Cesta česko-slovenských légií bola v Taliansku najťažšia

, 20.06.2018 06:00

Je to presne 100 rokov od bitky pri talianskej rieke Piava, jednej z rozhodujúcich v prvej svetovej vojne. Kľúčové boje prebiehali od 15. do 23. júna 1918 a zapojila sa do nich aj samostatná česko-slovenská armáda v Taliansku. Vznikla len krátko predtým zmluvou z 21. apríla podpísanou talianskou vládou a Československou národnou radou zastúpenou Milanom Rastislavom Štefánikom. Táto zmluva predstavovala prvé medzinárodné uznanie samostatného Československa. No cesta k nej aj k česko-slovenskej armáde v Taliansku bola mimoriadne ťažká.

Legionár. Drevoryt Jaroslava Vodrážku v zbierke...
Legionár. Drevoryt Jaroslava Vodrážku v zbierke Slovenskej národnej galérie. Autor: WEBUMENIA.SK

Bojovú vlajku dostali česko-slovenskí legionári v Taliansku iba mesiac pred bitkou na Piave. Po tom, čo 24. mája zložili prísahu pred pomníkom kráľa Viktora Emanuela II. v Ríme, taliansky premiér Vittorio Emanuel Orlando odovzdal vlajku Štefánikovi.

Pri storočnici tejto udalosti, 24. mája 2018, kladú slovenské, české a talianske delegácie vence k pamätnej tabuli na historickej budove Assicurazioni Generali neďaleko pomníka. Čestná stráž Ozbrojených síl SR až svieti v záplave turistov, ktorí síce nemajú potuchy, čo za slávnosť sa tu odohráva, no každý si chce spraviť selfie so švihákmi v modro-bielych uniformách. „Naprav si vlajku. Nech vidia, odkiaľ sme,“ hovorí jeden z vojakov. „Slovakia! You see?“

Aj my sa snažíme vysvetliť talianskym strážnikom, že sme novinári „from Slovakia“ aby nás pustili cez hradbu uniforiem k pomníku. Strážnik chvíľu vraští čelo, akoby nerozumel. „Czechoslovakia?“ pýta sa. Prikyvujeme a púšťa nás.

Členovia Československej obce legionárskej....
Členovia Československej obce legionárskej. Vpravo Tomáš Rusek. Autor: Andrej Barát, Pravda

Novinár Andrea Tarquini z denníka la Repubblica, ktorý v ten istý deň moderuje diskusiu historikov o česko-slovenských légiách, priznáva, že talianska spoločnosť sa neveľmi zaujímala o strednú Európu, o Československo, o zápasy, ktoré tu prebiehali. O ľuďoch žijúcich za železnou oponou sa vytvárali predsudky.

A predsa, v taliančine vyšla v roku 2013 kniha o Štefánikovi a légiách, napísaná zasväteným štýlom. Autorom je taliansky publicista Sergio Tazzer a jej slovenský preklad Vlastenci alebo zradcovia? M. R. Štefánik e la Legione ceco-slovacca krstia na konci odbornej diskusie. Obsah knižky sme už v Pravde priblížili. Tentoraz sa ho pokúsime zasadiť do širšieho rámca.

Dobrovoľníci

„Štefánikova misia v Taliansku je trochu zaznávaná. Viac sa hovorí o jeho úlohe vo Francúzsku, v Rusku,“ naznačuje prekladateľ knihy Ladislav Koudelka. Taliani dlho nechceli povoliť vznik česko-slovenského vojska. „Ich minister zahraničia Sidney Sonnino o tom nechcel ani počuť. Stále sníval o tom, že Rakúsko-Uhorsko prežije, ale bude oslabené a Taliani z neho vydolujú severné Tirolsko, Dalmáciu, Istriu a Terst. A toto zvrátiť, presvedčiť Talianov, že by bolo dobré Rakúsko rozbiť, to bola hlavná úloha Štefánika. A tá sa mu podarila.“ Štefánikovo úsilie však bolo zavŕšením menších úspechov jeho krajanov.

