Dobre fungujúca krajina potrebuje najprv veľa svetla. V Gavurkách pri Dobrej Nive rastie viac ako stovka obrovských dubov. Majú 300, 400, podaktoré až 500 rokov. Zvláštne sa hrbia, ako hrubizné ruky sa načahujú k oblohe. Nie je to však temný hvozd, ale slnkom presvietený les. Duby stoja naširoko od seba, akoby sa človek naozaj prechádzal v parku. No ich divoko skrútené kmene a bútľaviny provokujú k myšlienke, že je to prales. A dokonca veľmi podobný tomu, aký kedysi rástol na veľkej časti Slovenska v praveku.
Už v roku 2000 písal holandský biológ Frans Vera o tom, že európske nížiny vtedy nepokrývali husté nepreniknuteľné lesy (v knihe Grazing Ecology and Forest History). Praveká krajina sa skôr podobala savane, na ktorej sa pásli obrovské stáda praturov, divých koní, zubrov. Práve veľké bylinožravce formovali vzhľad krajiny, vytvárali presvetlené porasty. Neustálym spásaním trávy, kríkov a malých stromčekov bránili tomu, aby sa vytvoril hustý porast. Krajinu nepohltil tieň, zalievalo ju svetlo. A od svetla je závislý dub.
Foto: WIKIMWDIA.ORG/BRITISH LIBRARY
„Hercynium silvae roborum, vastitas intacta aevis… (Hercýnsky dubový les, pustatina nedotknutá vekmi…)“ opísal krajinu severne nad Dunajom pred takmer dvoma tisícročiami Plínius, rímsky spisovateľ a autor prírodopisnej encyklopédie Historia Naturalis.
Dub bol kedysi najrozšírenejším stromom, a nie buk ako dnes. „Peľové analýzy z rašelinísk dokazujú dominanciu duba u nás až do nadmorskej výšky 800 metrov. Dubové lesy rástli v slovenskej krajine tisícky rokov. Lenže duby sú svetlomilné, nedokážu rásť v tieni. Ak by okolo nich vyrástli hraby alebo buky, tak by ich prevýšili, zatienili a duby by zahynuli.
Nikdy by sa už neobnovili,“ vysvetľuje ekológ Erik Baláž. Ak bol teda kedysi dominantným dubový les, mohol existovať jedine vďaka tomu, že v krajine niečo stále vytváralo svetlo. Zvieratá.
A hoci je to lákavá predstava, že v Gavurkách sa možno túlať po pravekom pralese, nie je to tak. Gavurky vôbec nie sú až také staré, no o to viac ich naozajstný pôvod fascinuje. „Bol to v skutočnosti veľmi intenzívne obhospodarovaný biotop, ktorý vznikol cielenou činnosťou človeka,“ prezrádza ekológ Michal Wiezik z katedry aplikovanej ekológie Technickej univerzity vo Zvolene.
„Toto je zrejme jediný ekosystém vytvorený ľuďmi, ktorý napĺňa predstavu trvalej udržateľnosti. Nedegraduje, neoslabuje krajinu, naopak, udržiava ju v dobrej kondícii aj z hľadiska druhového bohatstva.“ Túto krajinu vytvorili ľudia v stredoveku.
Stredoveká pastva
Človek vyhubil pratury a ďalšie divé bylinožravce. Ich úlohu počas nastupujúcej poľnohospodárskej kultúry aspoň sčasti prevzali domáce zvieratá. Voľne sa pásli v krajine a pokračovali v jej formovaní. Naďalej udržiavali presvetlené, riedko zalesnené porasty, ktoré dopĺňali kríky a šíre pasienky. Podobne ako Gavurky vyzerala veľká časť lesov na Slovensku a v celej Európe. Dnes sa pri obnove pasienkových ekosystémov využívajú ovce, kozy, kone a kravy. No v európskych lesoch sa dlhé storočia pásli najmä svine.
Pasenie prasiatok v lese sa podľa historika Pavla Hudáčka začína už v čase, keď dochádzalo k ich domestifikácii, teda asi pred 9-tisíc rokmi. V ranom stredoveku to bola úplne bežná hospodárska činnosť. V roku 850 opísal mních Wandalbert z Prümu, ako sa v Nemecku v novembri vyháňali svine do lesov.
Pastieri búchali na konáre dubov, aby na zem spadlo čo najviac žaluďov. Tento motív sa objavuje v stredovekých kalendároch. Okrem palíc sa používali aj dvojzubce, na konci ohnuté, aby sa nimi dali pritiahnuť konáre. Svine sa však v lesoch nevykrmovali iba na jeseň, ale aj počas roka. A bol to výnosný biznis.
Foto: WEBUMENIA.SK/GALÉRIA MESTA BRATISLAVY
Hodnota lesov sa dokonca určovala podľa toho, koľko taký les dokáže uživiť svíň. Z toho vznikla aj anglická jednotka aker (acre), ktorá má svoj pôvod v slove acorn – žaluď. Aker predstavoval plochu, ktorá dokázala uživiť jednu sviňu. Králi si toto bohatstvo lesov uvedomovali a dobre z neho profitovali. „Pastieri mali platiť majiteľovi lesa poplatok za právo pasenia,“ píše historik Hudáček v štúdii Silva ad pasturam porcorum – Lesné pasenie svíň na kráľovských majetkoch v ranostredovekej Európe.
A čo bolo na týchto lesoch také hodnotné z dnešného pohľadu? Produkovali veľa a nepotrebovali žiadne energetické vstupy. Dnes musíme mnohé agrosystémy zásobovať hnojivami, postrekmi proti škodcom a hektolitrami vody. Tu však stromy, kríky, tráva, pasúce sa zvieratá a človek fungovali v zaujímavej súhre a bez dodatočnej energie. Tento systém ju nepotreboval, mal jej prebytok. Zo slnka.
Kontinuum
Nórska historička Dolly Jorgensenová, ktorá sa špecializuje na dejiny životného prostredia a technológií, píše o tom, že žalude neboli jedinou dôležitou potravou pre svine v lesoch. Spásali korienky, huby, chrobáky a najmä trávu.
Keď sa zjari roztopil sneh, pôda bola presiaknutá vodou a tráva pekne rástla v apríli, v máji, možno ešte v júni. Lenže tráva má plytké korene a v júli, auguste a septembri, keď je teplo a sucho, zožltne. Ak by tu nerástli stromy, tak by prostredie nedokázalo zvieratá viac živiť. Lenže v Gavurkách sú duby.
„A tie korenia aj 18 metrov hlboko. Nikdy nemajú nedostatok vody. Aj v auguste, keď je 35 stupňov, a tráva už uschla, duby naďalej produkujú biomasu. Pod jedným dubom boli stovky kilogramov žaluďov,“ opisuje ekológ Baláž.
Zvieratá udržiavajú kolobeh živín v prostredí. Ak sa takáto lúka iba pokosí a tráva odvezie preč, tak sa naakumulovaná energia v nej spätne nevyužije. No zvieratá to tu po pastve pohnojili. Hnoj prilákal hmyz. A ten vtáky. Gavurky sú pre vedcov skúmajúcich netopiere mimoriadne cennou lokalitou, na tomto jednom mieste ich žije asi 15 druhov.
Je to tiež obľúbené miesto aj pre entomológov, žiaľ, aj pre amatérov, ktorí sem po nociach chodia kradnúť vzácny hmyz, aby si ho prišpendlili do svojich zbierok. Wiezik ukazuje na starý zoschnutý, no ešte stále mohutný dub, ktorý je naskrz prevŕtaný chodbami od lariev fúzača veľkého, chrobáka chráneného v celej Európskej únii.
