Potulní sadári a partizánski štepári

, 18.04.2018 06:00

Generácia starých skúsených sadárov a štepárov, znalcov stromov sa vytráca. Prichádza nová vlna nadšencov, ktorí chcú opäť sadiť stromy.

Niektorí sa o to snažia odborne a v spolupráci so samosprávou. Inde to skúšajú na vlastnú päsť. A niekde dokonca partizánskym spôsobom preštepujú okrasné mestské stromy na ovocné. Alebo rozhadzujú na opustených staveniskách bomby plné semien.

Lovec stromov Rob McBride mal pravdu. Britský občiansky aktivista, ochranca starých stromov v Európe, si prišiel vo februári pozrieť hrušku z Bošáce, finalistku súťaže Európsky strom roka 2018. No keď sme sa s ním zhovárali, za slovenský národný klenot neoznačil tento strom, ale Jozefa Struhára, ktorého pri ňom stretol.

Myslel som si, že takto presvedčím majiteľov, že si tie stromy znova osvoja, začnú sa o ne starať, budú si brať úrodu.
Jozef Struhár, potulný štepár

Má mohutný, zvučný hlas, ktorý prehluší aj náhlu prietrž, ktorá sa rozbubnuje po streche. Akoby sa všetka voda mala vyliať na jeho chalupu v Zabudišovej. Je potulný štepár. Objavil, ošetril, posadil a zaštepil stovky vzácnych stromov v okolí. Robí to už 30 rokov, a predsa sa necíti nositeľom starobylého remesla. „Nie. Potulné sadárstvo alebo štepárstvo je niečo nové, niečo, čo tu existuje len posledných niekoľko rokov,“ zahrmí.

Potulným štepárom sa možno stal aj natruc, na protest. Bol totiž svedkom dramatickej premeny domoviny. Z krajiny, ktorá oplývala tisícorakými chuťami, vôňami skrytými v ovocných sadoch, sa zrazu stala uniformná, zrovnaná zem.

Stalinove buldozéry

„Mal som asi osem rokov. Prišiel som zo školy, tašku som hodil do kúta. Prezliekol som sa a hneď som letel von. Mama ma neudržala,“ spomína si na 70. roky minulého storočia, keď sa aj na kopaniciach začali sceľovať parcely a všade hučala ťažká technika. „Boli to takzvané Stalinove buldozéry, tak ich ľudia volali. Tie pretvárali krajinu na veľké lány. Čo bola asi chyba.“

Podobne veľké hrušky váľali Stalinove buldozéry.
Podobne veľké hrušky váľali Stalinove buldozéry. Autor: Andrej Barát, Pravda

Mašiny zrovnávali so zemou typickú črtu slovenskej krajiny. Valy alebo terasy, ktoré vznikli vďaka tradičnému hospodáreniu v krajine. „Gazdovia naorávali zem stále na jednu stranu, tak sa val navyšoval. V týchto valoch sa však voda vpíjala do zeme. Keď ich buldozéry zváľali, vytvorili šikminu, rozbehla sa pôdna erózia a voda nám začala odnášať ornicu do potoka, do Váhu, do Dunaja, preč,“ hovorí zamračene a prudký dážď znova búši do strechy.

Na valoch sa kedysi darilo ovocným stromom. „Videl som, ako si babka ľahla pred pásak, aby jej tie slivky nepováľal. Odtiahli ju preč. Sused plakal, že mu vytrhli orech. Bol síce ďaleko od upravovaného pozemku, no aj tak zavadzal technike. Kombajnom, pásovým traktorom, neskôr klasickým traktorom. Na nič nehľadeli. Obrovské jablone, hrušky, všetko išlo preč… Typická krajina podhorských oblastí s terasami sa zachovala hádam len v Liptovskej Tepličke a Osturni, tam buldozéry nevystrájali.“

Okrem terás sa likvidovali aj staré ovocné sady. „Pamätám si, ako sa ešte s koníkmi oralo. Aj im stromy zavadzali, no predsa sa ponechali na pozemkoch.“ Neskôr však už veľkej technike prekážali viac, preto sa museli rúbať. Kopaničiari boli z gazdovstiev presunutí do fabrík. Vzťah s rastlinami, pôdou sa preťal. Niekde tu sa skrýva príčina viacgeneračného výpadku v štepárskom remesle.

Chirurg

Potulných štepárov nebolo podľa Struhára treba, pretože sa v každej rodine našiel niekto, kto štepenie ovládal. Ak aj nie, tak sused susedovi štepil stromy. „Kedysi sa nevytvárali symetrické ovocné sady ako dnes. Ak niekde vyrástla planá hruška alebo jabloň, nepremiestňovala sa. Neutrpela šok z presádzania, nemala poškodené korene. Zaštepila sa priamo na mieste, dobre zakorenila,“ vysvetľuje Struhár.

Štepiť sa Jozef Struhár naučil ako malý chlapec.
Štepiť sa Jozef Struhár naučil ako malý chlapec. Autor: Andrej Barát, Pravda

Práve takto sa zaručila dlhovekosť stromov a sadov, z ktorých mali úžitok vnuci, pravnuci. Kto dnes myslí viac na blaho budúcej generácie ako vlastnej?

Učil sa od maminho brata. Pomáhal im, keď otec umrel. Zostali piati v chalupe bez vodovodu, bez kúpeľne, s dvorom plným zvierat a sadom obrasteným stromami. „Ujco mi nič vlastne nevysvetľoval, len som to štepenie od neho odpozoroval,“ hovorí. Používa iba dva spôsoby. „Pod kôru a spojkovanie. Existuje ešte štepenie na koziu nôžku a do rázštepu.“

Štepár musí mať vraj ruky chirurga. Aby vedel konárik aj podpník presne zarezať. Priemery musia sedieť, aby sa pekne zrástli. Vrúble z ostatných stromov si chystá už v decembri, v januári. Reže ich z južnej strany, z hornej časti koruny. Za odmäku, nesmie mrznúť. Potom ich uloží do piesku. Nemôže byť premáčaný, ale vlhký tak akurát.

Prehánky ustali a slnko vytiahne jeho pohľad von za oblok. Každú chvíľu bude vrúble štepiť. Tesne pred kvitnutím. „Keď sa začnú na čerešni puky ešte len roztvárať. To už človek cíti v kostiach. Pozriem sa na strom a vidím, že už sa tlačí miazga.“

Štepí po celej okolitej krajine. Aj na náhodných semenáčoch. Okrem jabloní aj mišpule, duly. Len na jednej lúke vysadil asi 30 rôznych odrôd hrušiek. Niektoré mu ktosi vykopal a ukradol, na zvyšok tlačí rozbujnený les. „Bojuje“ na viacerých frontoch. No sadí a štepí ďalšie. Aj oskoruše.

A odmena?

Prvé jarabiny oskorušové, ktoré posadila jeho mama zhruba v čase, keď sa vrátil z vojny, dnes majú 30 rokov. „Ľudia hovoria, že aby sa oskoruša správne rozmnožila, musí prejsť cez tráviaci trakt vtáka. Mojej mame sa však podarilo vypestovať oskoruše zo semien. Položila hniličky pod staré okno a tie vyklíčili. Prvý lístok mali ako hloh, no druhý a tretí už bol hrebeňový.“ Aký len vzbudil záujem, keď sa dopestovanými oskorušami pochválil kolegom v Chirane v Starej Turej. Stovky ich porozdával, pomáhal zasadiť.

Generácia starých skúsených sadárov a štepárov,...
Generácia starých skúsených sadárov a štepárov, znalcov stromov sa vytráca. Prichádza nová vlna nadšencov, ktorí chcú opäť sadiť stromy. Autor: Andrej Barát, Pravda

Oskoruša je takmer zabudnutá, stále raritná no nesmierne húževnatá ovocná drevina. Plody – malvice dozrievajúce koncom septembra majú trpkú kyslastú chuť. Oskorušovica patrí k najdrahším pálenkám. „Už v minulosti sa liter oskorušovice vykupoval za 400 korún, kým slivovica po 70 korún. Dnes stojí liter od 30 do 200 eur.“ Oskoruša je čoraz populárnejšia v Nemecku, varia z nej lekvár, džem, sirup.

Nemci však chodia na Slovensko obdivovať najväčšie jedince, aké sa v Európe zachovali. Oskoruša s vyše päťmetrovým obvodom kmeňa rastie nad Modrou vo vinohradoch. No najväčšia na Slovensku, Zicháčkova oskoruša s priemerom koruny 25 metrov rastie práve v Zabudišovej. Obrovský strom má asi 350 rokov a možno ho sem doniesol nejaký gazda z potuliek po Stredomorí, odkiaľ oskoruša pochádza. Štepár nám ukazuje, ako s pomocou ďalších odborníkov zbudoval mohutnú kovovú podperu pre jeden z konárov, aby sa nezlomil.

Akoby sa snažil napraviť celkový obrázok skazy, ktorý mu utkvel od detstva. „Narušili genofond. Zničili pestrosť. Kedysi bolo v každej dedine 70 odrôd hrušiek. Ja dnes poznám iba polovicu. Odrody, ktoré kúpite v obchodných domoch, chutia jednako, vzhľadom, tvarom sú na jedno kopyto. No každá zo starých odrôd mala nezameniteľnú chuť, každá bola originál.“ A tieto originály sa zachovali dodnes. Čakajú, kedy ich niekto znovuobjaví v zabudnutých sadoch, na prerastených zanedbaných pozemkoch.

Štepár Jozef Struhár pri Zicháčkovej oskoruši,...
Štepár Jozef Struhár pri Zicháčkovej oskoruši, najmohutnejšej na Slovensku. Autor: Andrej Barát, Pravda

Struhár ich navštevuje, štepí, vysádza nové. „Myslel som si, že takto presvedčím majiteľov, že si tie stromy znova osvoja, začnú sa o ne starať, budú si brať úrodu.“ Darí sa mu to? Sotva. No napriek tomu sa objavuje čoraz viac ľudí, ktorí majú silné nutkanie niečo v krajine posadiť.

Zelený výbuch

Liz Christyová hádzala už v roku 1973 so skupinou zelených partizánov (green guerillas) „granáty“ so semenami poza ploty opustených pozemkov v New Yorku. Vrcholila kríza, metropolu hyzdili nedokončené budovy a rozpracované súkromné parcely. Verejný priestor akoby ustrnul a nerozvíjal sa. Aktivisti ho chceli zazeleniť, i keď nie práve ekologickým spôsobom. Sklené vianočné gule a plastové balóny plnili zmesou semien, vody, rašeliny a chemických hnojív.

Techniku dodnes ekologizujú a rozvíjajú partizánski záhradníci (guerilla gardeners) po celom svete. V Škótsku odlievajú do foriem granáty z recyklovaného papiera, obalov z vajec a kompostu. Kanaďanka Vanessa Hardenová prišla v roku 2009 s nápadom posielať semená na diaľku v balóne z rozložiteľnej gumy. Akurát musí mať človek šťastie na dobrý vietor.

Partizáni rozhadzujú bomby so semenami vlčích makov, kúkoľov, nevädzí po okrajoch ciest a lánov. Sú to rastliny, ktoré sa poľnohospodári snažia všemožne vytlačiť z polí, no práve na ne sa viaže veľký počet druhov motýľov. A pre hmyz v intenzívne obhospodarovanej krajine, v poliach zoraných až na hranu ciest, už takmer niet miesta.

Bomby dopadajú na plochy rozryté bagrami, na zdevastované skelety, chátrajúce domy, ktoré už nikto nikdy nedostavia. Brezy, vŕby, topole dokážu stavby rozbiť a rozdrviť na prach svojimi koreňmi.

Partizánskym záhradníkom sa môže človek stať aj nechtiac, vďaka vlastnej lenivosti. Keď nedbalo zahodí na zem téglik, ktorý nedávno vytvorila partia študentov zo Strednej odbornej školy v Partizánskom. Už sa nemohli dívať na stovky plastových téglikov z kávomatov, ktoré ľudia rozhadzujú po parkoch a trávnikoch v meste. Na škole založili firmu EKOVERDE a vyrobili kompostovateľné tégliky, v ktorých sú zabudované semienka rukoly, šalvie, žeruchy, valeriánky či bazalky.

Starý sad na Banisku v Brezne.
Starý sad na Banisku v Brezne. Autor: Andrej Barát, Pravda

Pred obchodnými domami v Žiline a vo Zvolene sa pred niekoľkými rokmi objavili partizánski štepári (guerilla grafters) a preštepili okrasné čerešne na jedlé.

Mať nadšenie a peniaze nestačí

Pred zvolenským internátom Bariny sa pred pár rokmi zrazu vyrojila skupina pätnástich študentov s lopatami, fúrikmi plnými kompostu a mladými sadenicami. Vypestovali si ich sami zo semien, a teraz s nimi chystali masívnu výsadbu pri internáte. Bez akýchkoľvek povolení vysadili 40 stromov. Javory, lipy, bresty, jasene, jelše. Ľudia prechádzali navôkol, nikto sa nad tým nepozastavoval, až na druhý deň to prasklo a študenti to museli vysvetľovať vedeniu Technickej univerzity vo Zvolene.

Nakoniec stromy prijala za svoje. Len si študenti museli vypýtať od údržbárov nákresy sietí, či náhodou niečo nepreťali. Všetko bolo v poriadku. No aj tak mali obrovské šťastie. Do akcie sa vtedy ako študent zapojil aj ovocinár Ľudovít Vašš. Je riaditeľom občianskeho združenia Pangaea. Mestá z celého Slovenska ho pozývajú, aby im pomáhal zakladať kvalitné dlhoveké ovocné sady. Dnes s plnou vážnosťou hovorí, že podobné partizánske akcie nemusia vždy prispievať ku skvalitneniu verejných priestorov. Treba komunikovať. A hľadať legálny priestor.

Ako ideálny príklad uvádza množstvo cyklotrás, ktoré vznikajú v posledných rokoch. „Sú ideálne pre čerešňové aleje. Československo v 60. rokoch 20. storočia zásobovalo 12 percentami celú Európu.“ Z čerešňovej a višňovej veľmoci zostali v krajine fragmenty, no dajú sa zaštepiť. „Máme osem čerešňových týždňov. Stromy plodia práve v čase, keď je veľa ľudí na bicykloch.“ Neprilákalo by to k trasám viac ľudí?

No nestačí len dospieť od partizánskeho nadšenia k reálnemu projektu a k peniazom. „V Českej republike sa vyčlenilo veľa prostriedkov na ozeleňovanie, ovocné aleje, genofondové sady, no mnohé z týchto plôch nedopadli príkladne. Pretože sa skončili výsadbou. A už nemali pokračovanie,“ upozorňuje ovocinár.

Verí, že opačným, pozitívnym príkladom bude akcia, ktorá prebieha práve tento víkend v obci Hlboké. Dedina sa nachádza uprostred šírej agrárnej „púšte“, do ktorej je podľa starostu Miloša Čobrdu niekedy smutné sa pozerať. Zúfalo v nej chýbajú stromy. Snažili sa získať peniaze na ich výsadbu, no s grantom neuspeli. A to bolo dobre.

Špičkový biotop

„S malou dušičkou sme vyhlásili v obci, či si ľudia nechcú zakúpiť a posadiť lipy (za 20 eur). Ohlas bol však veľký,“ hovorí starosta. Vlani zasadili 36 líp, v týchto dňoch vysádzajú v spolupráci s odborníkmi a občianskym združením Prakoreň ďalších 28 na parcele blízko potoka. Potom budú mať prednášku, ako sa o tieto lipy majú v nasledujúcich rokoch starať, ako ich zo začiatku strihať, ako si prichystať lipový čaj. Stromy zostanú vo vlastníctve obyvateľov. A budú sa dediť.

Podobným spôsobom zamýšľa obec vysádzať aj orechy, hrušky a slivky, až kým novými stromoradiami nedočiahnu k lesu. „Verím, že to má väčší zmysel, ako keby sme dostali hotové peniaze. Ľudia si vytvoria k stromom vzťah. Už sa nám aj ozývajú podaktorí, že by si chceli pod stromami vysiať trávu a chceli by kosiť,“ dodáva starosta.

Ktovie, možno sa Hlbočania napokon celkom nebadane a nevedomky vrátia k prastarému symbiotickému vzťahu stromov, lúk a ľudí. A do kultúrnej krajiny sa vráti pestrosť. Ovocinár Vašš verí, že ľudia si vďaka starostlivosti o ovocné stromy, ale aj o záhrady uvedomia, koľko rozmanitých organizmov je naviazaných na citlivé obhospodarovanie krajiny. Možno nakoniec zistia, že kultúrna krajina prekypuje porovnateľnou biodiverzitou ako divočina.

Keď na lúky Bielych Karpát zavítal holandský matematik a amatérsky biológ Jan Jongepier, bol uchvátený. „Zistil som, že celkový počet druhov rastlín v oblasti je takmer 1 500, a keď som to porovnal s počtom druhov v Holandsku, zistil som, že v Bielych Karpatoch je ich viac ako v celom Holandsku,“ povedal pre Českú televíziu pred štyrmi rokmi. Holanďan si tu našiel aj manželku.

Botanička Ivana Jongepierová vydala knihu Louky Bílých Karpat. Hovorí o pralúkach, na ktorých možno nájsť desiatky druhov na jedinom štvorcovom metri. Niekoľko storočí boli obhospodarované človekom tým istým spôsobom. Kosil ich v pravidelných termínoch. Periodickému a pulzujúcemu rytmu, ktorý do krajiny vniesol človek, sa prispôsobili stovky druhov rastlín, motýľov. „A prirodzenou súčasťou týchto lúk boli ovocné stromy,“ dopĺňa ovocinár Vašš. Človek sa podieľal na vzniku špičkových ekosystémov z hľadiska produkcie potravín. Dávali ovocie, biomasu, mäso a mlieko zo zvierat, ktoré sa pásli v takzvaných lúkosadoch, poľných sadoch. Boli veľmi podobné takzvanému pastevnému lesu, aký sa zachoval na Gavurkách.

„Zvyšky týchto sadov sú viazané na záhumienky, za humnom idúce napojenia z dediny do voľnej krajiny. Zachovali sa na kopaniciach, štáloch,“ prezrádza Vašš. Ešte zostali zabudované v krajine, o ktorej zušľachtenie sa tak usilujú novodobí potulní štepári a sadári. Aby sa im to však podarilo, musia objaviť na zastrčených lazoch ľudí, ako je Jozef Struhár, vyhrabať z knižníc staré knihy. Niekde sa môžu učiť už len zo samotných stromov, ktoré sa zachovali.

Doba umenia a stromov

„Línia bola prerušená na desaťročia. Čerpáme z literatúry napísanej v 50., 40. rokoch minulého storočia a staršej,“ hovorí Vašš. Podľa neho v spoločnosti citeľne chýba know-how, ľudia, ktorí by sa vedeli správne postarať o stromy. Kvalitných ovocinárov pred polstoročím zamestnávali dokonca cestári. Ešte v 60. rokoch zakladali ovocné aleje, v 70. rokoch vysádzali pri cestách orechy. Na ceste z Lefantoviec do Kovariec ľudia dodnes zberajú plné vrecia orechov a chodia ich predávať. „Kilo orechov dnes stojí 14 eur, väčšina sa pritom dováža z USA,“ dodáva Vašš.

Aj tieto orechy však strácajú kondíciu. Život im predlžoval človek svojou starostlivosťou. Svedčia o tom aj majestátne takmer storočné jablone a hrušky v starom sade na Banisku v Brezne. Nezisková organizácia Brezno pre občanov sa pustila do jeho obnovy, podieľa sa na nej aj Ľudovít Vašš. Ukazuje na 80-ročnú jabloň. „Ak by sa o ňu ľudia dobre nestarali, tak by tých 80 rokov prežila za päť. Zababčila by sa.“

Ovocný strom musí mať detstvo. A dobrého sprievodcu – človeka. „Ovocný strom chce bláznivo plodiť. Odmlada chce vstúpiť do plodnosti a prinášať úrodu, lenže práve na tom zlyhá. Vyčerpá sa. Preto sa treba oň a o pôdu starať, dopriať mu správnym rezom najprv mladosť, aby dobre zakorenil a bol dostatočne silný.“

Problémom však nie sú len chýbajúci odborníci. Chýbajú aj stromy, ktoré by sa dali vysádzať do voľnej krajiny. Podľa Vašša bežne dostupné stromčeky sú rozmaznané. „Nie sú zlé. No patria do záhradky, kde sa pipleme a pravidelne ich prihnojujeme. Nehodia sa však do lúčnych či poľných sadov. Nie sú odolné voči klimatickým extrémom, nevytvárajú silný koreňový systém, nedokážu tak dobre prijímať pôdne roztoky,“ vysvetľuje Vašš.

Na Slovensku sa vlastne dlhoveké stromčeky ani nedajú kúpiť. Takýto sortiment sa posledných 50 rokov v škôlkach nemnoží. Podľa ovocinára si však hocikto môže pripraviť dlhoveký ovocný stromček sám. Stačí, ak si nazbiera plody vtáčej čerešne z prírody, zasadí ich a už o rok či dva môže pník zaštepiť čerešňovým konárikom z dedovej záhrady. „Nie je to náročné. Len sme od tohto remesla upustili,“ hovorí Vašš.

Niet vhodnejšej doby sa k nemu vrátiť. Podľa Vašša sa dnes ľudia majú veľmi dobre, majú všetkého dostatok, nebojujú o potraviny. Len im možno ešte čosi chýba. Niečo, čo možno získať rozvíjaním ušľachtilých oblastí. „Umenia a starostlivosti o prírodu. Kedy inokedy budeme mať lepší čas na to, začať hrať na klavíri alebo sa stať záhradníkom?“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Stromy #strom #štepenie #štepár #sadenie stromov #sadár
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk