Zrazu tie deti, ktorých sa niekto stránil a ktorým nedôveroval, vystupujú koncom februára na rovnakom mieste ako svetové hviezdy, špičkové orchestre, v prestížnom viedenskom Konzerthause. Hmýria sa. Šuškajú, rukami, nohami stále čosi robia. Hľadí na nich dvetisíc hostí. Ruka dirigenta Andyho Icocheu vyletí nahor a detský orchester spustí ako prvú razantnú klasiku. Práve vrcholí, keď sa odkiaľsi dotmolí malý zabudnutý klarinetista. Predsa stihol mohutný potlesk.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Na výročnom koncerte združenia Superar, ktoré sa snaží zvyšovať kvalitu hudobného vzdelávania na školách, spieva 500 školákov, hovoria 29 materinskými jazykmi, vyznávajú 11 rôznych náboženstiev. Väčšina pochádza z viedenských škôl, no po prvýkrát tu vystupuje aj 40 žiakov z Bratislavy, Detvy a Plaveckého Štvrtka. Spievajú skladbu Esti dal od maďarského klasika 20. storočia Zoltána Kodálya, židovskú pieseň Hine ma tov. Bosniansku Vrtesku. Spievajú tiež v turečtine (Oynaya oynaya), nemčine (Wir singen mit der ganzen Welt).
V každej skladbe spievali o svojich právach, ktoré zakotvuje Dohovor o právach dieťaťa. V roku 1989 ho prijalo Valné zhromaždenie OSN. Ratifikovalo ho 195 krajín sveta (okrem USA), čo z neho robí najširšie prijatú ľudskoprávnu zmluvu v dejinách. Podľa článku 31 má každé z nich „právo na účasť na kultúrnych a umeleckých aktivitách“ (citujeme z upravenej verzie Dohovoru, ktorý špeciálne pre deti vydal UNICEF Slovensko). V tomto práve sa skrýva viac, než sa zdá. Nevedomky ho mnohým deťom odopierame.
Každý vie spievať
„Nie každé dieťa má možnosť chodiť do základnej umeleckej školy na spev. Povedia mu, že na to nemá talent, chýbajú mu vlohy, nemá rytmus,“ naznačuje organistka Oľga Budinská. Často na kvalitné hudobné vzdelanie nemá peniaze.
Pani Budinská diriguje spevácky zbor Základnej školy s materskou školou Alexandra Vagača v Detve. Je prvou školou na Slovensku, ktorá v rámci vzdelávacieho programu Superar posilnila hudobnú výchovu počas vyučovania. Žiaci majú dve hodiny hudobnej týždenne a dve hodiny zborového spevu k tomu.
Práve zborový spev podľa Budinskej umožní každému dieťaťu objaviť v sebe svet hudby. „Po niekoľkoročnej skúsenosti môžem potvrdiť, že naozaj každé dieťa sa môže rozvinúť na nejakú úroveň hudby a hudobného vnímania.“ Nevyberajú najväčšie talenty. Nerobia sito. Príležitosť chcú dať každému.
Čo sa spočiatku javí ako čistý nezmysel, keď pedagóg pred sebou vidí to svoje každodenné divoké klbko dvadsiatich neposedných, ukričaných detvákov, ktorým sa vôbec do ničoho nechce. A keď aj náhodou zatiahnu, tak falošne. A prečo to neskúsiť s päťsto žiakmi?
Foto: Andrej Barát, Pravda
Umelecký riaditeľ Superaru Andy Icochea ich všetkých utíši jediným gestom. Počas celej skúšky vo veľkej sále Konzerthausu ani raz nezakričí – Ruhe! Ticho! Slovenské deti mu vôbec nerozumejú, a predsa ho počúvajú na slovo. Nabáda ich, aby s ním vyludzovali zvláštne zvuky UAAAUU. Voňajú kvety. Hrajú sa s rukami akoby s pavučinou. Všetky tie posunky, znaky, zdanlivo nezmyselné slová sú dobre premysleným konceptom. Vstupenkou do detského sveta. „Musíme neustále pracovať s detskou pozornosťou, aby sme ich niečo naučili. Nemusíme však kričať. Vieme komunikovať spolu bez toho, aby sme zvyšovali hlas. Využívame rôzne gestá, dýchanie. Učíme deti sebadisciplíne, ale prirodzenej, nenútenej. Deti si to neskutočne vážia. Vidia, že si dáte tú námahu priblížiť sa k nim inou cestou. Tou ich,“ vysvetľuje pani Budinská.
Detviansky spevácky zbor Superar sa vlani prekvapujúco stal absolútnym víťazom podujatia Podpoľanie má talent. Bolo to po prvý raz v histórii súťaže, detský zbor sa navyše presadil v kraji píšťal, fujár, huslí, rýdzeho folklóru. „Deti zrazu dostali možnosť vystupovať aj na iných koncertoch. Zborový spev začína mať v Detve svoje zázemie, je to pre ľudí niečo nové,“ nadchýna sa dirigentka. Novinka to pritom nie je, na Slovensku malo zborové spievanie dlhú tradíciu, len sa kamsi roztratila.
Na hodiny dirigentky Budinskej od začiatku nakúkali ostatní učitelia zo školy. Vraj je to aj pre dospelých veľmi chytľavé. Už-už sa chceli sami pridať a spievať. Aj iné školy v okolí by mali záujem. No nedokážu nájsť kvalitného učiteľa.
Najlacnejšie mosty
„Stav na Slovensku je zúfalý. Veľa ročníkov na školách nemá vôbec hudobnú výchovu alebo ju učia neprofesionáli,“ upozorňuje významný slovenský klavirista Ivan Šiller, umelecký a pedagogický riaditeľ Superar Slovakia. Učí na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Nedostatočne sa podľa neho pripravujú už učitelia prvého stupňa, teda ročníkov jeden až štyri. „Nemajú takmer žiadne hudobné predmety. Možno jeden-dva semestre, ktoré sa týkajú hudby. Preto sa toho v praxi stránia. Chce to však naozaj odborníka, ktorý hudbe rozumie a má ju rád. Na druhom stupni sa síce nájdu učitelia hudby. Ale to je, akoby ste začínali aj s matematikou až na druhom stupni. Nezáleží len od učiteľa, riaditeľa, aj celý systém je zle nastavený.“
Problém však nespočíva len v tom, že chýbajú kvalitní hudobní pedagógovia, ktorí by odmalička budovali v deťoch umelecké cítenie. Francúzska vláda si uvedomila, že to má aj komunitný rozmer. „Dnešné deti to majú veľmi ťažké. Vychovávajú ich médiá, internet, Youtube, mobilné telefóny. Keď však vo Francúzsku nedávno zaviedli dve hodiny spievania na školách, povedal som si, že konečne to všetkým dochádza, aká je situácia zlá. A to, čo môže deti opäť priviesť ku komunitnému životu, je vytváranie niečoho, čo ich presahuje. Spoločného umenia,“ mieni pán Šiller. Francúzsku iniciatívu podporuje prezident Emmanuel Macron, ktorý je tiež skvelým klaviristom. Mobily zakážu Francúzi preto, lebo pozorujú, že deti už navzájom nekomunikujú. Na zborovom speve sa chtiac-nechtiac ocitnú vo väzbách, aj takých, o ktoré by možno kvôli predsudkom ani nestáli.
Šiller pridáva vlastnú skúsenosť. Na letnom tábore zboristov v Banskej Štiavnici sa hrali na kopci deti. Rómske z osady zo Záhoria s Bratislavčanmi. Spontánne bez toho, aby ich viedol nejaký animátor. Ešte predtým to boli práve deti z Bratislavy, ktoré sa nevedeli celkom zžiť s tým, že majú spievať spolu s Rómami. „No keď som ich zrazu videl, ako sa bezprostredne hrajú, uvedomil som si, že práve umenie, spievanie je jedným z mála spôsobov, ako sa dajú budovať medzi ľuďmi mosty. Prirodzene a veľmi lacno,“ hovorí Šiller.
„Preto ma povzbudzujú správy zo zahraničia. No otázka znie: Kedy to príde do krajín V4? Kedy si uvedomíme, že hudobná výchova a spoločné muzicírovanie detí sú kľúčové pre ich vývoj?“ Malí muzikanti a členovia spevokolov preukázateľne zdokonaľujú svoj mozog. Ale kým sa dostaneme k neurovede, musíme sa znova započúvať do toho, o čom deti v Konzerthause vlastne spievajú.
Posledná priečka
<A> Celú sálu zaplní skladba Can you hear me od Boba Chilcota. Deti ju spievajú zároveň v posunkovej reči. Zaznie Somewhere (West Side Story) od Leonarda Bernsteina. Nemecká Alle Menschen sind frei. Detský orchester Superar pôsobivo hrá finále Serenády C-dur (Op. 48) od Piotra Iľjiča Čajkovského.
Niekde symbolicky a niekde veľmi zreteľne spievajú o práve kamarátiť sa (článok 15 Dohovoru). Zarezonuje právo na vlastnú kultúru, vyznávanie a praktizovanie vlastného náboženstva a používanie vlastného jazyka (článok 30). Takisto právo na primeranú životnú úroveň, to znamená, že musia byť naplnené fyzické, psychické a sociálne potreby. Ak si to rodičia nemôžu dovoliť, musí pomôcť vláda. (článok 27).
Koncert sa odohráva vo chvíli, keď Európska komisia zvažuje žalobu na Slovenskú republiku za to, že nerieši diskrimináciu a segregáciu rómskych detí. Slovensko bolo terčom kritiky v roku 2015 za výstavbu kontajnerových škôl pri osadách, čím sa rómskym deťom zúžili možnosti, ako nadviazať kontakty s rovesníkmi z majority. Na niektorých školách sa vyhradzovali zvláštne triedy, či dokonca celé poschodia pre Rómov. Týkalo sa to napríklad Plaveckého Štvrtka.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Posledný prieskum Európskeho centra pre práva Rómov (ERRC) z jesene minulého roka priniesol takisto rozčarovanie z toho, že sa situácia nezlepšuje. Jedna zo slovenských učiteliek sa počas prieskumu priznala, že by nikdy nedala vlastné deti do školy, kde učí. „Videli ste deti z Ostrovian? Ako rozprávajú? Ako smrdia? Nečudo, že Nerómovia s nimi nechcú byť… Je to malé zoo,“ cituje ju Bernard Rorke, odborník na rómsku problematiku zo Stredoeurópskej univerzity v Budapešti. V titulku svojho článku, ktorý vyšiel koncom februára na blogu ERRC, sa pýta eurokomisárky pre spravodlivosť, spotrebiteľov a rodovú rovnosť Věry Jourovej, čo mieni so segregáciou na Slovensku robiť.
Eurokomisárka sa pred niekoľkými dňami skutočne stretla s ministerkou školstva Martinou Lubyovou. Rokovania boli podľa oboch strán konštruktívne. Problém podľa ministerstva rieši národný projekt Škola otvorená všetkým takmer za 30 miliónov eur, ktorý by mal zabezpečiť inkluzívne vzdelávanie v 130 základných školách a v 50 škôlkach. „Súčasťou projektu je aj vypracovanie lokálnych desegregačných plánov. V súčasnosti sa vypracováva vzorový desegregačný plán,“ zdôrazňuje ministerstvo.
Oslovili sme aj Európsku komisiu. Stanovisko sa nemení. „Segregácia rómskych žiakov je realitou aj napriek právnym úpravám a rozhodnutiam súdov.“ Podľa posledného prieskumu zo septembra 2017 väčšina rómskych žiakov na Slovensku stále navštevuje segregované školy. „62 percent všetkých rómskych detí vo veku 6 až 15 rokov navštevuje vzdelávacie zariadenia, v ktorých je väčšina študentov Rómov.“ Komisia tiež upozorňuje, že k segregácii prispieva aj vytváranie čisto rómskych nultých ročníkov, ktoré sa nezmiešavajú a nemenia ani pri prechode do prvých tried.
„Na Slovensku existuje vysoká nerovnosť v prístupe ku kvalitnému vzdelaniu. Sme na poslednej priečke v rebríčku 70 krajín, ktorý meria vplyv sociálno-ekonomického zázemia na výsledky žiakov v škole. Žiakov zo slabších pomerov u nás spoločnosť odsudzuje už pri narodení – veta ,Kde sa narodíš, tam aj zomrieš,‘ je na Slovensku pravdivejšia ako napríklad v Rumunsku, Bulharsku alebo v Brazílii,“ uvádza na svojej stránke občianske združenie Teach for Slovakia. Odvoláva sa pritom na závery výskumu PISA z roku 2012.
Formovanie
Neurologička a detská lekárka Kimberly Nobleová z Kolumbijskej univerzity v New Yorku sa zameriava na ekonomickú nerovnosť a vývoj mozgu u detí. V jednej štúdii skúmala 1 000 detí vo veku 3 až 20 rokov.
„Výskum okrem iného preukázal, že vo všeobecnosti deti zo socioekonomicky zvýhodnených domovov skórovali v pamäťových testoch lepšie ako deti pochádzajúce z domácností s nízkym príjmom. Nobleovej tím definoval, že samotná štruktúra mozgu môže byť ovplyvnená sociálno-ekonomickým zázemím. Deti z rodín s vyššími príjmami majú väčší hipokampus, čo súvisí s lepšou pamäťou. Práve vývin hipokampu je ovplyvňovaný stresom,“ naznačuje psychologička Zuzana Neupauer zo združenia eduRuoma.
Socioekonomický status podmieňuje rozvoj jazykových zručností aj výkonné funkcie. „Deti z dobre situovaných rodín majú tendenciu mať zväčšený objem mozgovej kôry vrátane silného čelného a temporálneho kortexu, ktoré sú zodpovedné za rečový vývin, ako aj časti mozgu, ktoré podporujú samoreguláciu,“ dodáva psychologička. Ako to však súvisí s hudbou?
Najnovší výskum Univerzity Južnej Kalifornie dokazuje, že práve detské orchestre a spevácke zbory môžu v tomto smere pomáhať. „Komunitné hudobné programy dokážu kompenzovať negatívne dôsledky nízkeho sociálno-ekonomického statusu na rozvoj detí,“ hovorí Assal Habibi, vedúci výskumu, ktorého výsledky boli publikované vo vedeckom žurnále Cerebral Cortex.
Už dva roky kvalitnej hudobnej výchovy prinášajú zaujímavé výsledky. Hudobné vzdelávanie dokáže zmeniť štruktúru bielej mozgovej hmoty, ktorou sa prenášajú informácie v mozgu, ale takisto aj sivej kôry, ktorá obsahuje väčšinu neurónov spracujúcich informácie. Rovnako sa posilňujú oblasti mozgu, ktoré sú dôležité pre rozhodovanie sa človeka a udržiavanie pozornosti. Vedci dokonca zistili, že hudba posilňuje čitateľskú gramotnosť.
Lepší koncert ako na Pohode
Základná škola v anglickom Bradforde (Feversham Primary Academy) sa pred ôsmimi rokmi ocitala v novinách skôr kvôli častým konfliktom a zlyhávajúcemu vzdelávaniu. V roku 2011 ju výsledky jej žiakov v testoch z čítania, písania a matematiky zaraďovali pod celonárodný priemer. Dnes patrí medzi desať percent najlepších základných škôl v krajine.
A to paradoxne aj napriek tomu, že pre 99 percent z vyše 500 detí, ktoré túto školu navštevujú, je angličtina doplnkovým jazykom. „Polovica z detí, ktoré do tejto školy nastupujú, nevie ani slovo po anglicky,“ píše anglický denník The Guardian. Vo štvrti Bradford Moore v okolí školy žijú rodiny Pakistancov, Bangladéšanov. Nedávny prílev utečencov a ľudí z východnej Európy do štvrte nepriniesol pokoj, práve naopak.
Dnu v škole je to však iný príbeh. Učia sa tu deti, ktoré hovoria 30 rôznymi jazykmi. A každé má šesť hodín hudby týždenne.
Foto: Juraj Hipš/Komenského inštitút
Čerstvý postreh pridáva Juraj Hipš, riaditeľ a lektor Komenského inštitútu, ktorý pred pár dňami navštívil Školu Philipa Keyesa Yongeho na Floride v USA. „Vošiel som do miestnosti, kde deti miesto zošitov a učebníc zvierali v rukách flauty, trúbky, heligóny aj bubny. Bolo to doobeda v rámci bežného vyučovania. Robia to tak každý deň. Fúkali a trúbili sto minút. Toľko im trvá vyučovacia hodina. A nikto nepozeral na hodinky, kedy už hodina skončí. Dievčina pri bicích nevedela chytiť rytmus. Učiteľka dirigentka jej vysvetľovala noty a dobrých desať minút to s ňou nacvičovala.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
Hipš čakal, kedy začne niekto vyrušovať, trúbiť alebo že žiaci začnú hádzať po sebe notami. Ale nič. Na znamenie dirigentky to rozbalili. „Trúbky to odpálili ako prvé, pridali sa heligóny, ktoré neskôr prenechali priestor flautám. Rytmus udávali bicie, ktoré nakoniec šliapali ako hodinky.“ Floridská škola podľa lektora Hipša kladie dôraz na umenie. „A dnes som videl, aký to môže mať nesmierny význam. Netreba pridávať hodiny dejepisu, ak chcete učiť deti tolerancii a úcte. Vytvorte z nich orchester a za tónov hudby sa učia trpezlivosti, rešpektu aj tímovej spolupráci. Takýto koncert som nezažil ani na Pohode. Bolo to bravúrne.“ Deťom zo škôl vo Viedni, v Bratislave, Plaveckom Štvrtku a Detve tlieskal postojačky celý zaplnený Konzerthaus.