Podobne ako mnohé iné druhy organizmov, aj on má v súčasnej kultúrnej krajine podľa Wiezika dva hlavné problémy. Nájsť strom, ktorý by rástol na svetle. A po druhé, nájsť starý strom, pretože väčšinu stromov po 100 rokoch odpílime. V Gavurkách má perfektné útočisko. Ako je však možné, že tu rastú veľmi staré stromy? Život im o celé storočia predĺžili ľudia.
Sťatý. Ale prežil
Takmer pri každom pevnejšom dube v Gavurkách sa zhruba vo výške, kam rukou dosiahne dospelý človek, vydúva na kmeni hrča. Nad ňou kôra zrazu mení štruktúru. Pri pohľade vyššie do koruny sa odhalia ďalšie a ďalšie hrče a znova zmenená kôra.
„Tento 400-ročný strom bol za svoj život vyrúbaný prinajmenšom trikrát. Prvýkrát dokonca kompletne ako stĺp. Volá sa to pollardova ťažba. Robila sa špeciálne v pasienkových lesoch. Takýmto spôsobom je možné ťažiť na strome v horizonte niekoľkých ľudských životov bez toho, aby ho ľudia zabili. Z jediného stromu zakaždým zobrali niekoľko kubíkov kvalitného dubového dreva,“ približuje nám ekológ Wiezik najnovšie poznatky o biotope v Gavurkách.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Historik Hudáček vo svojej štúdii píše, že to ľudia robili jednak preto, aby dub povzbudili v ďalšom raste. Neustálym presvetľovaním a tým, že každý dub mal dostatok priestoru a svetla v krajine, sa dosiahlo to, že duby rodili pravidelne každý rok dostatočné množstvo žaluďov. Čo sa v hustom lese nestáva, pretože tu duby súperia s ostatnými stromami o energiu zo slnka a ich rodivosť prebieha v niekoľkoročných cykloch.
Okrem toho však mali ľudia v stredoveku zakázané stínať stromy, ktoré prinášali plody (nielen ovocie, ale aj žalude, gaštany, bukvice). Ak chceli získavať drevo, museli to robiť takýmto špeciálnym spôsobom, aby strom neusmrtili. „Bola to intenzívna fabrika na drevo a pritom sa tu udržiaval krásny les,“ nadchýna sa Wiezik.
Odhaduje sa, že pollardovanie predlžovalo stromom život viac ako dvojnásobne. A je zároveň vysvetlením zvláštneho tvaru koruny dubov v Gavurkách, ktoré vyzerajú ako obrovské ruky. Ide o veľmi staré know-how. „Pollardované stromy sa našli aj na neolitickom nálezisku,“ hovorí ekológ. V stredoveku dotiahli tento systém hospodárenia do dokonalosti. „Bol to vrchol stredovekého agrolesníctva, ktorý preverili veky a ktorý sa inšpiroval prirodzenými procesmi.“
Tisíce Gavuriek
Dnes platí zákaz pastvy v lesoch. Pasienkové lesy sa pritom udržali ešte do polovice 20. storočia. Ešte pred 70 rokmi sa napríklad aj pod Tribečom pásli kravy. V lesoch sa páslo na celom Slovensku, čo dokazuje aj prvé letecké snímkovanie Slovenska z roku 1950. Na fotografiách je obec, za ňou oráčina, pasienkový les a až potom kompaktný les. Krajina si dlho udržiavala takýto postupný gradient. „No stačili dve-tri generácie a my sme na pasienkové lesy, typickú črtu nášho kraja, úplne zabudli,“ hovorí Wiezik.
Z niektorých pasienkov sa stala lúka, z iných les, nič medzi tým neexistovalo. V pasienkových lesoch sa prestalo pásť a zarástli. Gavurky si dodnes zachovali svoju podobu ako jediné v celej strednej Európe, a to paradoxne vďaka tomu, že tu niekoľko desaťročí cvičili sovietski tankisti. Pripomínajú ich vyryté odkazy v azbuke a obhorené bútľaviny – v najväčších dutých kmeňoch si vartáši zakladali oheň. Vykopané umelé priekopy pre ťažkú techniku zarástli v mokrade, v ktorých sa dnes občerstvuje stádo asi 90 kráv, ktoré sa tu občas pasú. Na zachovanie tohto unikátneho miesta je to málo.
