Ako keby ste vytrhli celú stranu z dejín ľudstva,“ vyjadril sa pre britský denník The Daily Telegraph španielsky paleoantropológ Juan Luis Arsuaga. Jaskyňa Chaves bola kľúčom k tajomstvám zrodu poľnohospodárstva.
Koncom minulého roka sa po prvý raz v histórii Slovenska ocitla pred súdom organizovaná skupina, ktorá poškodzovala kultúrne dedičstvo. Páchatelia potajme kopali v areáli hradu Červený Kameň, národnej kultúrnej pamiatky, 14-metrovú šachtu. Uverili bájkam o tom, že poslední majitelia hradu Pálffyovci pred útekom ukryli poklady v jaskyniach a pivniciach. Neboli jediní. V archívoch sú záznamy o tom, že miestni prehľadávali hradný park s lopatami koncom 40. a v 50. rokoch minulého storočia.
Novodobí hľadači hlbokou šachtou nielenže zničili hrubú vrstvu nálezov, no aby v chránenej krajinnej oblasti nezanechali podozrivú haldu, vykopaným materiálom zaplnili neďalekú jaskyňu. „Jaskyne sú ako časové konzervy, zachovajú sa v nich stopy za desaťtisíce rokov. Neprší do nich, pôda sa v nich nehýbe ako v lesoch, nepreorávajú sa ako polia. Túto však znehodnotili.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Foto: Malokarpatské múzeum v Pezinku
Na stenách boli sadze. Z uhlíkov by sme vedeli zistiť, či si tam niekto niečo opekal pred 40-tisíc rokmi,“ naznačuje archeológ, pamiatkar a expert na archeologickú kriminalitu Matúš Sládok. Ani túto jaskyňu nestihli vedci preskúmať. Najnižší trest je v takýchto závažných prípadoch až päť rokov väzenia. Z trojice obžalovaných Okresný súd v Pezinku jednu ženu nakoniec oslobodil a dvom mužom dal dvojročnú podmienku…
Možno sa vysvetlenie skrýva aj v otázke, či si ľudia dostatočne uvedomujú, aké hodnoty sa takouto kriminálnou činnosťou strácajú. Vôbec nemusí ísť o poklad. Mimoriadnu cenu môže mať aj nepatrný pliešok.
Otrokári Slovania
Sneží. Zo stromu nás sleduje Horovo oko. A nápis „Monitorovaná lokalita“. Míňame ďalšie stromy s výstražnými ceduľami. „Stop detektor. Trest odňatia slobody 5–10 rokov.“ Hradisko Neštich nad Svätým Jurom bolo od 90. rokov masovo drancované detektoristami. Aj napriek tomu sneh prikrýva čerstvé sondy. Ešte stále dokáže toto miesto archeológov prekvapiť. V období Veľkej Moravy sa na našom území zrazu objavuje väčšie množstvo zlata a striebra v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami, napríklad s Avarským kaganátom. „Hlavným zdrojom bolo obchodovanie. A významným artiklom otroci,“ naznačuje archeológ Július Vavák z Malokarpatského múzea v Pezinku.
Foto: Archív Michala Holeščáka
Slovania neboli holubičí národ, ale dobre zarábajúci otrokári, ktorí obchodovali s kupcami z Orientu. Otrokov získavali z dobytých území, ale zrejme aj z vlastných radov, z tých, ktorí sa odmietli dať pokrstiť. Písali o tom český archeológ Luděk Galuška, tiež český historik Dušan Třeštík. Trhy sa konali priamo v určených dňoch v sídle Svätopluka, pravdepodobne v dnešných Mikulčiciach na Morave, a spomína ich aj perzský cestovateľ ibn Rusta.
„Sídlo vládcu je v prostriedku slovanského územia. Najvznešenejší a najznámejší je ten, ktorému prislúcha titul knieža kniežat a volajú ho Swjatubulk… V každom mesiaci sú vyhradené tri dni pre trhy, kedy predávajú a kupujú.“ Za otrokov platili arabskí, židovskí, perzskí a sogdijskí kupci vzácnym tovarom, luxusnými látkami, zlatom, striebrom.
Opisujú to však len písomné pramene. Hmatateľný dôkaz o takomto obchode s ďalekým svetom chýbal. Je pravda, že vo veľkomoravských hroboch sa našli zvyšky hodvábu, ktorý bol vtedy žiadaným artiklom. No bol naozaj orientálny? Alebo bol „zblízka“ – z Byzancie? Nedalo sa to jednoznačne určiť. Presvedčivý dôkaz stále chýbal. Až kým archeológovia náhodou neobjavili na Hradisku Neštich akýsi pliešok.
