Malí veršujú, aby veľkí objavili poéziu v krajine

, 13.05.2018 08:00

Poézia nie je mŕtva. Je všade navôkol, len stačí odtrhnúť zrak od obrazovky. Dospelých to učí paradoxne najmladšia generácia, o ktorej sa tvrdí, že je pohltená technológiami a je apatická. Práve tieto deti však objavili malú botanickú „báseň“ hneď za popradskými panelákmi. Vzácne rašelinisko, do ktorého vodia prekvapených vedcov, aby im ukázali nečakaný druh rastliny. Deti šifrujú ďalšie objavy do hravých veršov. Aj preto, aby ľuďom pomohli vytvoriť si lepší vzťah k miestu, kde žijú.

Lucia Kubányiová (zľava) a Alžbeta Zemjaneková...
Lucia Kubányiová (zľava) a Alžbeta Zemjaneková na Popradskom rašelinisku. Autor: Andrej Barát, Pravda

Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás! Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí, zrak jeho urknul, zmámila lož, ohlušila presila: vy k žitiu privediete zas, vy vzkriesite, vy zotavíte…

Začiatok Hájnikovej ženy od básnika Pavla Országha Hviezdoslava je razantný. No zápal nejedného slovenčinára sa roztriešti ako sklo, keď narazí na fakt, že v jeho triede sú nielen takí, čo v živote nezobrali do ruky knihu, ale dokonca aj takí, čo nikdy nevyrazili do prírody. Ani raz neokúsili lesy, hory, ktoré inšpirovali velikánov.

„Je to smutné, ale je to tak. Učitelia sa sťažujú, že keď idú s deťmi napríklad vo vlaku, deti sa nepozerajú von oknom, krajina vonku ich nezaujíma. Namiesto toho ťukajú do telefónov. Sú úplne mimo reality,“ hovorí Ivana Poláčková, koordinátorka česko-slovenského projektu Tajný život mesta, ktorý realizuje Centrum environmentálnej a etickej výchovy ŽIVICA na 50 školách.

K vzácnej mokradi za popradskými panelákmi sa...
K vzácnej mokradi za popradskými panelákmi sa treba predrať cez smeti a húštinu. Autor: Andrej Barát, Pravda

Podľa štúdie PISA z roku 2015 bolo Slovensko z hľadiska žiackej čitateľskej gramotnosti na chvoste krajín OECD, horšie na tom bolo len Mexiko a Turecko. Dve od seba nezávislé štúdie spoločností ESET a Lenstore potvrdili, že deti dostávajú do rúk mobil a internet priskoro. V Rusku v siedmich rokoch, v Spojenom kráľovstve dokonca už v štyroch. Deti získavajú prístup k ťažko kontrolovateľným digitálnym lákadlám ešte prv, než dostanú povolenie hrať sa bez dozoru na detskom ihrisku. Skôr ako dostanú kľúče od domu. A napokon, podľa amerických a britských prieskumov sa dnes vonku hráva už iba 25 percent detí. Deti v Spojenom kráľovstve trávia vonku menej času ako väzni.

Aj slovenskí učitelia sa koordinátorom projektu Tajný život mesta priznali, že veľa ich žiakov sa až vďaka tomuto programu dostalo do prírody.

Autor: Andrej Barát, Pravda

Les je za rohom

„Niektoré deti boli prvýkrát v živote v lese,“ prezrádza Poláčková. Nemuseli však cestovať autobusom do Tatier. Zaujímavý les objavili kúsok od školy. Za rafinériou Slovnaft v Bratislave. Prírodnú rezerváciu Ostrov Kopáč.

Príroda je bližšie, ako sa zdá. A v meste môže byť prekvapujúco pestrejšia ako na dedine. „Snažíme sa vytiahnuť deti von z tried. Aby sa odtrhli od mobilov, počítačov a objavili, aké zaujímavé miesta majú vo svojom blízkom okolí. Biodiverzita v mestách býva často väčšia ako na dedinách,“ naznačuje koordinátorka projektu.

A študenti Gymnázia Ivana Kraska v Rimavskej Sobote pohotovo rýmujú. Neseď doma ako knedľa, a objav prírodu, čo je hneď vedľa!

Do bezprostredného okolia vytiahol školákov ešte jeden medzinárodný projekt – Roots & Shoots (Korene a výhonky), ktorý na Slovensku realizuje nadácia Green Foundation. Niektoré školy sa zapojili do oboch projektov naraz, pretože ten druhý je akousi nadstavbou. Tiež pobáda deti, aby spoznávali okolie, no zároveň ich posmeľuje, aby vyriešili problémy, ktoré vo svojej komunite objavia.

Vyučovanie sa vďaka projektom presúva spoza katedry a lavíc na čerstvý vzduch. Prelína sa v ňom matematika, biológia, dejepis, technické predmety či slovenčina. Dynamika výučby sa mení, iniciatívu preberajú deti, prirodzene prechádzajú k rovesníckemu vzdelávaniu. Výsledkom dobrodružnej vychádzky bude hľadačka (quest) s tajničkami a básňami. Školy ich práve v týchto dňoch dokončujú.

Tri mäsožravky

Pod Tatrami kvitne len málo kvetov teplého leta. Keď slnce vyčarí zo skalnej zeme kvet, je to milosť. Pod mojím oblokom rozkvitol rudý mak. Symbol a hosť. Snáď vykvitol z krvi, snáď z lásky. Nikomu nedám ho skmásať. Napísala Maša Haľamová do básne Červený mak.

Pod Tatrami však predsa bohato zakvitne v júni jedna zvláštna lúka. Skrýva sa ani nie 100 metrov od panelákov popradského sídliska Juh III. Popradské rašelinisko. Vedci túto lokalitu, samozrejme, dobre poznajú. V rokoch 2013 až 2014 sa tu dokonca robil projekt na záchranu rašeliniska.

No bola to deviatačka Alžbeta Zemjaneková a jej spolužiaci zo Základnej školy s materskou školou na Tajovského ulici v Poprade, ktorí vlani upozornili vedcov na výskyt nezvyčajného druhu rastliny – prilbovky červenej. Nález prekvapil aj botaničku Tatranského národného parku Katarínu Žlkovanovú. „Tento druh vôbec nie je typický pre rašelinisko. Patrí skôr do lesa,“ hovorí.

Je dokonca možné, že žiaci v rašelinisku objavili aj jeden mimoriadne ohrozený druh, krásny vstavačovec krvavočervený, príbuzný orchideí. Rašelinisko „pod panelákmi“ je podľa botaničky Žlkovanovej jedinou známou lokalitou na Slovensku, kde ešte rastie. No musel by podľa nej prísť špecialista, ktorý by s pomocou mikroskopu alebo genetických testov vedel nálezy s určitosťou potvrdiť, pretože vstavačovce sa od seba veľmi ťažko odlišujú.

Ak červený mak dokázal podnietiť Haľamovú k napísaniu jednej básne, tak tu by našla nápady na celú básnickú zbierku. Rastie tu celkovo 19 chránených a 27 ohrozených druhov, množstvo orchideí. Na Slovensku sa vyskytujú len tri rody mäsožravých rastlín, a tu sú na jednom mieste zastúpené všetky, bublinatky, rosičky aj tučnice. Je to raj aj pre odborníkov na hmyz, Popradské rašelinisko je jedinou doteraz známou lokalitou na Slovensku, kde sa vyskytuje šidielko Coenagrion armatum.

V mestskom prostredí sa zachoval mikrosvet, ktorý je pripomienkou kedysi rozľahlých slatín a slatinných lúk. Drvivá väčšina z nich sa odvodnila a pretvorila na polia. Popradčania boli prekvapení a mnohí nevedeli, že hneď pod oknami obývačky majú pestrú prírodu. „Verím, že sme ľudí trochu postrčili,“ usmieva sa deviatačka Zemjaneková. Podobné prírodné prekvapenia odkrývajú deti aj v ďalších slovenských mestách. No tieto mokrade neraz budia strach.

Nikomu nedám ho skmásať

Úzky chodník vedie človeka niekam, kam vôbec nechce vstúpiť. Sčernetá ušliapaná prť obchádza ohlodané kusy betónu, hromady plastov, porozbíjaných sklených fliaš, porozhadzovaných igelitiek, handier a matracov.

„Pri prvom pohľade vám ani len nenapadne, že by tam malo byť niečo zaujímavé. Človek si povie, radšej tam nejdem, nedopadne to dobre,“ opisuje učiteľka biológie a fyziky Eva Rošková. Aj Popradské rašelinisko je podobne ako iné mestské mokrade v skutočnosti jedným z miest, na ktoré sa obyvatelia pozerajú cez prsty. Zarastené, zdivočené. Zo sídliska tam ústili kanály s odpadovou vodou. Lokalita má svojich pravidelných návštevníkov, no asi to nebudú poeti, ktorí sa nadchýnajú biodiverzitou.

Z rašeliniska si navyše pomaličky ukrajujú investori. „Postavili autosalón, za ním hokejové ihrisko,“ vysvetľuje Zemjaneková. Skazu dokonávajú náletové dreviny, ktoré sa tlačia z každej strany a potláčajú pôvodné krehké spoločenstvá. Na iných lokalitách mokrade ustupujú poliam. V celej Európe je podľa správy Európskej environmentálnej agentúry z roku 2016 zničených 90 percent záplavových území, väčšina zmizla pre silnejúci ekonomický tlak. Slovensko stratilo až 95 percent rašelinísk.

Aj napriek tomu sa žiaci odhodlali predrať cez húštinu a zohnutí, v premočených topánkach sa rozhodli rašelinisko preskúmať. „Až keď sa na to pozriete detailne, zistíte, aké je to vlastne pekné. V močarine vidno rastliny, ťahavé, aj drobné, plno hmyzu,“ rozpráva deviatačka Lucia Kubányiová. „Zrazu si uvedomíte, že všade, kam stúpite, máte pod nohou nejaké vzácne rastliny.“ Ako ich však obyčajní školáci dokážu rozlišovať v takom špecifickom biotope? Nie, nevláčia so sebou ťažké atlasy. Kdeže, ani my nepoznáme toľko druhov, smejú sa učiteľky biológie.

Poniklec Slovenský.
Poniklec Slovenský. Autor: Andrej Barát, Pravda

Na čo je dobrý mobil?

V diaľke vidím stromy, zdá sa, že ich poznám. Ak si nespomeniem, PlantNet ponúkne mi zoznam. Rýmuje Základná škola Moskovská 2 v Banskej Bystrici.

PlantNet je názov bezplatnej aplikácie, ktorú vyvinuli francúzski vedci. Na Slovensku a v Česku ju vlani predstavila Živica v rámci prvého ročníka projektu Tajný život mesta. Stačí odfotiť kvet, list alebo plod, a ak má človek internet v mobile, tak sa mu o chvíľu zobrazí názov v slovenčine aj latinčine. Nešlo však na začiatku o to, že deti treba odtrhnúť od obrazoviek? „Chceme im ukázať, že ak sa moderné technológie využívajú racionálnym spôsobom, tak môžu byť naozaj veľkými pomocníkmi,“ odpovedá koordinátorka Ivana Poláčková. Učitelia sa pýtajú, či vznikla aj aplikácia na určovanie húb, hmyzu. Existuje viacero aplikácií, ktoré sa snažia rozoznávať spev vtákov – Song Sleuth, ChirpOMatic, Bird Song Id. Hoci ich spoľahlivosť ešte nie je celkom presvedčivá.

Cieľom tvorcov aplikácie PlantNet bolo, aby do nej prispievalo čo najviac ľudí z rôznych krajín. Každý môže zasielať do databázy fotografie, a tým ju skvalitňuje a rozširuje.

Žiaci Základnej školy Sama Cambela v Slovenskej Ľupči do nej ako prví pridali fotografie vzácneho ponikleca slovenského. Rastie už len na zopár lokalitách na Slovensku a ešte na jednej na poľskej strane Tatier. No stenčujú sa. V 80. rokoch 20. storočia ich vedci na jednej lúke pri Spišskom hrade narátali 550. V roku 2012 len 380. O rok neskôr už iba 120.

Eva Jakušová (zľava), Ema Kováčiková, Veronika...
Eva Jakušová (zľava), Ema Kováčiková, Veronika Hlaváčová a Eva Jakušová na Mackovom boku. Autor: Andrej Barát, Pravda

Zdivočeli, zmizli

Ktovie, možno sa práve vďaka malým zvedavým bádateľom podarí objaviť ďalšie dosiaľ neznáme, nové miesta ich výskytu. Ako sa to podarilo popradským žiakom v prípade prilbovky červenej.

Štvrtáčky Ema Kováčiková, Alžbeta Milovská, Veronika Hlaváčová a Eva Jakušová veselo poskakujú na lúke, na ktorej popoludňajšie aprílové slnko postriebri stovky poniklecov slovenských. Volá sa Mackov bok, nevedie sem žiadna oficiálna turistická trasa. Bohatstvo svetlofialovej lúky bolo úzko zviazané s človekom. Gazdom, ktorý tradične hospodáril v krajine. Poniklec slovenský sa šíril na pastvinách vďaka ovciam. Ako stovky ďalších pekných a dnes zrazu vzácnych lúčnych kvetov. Ani im divočenie, pustnutie a celkové znečisťovanie krajiny neprospieva.

Plytváme fosíliami, energiou, vodou, ba čo viac, hynie zeleň, jej zamat bledne pred ľudskou zlobou… Smogom preplnené sú mestá. Z úst kompetentných unikajú však iba prázdne gestá. Veršovala pred pár rokmi Diana Lukáčová zo Základnej školy Pugačevova v Humennom v básničke Zastavme ľahostajnosť.

Dokážu ju deti zastaviť? Keď sa deviatačky z Popradu Lucia Kubányiová a Alžbeta Zemjaneková rozhorčujú nad skládkou, ktorá sa hromadí pri unikátnom rašelinisku a nad náučným chodníkom, ktorý stále existuje len v predstavách, pýtame sa, prečo neskúsili osloviť mestských poslancov, primátora. Vraj by ich odbili, s čím ich to deti otravujú. No čo ak sa mýlia?

Nestihnú zistiť, kde žijú

Šikmá veža nie je len v talianskej Pise. Jedna sa nakláňa aj na Žitnom ostrove, v Hamuliakove, na Kostole svätého kríža z 13. storočia. Táto sa vychýlila v dôsledku povodní. Dozvedáme sa, že nad domami v skorej jari prelietavajú početné kŕdle vtákov, v blízkosti dediny si hrádze stavajú bobry. A z prvých kvetov tu ľuďom okrem snežienok robí radosť aj scila viedenská. Je naviazaná výlučne na lužné lesy. Sfialovie od nej celý les aj úbočia starej hrádze.

Pokoj, pohoda, iba 20 kilometrov od najrušnejšieho slovenského mesta. Ako je potom možné, že život niektorých novousadlíkov je na hrane vypätia, až podaktorí predávajú svoje domy, ktoré si len pred pár rokmi dokončili, a sťahujú sa preč?

Hamuliakovo malo v roku 1991 iba 500 obyvateľov. Dnes je ich vďaka migrácii z hlavného mesta 2 200, plus asi 2 200 ďalších, ktorí sa neprihlásili na trvalý pobyt. Číslo rastie. Ďalšia rozsiahla výstavba sa plánuje smerom na Šamorín. Rodinnú idylku valcujú problémy s infraštruktúrou a najmä nekonečné zápchy.

„Predtým, keď ma rodičia vozili do školy v Bratislave, nám cesta trvala aj dve hodiny. Domáce úlohy som si robil v aute,“ hovorí šiestak Michal Vilim. Dnes navštevuje Základnú školu v Hamuliakove a so spolužiakmi sa aj oni zapojili do projektov Tajný život mesta a Roots & Shoots. No nevybrali sa iba spoznávať krásy okolia, ale podujali sa identifikovať a aj vyriešiť problém komunity, v ktorej vyrastajú.

„S dotazníkom sme sa postavili pred samoobsluhu. Blízko je zastávka, vbehli sme aj do autobusov a všetkých sme sa popýtali,“ naznačuje šiestačka Tara Zorňanová. Zistili, že novousadlíci nevedia takmer nič o spomínaných pamiatkach a prírodných zaujímavostiach. Nestíhajú to vedieť. Malí bádatelia sa dotkli silného fenoménu, ktorý podľa sociológov na Slovensku neustane ani v najbližšom desaťročí. Jednou zo zásadných výhrad k vytváraniu satelitných mestečiek je narušená väzba k miestu, kde človek žije.

My máme Dunaj?

Žiaci si vytvorili tím. Rozdelili sa na analytikov, kreatívcov, fotografov… Komunikujú so starostom, s odborníkmi na životné prostredie, históriu a komponujú obsah desiatich informačných tabúľ v troch jazykoch – slovenčine, maďarčine a angličtine. Uvažovali ešte o ruštine, pretože tu býva veľa Rusov.

„Cieľom však nie je len informovať, ale pokúsiť sa aj zachovať hodnoty, ktoré tu máme. V lese je množstvo skládok. Ľudia si nevážia prírodu a pitnú vodu, ktorú to máme,“ mieni učiteľka slovenčiny a občianskej náuky Alexandra Doričová. Pitná voda Žitného ostrova nemusí byť pre ľudskú ľahostajnosť v budúcnosti samozrejmosťou. Podobne ako je fialová scila už miznúcou ozdobou. Ustupuje výstavbe a masívnym výrubom v lužných lesoch, ktoré sa tu dejú v posledných dňoch. Správa Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy označila tieto výruby z hľadiska dnešnej úrovne vedy za neospravedlniteľné.

Len ťažko uveriteľný a ospravedlniteľný je však fakt, že žiaci počas svojho vlastného prieskumu zistili, že medzi novousadlíkmi sú aj takí, ktorí nevedeli, že pri ich obci tečie najdlhšia rieka Európskej únie. Tvorili vraj len jedno percento, no predsa.

Rozhliadni sa vôkol seba, rieka masu vody ukrýva, strhne oči, ba aj srdce, aké meno skrýva? Znie jeden z veršov v hamuliakovskej hľadačke.

Vilim po chvíli priznáva, že rýmovanie skúšali technologicky oblafnúť. Pomáhali si internetovými stránkami ako slovolam.sk alebo rymy.cz. Stačí zadať poslednú slabiku, napríklad va, a stránka vygeneruje slová ako skyva, strova, húžva, žertva, čamrva… No nakoniec predsa skúsili vymyslieť niečo vlastné.

Žiaci Základnej školy v Hamuliakove pred mapou...
Žiaci Základnej školy v Hamuliakove pred mapou s informačnými tabuľami. Autor: Andrej Barát, Pravda

A my máme škaredú stanicu

Žiaci Základnej školy v Hamuliakove zhotovia informačné tabule vlastnoručne a sčasti z odpadových alebo nevyužitých materiálov, ktoré nájdu u susedov. Majú premyslený dizajn aj stavebný plán. Či to nakoniec pomôže vytvoriť u novousadlíkov vzťah k miestu? Učiteľky sa usmejú. Čo všetko tým však získajú do života deti?

V Zemianskej Olči sa na popud žiakov obecnej základnej školy vlani zrekonštruovala železničná stanica. A boli to deti, ktoré štyri mesiace prebrusovali lavičky, opravili nástenky. Pomohli vymaľovať interiér. Odburinili priľahlý parčík, upravili ho krompáčmi, motykami, navozili zeminu, riešili výsadbu.

Na začiatku bol postreh jednej deviatačky, že stanica už roky pustne. Železnice Slovenskej republiky spravujú stovky malých staničiek a každá je v nejakom poradí, no zrazu im od detí zo Zemianskej Olče prišla oficiálna žiadosť o spoluprácu na oprave stanice. Nasledovali rokovania medzi vedením železníc a žiakmi. Dohodli si podmienky. Železnice zainvestovali do fasády. Deti na svoje práce získali v rámci projektu Roots & Shoots 400 eur od nadácie Green Foundation. Tento rok pokračujú ďalej úpravou okolia stanice a cesty, ktorá k nej vedie.

No tentoraz už finančný príspevok nedostanú. „V druhej fáze projektu dostanú skôr akúsi podporu. Ukážeme im, ako si môžu na rôznych portáloch žiadať peniaze na podporu nápadov. Deti sa naučia základy crowdfundingovej kampane, celosvetovo úspešný nástroj, vďaka ktorému sa rozbiehajú veľké projekty,“ naznačuje Ladislav Bíro, ktorý je spoločne s Simonou Kuciakovou koordinátorom projektu Roots & Shoots.

„Hovorí sa, že sme ufrflaný národ a na všetko sa sťažujeme. Tieto deti si mohli vyskúšať, že systematickou prácou a hľadaním konsenzu dokážu vyriešiť akýkoľvek problém,“ hovorí Bíro. Vo svojom aforizme to vystihol potulný básnik a režisér dokumentárnych filmov Šimon Ondruš. Najlepšia obrana je skutok.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rašelinisko #Poprad #poézia #botanika
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet farebné ruže a gerbery

Sweet farebné ruže a gerbery

39,99
Sweet ružové ľalie

Sweet ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk