Vrátia sa ľudia, ak východ zdivočie?

Slovensko sa pýši siedmimi lokalitami Svetového dedičstva UNESCO. Ich počet sa však môže znížiť na šesť. Hrozí, že lokalita Staré bukové lesy a pralesy Karpát sa presunie na iný menej známy zoznam UNESCO - Lokality svetového dedičstva v ohrození. To je klub skazy, neúcty a svetovej hanby. Je šanca to zvrátiť. Ak Slovensko vo svojom najvýchodnejšom kúte dovolí stromom rásť, zvieratám slobodne žiť. A ľuďom dôstojne zarábať.

09.06.2018 07:00
poloniny, dub, príroda, lesy Foto: ,
Dutina v starej jedli.
debata (6)

Koncom 90. rokov 20. storočia sa v zozname Lokality svetového dedičstva v ohrození ocitli najvýznamnejšie prírodné rezervácie afrických dažďových pralesov. Začali v nich operovať ozbrojení pytliaci, ktorí zabíjali a napokon vyhnali zamestnancov národných parkov. Vypaľovali les, lovili slony či biele nosorožce. Len pred dvoma mesiacmi zomrel posledný samec tohto poddruhu. Na svete žijú už len dva jedince, dve samice.

Do zoznamu sa pred tromi rokmi presunula aj sýrska Palmýra. Staroveké rímske mesto islamisti zrovnali so zemou a popravili pri tom výnimočného archeológa 82-ročného Sýrčana Chalída Asaada. V roku 2017 sa v „klube“ ocitlo aj Rakúsko pre necitlivú výstavbu v historickom centre Viedne.

Staré bukové lesy v Poloninách sa môžu do tohto nelichotivého zoznamu dostať vďaka tomu, že Slovensko neurobilo nič. Štát sa pred 11 rokmi zápisom bukových pralesov do Svetového dedičstva UNESCO zaviazal, že celé toto územie bude chrániť, v lesoch susediacich s najvzácnejšími porastmi dovolí len jemné zásahy, no nič zo sľubov nedodržal. Namiesto toho umožňuje ťažbu súkromníkom aj sám tu prostredníctvom štátnych podnikov ťaží.

Nedeje sa však nič nelegálne. Nikto neporušuje zákony. Je to skôr etická otázka. A tiež ekonomická. Čo sa oplatí ľuďom žijúcim v severovýchodnom cípe Slovenska viac? Ťažiť a predávať drevo? Alebo namiesto toho ponúkať na európskom trhu niečo absolútne exkluzívne? Divokú prírodu, v ktorej rastú najvyššie buky na svete (až 58 metrov) a obrovské 400-ročné jedle, kde sa zem trasie pod 40-člennou čriedou zubra hrivnatého. A kde zavýjajú vlky. Je to fikcia? A čo ak sa príroda stane fikciou?

Tvory bez duše

Na človeka sa spočiatku iba ticho pozerajú. Ako nejasné siluety stoja a hľadia odkiaľsi z tieňov lesa. Až červenie, čím hlbšie sa doň návštevník ponára. Zvery sa zrazu drzo škľabia, vrčia zježené, prskajú sliny. Vlky, ale aj rysy, medvede, havrany už neskrývajú svoj hnev. Otočíme sa, aby sme sa vrátili späť, no míňame už len mŕtvu pustatinu, besy sa vytratili, zovšadiaľ trčia len obhorené kmene.

Aj keď na maľbách výtvarníčky Oľgy Paštékovej, ktoré vystavuje v Mirbachovom paláci v Bratislave, dominujú modré, červené a sivé odtiene, podarilo sa jej vystihnúť atmosféru hlbokého a neprístupného lesa. Lesa, ktorého farebnosť sa zlieva do zvláštneho rytmu opakujúcich sa kmeňov, kontrastov svetla a tmy, dokonalých úkrytov pre jeho obyvateľov.

„Zvery na obrazoch sú skôr ako duchovia. Ony nás vidia, my ich nevidíme, iba tušíme. Strácajú sa v porastoch,“ prezrádza autorka. Mala tú česť stretnúť sa s vlkom osobne, nie však v slovenských horách, ale v rakúskom Wolf Science Centre (výskumný inštitút v Ernstbrunne, ktorý skúma správanie vlkov, psov a ich vzťah s človekom). „Keď vlčica Tala zavyla, cítila som vibrovanie v celom tele.“

Maľba výtvarníčky Oľgy Paštékovej z cyklu... Foto: Andrej Barát, Pravda
poloniny, maľba, lesy, Oľga Paštéková Maľba výtvarníčky Oľgy Paštékovej z cyklu ANIMA/ANIMALS.

Prečo však ten hnev a zhorený les? Prechádzame sa pomedzi pomaľované preglejky a výtvarníčka nám rozpráva o tom, ako ju k výstave vyprovokovali aj správy o zastrelených šelmách. A tiež o orloch, myšiakoch, kaniach, krkavcoch, ktoré ktosi na Slovensku hromadne trávi jedom. Od roku 2017 eviduje Ochrana dravcov na Slovensku 105 obetí nelegálnej činnosti, ktorých celková spoločenská hodnota presahuje 220 770 eur. A to je podľa ornitológov len zlomok prípadov, o ktorých sa dozvedia. O peniaze však vôbec nejde. Celý svoj cyklus Paštéková nazvala ANIMA/ANIMALS. „Anima je duša. Táto slovná hračka odkazuje na Aristotela, ktorý hovoril, že všetko živé má dušu, rastliny aj zvieratá vnímajú a cítia. A človek má nad to schopnosť myslieť. Mal by svojím rozumom pochopiť, že naša cesta nie je vo vykorisťovaní, ale v spolupatričnosti s druhmi v prírode,“ hovorí.

Výstava Ako sa do hory volá? v novootvorenej Galérii mladých Galérie mesta Bratislavy je varovaním, ako z autentických zážitkov, ktoré ešte stále ponúka slovenská príroda, môže zostať len umelecká ilúzia. Presunie sa divočina do múzeí, galérií, vedeckých centier?

Požiar z ľahostajnosti

Preglejky zo zadnej strany autorka zámerne poškodzovala s plameňom. Len pár dní po vernisáži vypukol v Kežmarských žľaboch vo Vysokých Tatrách požiar, rozšíril sa aj do vzácneho lesa s piatym stupňom ochrany. Oheň založili zrejme nedbanliví návštevníci.

Klimatológ Milan Lapin nás však v rozhovore upozorňuje, že riziko požiarov je v tejto oblasti a v tejto nadmorskej výške oveľa vyššie ako pred polstoročím. Aj lesné prostredie trpí čoraz extrémnejšími suchami. Sú citeľným dôsledkom klimatickej zmeny. Ďalšej nedbanlivosti človeka.

Dusno začína byť aj v Národnom parku Poloniny, keď míňame dedinu Nová Sedlica a stúpame nahor za pralesom Stužica, do ktorého sme sa vybrali vďaka Sokratovmu inštitútu. „Horúco“ je tu však aj preto, lebo rovnaký prales v polovici mája navštívil expert z Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) Pierre Galland, konzultant UNESCO. Prišiel na pozvanie ministerstva životného prostredia, aby poradil, ako riešiť situáciu v lokalite. Koncom júna totiž zasadne výbor Svetového dedičstva UNESCO v Bahrajne, aby okrem iného spravil odpočet plnenia záväzkov Slovenskej republiky.

So Švajčiarom Gallandom sa osobne stretol aj ekológ Michal Wiezik, ktorý sa v problematike dlhodobo odborne angažuje. „Kolegovia ho povodili aj po pralesných rezerváciách. Bol z nich nadšený. V Nemecku nič podobné nie je. Videl nádherný štruktúrovaný les.“ Zo všadeprítomnej ťažby sa podľa Wiezika neradoval. „Pochopil, že nie je rozdiel medzi manažmentom v národnom parku a v hospodárskom lese. Pýtal sa, načo vlastne slúži taký národný park?“

Podobnú otázku si kladú aj ďalší zadychčaní spolupútnici. Aj oni si prišli do Polonín pozrieť krásny les. Zatiaľ videli koľaje od mechanizmov a naukladané kmene. Odpoveď opäť zrejme súvisí s nedbanlivosťou a pomalosťou. Švajčiarsko má jediný národný park – Schweizerischer Nationalpark. Platí v ňom prísna bezzásahovosť. Slovensko má deväť národných parkov a v každom sa ťaží. Vrátane územia vyhradeného pre UNESCO pralesy.

Škrtať?

Celý názov súboru vzácnych lesov znie Staré bukové lesy a bukové pralesy Karpát a iných regiónov Európy. Na Slovensku sa skladá zo štyroch dielov – Rožok, Havešová, Bukovské vrchy – Stužica a Vihorlat (tu sa ešte len pripravuje vyhlásenie väčšej rezervácie).

Satelitné snímky zo Stužice nám posiela Lesoochranárske zoskupenie Vlk. Vidno na nich, ako sa v priebehu rokov postupne rozširujú vyrúbané pásy. Ťaží tam štátny podnik Lesopoľnohospo­dársky majetok Ulič (LPM Ulič). Bolo to zoskupenie Vlk, ktoré pred šiestimi rokmi zaslalo do UNESCO žiadosť o vyškrtnutie bukových pralesov zo zoznamu svetového dedičstva. A trvajú na nej dodnes. Absurdne radikálna požiadavka? Absurdné je tvrdiť celému svetu, že chránime jeden z najvzácnejších pralesov Európy, a pritom ho likvidujeme.

„Kým ministerstvo životného prostredia SR roky predstiera aktivitu, lesníci pokračujú v ťažbe, čiže priamo v ničení predmetu ochrany. Skutočná ochrana svetového dedičstva na Slovensku zostáva v deklaratívnej rovine a odsúva sa niekde do zahmlenej budúcnosti. Zdá sa, že holoruby sú jediným dedičstvom, ktoré vie Slovensko svetu ponúknuť,“ odpovedá Peter Sabo z Vlka.

Prales je pestrým spoločenstvom húb, zvierat a... Foto: Andrej Barát, Pravda
polonin,huby, hríby Prales je pestrým spoločenstvom húb, zvierat a rastlín.

Ťaží sa aj v ochranných pásmach rezervácií Rožok a Havešová. To si priamo v teréne overili odborníci z WWF Slovensko, pobočky Svetového fondu na ochranu prírody. Iba vo Vihorlate nezistili žiadne zásahy, ktoré by mohli ohroziť pralesy. Aj podľa nich je však nepriaznivá situácia na územiach, ktoré obhospodaruje štátny podnik LPM Ulič.

Pýtame sa ministerstva pôdohospodárstva, prečo štát naďalej hospodári v týchto lokalitách. Dostávame odpoveď, že v pralesoch sa určite neťaží. Ministerstvo však priznáva hospodárenie v susediacich lesoch, no tvrdí, že tu sa ťaží prírode blízkym podrastovým spôsobom. No ten je podľa ochranárov v takýchto cenných územiach absolútne neprijateľný.

Rozhneváme si Európu?

„Pri maloplošnom podrastovom spôsobe ťažby sa odkrývajú porastové steny v relatívne blízkej vzdialenosti od seba. V krátkom čase sa vyťažené plochy prepoja s holinami a mladinami, v ktorých vzniknú rovnoveké ekologicky oslabené lesné porasty s nižšou prírodnou hodnotou ako pôvodné materské lesy,“ vysvetľuje riaditeľka WWF Slovensko Miroslava Čierna Plassmann.

Aj napriek tomu nie je za vyškrtnutie zo zoznamu svetového dedičstva. Úplné zrušenie lokality by bola aj pre UNESCO posledná a zatiaľ nereálna možnosť. „Podľa predbežných návrhov je tu však riziko preradenia do zoznamu Lokality svetového dedičstva v ohrození,“ varuje Wiezik. A to by bola podľa neho medzinárodná blamáž.

Vôkol poľského vrcholu Wielka Rawka akoby niekto práve rozkladal deku. Poloniny sa vlnia, guľatia a nebyť ostrých zárezov v lesnatých svahoch, divák nevníma hranice Slovenska, Poľska, Ukrajiny. Súbor vzácnych európskych bukových lesov zaradených do zoznamu UNESCO medzičasom prekročil horizont Karpát.