Malú mincu. Vlastne, iba polovicu. „Čakal by som franskú mincu, ale objavili sme niečo oveľa zaujímavejšie. Prvú arabskú mincu nájdenú na Veľkej Morave,“ hovorí archeológ Vavák. A tú ako dôkaz nemožno spochybniť.
Klenotník
Drobný strieborný dirham je dôkazom veľkej zručnosti arabských majstrov. Minca svojou kvalitou, ale najmä objemom vtesnaného textu prevyšovala vtedajšie európske náprotivky. Aj malý ošúchaný úlomok poskytol numizmatikovi Markovi Budajovi a orientalistovi Vlastimilovi Novákovi množstvo informácií. Pochádza z Abbásovského kalifátu, bola vyrazená pravdepodobne v meste Samarkand (v dnešnom Uzbekistane), v roku 253 arabského letopočtu, čiže v roku 867 nášho kalendára (čo je rok, v ktorom pápež Mikuláš I. pozýva do Ríma Konštantína a Metoda, aby vysvätil ich žiakov za kňazov a biskupov). Na mincu sa dokonca zmestil aj úryvok z Koránu. Lenže mince sa vo Veľkej Morave nepoužívali ako platidlo. Mohli sa však odvážiť ako farebný kov a vymieňať a ďalej spracúvať ako surovina. Nuž a z tejto striebornej mince si niekto kus odlomil.
Tušenie archeológov sa naplnilo na jeseň minulého roka, keď na rovnakom mieste, kde bola minca, objavili veľkomoravskú klenotnícku dielňu. Podobná sa našla na Morave v Starom Měste, v Mikulčiciach a na Slovensku na Nitrianskom hrade, no so skromnejšími nálezmi. „Nad Svätým Jurom sme našli zlomky téglikov, dýz, ústrižky a zliatky farebných kovov, vrátane striebra a kúsok strieborného šperku. Jedným z dôležitých zdrojov striebra boli akiste aj arabské mince,“ mieni archeológ Vavák. To všetko ukrývala iba skromná, asi desaťcentimetrová, sonda. Výskum bude pokračovať.
Ako to však súvisí s detektoristami? Ak by mincu objavili, možno by ju odhodili ako bezcenný kus. Už tým by ju navždy vytrhli zo všetkých tých súvislostí a väzieb na slovanské osídlenie ukrytých v zemi. A ak by ju aj zobrali, stratila by sa na burzách. „A už nikto by sa o nej nedozvedel, informácie by boli navždy stratené. A dielňu klenotníka by sme nenašli,“ upozorňuje Vavák. Hradisko Neštich pritom leží v zóne, ktorá sa v posledných rokoch ocitla v hľadáčiku aj českých detektoristov.
Nájdi poklad!
Pomôžu varovné plagáty pripnuté na stromoch? Možno skôr odradia takých, ktorí ešte majú v sebe štipku rešpektu a hnala ich skôr zvedavosť ako túžba zbohatnúť. V rokoch 2009 až 2011 sa na Slovensku sprísnilo viacero zákonov (zákon o ochrane pamiatkového fondu, trestný zákon, zákon o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej hodnoty). Matúš Sládok odhaduje, že vďaka tomu upustilo od svojej činnosti asi 40 percent detektoristov. „Do roku 2011 to bolo neúnosné. Museli sme spávať v teréne. Pamätám si situáciu, keď sa archeológovia po výskume germánskeho pohrebiska balili, tri autá tam už stáli a čakali v nich ľudia s detektormi. Zavolali sa policajti, no mať detektor pri sebe v aute nie je trestné. Bola to neriešiteľná situácia. Policajti nemohli miesto strážiť, tak archeológovia rozložili stany.“
Situáciu upokojilo zrejme aj to, že od roku 2009 štát vypláca poctivým nálezcom až 100-percentné nálezné. Dovtedy to bolo len 20 percent (v Česku je stále len 10 percent). V najbližších týždňoch by mala byť na Slovensku vyplatená dosiaľ najvyššia suma za odovzdaný nález, za ktorú si možno kúpiť menší byt.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Za posledných päť rokov sprísnili pamiatkovú legislatívu aj vo Francúzsku, v Nemecku, vo Švédsku, v Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, USA, Bielorusku, Izraeli, dokonca aj v Spojenom kráľovstve, ktoré sa považovalo za raj pre hľadačov pokladov.
Stále však podľa Sládka zostáva skalné jadro detektoristov, ktorí si idú tvrdo po svojom biznise. Ilegálne obchodovanie s predmetmi kultúrnej hodnoty dosahuje na celom svete objem 2,2 miliardy dolárov ročne, aj to podľa optimistických odhadov. Pesimistické hovoria až o ôsmich miliardách.
Najvážnejším problémom je však cezhraničná kriminalita. Detektoristi prúdia na Slovensko najmä z Českej republiky, kde je stále benevolentná legislatíva. „V Česku je to pandémia. Predajne detektorov majú odbyt. Lákajú reklamou – Nájdi poklad! Kto by nechcel?“ pýta sa archeológ. V Česku pôsobí asi 30-tisíc detektoristov. Rovnaký počet vykrádačov operuje aj v Číne, ktorá má však 1,379 miliardy obyvateľov. Na Slovensku ich je tisíc až 5-tisíc.
Foto: Andrej Barát, Pravda
„Je to vážny problém. V Česku sú náleziská vyplienené, tak sa presúvajú ďalej. Do Rakúska, Nemecka, či dokonca Grécka. U nás trpí Záhorie, Malé Karpaty, ale aj severozápadné regióny. Ak by mali problém, rýchlo sa dostanú domov,“ pokračuje Sládok. S predvolaniami na slovenské súdy si podľa neho nerobia starosti. Pre českú políciu je vykrádanie náleziska priestupkom, nie trestným činom a tak sa nebudú unúvať takýchto ľudí zatýkať a vydávať na Slovensko. Aj preto je dôležité, že sa v Európe postupne zlaďujú zákony.
Stratená prilba
Hrádok, Valy, Stráž, Bojná. Tipy nachádzajú vykrádači histórie už v mapách. Stačí si všímať názvy obcí, miestne pomenovania a pozorne vnímať terén, ktorý si pamätá mnohé zápasy a boje. Presúvame sa na ďalšie hradisko v Malých Karpatoch, kvôli ochrane neuvádzame názov lokality. Zastavíme sa na mohutnom vale s priekopou, ktorý prerastá les. Archeológ Sládok ho rukou ešte zvyšuje, vo vzduchu kreslí vysokánske palisády z kmeňov. Máme si predstaviť, ako sa za nimi načahujú rebríky pod klenbou zo šípov, kopijí a ohňa. Stovky hrotov zostávajú pochované v mase kamenia a zeminy po stáročia. Kým ich niekto nevytiahne…
Mongoli sa počas vpádu do Európy zdržali na území Slovenska veľmi krátko, v rokoch 1241 až 1242 a potom ešte na východe v roku 1285. Odborníci dlho tvrdili, že je to prikrátko na to, aby sa niečo po nich našlo. Aj historik Pavel Dvořák je vo svojich knihách skeptický. No našlo sa.
„Plačem, škrípem zubami, keď vidím, ako sa tieto predmety v poslednej dobe vynárajú na burzách a detektoristických fórach. Uniká nám veľký počet. Železné hroty predávajú za mizivé peniaze, napríklad na eBay za 30 eur. Ak by sme ich našli na výskume, tak by sme dokázali doložiť prítomnosť Mongolov, opísať, kadiaľ išli. No nič z toho nemáme,“ hnevá sa archeológ Michal Holeščák.
Nedávno chytili policajti detektoristu v Rožňave, v obrovskej zbierke mal aj veľmi špecifický typ mongolskej sekerky. Je treťou známou na svete. Druhá je v Poľsku a tretia v meste Karakorum, niekdajšom hlavnom meste Mongolskej ríše. „Už si môžeme len domýšľať, odkiaľ ju vytiahol,“ dodáva archeológ.
Predpokladá sa, že to bol detektorista z Česka, kto približne v roku 2000 odniesol z náleziska v Bojnej mimoriadne vzácnu a zachovanú prilbu z 9. storočia. Jediné, čo po nej zostalo, je stará fotografia z aukcie v Nemecku. Drvivá väčšina artefaktov prúdi na Západ. K boháčom, ktorým je jedno, aký pôvod má umenie.
Vlastníctvo exkluzívnych historických predmetov je súčasťou spoločenského statusu… Český nadšenec Tomáš Vlasatý nakoniec zorganizoval zbierku a vytvoril na základe jedinej snímky prilby repliku, ktorú v roku 2016 daroval Archeologickému múzeu Veľkej Moravy v Bojnej.
Posadnutosť
Sprísňovanie zákonov sa na Slovensku stretlo s obavami aj u niektorých archeológov. Čo ak stratia aj tých „dobrých“ informátorov? „Hľadači cítili krivdu, presviedčali, že aj oni chcú zachraňovať. Tak sme čakali, že nám asi 200, 300 ľudí začne chodiť na výskumy, no ukázalo sa, že iba malá skupina to myslí seriózne. Dokopy ich je len maximálne 50, čo archeológom legálne pomáhajú, no ich prínos je veľmi veľký,“ hovorí archeológ Matúš Sládok.
„Každý, kto skončil s detektoringom, sa nám môže ozvať. Preberieme od neho všetky nálezy a nebudeme ho nikde nahlasovať. V poslednej dobe sme takto získali asi tisícku nálezov.“
Koho láka objavovanie, má sa kde realizovať. Archeológovia si nepamätajú taký stavebný rozmach, aký nastal v ostatných rokoch. Každý rok sa robí na Slovensku prinajmenšom 400 výskumov, z toho 95 percent je záchranných, pod diaľnicami, stavbami. Koľkých však ženie obsesia? Vzrušenie, keď čosi zapípa pod cievkou, je silné.
„Prvé detektory sa používali už za socializmu. Boli určené na vyhľadávanie mín, no vojaci si ich brávali domov. Najprv s nimi doma na pozemkoch hľadali potrubia. Potom ich skúšali zobrať do lesa. V 70., 80. rokoch začali nachádzať prvé veľké nálezy, meče, zbroje, celé poklady. A keď padla železná opona, rabovalo sa masovo. Bývalí vojaci a eštebáci si vďaka vykradnutým náleziskám postavili vily,“ opisuje Sládok.
Po roku 2000 prišla druhá, mohutnejšia vlna. Zlacneli počítače a s nimi aj detektory. Dnes si možno slušný kúpiť za 300 eur. No detektoristi investujú do výbavy tisíce. Vďaka nočnému videniu operujú v noci alebo nadránom. Organizujú sa do skupín, prenajímajú si penzióny a brázdia po celej Európe. Hľadanie pokladov nie je nevinná dobrodružná zábavka.
Matúš Sládok si urobil analýzu rozsudkov od roku 2013. „Minimálne 69 percent odsúdených páchateľov za archeologickú kriminalitu už bolo trestaných za iné činy alebo súčasne s detektoringom páchali inú trestnú činnosť. Najčastejšie išlo o nedovolené ozbrojovanie.“ Stalo sa, že prichytený detektorista archeológa zbil, ďalší zas na nechceného svedka vytiahol pištoľ.
Kto to zastaví?
Na portáli bazos.sk ktosi pred dvomi rokmi ponúkal lebku z 18. storočia. „Originál… V dobrom stave, vybielená, vydezinfikovaná, zdrôtovaná. Cena 100 eur.“ V tom istom roku vyplašil turista detektoristu, ako pri Dobrej Vode rozkopával zaniknutý židovský cintorín.
„Propaganda počas druhej svetovej vojny presviedčala verejnosť, že židia si schovávajú zlato do hrobov. No opak je pravdou, pochovávajú sa len v látke. V ľuďoch to však stále zostalo a mnohí detektoristi tomu veria,“ hovorí Sládok. V Poľsku najnovšie vykrádači neváhajú rozryť pietne lesy, ktoré prerastajú masové hroby státisícov ľudí. Hĺbia šachty, hľadajú prstene, šperky. Z lebiek vylamujú zlaté zuby. Dokaličia telesné ostatky úbožiakov, ale aj príbehy úbožiakov, ktorých hromadne strieľali nacisti v koncentračných táboroch.
V Grécku, Taliansku, vo Francúzsku, v Španielsku pôsobia špeciálne policajné komandá. Spojené tímy vyšetrovateľov, kunsthistorikov, pamiatkarov. Hliadkujú s termokamerami, vrtuľníkmi. Vstupujú na burzy, monitorujú sociálne siete, sledujú internet. V radoch slovenskej polície sa archeologickej kriminalite venuje špeciálne jeden človek.
Foto: Reprofoto Andrej Barát
Pýtali sme sa na Prezídiu Policajného zboru, či neplánujú vytvoriť väčší tím, no do uzávierky sme nedostali odpoveď. Krajské policajné riaditeľstvá majú usmernenia, niektorí policajti si dokonca dávajú prideľovať takéto prípady, pretože ich zaujímajú, no to podľa Sládka nestačí. Niekoľkoročné rokovania o posilnení kapacít boli zakaždým neúspešné. Odborník na archeologickú kriminalitu sa o ďalšie nepokúša. Obrátil sa na ľudí.
Organizuje semináre v obecných kultúrnych domoch. Inšpiroval sa Nemeckom a Poľskom a rozdáva po dedinách letáky s nápisom „Detektoristi – hrobári histórie.“ A to je možno aj vysvetlenie toho, ako je možné, že na hradisku Neštich archeológovia našli ešte vzácnu striebornú mincu. Aj tu oslovili archeológovia miestnych. A tak zrazu je aj poľovník, lesník, hubár, obyčajný človek na prechádzke vnímavejší. Voči okoliu a vlastným dejinám. Možno to povedať aj o tých, ktorí majú v rukách dostatočne silné páky na to, aby niečo s archeologickou kriminalitou spravili?