Foto: Braňo Molnár
Odjakživa inklinoval k prírode. Ako študijný odbor si vybral ornitológiu. Fotografia prišla náhodou. Do diplomovky potreboval nafotiť vtáky. Tak si kúpil objektív ruskej výroby. Fotografovať sa učil pri Dunaji v Rusovciach. Vtedy ešte netušil, ako to ovplyvní celý jeho život. Po univerzite sa dostal k fotografickým zákazkám, fotil reportáže, popri tom ho živili výškové práce. A potom objavil čaro filmu.
„Dokumentárnym filmom vyrozprávaš oveľa ucelenejší príbeh než jednou fotkou,“ hovorí. „Pohyblivé obrázky mi doslova učarovali. Navyše je doba videa, internetu, youtube. Tak som začal filmovať Nízke Tatry. Môj prvý film sa volal Nízke Tatry, srdce Slovenska. Robil som na ňom tri roky.“
Za každého počasia
Chodil po horách, v zime aj v lete spával pod holým nebom v spacáku na miestach, ktoré sa mu práve zapáčili. Hrebeň alebo pekný výhľad. Ráno zišiel z kopca, celý deň kráčal a nakrúcal, podvečer si našiel ďalšie pekné miesto a filmoval. To všetko s nákladom na chrbte. Potreboval statív, kamerovú techniku, spacák. Aby si trochu odľahčil, jedla niesol len trošku. Takto sa zvykol túlať sám tri až päť dní. Za každého počasia.
Hovorí, že to bolo krásne. Aj napriek nebezpečenstvu, akému sa v divokej prírode nedá vyhnúť. „Jedlo som vždy skladoval bokom od môjho bivaku, kvôli medveďom. Raz som spal na úzkej cestičke medzi kosodrevinou. Nádherné miesto. Pol metra nado mnou sedela sova a nad ňou boli už len hviezdy. V noci prišiel medveď. Divoký medveď človeka zacíti a radšej sa mu vyhne. Toto bol určite kontajnerový medveď. A tie sú nevyspytateľné. Mal som v spacáku blesk. V zahraničnom časopise som totiž čítal, že záblesk blesku medveďa väčšinou odplaší. Hoci, môže ho aj vyhecovať. Takže som si zvykol spávať s bleskom v spacáku. Začal som medveďovi blýskať do očí. Našťastie odišiel. Ešte dobre, že som vtedy nespal v stane, ale vonku. V stane mám väčší rešpekt. Človek je tam zatvorený a nevidí, čo sa deje okolo neho. V stane sa necítim bezpečne.“
Na filme o Nízkych Tatrách robil Braňo tri roky. Mal smolu. Po všetkom tom úsilí sa mu pokazilo diskové pole a polovica zálohovaného materiálu z harddisku zmizla. Z toho, čo zostalo, zostrihal 26-minútový dokument. Poslal ho na festivaly. A film získal ocenenia. Odvysielala ho verejnoprávna televízia. „Síce mi nedali zaň ani cent, ale následne podporili moje ďalšie projekty,“ usmieva sa filmár.
Kone a pastieri
Už to bolo oficiálne. Z ornitológa sa stal fotograf a filmár prírody s neoceniteľnými znalosťami. Pretože zaznamenávať prírodu nie je len tak. Musíte ju poznať. Musíte vedieť, ktoré prostredie vyhovuje akému živočíšnemu druhu. Musíte ju mať prechodenú. Celé dni a noci trávite v prírode jej poznávaním a potom, keď si vyberiete lokality a zoznámite sa s ich obyvateľmi, čakaním s pripraveným objektívom na zvieratá. „To sa nedá robiť pre peniaze. Kto si účtuje gážu na hodinu, nemôže nakrútiť taký film. Filmy o prírode sa robia z lásky k nej,“ tvrdí Braňo.
Kedysi robil moderný päťboj, teda plávanie, beh, streľbu z malokalibrovky, šerm a parkúrovú jazdu na koni. Mal aj koňa, jazdieval na ňom v okolí Rusoviec a kúpali sa spolu v Dunaji. Keď na Muránskej planine videl polodivé kone v prírode, bol nadšený. Až tak nadšený, že o nich chcel nakrútiť film. „Nie je to však jednoduché. Kone sa deväťdesiat deväť percent času iba pasú. Stádo stráži pastier. Kone by prežili aj bez neho, no v tom regióne by ich možno niekto ukradol a dokonca aj zjedol. Takže pastier na ne dáva pozor. Tých pastierov som nakrúcal tiež, aby si ľudia dokázali predstaviť, ako žijú.“
Foto: Braňo Molnár
Koní je tam čoraz menej, preto Braňo cítil, že film musí urobiť čím skôr. Pendloval medzi Rusovcami a Slovenským rajom. Už vtedy robil aj na filme o Dunaji. V Slovenskom raji si raz na desať minút nechal všetku fototechniku zamknutú v aute a len narýchlo niekam odbehol. A všetko vybavenie mu ukradli.
„Stálo sedemnásťtisíc eur. Zostala mi iba gopro kamera, ktorú som nemal vtedy so sebou. Tak som ďalšie tri mesiace nakrúcal iba ňou, zábery pod vodou. Potom som predal auto, aby som si mohol kúpiť aspoň základnú techniku a pokračovať vo filmovaní.“
Čakanie na jeleňa
Na dokumente Žijem Dunajom pracoval Braňo Molnár osem rokov. Celým filmom rezonujú jeho spomienky na deda a dunajskú prírodu, aká bola kedysi. Braňov dedo býval na samote uprostred lesa na Míneši pri Čunove. Priamo vo vnútrozemskej delte Dunaja, ktorá po vybudovaní Vodného diela Gabčíkovo prestala existovať. Staral sa o býky, plietol koše a siete. „Rád som tam chodieval. Bolo to úplne iné detstvo. Nehladkal som mobily ako teraz môj syn. Stále som bol niekde vonku. Dunaj bol vtedy divoký. Keď začali stavať Gabčíkovo, bol som zúfalý z toho, ako sa krajina mení. Našťastie, zostalo pár pekných miest. Dajú sa nájsť fragmenty pôvodnej prírody. A práve na tie miesta som chodieval pri nakrúcaní filmu Žijem Dunajom.“
Na vhodný záber čakal aj mesiac. Pri filmovaní ranných záberov zvierat prichádzal na miesto ešte večer predtým, pred západom slnka. Prespal v kryte, ráno sa zobudil a filmoval. „Chcel som záber kúpajúceho sa jeleňa. Vymákol som miesto, kam chodieva. Postavil som si tam kryt a strávil som v ňom niekoľko týždňov. Prichádzal som veľmi skoro ráno, ešte potme a bol som tam do dvanástej. Nakoniec sa mi jeleňa podarilo nafilmovať.“
Foto: Braňo Molnár
Aj pri Dunaji mal Braňo smolu. Zlomil si obe kosti v nohe a počas liečby sa mu v nohe zlomila aj skrutka, ktorá ich mala držať pokope. Napriek tomu chodil po lese s dvadsaťkilovým fotobatohom a nakrúcal rybárika. Nedalo mu nejsť k Dunaju.
Dunaj sa zmenil
Na Vodné dielo Gabčíkovo a na ďalšie zásahy do zvyškov divej prírody okolo neho má Braňo ťažké srdce. „Gabčíkovo zobralo veľkú časť lužných lesov a vnútrozemskej delty Dunaja. Žiadne vodné dielo rieke nikdy nepomohlo. No potrebujeme elektrinu. Na druhej strane, aj pri takom veľkom vodnom diele sa dá urobiť niečo pre prírodu.“ Zachovať viac lužných lesov, robiť simulované záplavy. „Po dokončení Gabčíkova ich urobili dvakrát. Potom sa ľudia začali sťažovať, že im vyplavuje chatky, tak sa s tým prestalo.“
Život v rieke sa zmenil. Kedysi bola voda vďaka záplavám dynamická, žilo v nej viac rýb. Teraz voda stojí. Prehrádzky sú doslova na každom kilometri. Prejsť po ramenách kanojkou, ako to bolo kedysi, keď sa tu Braňo učil veslovať, už nie je také jednoduché ani príjemné. „V mŕtvych dunajských ramenách kedysi bežne žili chochlačky bielooké, naše najvzácnejšie kačice. Teraz je umelo vytvorená Hrušovská zdrž zimoviskom vtákov. Niekedy ma bolí, keď vidím, ako sa to zmenilo. Napríklad štrkové lavice. Kedysi som z nich mohol vliezť do Dunaja aj s koňom a okúpať sa. Teraz do Dunaja nemám ako vojsť. Tá rieka je uzavretá a stráca svoju poéziu.“