ako svoju zodpovednosť, je to kompetencia štátu. Akoby sa zžili s predstavou, že energie a palivá budú dovážať. Lenže energetika je kľúčový sektor. Je to drenáž, cez ktorú z regiónov permanentne odtekajú veľké peniaze.“ Koľko? „Z Poľany odíde každý rok 500 až 600 eur na obyvateľa. Plynofikované obce a mestá sú na tom ešte horšie, pretože v ich prípade sa 100 percent energie dováža. A to predstavuje ešte väčší únik peňazí.“
Ak sa, naopak, región rozhodne vyrábať si vlastnú energiu, všetky prostriedky, ktoré dosiaľ vynakladal na dovoz plynu, uhlia, mazutu, koksu či elektriny, zostávajú v regióne. Región okolo rakúskeho mesta Güssing bol čiernou dierou.
Bez železnice, bez udržiavaných ciest. Načo by štát investoval do územia hraničiaceho so železnou oponou? „Región míňal asi 40 miliónov eur ročne na mazuty a elektrinu. Teraz si energiu vyrábajú sami. Peniaze, ktoré platili cudzím firmám, platia vlastným producentom, a tak sa peniaze u nich točia. Za 15 rokov sa u nich zdesaťnásobil počet pracovných miest a z oblasti je výkladná skriňa Rakúska,“ argumentuje pán Zamkovský. Svoj „zaprášený“ projekt z Poľany nevníma ako porážku, ale ako zásadnú skúsenosť. Zbytočne sa budú vymýšľať nové a nové stratégie, ak v regiónoch nezačnú pracovať ľudia, ktorí sa budú komplexne venovať energetike. „Preto sa najnovšie snažíme vytvoriť centrá udržateľnej energetiky. Darí sa nám v najmenej rozvinutých okresoch – Svidník, Rimavská Sobota, Kežmarok, Rožňava, Sabinov. Keďže nám školy neprodukujú komunálnych energetikov, musíme si ich vytvoriť sami.
A nie je nič lepšie, ako keď si títo ľudia urobia prácne vlastný prieskum, spoznajú región, zanalyzujú, zozbierajú dáta.“ A potom vypracujú stratégiu šitú na mieru, nebude to dielo externej firmy, ktorá do regiónu ani nezavítala. Ak zotrvajú, tak tieto najbiednejšie regióny všetkých predbehnú.