Územiu by svedčala intenzívna pastva ako kedysi. A hoci aj prasiatok. „Veď dnes je najdrahšia španielska bravčová šunka zo svíň, ktoré sa chovajú v takýchto lesoch a kŕmia sa žaluďmi,“ konštatuje ekológ Baláž. Pasienkové lesy postupne obnovujú v Anglicku. Tisíce hektárov stredovekých pasienkov sa zachovali v Rumunsku. V Českej republike vracajú do krajiny kone. Takáto krajina ponúka modernému človeku drevo, potraviny a jedinečný príbeh o stredovekej pastve. Čo viac treba na rozprúdenie turizmu a lokálnej ekonomiky? Dokedy bude Slovensko konkurovať nízkou cenou? Kedy začne konkurovať výnimočnosťou?
A nejde len o Gavurky. „Podľa jednej analýzy nám vyšlo, že len v Banskobystrickom kraji existuje 990 podobných lokalít. Z toho 85 až 90 percent by sa ešte dalo obnoviť, sú iba zarastené. Na celom Slovensku môžu byť tisícky takýchto lokalít. Nemuseli by sme čakať, kým nám vyrastú 400-ročné duby. Ešte stále tam sú.“
Rýchly koniec?
Tieto územia z veľkej časti tvoria takzvané biele plochy. Takto sa označuje opustená poľnohospodárska pôda zarastená lesom. A na niektorých sa už začalo hospodáriť ako v lesoch. „Robia sa tam pásové ruby, čo takéto biotopy zničí,“ upozorňuje Wiezik.
Zničí ich aj to, ak človek v pastvinových lesoch nebude robiť nič. Staré duby, ktoré sa prestali udržiavať pollardovaním, sa nakoniec rozlomia a keďže tu chýba tlak bylinožravcov, celé územie sa zatieni a prerastie inými konkurenčnými druhmi drevín, ktoré vytlačia svetlomilný dub.
Takýto pololes, polopasienok chradne aj vtedy, ak sa ho človek rozhodne udržiavať, no bez zvierat. A celé plochy strojovo zmulčuje, zrovná, vyseká, vyhladí. Ani si možno neuvedomuje, koľko vzácneho života tým zahubí.
Pri návrate z pasienka sme zakopli o kopček. Gavurky sú posiate stovkami takýchto kopčekov. Mravenísk, v ktorých žijú podzemné žlté mravce. Na svojich príbytkoch si pestujú materinu dúšku, pretože dnu na jej koreňoch chovajú podzemné vošky a z tých získavajú medovicu.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Na materinej dúške žije aj larva celoeurópsky ohrozeného motýľa modráčika. Ten sofistikovane zneužíva iný druh mravcov. Larva vylučuje špeciálnu látku, ktorá mravce omámi. Prinúti ich, aby ju zobrali do mraveniska, kde ju kŕmia, dokonca jej dovolia požierať ich vlastné vajíčka. Keď sa z larvy vykuklí motýľ, ponáhľa sa z mraveniska rýchlo preč, lebo už túto látku nevylučuje.
Mulčovaním sa toto všetko z tradičnej pastierskej krajiny stráca. Materina dúška, vzácny motýľ, mravce. A ešte jedna typická rastlina, ktorá je spätá s kultúrou a medicínou.
Dobre zaplatená sabotáž
Už sme uviedli, že stromy, kríky, tráva a zvieratá existovali na stredovekých pasienkoch v súhre. No možno by bolo výstižnejšie napísať, že sa všetci navzájom držia v šachu. Ako je napríklad možné, že zvieratá nevypasú všetko dohola až nezostane žiaden strom? Veď spásajú všetky mladé duby, ktoré vytrvalo pučia zo žaluďov. Dôležitú úlohu zohrávajú kríky.
Tie poskytujú mladému dubu ochranu pred zvieratami vďaka pichliačom. Kríky sú dostatočne presvetlené, takže stromček môže rásť. No keď ich prerastie a zatieni, kríky zahynú. Ešteže stihli vďaka vtáctvu vyklíčiť o čosi ďalej. Pasienky predstavujú nekončiaci sa zápas zvierat a rastlín, ktorý nemá víťaza.
Jedným z kríkov, ktoré na pasienkoch neúnavne vytvárajú predpolie na vznik lesov, sú borievky. Rastú pomaly na chudobných pôdach a milujú svetlo. No keďže sa pasienky na Slovensku nechali v posledných desaťročiach zarásť a zatieniť, borievky sa na mnohých zadusili. A nielen to.
Borievku najnovšie systematicky likvidujeme. „Na Slovensku jej hrozí totálne vykynoženie,“ upozorňuje Július Forsthoffer, tajomník Združenia výrobcov liehu a liehovín na Slovensku. Problémom je podľa neho to, že poľnohospodári dostávajú dotácie za „nevyužívanie pôdy“.
Väčšina vlastníkov na pasienkoch nepasie ani ich nekosí, iba ich dvakrát ročne vymulčuje, úplne zoseká a majú pokoj. A podporu. „Lenže dostávať podporu za ničnerobenie na pôde je sabotáž a ničenie krajiny!“ rozhorčuje sa nestor slovenského liehovarníctva.
Mulčovaním sa nenávratne stráca z krajiny borievka, ktorá sa sama nasiala. No a čo? Vysadíme ju inde. Nikto však nevie, ako na to. Borievka, všeobecne známa rastlina, akoby pre vedu neexistovala.
Prichádzame o starý liek
„Je to ilegálna rastlina, ktorá nie je evidovaná v žiadnom katalógu úžitkových ani škodlivých rastlín. Nikde nie je zaregistrovaná. O borievky sa doteraz nikto nestaral ani ich neskúmal, nešľachtil. Kríky, ktoré sa nachádzajú v krajine, sú náhodné. Vzájomne sa opeľujú, rozsieva ich vietor, vtáctvo.“
Namiesto listov majú ihličie. Bobuľky sa používajú na výrobu borovičiek, ginu a tiež éterických olejov pre kozmetické, no najmä medicínske účely. Už starí Arabi si pripravovali z borievok lekvár, ktorý im pomáhal proti chorobám obličiek. Ich poznatky neskôr rozvinuli holandskí lekári a vytvorili liek proti hyperplázii prostaty. Nuž a to je zhruba všetko, čo o borievkach vieme. Šanca ich spoznať a zachrániť sa rýchlo kráti. Celé Slovensko by potrebovalo ročne asi 500 ton borievok. Len v okolí Rožňavy sa ešte pred niekoľkými rokmi vyzbieralo asi 50 ton. Dnes to nie je ani päť.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Na trhu neexistujú sadenice (s výnimkou okrasných borievok), nemá ich ani štátny podnik Semenoles. Podľa Forsthoffera skutočne existuje idea, žeby sa divoko rastúce kríky odkopávali z ťažko prístupného terénu a presádzali. Vytvorili by sa pracovné miesta pre nízkokvalifikovaných ľudí a tiež dlhodobo nezamestnaných.
Lenže kým o ovocných sadoch existuje celá veda, ľudia do detailov poznajú, aký podpník treba voliť pri tej-ktorej jabloni, aký spon treba dodržať na akom svahu, pri borievkach odborníci tápajú. „V krajine nájdete borievkové kríky rozložité, guľovité, špicaté, ale nikto nevie, prečo majú taký tvar.
V akých rozstupoch ich treba sadiť? A koľko samičích kríkov na jeden samčí?“ Najideálnejšie sa javí obnoviť v krajine pastvu zvierat. „No ľuďom sa nechce. Lebo je to robota. Starať sa o ovce, očkovať, chovať, chrániť pred šelmami,“ naznačuje Forsthoffer.
Medzitým dovážame borievky z Macedónska, Albánska. Slivovicu dovážame z Chorvátska, Čiernej Hory, pretože Slovensko už nemá dostatok vlastných sliviek (nehovoriac o oskorušovici a drienkovici). Balkánske krajiny si snažia udržiavať tradičný ráz krajiny s pastvou, pestrými kríkmi. Čo ak sa práve v záchrane borievky skrýva príležitosť aj pre slovenské podhorské regióny?
Podľa Forsthoffera stále nevieme nájsť polohu, kde chceme byť. „Ak chceme mať zamestnanosť aj na vidieku, musíme dať týmto ľuďom robotu súcu na vidiek. Nemôže byť predsa v každom meste automobilka. Keby náhodou k niečomu prišlo a prestali by dovozy potravín, z automobilov nevyžijeme.“
Rekonštrukcia pamäti krajiny
Na úbočiach medzi Fačkovom a Rajcom nie je o borievky núdza. Rastú všade, kam sa rozhliadame. A rastú tu úplne prirodzene, nik ich nemusel presádzať. Prechádzame sa v ďalšom type stredovekej krajiny, ktorú sa miestni ľudia už pred pár rokmi podujali obnoviť. Terasy.
Farmári tieto úzke poschodia postupne zbavujú náletových drevín, len na hranách udržiavajú úzky porast z kríkov a stromov. Z liesok, borievok, hlohov, pretkávajú ich plánky. Spevňujú pôdu a spoločne s trávami zadržiavajú v krajine vodu. Farmár Tibor Papšo zo Šuje na terasách zavádza pastvu (predtým sa na terasách oralo). Všetkých 130 oviec, 200 kráv a zopár koní chová vonku. Tie podľa neho svojimi kopýtkami vytvárajú v pôde tisíce miniatúrnych nádrží, kde sa takisto zadržiava voda. Aj zvieratá sa tu cítia zrejme dobre, kravy sa tu bez problémov otelia.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Ak by terasy zrušil a na celý kopec by vysial trebárs kukuricu, musel by počítať so splavom asi troch ton pôdy na hektár. „Na trvalom trávnatom poraste máte splav 30 kilogramov pôdy na hektár,“ presviedča farmár. Na udržiavaných porastoch sa láme vietor. Ak ho v krajine nemá čo zadržať, môže podľa ekológa Erika Baláža výrazne znižovať produkčnú schopnosť prostredia, pretože pri silnom vetre klesá schopnosť rastlín fotosyntetizovať.
Terasy podobne ako pasienkové lesy umožňujú človeku využiť z prostredia celý komplex zdrojov. Drevo, ovocie, plody, trávu pre zvieratá. Papšo tu chová aj včely. Takáto krajina prináša viac úžitkov naraz ako nekonečné monokultúry.
Absurdné prirovnanie? A aký má osoh naša krajina z toho, že sa na úrodných pôdach pestujú plodiny, ktoré neslúžia obyvateľstvu, ale smerujú za hranice? „Päťdesiat percent obilnín vypestovaných na Slovensku sa vyváža do Nemecka, veľká časť do Rakúska. Do spaľovní! Len malá časť sa ponechá na chlieb a kŕmenie zvierat,“ hovorí Papšo. „Akoby sme boli nejaká kolónia v Európskej únii, kde sa len vyrábajú prvotné suroviny, ktoré sa presúvajú mimo.“
Krajina prestala vyrábať potraviny. Vyrába peniaze. Lenže, aby ich mohla naďalej vyrábať, musí sa dotovať čoraz väčším množstvom chémie, plytvá vodou, míňa dodatočnú energiu. Dobre fungujúcej krajine v stredoveku stačilo jediné. Dostatok svetla.