Znie to ako vtip, pokúsiť sa hľadať v Európe, bašte západnej civilizácie, nejaké skryté tajomné údolie. No nie je.
Denník Pravda bol pri takomto objave. Bol jedným z prvých médií, ktoré vedci pred tromi rokmi pozvali do rumunského údolia Boia Mică, pravdepodobne poslednej divočiny v Európe, do ktorej človek nezasahoval. Údolie začali vedci skúmať iba pred šiestimi rokmi. Rastú tu stromy, z ktorých výšky, mohutnosti a veku sa aj expertom zakrúti hlava. Boia Mică rozsahom a kvalitou zachovalých hodnôt poľahky predstihne podľa vedcov aj najväčší evidovaný prales v Európskej únii – pramene rieky Nery (Izvoarele Nerei) v rumunskom pohorí Semenik, ktorý má rozlohu vyše 5 000 hektárov (mimo EÚ je to prales Uholka – Široký luh na Ukrajine s rozlohou približne 9 000 hektárov).
Lenže pramene rieky Nery patria do svetového dedičstva UNESCO a sú súčasťou národného parku (Semenic-Cheile Carasului). Špičkové a dosiaľ celkom nepreskúmané údolie Boia Mică dodnes nemá takmer žiadnu ochranu. V údolí sa plánuje výstavba cesty a ďalšia ťažba. A čo je najhoršie, nie je to výnimočný prípad.
Ani netušia, že ťažia prales
Mapa pralesov, ktorá vyšla koncom mája v prestížnom vedeckom magazíne Diversity and Distributions, už na prvý pohľad zaujme veľkou nevyváženosťou. V západnej Európe existuje už len zopár pralesov, v Nemecku pár desiatok lokalít, v Spojenom kráľovstve sa zachovali dokonca len dva pralesy (Britské ostrovy boli masívne odlesnené už v bronzovej dobe kvôli poľnohospodárskej pôde).
Naopak, vo východnej Európe existujú dosiaľ rozsiahle viac-menej nedotknuté lesy. Len na Slovensku vedci identifikovali celkovo približne 250 pralesov a pralesových zvyškov. Stovky sú ich v Rumunsku, tiahnu sa Karpatmi a ďalšími pohoriami na Balkáne.
„Miznú však s alarmujúcou rýchlosťou,“ upozorňuje štúdia vydaná spolu s mapou pod názvom Kde sú posledné európske pralesy? (Where are Europe’s last primary forests?), do ktorej sa zapojilo 134 vedcov z 33 krajín. Projekt viedol taliansky expert na ekológiu lesa Francesco Maria Sabatini z nemeckej Univerzity Martina Luthera Halle-Wittenberg.
Spoluautorom bol aj uznávaný slovenský odborník na pralesy a hlucháne Martin Mikoláš. Od roku 2011 sa podieľa aj na jednom z troch najrozsiahlejších dendrochronologických výskumov pralesov na svete. Spolu s medzinárodným tímom zakladajú výskumné plochy v najodľahlejších pralesoch strednej, východnej a juhovýchodnej Európy, aby lepšie pochopili dynamiku pralesov a jej vplyv na biodiverzitu a funkcie lesa. Na stránke remoteforests.org sa snaží s kolegami tento výskum aj pralesy zviditeľňovať. Bol pri „znovuobjavení“ údolia Boia Mică.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Podľa neho sa v Európe bežne ťažia pralesy a pritom nikto z majiteľov pôdy či lesných hospodárov ani netuší, že vlastne ťaží prales. „Takýchto lokalít je veľa v Bosne a Hercegovine, Albánsku, Čiernej Hore, v Rumunsku,“ hovorí vedec.
Práve v tom spočíva význam prvej európskej mapy pralesov. Mnohé v súčasnosti miznú jednoducho preto, lebo ich nikto zatiaľ neidentifikoval. Vo väčšine európskych krajín dokonca neprebehlo dôkladné mapovanie. Nová mapa má zvýšiť tlak na európskej aj národnej úrovni, aby sa konečne určili všetky pralesy. A spomínaná doplnková mapa s pravdepodobným výskytom ďalších pralesov by mala uľahčiť ich hľadanie.
Polovičný úspech
Iba Slovensko, Česko a Maďarsko predstavujú výnimku. Sú jedinými krajinami v Európe, ktoré urobili dôslednú inventarizáciu pralesov a poskytli pre štúdiu tie najkvalitnejšie dáta. Na Slovensku inventár pred tromi rokmi dokončili odborníci z občianskeho združenia PRALES a identifikovali pralesy v celkovej výmere 10 583 hektárov (podľa poslednej revízie je to však už iba 10 180). Mapové podklady si môže ktokoľvek stiahnuť do mobilu alebo do počítača na stránke pralesy.sk. Pralesy tvoria spolu približne len 0,5 percenta celkovej rozlohy lesov Slovenska (to znamená len asi 0,2 percenta rozlohy Slovenska). Aký je však ich súčasný stav?
Do roku 2018 sa prísne chránili iba dve tretiny zo slovenských pralesov. V marci tohto roku sa objavila nenápadná, no veľmi dôležitá správa. Štátny podnik Lesy Slovenskej republiky sa dohodol s občianskym združením PRALES a WWF Slovensko, pobočkou Svetového fondu na ochranu prírody, na ochrane ďalších pralesov na rozlohe 2 230 hektárov, ktoré vlastní štát. „Dávame verejný prísľub, že v nich nebudeme vykonávať žiadne hospodárske zásahy,“ zaručil sa vtedy Marian Staník, generálny riaditeľ štátneho podniku.
Zatiaľ ide o sľub, celý proces sa musí ešte zavŕšiť vznikom rezervácie. Ak by sa tak stalo, budeme môcť tvrdiť, že Slovensko chráni 94 percent pralesov (ochranu zostávajúcich šesť percent sťažuje fakt, že sa nachádzajú na pozemkoch so súkromným alebo nevyjasneným vlastníctvom). Je to úspech. Ale polovičný, konštatuje expert z občianskeho združenia PRALES Marián Jasík, bývalý riaditeľ Národného parku Nízke Tatry.
„Pôvodne sme totiž viac ako rok rokovali s Lesmi SR o návrhu prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska, ktorú vypracovali vo WWF Slovensko, a ktorá mala priznať 5. (najvyšší) stupeň ochrany 82 lokalitám pralesov s celkovou výmerou rezervácie 7 115 hektárov. Okrem pralesov ju tvorili veľmi cenné prirodzené lesy a biotopy vzácnych a chránených druhov, napríklad tetrova hlucháňa. Kvôli celistvosti tvorili maličkú časť aj pozmenené lesy a iné druhy biotopov,“ vysvetľuje expert. Rokovania o konečnej podobe rezervácie stále prebiehajú so štátnymi lesníkmi, Štátnou ochranou prírody aj ministerstvom životného prostredia.
Prečo je však potrebné chrániť oveľa väčšie územie, ako zaberajú samotné pralesy? Odpoveď je úzko zviazaná s vysvetlením, načo vlastne pralesy „slúžia“.
Laboratórium
„Pralesy sú pre nás lesníkov laboratóriom, v ktorom sa môžeme učiť. V ktorom môžeme posúdiť, ako veľmi sa odklonilo hospodárenie človeka od hospodárenia prírody. Je obzvlášť dôležité to vedieť v čase klimatickej zmeny, keďže predpovede sú veľmi vážne,“ vysvetľuje Mikoláš, ktorý učí na Fakulte lesníckej a drevárskej na Českej poľnohospodárskej univerzite v Prahe.
Slovenskí aj českí klimatológovia upozorňujú napríklad na zlú perspektívu smrečín. Vedecký žurnál Nature climate change v marci 2017 vydal štúdiu, podľa ktorej budú lesy v budúcnosti zápasiť čoraz častejšie s premnoženými škodcami, chorobami, so silným vetrom a s požiarmi…
Foto: MIRO KALISKÝ
Veľkú úctu a bázeň prejavuje spoločnosť voči impozantným solitérom v krajine – či je to 200-ročná hruška z Bošáce, 1 700-ročný dub z Walesu či 700-ročná lipa kráľa Mateja pred Bojnickým zámkom. Turistickí sprievodcovia k nim vodia ľudí a povzbudzujú ich predstavivosť, čo všetko si asi ten strom pamätá. Koľko ľudských generácií prežil. Správcovia úzkostlivo dbajú na to, aby sa človek veľmi nepribližoval, najstaršie stromy v mestách a na dedinách obkolesuje plot.
Lenže v pralesoch rastie nie jeden, ale stovky takýchto prastarých stromov. A vo svojej kôre, v tvare konárov, koreňov si pamätajú všetky katastrofy, požiare, veterné smršte, teplotné výkyvy a ďalšie zmeny prostredia. A najmä, pamätajú si odpoveď lesa na tieto udalosti. Pre lesníkov je prales neoceniteľným zdrojom informácií. „Stále nevieme, ako adaptovať lesníctvo na klimatické zmeny, preto sú tieto lokality pre nás kľúčové,“ dodáva Mikoláš. Vyťažiť prales znamená spáliť ďalšiu Alexandrijskú knižnicu.
Nad naliehavosťou ľudského poznania však stojí jednoduchý fakt – pralesy sú domovom života. Pestrého, farebného, tajuplného ako nikde inde v Európe. Sú posledným útočiskom vzácnych a ohrozených druhov vtáctva, zvierat, hmyzu a ďalších druhov, ktoré sú závislé od týchto lesov a rozmanitých podmienok, ktoré pre život poskytujú. Existujú vysoko špecializované druhy, ktoré na prežitie potrebujú odumierajúce ešte stojace stromy určitej veľkosti v špecifickom štádiu rozkladu. Ako napríklad mimoriadne vzácny chrobák boros Schneiderov. Ak takéto stromy vo svojom bezprostrednom okolí nenájde, zahynie. „Až 30 percent lesných druhov je naviazaných na odumreté drevo. V hospodárskom lese je ho minimum,“ prízvukuje expert.
V pralesoch je, naopak, veľa „mŕtveho“ dreva. Ak sa teda identifikuje prales a zabezpečí sa jeho dostatočná ochrana, nebude sa v ňom ťažiť ani nijako zasahovať, vzácne druhy by mali prosperovať. Na Slovensku máme prehľad o všetkých pralesoch a pomaly sa blížime k ich úplnej ochrane. Vybavené. Lenže takto jednoducho to vôbec nefunguje. Pralesy sú aj tam, kde sú prísne chránené, v ohrození. Pretože sú veľmi malé.
Malé fragmenty znamenajú veľký dlh
Celková rozloha všetkých známych európskych pralesov predstavuje podľa najnovšej Sabatiniho mapy 1,4 milióna hektárov. Keby všetky tieto lesy rástli na Slovensku, zaberali by o niečo menšiu plochu ako Košický a Prešovský kraj dokopy. Je to dostatočný podiel, ktorý ponechali Európania divej prírode?
„Dokonca aj tento malý diel nenarušeného lesa je výrazne fragmentovaný. Až natoľko, že (v Európe) mimo európskej časti Ruska a boreálnych lesov severnej Európy prakticky neexistuje súvislé lesné prostredie s rozlohou väčšou ako 500 štvorcových kilometrov,“ pripomína Sabatiniho štúdia. Pre vzácne druhy to predstavuje problém.
„Jeden jedinec tetrova hlucháňa priemerne využíva 550 hektárov lesa. Väčšina pralesových lokalít na Slovensku však má rozlohu 40, 30 hektárov a menej. Ak budeme prísne chrániť iba tieto fragmenty najzachovalejšieho lesa a všade navôkol sa bude ťažiť, hlucháň zahynie. Pretože nebude mať dostatočný priestor na život,“ upozorňuje Mikoláš, ktorý je hlavným zostavovateľom Programu záchrany tetrova hlucháňa na území Slovenska.
Preto podľa neho nestačí chrániť iba samotné územia pralesov. „Treba chrániť väčšie celky, ideálne celé doliny. Pretože sa môže stať, že ak budeme prísne chrániť iba maličké rezervácie, tie vzácne druhy, kvôli ktorým sme tie rezervácie zakladali, nám aj tak vyhynú,“ dodáva vedec. Stalo sa to v Nemecku. Vedci 40 rokov analyzovali vývoj biomasy hmyzu v nemeckých rezerváciách.
Foto: Andrej Barát, Pravda
„Aj napriek tomu, že v týchto rezerváciách sa nič nezmenilo, boli prísne chránené, vedci zaznamenali úbytok biomasy hmyzu až o 70 percent! Pretože okolie rezervácií bolo neprirodzené. Ak budeme chrániť iba fragmenty prírody, naše úsilie stroskotá,“ varuje ekológ.
Aj preto v západnej Európe silnie trend vytvárania veľkých chránených území namiesto roztrúsených maličkých rezervácií. V Nemecku prijali stratégiu, v ktorej sa zaviazali, že do roku 2020 ponechajú až päť percent nemeckých lesov na prirodzený vývoj. Takisto sa snažia vytvárať väčšie chránené celky. Inšpirovať by sa mohli aj na Slovensku.
Sekundárny prales
Doliny Tichá a Kôprová vo Vysokých Tatrách sa chránia už niekoľko rokov komplexne ako veľké celky. „Dokopy je tam možno 10 pralesových zvyškov. V spodnej časti dolín boli hospodárske lesy. No tým, že sa chránia celé obrovské doliny, sa aj tieto porasty postupne menia na lesy s prirodzeným charakterom. Zrazu tam namiesto smrekov vyrastajú smrekovce, jedle,“ opisuje Mikoláš, ktorý aj v tejto lokalite skúma biodiverzitu. Do spodných častí dolín, v ktorých kedysi hospodáril človek, sa dokonca šíri aj vzácna borovica limba. Dosiaľ sa „krčila“ v maličkých zvyškoch pod úpätím Kriváňa. „Dnes ju možno nájsť na rozvoľnených otvorených priestoroch.“
Extrémne vzácny lišajník, bradatec dolichousnea longissima (predtým usnea longissima) je naviazaný len na pralesy. V Českej republike už vyhynul a ani na Slovensku lichenológovia (odborníci na lišajníky) nepredpokladali jeho výskyt. „No vďaka prísnej ochrane ho zrazu nachádzame už aj v spodnej časti údolia v Tichej doline v bývalých hospodárskych lesoch, ktoré sa menia na prirodzené lesy,“ prezrádza ekológ. Aj „obyčajný“ les sa časom môže zmeniť na takzvaný sekundárny prales. „A všetky tie vzácne druhy, ktoré sú naviazané na odumreté drevo, dostatok slnka, môžu do tohto sekundárneho pralesa akoby naskákať z jadra, z primárneho pralesa,“ vysvetľuje.
Pralesy však nie sú len východiskom pre vzácne druhy organizmov. Stávajú sa základňou pre ľudí. Divočina a autentická príroda sa stávajú čoraz žiadanejším artiklom. Na celom svete rastie fenomén zážitkového turizmu, pričom veľká časť aktivít je naviazaná práve na peknú prírodu, pozorovanie divočiny. Svetová organizácia cestovného ruchu označuje zážitkový turizmus za najrýchlejšie rastúci segment turizmu.
Na prvej celosvetovej štúdii v tejto oblasti sa podieľala Univerzita Georgea Washingtona v USA. Celková hodnota trhu so zážitkovým turizmom predstavovala v roku 2010 sumu 89 miliárd dolárov. O tri roky to bolo už 263 miliárd dolárov a táto suma rastie razantne z roka na rok. Nadšenie krotia kritické články v novinách, napríklad od Elizabeth Beckerovej, spisovateľky (je autorkou knihy Overbooked: The Exploding Business of Travel and Tourism) a niekdajšej ekonomickej korešpondentky amerického denníka New York Times. Turizmus môže byť podľa nej veľkým prínosom, no takisto môže spôsobiť v regiónoch obrovské škody. Dokážu ľudia pri plánovaní rozvoja podhorských regiónov nastaviť správnu mieru?
Foto: Andrej Barát, Pravda
Tak či onak, turistov sotva prilákame rúbaniskami. A je vlastne veľkým šťastím, že aj to málo pralesov, ktoré Európe zostalo, sa počas storočí nepremenilo na rúbaniská. Je potrebné si znovu položiť otázku, ktorú s kolegami nastolil ekológ Francesco Maria Sabatini. Kde sú vlastne európske pralesy?
Tam, kde nedočiahla nenásytnosť
Podľa Sabatiniho je rozloženie posledných pralesov obrazom toho, ako človek po storočia využíval krajinu a ako hospodáril v lese. „Pralesy sa však zväčša nezachovali vďaka nejakej ľudskej dobrote, akémusi ľudskému citu pre prírodu. Zachovali sa preto, že ľudia sa do niektorých lokalít jednoducho nedostali, nezničili ich, nepodmanili si ich,“ dopĺňa Mikoláš. Len v tých najnedostupnejších horských končinách sa zakonzervovala vzácna príroda a aj najbližšia „civilizácia“ evokuje dávne časy.
„V Albánsku sme sa museli preplaviť najprv loďou cez jazero. Potom nás spolupracovníci viezli pol dňa do kopcov, cez dediny, ktoré pripomínali stredovek. Kamenné steny, drevené strechy, osem ľudí v každom domčeku. Žili úplne izolovane v horách. Keď zapadlo slnko, tak nás vyložili na konci cesty a ukázali na údolie – tam je váš prales,“ opisuje Mikoláš.
Vedci sú pri mapovaní týchto lokalít odkázaní sami na seba. Bez signálu, bez možnosti privolať si pomoc. Pohybujú sa v mimoriadne strmom teréne, v ktorom sa môžu valiť kamene a stromy, kde sa len ťažko hľadá úkryt pred silnými búrkami.
Nie všetky pralesy sú však nedostupné, mnohé z nich majú za sebou aj iný zaujímavý príbeh. Niekde sa prales zachoval vďaka exkluzívnemu vlastníkovi – boli to často kráľovské alebo panské lesy, ktoré sa využívali iba na poľovačky. Inde sa pralesy udržali vďaka nezhodám vo vlastníctve, ako napríklad 50-hektárový starý les Fonte Novello v Národnom parku Gran Sasso v strednom Taliansku.
Dve susedné samosprávy sa od 19. storočia dodnes nevedia dohodnúť, komu tento les vlastne patrí. Časť slovenského pralesa Kundračka sa zachovala vďaka náhode. „Pokazila sa lanovka, ktorou sa malo ťažiť drevo. No a kým sa tam vrátila, celé územie bolo vyhlásené za rezerváciu,“ pripomína Jasík.
Niekde prales „prežil“ len preto, že sa skončila vojna. A inde zas preto, že studená vojna trvala tak dlho a konzervovala hraničné lesnaté regióny ležiace v blízkosti železnej opony (napríklad Šumava v Česku).
Prestarnuté porasty
Najväčšou súvislou lokalitou pralesov na Slovensku je Stužica v Poloninách s výmerou 630 hektárov. Poloninami sa kedysi nazývali stužické lúky, ktoré prepásavali a kosili gazdovia z Novej Sedlice. Tieto lúky však nepatrili do ich chotára, ale do katastra zakarpatskej obce Stužica (dnešná Ukrajina) a tak sa stali predmetom sporu.
„V minulosti sa spory riešili aj tak, že strany, ktoré sa nevedeli dohodnúť, museli prisahať na Bibliu v prítomnosti sudcu,“ opisuje Juraj Vysoký, podpredseda združenia PRALES. „Keďže Novosedličania vyvolali súdny spor, dostali právo prisahať ako prví. Priamo na tvári miesta prisahali, že stoja na vlastnej zemi.“ Ešte predtým si však nasypali do bačkor zeminu zo Stužice. Súd vyhrali. Hospodárske využitie lesov v pramenisku rieky Stužica bolo zo slovenskej strany problematické a nevýhodné, drevo by sa muselo vláčiť do protisvahu.
Najväčšia pohroma však podľa Vysokého hrozila Stužici počas druhej svetovej vojny, keď územie pripadlo po takzvanej Malej vojne (alebo maďarsko-slovenskej vojne) v roku 1939 Maďarsku. Do prameniska Stužice postavili úzkokoľajku (dodnes vidno pri rieke stopy po násypoch a pražcoch) a vyrúbali všetky dostupné lesy na ukrajinskej strane a asi 100 hektárov v slovenskej časti. „Prales pred úplným vyrúbaním zachránilo ukončenie vojny a nové usporiadanie hraníc,“ dodáva Vysoký.
Menej historického šťastia mal Vihorlat, kde bolo asi do roku 1970 vyše 1 000 (!) hektárov súvislého pralesa, viac ako v Stužici. Vyťažil sa, pretože sa podobne ako mnohé ďalšie zachovalé lokality označil za „prestarnutý máloproduktívny les“. Paradoxne to konštatuje aj publikácia štátnych ochranárov s názvom Chránená krajinná oblasť Vihorlat z roku 1987. „Osobitným problémom sú v LHC Remetské Hámre prestarnuté porasty, ktoré boli pre nízku kvalitu (hniloby a podobne), a najmä pre neprístupnosť až do roku 1980 relatívne nedotknuté. Z toho vyplýva pre lesného hospodára veľmi vážna úloha – vyťažiť tieto ekonomicky neefektívne porasty za krátky čas (20 – 30 rokov)…“ Postavila sa cesta, rozbehla sa ťažba a z pralesov sú dnes iba zvyšky. „Svetové dedičstvo UNESCO prišlo v tomto prípade, bohužiaľ, už päť minút po dvanástej,“ konštatuje Vysoký.
Zmení prales človeka?
Hnilé, práchnivé, pováľané sú stromy v pralesoch. Nasiaknuté vodou a životom. Podľa vedcov stále veľmi málo rozumieme procesom, ktoré sa dejú v týchto spoločenstvách omnoho starších ako ľudské. „Chránime kultúrne pamiatky, hrady, ktoré majú niekoľko sto rokov. Lenže pralesy majú tisícky rokov. Keď vyťažíme prales, akoby sme rozobrali Bratislavský hrad a predali tehly a kamene,“ mieni ekológ Mikoláš. Akurát hrad dokáže človek postaviť znova. Prales nie.
Prechádzka v pralese rozochvie struny duše človeka. Po tom, čo zažije divoký les, pozerá sa na svet inými očami, tvrdí ekológ Francesco Maria Sabatini. Uznávaný fotograf a ochranár Matthias Schickhofer je jedným z mála ľudí, ktorí navštívili takmer všetky posledné pralesy Európy. Fotil ich, pozoroval, snažil sa im porozumieť v najdrsnejších podmienkach spolu s najvýznamnejšími európskymi vedcami, aby ich zachytil v pôsobivej publikácii Unser Urwald. Die letzten wilden Wälder im Herzen Europas (Naša džungľa. Posledné divoké lesy v srdci Európy).
Prvý prales, ktorý navštívil, bol v oblasti Waldviertel v rodnom Rakúsku, kde sú malé zvyšky prastarých bučín. „Tu som objavil buky väčšie ako ktorékoľvek stromy, ktoré som dovtedy videl. Akoby som vstupoval do katedrály… To ma dostalo. Od tohto momentu mám veľký rešpekt pred týmito prastarými miestami. Pralesy sú naše skutočné lesy. Sú miestom, kde môžete zažiť starý a takmer už stratený svet. Je priamym výrazom evolúcie, alebo ak chcete, stvorenia,“ opisuje fotograf. Mnohé jeho fotografie sú, žiaľ, poslednou spomienkou na pralesy.
„Mnohé sa ocitli pod veľmi silným tlakom, najmä kvôli stúpajúcemu dopytu po bioenergii. V Rumunsku prebieha ťažba extrémnou rýchlosťou,“ naznačuje fotograf. Len pred niekoľkými dňami navštívil rumunský národný park Domogled s europoslancom Thomasom Waitzom. Išli priamo do jadra národného parku, kde sa ťažia pralesy, sprevádzaní manažérmi rumunského štátneho lesníckeho podniku Romsilva. „Keď sme sa ich pýtali, prečo ničia tieto staré lesy, jeden z manažérov povedal – samotný les chce, aby bol vyrúbaný.“
Samotný les chce, aby bol vyrúbaný.
Osobitným problémom sú (boli) prestarnuté porasty.
Zdá sa, že jedinou cestou, ako prekonať zotrvačnosť v myslení a vnímaní, je neúnavná snaha sprístupniť poznanie. Aj preto je mimoriadne dôležitým krokom prvá skutočne komplexná mapa pralesov Európy. Majitelia pozemkov, ktorí sa rozhodli ťažiť v unikátnom pralese Boia Mică, vôbec nevedeli, čo v skutočnosti vlastnia. Matthias Schickhofer ich od vlaňajšieho roka navštevoval spoločne s vedcami. Prechádzali sa, diskutovali, objavovali. A žasli. Dnes sú vlastníci rozhodnutí chrániť jedinečnú divočinu. Ak dostanú od rumunskej vlády kompenzácie. „Budeme ich podporovať, aby dostali férovú ponuku,“ hovorí ochranár.
Prales Boia Mică sa stal podľa ekológa Martina Mikoláša symbolom pralesov, ktorým hrozí vyťaženie. Divokých, nespútaných. A nespoznaných. Bude európska mapa pralesov pre našich potomkov mapou pomníkov alebo mapou pokladov?