Pridalo sa ďalších 10 štátov Európy. Albánsko, Rakúsko, Belgicko, Bulharsko, Chorvátsko, Nemecko, Taliansko, Rumunsko, Španielsko, Slovinsko. Budúci rok by sa malo pripojiť aj Poľsko s lesmi v Bieščadskom národnom parku (v ktorom je už dnes najvyšším stupňom ochrany chránených 70 percent všetkých lesov). „Akákoľvek zmena by sa dotkla všetkých 13 krajín,“ upozorňuje Wiezik. „A to by nebola hanba už iba pre Slovensko…“

Diamanty bez koruny sa roztratia

Absurdná chyba sa stala už na začiatku. Keď sa v roku 2007 zapisovala lokalita s pralesmi do zoznamu svetového dedičstva, povedalo sa, že územie bude mať rozlohu asi 5 700 hektárov. No v mapách sa neurčili presné hranice tohto chráneného územia. A keď nie sú stanovené hranice, nikoho nemožno obviniť z nelegálnej ťažby. Do UNESCO lokality sa navyše okrem najvzácnejších pralesných rezervácií zahrnuli aj susedné hospodárske lesy. „Do rozlohy bukových pralesov sa prirátala aj výmera okolitých lesných bukových porastov, manažovaných prostredníctvom programov starostlivosti o lesy a nespĺňajúcich charakter pralesa,“ zdôrazňuje ministerstvo pôdohospodárstva. Prečo by sa mal za vzácny UNESCO prales označovať aj obyčajný les? Prečo by sme mali ľuďom brániť v ňom hospodáriť?

Ekológ Wiezik prirovnáva pralesy k diamantom, ktoré sú zasadené v korune. „Bez koruny sa nám diamanty rozsypú a stratia, preto potrebujeme širšiu jadrovú zónu. Aj podľa pána Gallanda nemusia celé územie tvoriť pralesy. Zvyšok môžu tvoriť pozmenené lesy, ktoré majú potenciál vyvinúť sa na pralesy, no nesmie sa do nich zasahovať.“

Rieka Stužica je zásobená početnými prameňmi,... Foto: Andrej Barát, Pravda
poloniny, rieka Stužica, príroda Rieka Stužica je zásobená početnými prameňmi, ktoré vyvierajú blízko hranice s Poľskom a Ukrajinou.

Slovensko predkladalo výboru UNESCO viacero návrhov zonácie a vymedzenia hraníc chránených bukových lesov. Doteraz žiaden nebol uspokojivý. S výnimkou posledného, ktorý tento rok vypracovala skupina odborníkov na výzvu Antona Marcinčina, splnomocnenca vlády pre podporu najmenej rozvinutých okresov. Odborným garantom je Michal Wiezik.

„Pán Galland bol veľmi rád, že sme mu ten návrh poslali, pretože je zatiaľ jediný, ktorý je akceptovateľný zo strany UNESCO,“ prezrádza ekológ. Podľa neho je teraz na ťahu vláda a premiér Peter Pellegrini, či si tento posledný návrh osvojí a podporí ho ako oficiálny návrh Slovenskej republiky.

Národný poklad za 10 centov

Ministerstvo životného prostredia zatiaľ vyčkáva. Aj na reakciu od UNESCO. „Prioritným cieľom rezortu životného prostredia, v spolupráci s ďalšími zodpovednými rezortmi, je pokračovať v úsilí tak, aby boli zabezpečené všetky podmienky na udržateľnú ochranu a starostlivosť o túto vzácnu lokalitu. A to nielen z hľadiska ochrany prírody, ale aj z hľadiska prínosov pre miestne obyvateľstvo a možnosti rozvoja nových nadväzujúcich aktivít v tomto regióne,“ píše v odpovedi.

Envirorezort presviedča, že v najcennejších územiach sa ťažiť nebude. Ani keby sa premnožil nejaký škodca, čo býva častou zámienkou pre ťažbu v slovenských národných parkoch. Argumentujú Tichou dolinou v Tatrách. „Predstavuje príklad toho, ako si príroda po takmer trinástich rokoch dokázala poradiť s ničivou veternou a lykožrútovou kalamitou bez zásahu ľudskej činnosti,“ uvádza ministerstvo. Aj v nárazníkovej zóne budú vraj prípustné len prírode blízke techniky hospodárenia.

To všetko znamená obmedzenie práv vlastníkov a užívateľov lesa. Ako im však vykompenzovať to, že nebudú môcť na svojich pozemkoch zarábať na dreve ako doteraz?

Wiezikov tím vypočítal, že štát by musel kvôli obmedzeniam v UNESCO pralesoch vyplatiť majiteľom a správcom pozemkov kompenzácie vo výške 500-tisíc eur ročne (za minulý rok vyplatil štát na podobných kompenzáciách spojených s ochranou prírody celkovú sumu takmer 4,5 milióna eur). „To znamená, že každý občan Slovenska by musel ročne zaplatiť približne 10 centov, aby sa efektívne chránilo svetové dedičstvo,“ hovorí ekológ. Na čo by však ľudia prispievali?

Stužica

Konečne schádzame do údolia rieky Stužica. Les sa razantne mení. Buky sa načahujú s obrovskými koreňmi po celom svahu. Buk lesný rastie len v Európe, najvyššie jedince sa týčia na Slovensku. Je symbolom nesmiernej húževnatosti. Poslednú ľadovú dobu prežil v malých útočiskách na juhu Európy, odkiaľ ovládol celý kontinent za 4 000 rokov, čo je pri stromoch veľmi krátky čas.

V Stužici sa buk zaujímavo miesi s jedľami. Niekde sa krčia drobné v celých škôlkach v područí mohutných bukov. Iným častiam pralesa dominujú, najmocnejšie jedle sú hrubé dva metre a vysoké takmer 50 metrov. Najstaršie z nich sa belejú, pomaly sa rozpadávajú, zem hlce ich dlhočizné polámané kmene. Ovíjajú sa okolo nich černice. Aj tie vyhľadávajú podobne ako chrobáky a huby miesta, kde je veľa živín, aby napokon samy tvorili poživeň pre zvieratá v čase núdze. Keď sneh zavalí krajinu, zubry sa kŕmia zelenými listami černíc na pováľaných kmeňoch.

Stromy v Stužici majú stovky rokov. Foto: Andrej Barát, Pravda
poloniny, strom, les Stromy v Stužici majú stovky rokov.

Niekde zostali stáť len objemné pahýle jedlí, zdanlivo mŕtve, no ešte stále plné života. Dutiny obývajú pralesné „špeky“, ako v hantírke entomológovia označujú najvzácnejšie druhy hmyzu. Jedna z dutín je taká veľká, že sa do nej zmestí človek. Alebo medveď. Vo flyšových pohoriach je to takmer jediná možnosť, kde si môže spraviť brloh. Na rozdiel od Tatier, Fatier alebo Slovenského krasu sa tu nenachádzajú jaskyne alebo strmé rokliny.

Od dutín sú závislé početné druhy vtákov. „Vedci zistili, že keď sa kŕdeľ sýkoriek v zime chystá spať, obiehajú všetky dutiny v okolí a zisťujú kombináciu teploty a vlhkosti. Zrazu jedna z nich pípne – zavelí a všetky sa nasťahujú do jednej dutiny,“ opisuje ekológ a filmár Erik Baláž. Človek cíti v tomto lese ešte jednu zvláštnosť. Chlad. „Ak je v lete 35 stupňov v tieni, pod týmito stromami môže byť aj 25 stupňov. Je to preto, že sa odparuje voda. Jeden strom odparí aj 500 litrov vody za deň. A vody je tu dosť,“ zažmúri Baláž s úsmevom do korún. Opäť sa rozpršalo.

Kráter

Runinu, maličkú obec obrastá kráter z hôr a lesa. Je však mladý, starý les sa vyrúbal asi pred 40 rokmi. Zostali už len spomienky starých lesníkov, že tu bolo kedysi veľa dutých bukov, v nich divé včely a množstvo kvalitného medu. Bolo to tu vraj ako v Prahe na „Václaváku“. Všade bolo počuť trepot krídel holubov plúžikov, ktoré takisto bývali v dutinách. Lovilo tu viacero vlčích svoriek.

Na lúke počuť chrapkáča poľného. Zastavujeme sa však pri inej vzácnosti životného prostredia. S prepáčením, pri kravskom lajne. Súčasťou tejto krajiny bolo kedysi množstvo zvierat, nielen divých, ale aj kone, kravy, ovce, kozy aj svine. Každé zo zvierat si z krajiny „ujedalo“ iným spôsobom, formovalo ju ako architekt. Bola to krajina, ktorá živila zvieratá aj ľudí. Dnes sa veľká časť pasienkov zmulčuje, zlikvidujú sa pritom vzácne druhy, a ešte sa na to zoberú aj dotácie.

„Bylinožravce tu boli milióny rokov. Zubry, pratury, kone, jelene. Formovali vegetáciu. Potom sme ich nahradili domácimi bylinožravcami, kravami, ovcami, kozami, no aj tie z krajiny napokon zmizli. Ak však z ekosystému zoberiete bylinožravce, má to katastrofálne dôsledky pre krajinu. Ekosystémy trpia. Keď tu zostane toľko trávy, to je akoby ste mali v meste na chodníku rozhádzané päťstoeurovky a nikto by ich nedvíhal. Bylinožravce by sa mali vrátiť. Ak nie domáce, tak divé,“ hovorí Baláž.

Nakoniec sa nám nepošťastí zazrieť zubrov nad Runinou. No zážitkom je už prostredie, ktoré pomaly pretvárajú. Svetlý les pretkaný potokmi, v ktorom sa krútia brezy a dostatok svetla vyťahuje zo zeme kríky so šťavnatými plodmi.

To najzaujímavejšie na tomto kraji však zostáva skryté. Aj napriek tomu, že sú tu pozmenené lesy a pozmenená krajina, stále má obrovský potenciál, aby v nej vznikla divočina. Jedna z najväčších v Európe.

Hory a údolia konečne spolu

Vlčie hory. Tak sa nazýva toto územie podľa starých dobových máp, presahujúce Slovensko i Poľsko. A taký je aj názov projektu, na ktorom pracuje nadácia Aevis už niekoľko rokov. Spolupracujú s partnermi z Poľska, Ukrajiny, Nemecka a Veľkej Británie a usilujú sa o vznik veľkého územia vyhradeného pre prírodu.

„Dostatočne veľkého na to, aby prírodné procesy mali možnosť opäť formovať krajinu, ktorá bude naplno poskytovať úžitky pre spoločnosť a zároveň, aby prírodné a kultúrne zdroje tohto územia boli spravované citlivo a udržateľne, a tým poskytovali základ pre dlhodobý spokojný život miestnych ľudí,“ vysvetľuje projektový manažér Tomáš Vida.

Územie by zahŕňalo okrem hôr aj nižšie úživnejšie polohy, údolia s lúčnymi spoločenstvami pri riekach a potokoch. „Kde by mohli zvieratá prežiť zimné obdobie bez toho, aby sa na ne poľovalo a kde by našli dostatok potravy,“ dodáva Vida. Pretože mnohé druhy si život v drsných horských podmienkach nevybrali dobrovoľne, zatlačila ich tam civilizácia.

Ani tento strom nie je mŕtvy. Je domovom... Foto: Andrej Barát, Pravda
poloniny, strom, hmyz, les, prales Ani tento strom nie je mŕtvy. Je domovom vzácneho hmyzu.

Aký to má zmysel? Ak sa nepoľuje, je ľahšie pozorovať zvieratá. Nemajú strach. Dnes už nie je výnimočné stretnúť kamzíka v Tatrách, pretože sa zakázal lov a obmedzilo sa pytliactvo. No skutočnú podstatu pred pár rokmi vystihol britský spisovateľ a publicista George Monbiot vo videu Ako vlky menia rieky (How Wolves Change Rivers, 39 miliónov zhliadnutí na YouTube).

Vysvetľuje v ňom, ako vlky v Yellowstonskom národnom parku v USA pozitívne ovplyvnili populáciu jeleňov, bobrov, medveďov, tie zas ovplyvnili vegetáciu. Dokážeme tieto vzťahy sledovať v európskych ekosystémoch? Nie. Pretože nikde si Európania nezachovali také veľké územie s divočinou.

Projekt Vlčích hôr nie je osamoteným fenoménom. Je to trend, ktorý sleduje aj iniciatíva Rewilding Europe, ktorá sa snaží vytvoriť až 10 takýchto rozsiahlych divočinových regiónov na kontinente. Podľa Wiezika si moderná európska spoločnosť vyžaduje divočinu. „Európania dosiahli určitý blahobyt a potrebujú aj druhý protipól existencie. Neregulovanú prírodu.“ Nad Poloninami však znova bujnie tmavá predzvesť lejaku.

Pitná voda pre celý východ

Z Kremenca, trojhraničného bodu, vedie späť do Novej Sedlice ešte jedna cesta, ktorá obchádza prales Stužica. No je takmer samé blato, rozrytá od nákladiakov zvážajúcich drevo, nedá sa po nej normálne kráčať.

Na problém lesných ciest upozorňuje aj WWF Slovensko. V lokalite UNESCO je ich priveľa, často sú vedené po spádnici, čo spôsobuje zvýšený odtok z územia a znižovanie kvality pôdy. V celom povodí Vodárenskej nádrže Starina je podľa ekológa Wiezika štvornásobne prekročený limit hustoty cestnej siete. „Vyrátali sme, že škoda, ktorá vzniká zazemňovaním tejto nádrže len z lesnej cestnej siete, sa rovná výške tržby z ťažby v lese. Vychádza to tak, že ťažbou sa v tomto území nezískava nič, len vytvára obrovské škody. Na pitnej vode, na turizme, na renomé Slovenska.“ Starina je s objemom 60 miliónov kubických metrov najväčšou umelou vytvorenou zásobárňou pitnej vody na Slovensku. Zásobuje takmer celé východné Slovensko. Na to, že lesníci by sa mali zapojiť do trhu s pitnou vodou, upozorňujú odborníci už dlhšie.

Podľa prieskumov v USA sa s každým 10-percentným nárastom lesnatosti územia znižujú náklady na úpravu vody približne o 20 percent. V Nemecku robili štúdiu vo vodohospodárskom podniku Holzdorf v regióne Vechta. Porovnávali, čo by vyšlo lacnejšie – zalesniť alebo postaviť denitrifikačné zariadenie. Zalesnenie 200-hektárovej plochy bolo za 15 rokov o 508-tisíc vtedajších mariek výhodnejšie. Na Slovensku si podľa Mareka Trenčianskeho z Katedry ekonomiky a riadenia lesného hospodárstva Technickej univerzity vo Zvolene túto úzko väzbu uvedomil zatiaľ štátny podnik Vojenské lesy a majetky Pliešovce, ktorý podchytil vodné hospodárstvo a predáva povrchovú vodu.

Pohľad z poľského vrcholu Wielka Rawka. Foto: Andrej Barát, Pravda
Wielka Rawka, príroda, turistika Pohľad z poľského vrcholu Wielka Rawka.

Štátny Slovenský vodohospodársky podnik (SVP) v stanovisku priznáva, že ťažba dreva má výrazný vplyv na eróziu a sedimentáciu. Zanášajú sa korytá. „ Z dlhodobého hľadiska to môže mať dosah na akumulačnú schopnosť nádrže spôsobenú úbytkom priestoru.“ SVP pravidelne robí terénnu obhliadku a ak treba, ukladá správcom lesov opatrenia. „Sú zamerané na rekultiváciu približovacích ciest a skládok dreva.“

Lenže práve pre Starinu museli toto územie opustiť ľudia.

Domovina

Presnejšie sedem rusínskych obcí – Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana a Zvala. Okolité dediny, ktoré zostali, sa vyľudňujú, starnú. Mladí sa nevracajú.

Tí, ktorých vysťahovali kvôli Starine, prišli o domy, pôdu a jediné, čo mnohým zostalo, sú lesy. Majú plné právo klásť otázku – prečo by mali podporovať vznik divočiny na ich rodnej hrude? Projekt, o ktorý sa snaží nadácia Aevis, však nevyháňa z regiónu ďalších ľudí. Práve naopak. Tento rok dokončili rozvojový koncept okresu Snina. Podrobnosti predstavia už čoskoro, avizujú podporu drobných poľnohospodárov, miestnych komunít, tradičných, lokálnych hodnôt. Lepšie podmienky na podnikanie, slušnú prácu a zvyšovanie zamestnanosti.

Reťaz drevených kostolíkov asi nestačí na prilákanie turistov. Ani samotná divočina. Opäť sú to len diamanty. Ich korunou a spojivom by mohla byť svojbytná kultúra a tradície Rusínov. Pohľad do živej krajiny, kde by sa opäť pásli lokálne plemená v pasienkových lesoch, kde by sa aj divé zvieratá mohli cítiť slobodne a bezpečne vo vzťahu k ľuďom. Kde by človek opäť mohol ochutnať med z horských lúk Polonín, po ktorý si kedysi chodili medovnikári z Pardubíc. „Chceme zvrátiť trend. Chceme, aby sa sem vrátili mladí, kreatívni ľudia,“ hovorí Wiezik. „No ochrana pralesa je základom rozvoja tohto regiónu.“

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #UNESCO #Poloniny #Lokality svetového dedičstva v ohrození #Staré bukové lesy a pralesy Karpát