Vznik česko-slovenských légií v Taliansku bol najzložitejším zo všetkých krajín. Zatiaľ čo na ruskom fronte sa českí a slovenskí vojaci pomerne ochotne vzdávali, na talianskom urputne bojovali. „Správa III. talianskej armády spomína, že Česi sa radšej nechajú zabiť, než aby sa vzdali,“ hovorí riaditeľ Ústavu českých dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe Ivan Šedivý.

V Taliansku neexistovali žiadne krajanské spolky ako vo Francúzsku alebo v Rusku. Tých niekoľko stoviek Slovákov a Čechov neudržiavalo intenzívnejšie kontakty. Po vypuknutí vojny ich navyše ako občanov Rakúsko-Uhorska internovali na Sardíniu, aby im znemožnili revolučnú akciu. Taliani nechceli podporovať národnooslobod­zovacie hnutie Slovanov, keďže si nárokovali na pobrežie Jadranského mora obývaného Juhoslovanmi. A napokon, slovenskí a českí zajatci neboli prvé roky vojny spolu, ale zostali často roztrúsení v zajateckých táboroch, kde mali hlavné slovo prorakúski dôstojníci.

Dobová fotografia talianskeho legionára.
Dobová fotografia talianskeho legionára. Autor: Archív

Rok 1917 však prináša viacero obratov. Počet slovenských a českých zajatcov dosiahol už 30 000. A vďaka Štefánikovi, ktorý viedol s talianskymi predstaviteľmi zdĺhavé rokovania, sa ich konečne podarilo umiestniť spoločne do jedného tábora – Santa Maria Capua Vetere blízko Neapola, aby tam vzápätí vznikol Československý dobrovoľnícky zbor.

„Organizoval zajatých Čechov a Slovákov, ktorí boli ochotní bojovať proti Rakúsko-Uhorsku a za ideu samostatného československého štátu. Zbor viedol Jan Čapek až do jeho ukončenia v roku 1918,“ približuje mladý historik Tomáš Rusek, ktorý prišiel do Ríma s ďalšími členmi Československej obce legionárskej v dobovej legionárskej uniforme. Stojí v pozore pri pamätnej tabuli počas kladenia vencov. Jeho dedo bol legionár. O legionárovi Čapkovi písal diplomovú prácu. „Čapek tragicky umiera v jednom z prvých bojov našich legionárov presne v deň svojich 42. narodenín – 17. júna 1918. V bitke na Piave.“

K organizovaniu dobrovoľníkov významne prispel aj slovenský legionár Ján Papánek, ktorý neskôr patril k popredným diplomatom prvej Československej republiky. „Bol jedným zo 14 autorov Charty OSN. Po roku 1948 pomáhal utečencom spoza železnej opony,“ pripomína riaditeľ Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Slavomír Michálek.

Špionáž

Začiatkom roka 1917 vycestoval do Ríma aj Edvard Beneš, generálny tajomník Československej národnej rady (ČSNR), aby podporil rozbeh Tlačovej kancelárie ČSNR. Viedol ju Karel Veselý, riaditeľ cukrovaru vo Ferrare, ktorý už od začiatku vojny publikoval v Taliansku množstvo článkov o národnostných pomeroch v Rakúsko-Uhorsku, o osobnostiach česko-slovenského odboja. „Talianska verejnosť na konci roku 1918 už sympatizovala s bojom Čechov a Slovákov za samostatnosť,“ mieni historik Rusek.

Ešte stále to však nestačilo na to, aby svoj odmietavý postoj k československým légiám zmenili aj talianske elity. Začínajú však prichádzať signály zvnútra talianskej armády. Talianski velitelia si totiž začínali uvedomovať, že mať Čechov a Slovákov na svojej strane je výhodné. Rozumeli jazyku. Ovládali štruktúru armády Rakúsko-Uhorska a často doniesli so sebou plány, nákresy pozícií.

Pomník kráľa Viktora Emanuela II. v Ríme.
Pomník kráľa Viktora Emanuela II. v Ríme. Autor: Andrej Barát, Pravda

Česi a Slováci pôsobili ako „informatori“ či „esploratori di guerra“ (spravodajcovia, prieskumníci). Spravodajské oddelenie talianskej I. a VI. armády dokonca tajne zriadilo samostatný výzvedný oddiel. Bola to prvá ucelená česko-slovenská jednotka v Taliansku. „Stalo sa tak 16. októbra 1917 bez vedomia vedenia talianskej armády, verejnosti a politikov, s krytím, že ide o srbské oddiely,“ opisujú v publikácii s názvom Československé legie v Itálii 1915–1918 Milan Mojžiš, Tomáš Jakl a Jaroslav Karas. Vydala ju Československá obec legionárska.

Pre Talianov neboli takéto rozhodnutia vôbec jednoduché. Či išlo o vytváranie jednotiek, či dokonca o úvahy o vzniku samostatného česko-slovenského vojska. „Bol to čin proti medzinárodnému vojnovému právu. Nič si nenahovárajme, už sa nepísalo 18. storočie, keď sa zajatci prezliekli do nových uniforiem hoci aj trikrát,“ pripomína český historik Šedivý. Haagsky dohovor z roku 1907 o pozemnej vojne povoľoval použitie zajatcov iba na práce, ktoré nemali nič spoločné s vojnovými operáciami.

Kráľ Ríma

Taliani si však uvedomili silný potenciál, ako demoralizovať nepriateľa. „Možno tých vojakov nezbehlo veľa. No bolo ich dosť na to, aby to vytváralo napätie vo vnútri armády Rakúsko-Uhorska. Aj toto bola súčasť propagandistickej vojny,“ dodáva Šedivý.

V tom je výstižný názov nedávno pokrstenej knihy. Vlastenci alebo zradcovia? Keď Slovákov alebo Čechov bojujúcich v radoch armády Rakúsko-Uhorska zajali mocnosti Dohody, čakala ich „výsada“ zajateckého tábora – mohli žiť. No keď ich neskôr zajali Rakúšania po bitke na Piave, bez milosti ich vešali. Keď sa napríklad legionárovi Bedřichovi Havlenovi pretrhlo lano pripevnené k telegrafnému stĺpu, rakúsko-uhorský poľný súd nariadil novú popravu…

Mladý historik Rusek má na hlave legionársky klobúk s perom. Česko-slovenskí legionári v Taliansku ich prebrali z uniformy alpských strelcov. Klobúky so sokolím perom nosili elitné talianske horské jednotky.

Generál Milan Rastislav Štefánik.
Generál Milan Rastislav Štefánik. Autor: WIKIPEDIA.ORG

Keď zmohutnelo dobrovoľnícke hnutie českých a slovenských zajatcov, vrcholilo propagačné úsilie Tlačovej kancelárie ČSNR a pridala sa k tomu aj pozitívna spätná väzba od vojenských veliteľov, zostávalo už len jediné. Presadiť požiadavky Slovákov a Čechov vo vrcholnej talianskej politike. Vtedy sa blysol Štefánik. „Do Talianska prichádza vo februári 1918. Za dva mesiace rokovaní sa mu podarilo dosiahnuť toho, o čo sa jeho krajania v Taliansku usilovali tri roky. Štefánik je významná osobnosť,“ hovorí Rusek.

Ako sa mu to podarilo? „Štefánik bol mimoriadne dobrý rečník. Dokál ľudí strhnúť a Taliani sú emocionálni. Majú to radi, keď sa hovorí o láske k vlasti, o obetovaní sa, keď sa hovorí o vízii. A on mal tú víziu a obetoval sa pre ňu. Na Talianov to zabralo,“ naznačuje prekladateľ Koudelka.

„Žiadam vás len o to, aby ste mojim mužom dovolili zomierať za svoje ideály,“ povedal Štefánik v legendárnom prejave talianskemu premiérovi Orlandovi. Talianske noviny vtedy napísali, že Štefánik sa stal na jeden deň kráľom Ríma.

Cestu redaktora do Ríma aj vydanie knihy podporila spoločnosť Generali Poisťovňa, a. s.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#M. R. Štefánik #Jan Čapek #Československo #česko-slovenské légie #bitka pri Piave #1. svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Flower box biela kocka "L" farebné kvety

Flower box biela kocka "L" farebné kvety

29,99
Orchidea  ružová  na vysoko

Orchidea ružová na vysoko

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk