Tramping. Česko-slovenský fenomén slávi 100 rokov

, 14.07.2018 06:00
tramping, výročný oheň,
Zapaľovanie výročného ohňa v trampskej osade Čierny medveď. Autor: ,

Bum! Šíp prerazí drevený terč a v očiach sa zračí číre nefalšované šťastie. Ani nie tak u detí, ako u dospelých, ktorí mládež učia strieľať z luku ozdobeného indiánskymi pierkami. Akoby sa vrátili desiatky rokov späť, keď ich do divokých zákutí lesov a riek vyháňali knihy Karla Maya a Jacka Londona. Keď rukami lovili pstruhy, večer ich opekali pri ohni a spievali, až im hviezdna obloha vrástla do snov a premenila sa na obrazy Indiánov, kovbojov, slobody a dobrodružstva. Českí a slovenskí trampi snívajú dodnes, aj po 100 rokoch. No zmenili sa.

Cez modranskú trampskú osadu Čierny medveď poskakuje malý potok, lúče slnka križujú dym z ohniska, schádzajú sa ľudia. Podaktorí sem išli vyše 20 kilometrov pešo s celými rodinami z druhej strany Malých Karpát, z Kuchyne. Niektorých priviedol chodník. Iní sa znenazdajky vynoria z lesa. Odkiaľ sa vynoril tramping?

Svoje východisko má vo woodcrafterskom (zálesáckom) hnutí, ktoré v USA založil spisovateľ, výtvarník a milovník prírody Ernest Thompson Seton a ktoré ovplyvnilo aj rozvoj skautingu. „Trampi sa však odštiepili od skautského hnutia, pretože im nevyhovovali prísne pravidlá, nosenie rovnošiat, ranné vstávanie, budíčky, nástupy. Nepozdával sa im vojenský štýl, ktorý do skautingu vniesol jeho zakladateľ, bývalý príslušník britskej armády Robert Baden-Powell,“ naznačuje Artúr „Arťo“ Soldán, spisovateľ a predseda trampského občianskeho združenia Priatelia lesa. Trampi sa podľa neho dodnes dôrazne dištancujú od akýchkoľvek iných militantných združení a hnutí.

Prví trampi sa nazývali divokí skauti. Prvý doložiteľný trampský „vander“ (výprava) z územia Česka a Slovenska siaha až do roku 1916, keď pražskí trampi vyrazili do Svätojánskych prúdov na Vltave. Nuž a v roku 1918 tam zapúšťajú korene – zakladajú prvú trampskú osadu Ztracená naděje – Ztracenka. Ďalšie osady pribúdajú rýchlo, pri riekach, najmä pri Sázave, a potom v horách. V Československej republike sa trampské hnutie rozvinulo do fenoménu, ktorý nemá vo svete obdobu.

Deti si mohli
		vyskúšať aj streľbu z
		luku.
Slovenskí trampi hrajú
		aj tie najstaršie
		pesničky.
+4Do
		súťaží sa zapájali aj
		dospelí.

Tramping sa síce objavuje aj v Austrálii, USA, na Novom Zélande, no v Československu predstavoval zvláštnu zmes romantiky, úteku z mestského prostredia, prežitia v prírode a idealizovaných predstáv o divokom západe. Na rozdiel od mnohých vtedajších spolkov bol tento zrazu bez prepracovaných regúl, bez dômyselnej hierarchie. Aj preto tramping provokoval a často ho chceli zakázať.

Spod širáka do chaty

Chystá sa guláš. Zdalo by sa, že keď sa v jednej kuchyni zíde toľko šéfkuchárov, proviant bude v nedohľadne, no funguje tu zvláštna súhra. Všetci si tykajú. „Je jedno, či si profesor, alebo máš iba základnú školu. Roky chodím s niektorými ľuďmi na „čunder“ a poznám iba ich prezývky, neviem ich občianske meno ani povolanie,“ hovorí Soldán, ktorý je prednostom Obecného úradu v Častej.

Šerifkou osady je Anna Cossová. Šerifstvo predstavuje jediný náznak hierarchie medzi trampmi. „No aj tak je to skôr symbolické. Veľmi ma neposlúchajú,“ usmieva sa. Funkciu zdedila po nebohom manželovi, ktorý stál pri založení osady v roku 1967 a pri postavení zrubu. „Bola to klasická „čundrácka“ búda z guľatiny. Keď sa v nej zakúrilo, bolo v nej neskutočne horúco. A keď vychladla, triasli sme sa ako osiky. Zabývala sa v nej aj krásna užovka, ktorá si tu spravila hniezdo,“ spomína.

Trampská osada Čierny medveď.
Trampská osada Čierny medveď. Autor: Andrej Barát, Pravda

Na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia bolo v lesoch nad modranskou Zochovou chatou takmer 20 trampských osád. Zruby boli skôr vzácnosťou. „Väčšinou sem chodili sedemnásťroční chalani, ktorým stačila podsada, ovčia vlna a natiahli si celtu. Takto sa to kedysi robilo… Dnes sme skôr takí chatári,“ poznamenáva šerifka kriticky. Ešte sa chodí na veľké „vandre“ a výšľapy, no väčšina trampov sa v posledných rokoch skutočne presúva do chát a do pohodlia, ktoré k nim patrí. Chaty skupujú trampi v okolí Prievidze. Chaty sú už dávno na Ztracenke.

„Kedysi sme však s manželom dokázali vyraziť do hôr s jednou ,úeskou‘ (batoh podľa vzoru armády USA) a jednou ,teľacinou‘ (batoh, ktorý používali Nemci ešte počas prvej svetovej vojny, zvrchu bol obtiahnutý teľacou kožou, aby nepremokal). Vybrali sme sa do Slovenského raja a týždeň sme tam vydržali. Ja s jednými gatkami, jednou košeľou a spacákom. Koľkokrát sme zmokli, sušili sa. Spali sme pod širákom. Ale vtedy som mala 20,“ smeje sa 66-ročná šerifka.

Práve romantika sa však stala tŕňom v oku už v počiatkoch trampovania.

Nezosobášení nesmú stanovať spolu

V roku 1931 vstúpila do platnosti vyhláška krajinského prezidenta Huga Kubáta, ktorou sa v Československej republike zakazovalo „spoločné táborenie osôb rôzneho pohlavia v prírode a v stanoch, chatách a zruboch, s výnimkou rodinného táborenia“.

Vyhláška prišla v čase, keď trampské hnutie zmohutnelo a oslovovalo čoraz viac ľudí. Už to neboli iba mladíci z chudobných štvrtí, pridávajú sa aj solventní ľudia. A trampovali spoločne, pomiešaní, ako to vidíme v osade Čierny medveď. Niekde tu sa podľa Soldána skrýva skutočná príčina, prečo bola vyhláška prijatá. „Počas prvej Československej republiky prechádzalo veľa ľudí od skautingu k trampom. A skauti sa pokúšali lobovať, aby sa členovia vrátili späť.“

Na základe Kubátovej vyhlášky sa rozbehli kontroly v lesoch, zruboch, kontrolovalo sa už na železničných staniciach. Páry museli predkladať sobášne listy. Proti opatreniam v máji 1931 protestovalo 15-tisícové zhromaždenie na pražských Vinohradoch. Vyhlášku nakoniec napadli právne zdatní trampi na súde, odvolali sa na ústavu a osobné slobody občana a uspeli. Dva roky po vyhlásení bola zrušená.

No Kubátova vyhláška žila ďalej. V novinách, magazínoch, ktoré publikovali takzvané kubátovské vtipy a karikatúry. Na internetovej stránke trampsky-magazin.cz ich zozbieral Michael Antony: Hergot, já mám smůlu! Když si du vypučit od fotra oddací list, tak se dovím, že sem nemanželskej! Objavili sa dokonca „kubátovské pesničky“. Ktovie, možno ešte aj dnes znejú pri slovenských ohňoch. Slovensko je totiž taký trampský pesničkový skanzen.

Soňa

Iskry sa trúsia na všetky strany a Ladislav „Strapec“ Šebák hrá na bendže. „Baví ma hrať na všetkom, na čom neviem. Na bendže, mandolíne. Len na klavíri nehrám. Ten sa nedá doniesť do lesa,“ rehoce sa fúzatý tramp. V repertoári slovenských trampov podľa neho dodnes nechýbajú pesničky od kapely Greenhorns, bratov Nedvědovcov, Waldemara Matušku či dokonca Ryvolovky (pesničky Wabiho a Mikiho Ryvolu). „Toto sa už v Česku veľmi nehráva. U nich sa hrajú piesne, ktoré sú aktuálne v trampskom hnutí. No na Slovensku sa hrajú niektoré pesničky ešte z čias prvej republiky,“ upozorňuje Soldán.

Najstaršie z nich si pamätá Ľubomír Hašto, spievať ho učila jeho mama. Detská spisovateľka Mária Haštová, ktorej v roku 1970 vyšla knižka Zo starej horárne. Je to zbierka príbehov z jej detstva, ktoré s ďalšími šiestimi súrodencami strávila na Fugelke, na veľkej lúke pri obci Dubová, na ktorej kedysi stála iba horáreň. „Na lúku chodievali trampi – českí chalani z Bratislavy a vždy poprosili môjho deda horára, či by sa mohli utáboriť v kúte. Večer vyhrávali a horárove decká šmyk ho k ohňu! Medzi nimi aj moja mama. To bolo v 30. rokoch 20. storočia,“ rozpráva Hašto.

„Počúvala ich a také pesničky ma naučila, ktoré si už ani českí trampi dnes nepamätajú. Ani ja si ich už nemám s kým zaspievať. Napríklad Soňa – krásna pieseň, ktorú priniesli československí legionári z Ruska.“ Nekonečné jsou sibiřské pláně, kam oko vzhlédne, věčný leží sníh… Soňo, Soňo, jediná ty moje, vlas tvůj černý, tělo jako sníh, záhadné ty černé oči tvoje vidím v nocích bezesných.

V starých pesničkách si Hašto pričuchol k trampingu. Aby sa vzápätí ako malý chlapec vybral na prvé trampské dobrodružstvo.

Divočina

Mal 11 rokov, brat 13. Rozhodli sa, že pôjdu z Bratislavy na Červený Kameň stopom. Nikto ich nezobral, a tak si to celé odkráčali. Trojkilový melón, ktorý vláčili v batohu, im skysol. Nemali stan. Iba celtu. Z haluzí si postavili provizórnu kolibu a strávili v nej celý týždeň. „Do Gidry sme si šli nachytať pstruhov. Rukami sme ich vyťahovali spod kameňov, pod ktorými sa skrývali,“ opisuje Hašto.

Deti si mohli vyskúšať aj streľbu z luku.
Deti si mohli vyskúšať aj streľbu z luku. Autor: Andrej Barát, Pravda

Sedemdesiatnik Peter „Kedro“ Kotrbčík nám zas rozpráva o tom, ako si staval búdu z lieskových palíc. Ako chodieval do dunajských ramien. „To bolo ešte pred Gabčíkovom. Bolo to tam nádherné. Divočina, lužné lesy.“

K Dunaju sa na prvý „vander“ v živote vybral aj Strapec. „Kamarát dostal od rodičov čln. Jednomiestny. Boli sme piati. Všelijako sme sa skúšali posadiť. Obkročmo, bokom, stále niekto padal do vody. Keď nás v najlepšom chytili policajti. Chceli nám zobrať čln, ak nezaplatíme pokutu 100 korún. Tak sme sa poskladali každý po 20 korún. Sušili sme sa na kameňoch, nohy sme mali čierne od nafty, ktorá prerážala od Slovnaftu,“ spomína.

Smerovali na dnes už neexistujúci Ostrov kormoránov, ktorý sa nachádzal asi päť kilometrov pod Bratislavou. Na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia tu táborila trampská osada Čierny jastrab. Ostrov kormoránov zanikol po výstavbe Vodného diela Gabčíkovo. Trampské miesta v okolí museli ustúpiť aj nedávno kvôli výstavbe bratislavského obchvatu.

Tlak nepoľavuje. Výstavba sa tlačí do lesov a posledných prírodných zákutí. Budú sa aj ľudia tlačiť čoraz hlbšie do menej dostupných lesov, prírodných rezervácií, do najcennejších zvyškov prírody? „Ľudia budú stále hľadať miesta, aby sa dostali z područia tohto preľudnenia,“ hovorí Hašto. „No väčšina mladých dnes už nevyhľadáva to ,primitívne‘, čo sme kedysi hľadali my. Keď sme sa vybrali niekam, kde nie je záchod, kúpeľňa, sprcha a išli si odskúšať, či dokážeme prežiť.“ S jednou dýkou, sekerkou a celtou.

Iné je to však aj v tom, že tramping pred polstoročím lákal ľudí k ohňom aj preto, že predstavoval určitú formu protestu.

Vzdor

Chlapom sa až zdurili žily na tvári, prskajú, funia, zatínajú zuby. Spoločne s deťmi ťahajú za lano. Kto z koho. Nakoniec jedna strana povolí, no deti výsledok namietajú, pretože dospelí preskakovali z jednej strany na druhú, len aby udržali lano napäté a stav nerozhodný.

Aj napätie voči trampom v minulosti striedavo silnelo a povoľovalo. Po Mníchovskej dohode v roku 1938 a rozbití Československej republiky prechádza tramping do ilegality. Trampské hnutie nebolo na rozdiel od skautingu administratívne zrušené (skauting sa zakázal už v roku 1938). Ani nemalo byť ako, keďže trampi nemali žiadnu oficiálnu organizáciu, ktorá by ich riadila alebo zastrešovala. „No trampi boli za svoje názory prenasledovaní. Mnohí z nich pôsobili v interbrigádach v Španielsku, v britskom letectve, v partizánskom hnutí a v odbojových skupinách v Čechách aj na Slovensku. Mnohí skončili v koncentračných táboroch,“ hovorí Soldán.

Najsilnejší pokus o potlačenie trampingu však prichádza až po roku 1948, a to aj napriek tomu, že komunisti dovtedy patrili k najväčším zástancom trampovania. Osady sa likvidovali, búdy vypaľovali, podaktoré sa vyhadzovali do vzduchu dynamitom. Trampov posielali do Jáchymova.

Slovenskí trampi hrajú aj tie najstaršie pesničky.
Slovenskí trampi hrajú aj tie najstaršie pesničky. Autor: Andrej Barát, Pravda

„Infiltrovali sa medzi nás agenti ŠtB. Policajti chodili po búdach, pozbierali občianske preukazy a zisťovali, či človek niekde pracuje a zapisovali si všetko možné. Pamätám si, že som mal na sebe pásikové rifle. Zapísali si – pyžamové nohavice,“ spomína tramp Strapec. Dnes sa nad tým pousmeje, no „potlachy“ (stretnutia trampov) sa násilne rozháňali psami, niekde dokonca aj vodnými delami.

Paradoxne práve v 60. a 70. rokoch 20. storočia zaznamenal tramping najväčší rozmach. Kedro hovorí o tom, ako na Zochovu chatu prúdili pred víkendom autobusy plné trampov. „Okolie vodných nádrží bolo zaplnené trampami. Tramping predstavoval vzdor voči režimu,“ dopĺňa Soldán. Nie náhodou sa mnohé potlachy po roku 1968 organizovali k 21. augustu.

Dobrovoľníci

Trampské zruby, lesné búdy, chaty, ktoré pretrvali, však budia pohoršenie aj v 21. storočí. Často ide o čierne stavby na cudzích pozemkoch. Trampi z osady Čierny medveď si postavili už tretí zrub v poradí. Prvý im podpálili v 70. rokoch 20. storočia lesníci, aby ich vyhnali. Druhý im zapálil v 90. rokoch akýsi žiarlivec z pomsty, že mu niekto prebral frajerku. Postavili si tretí zrub, no aj ten sa mal v roku 2003 búrať. No nakoniec sa s mestským podnikom Lesy Modra zaujímavo dohodli. Len vďaka tejto dohode sa môžu aj dnes stretávať pri ohni.

Tento rok oslavujú 15. výročie vzniku občianskeho združenia Priatelia lesa. Združuje šesť trampských osád – Čierny medveď, Manitoba, Brezička, Biela hviezda, Pavučina a Geronimo. Problém so zrubmi vyriešili tak, že si ich od lesov prenajímajú. A prenájom si odpracujú na brigádach pre Lesy Modra v počte 400 hodín ročne. Upratujú haluzinu po ťažbe, čistia potok. Upratujú turistické chodníky. Pomáhajú pri výsadbe stromčekov.

Modranským trampom sa podarilo vytvoriť funkčný model, ktorý prekročil hranice. Inšpirujú sa ním aj českí trampi. Aj oni si chcú udržať svoje posledné miesta a zruby, ktoré v lesoch a chránených oblastiach po desaťročiach zostali.

Hoci, úspech trampov v Modre nebol bez poškvrny. Trampi predsa nie sú organizovaní, tak prečo by sa to malo zrazu meniť a mali by vstúpiť do nejakého občianskeho združenia? „Aj preto niektorí od nás odišli,“ priznáva predseda združenia Soldán. No silný útlm, ktorý tramping zažíva v súčasnosti, spočíva v inom.

Už len spomienka?

Waikiki, najstaršia trampská osada na Slovensku, vznikla v Bratislave v roku 1928. No už nemá pokračovateľov. Najstaršou dodnes existujúcou trampskou osadou je tak Ascalona, tiež pri Bratislave, ktorú založili v roku 1945. „Šerif má 81 rokov, ďalší členovia sú šesťdesiatnici, najmladší člen má 44. Ja 47,“ vyratúva vek Patrik „Sioux“ Hrdlovič.

„Poslední trampi sa narodili v rokoch 1976 až 1980 a potom sa objavuje jedna veľká medzera. Začínajú trampovať mladí, ktorí sa narodili po roku 1990, ale v omnoho menšom počte ako kedysi,“ dodáva Soldán. U detí obklopených množstvom technických, digitálnych a iných lákadiel podľa neho poľavil záujem o skutočnú prírodu. A rodičia ich v tom oveľa menej povzbudzujú, pretože v uponáhľanej dobe ani nemajú chuť. „Sú radi, keď prídu domov, niečo si stihnú navariť a pustia si televízor,“ hovorí. Ak bude pokračovať tento trend, tramping bude vraj o 20 až 30 rokov iba spomienkou.

Deti pobehujú pomedzi stromy. Priväzujú lanom „zajatcov“ o kmene, kričia, utekajú cez potok. A potom ako v tranze pozorujú veľký oheň, ktorý sa práve rozhorel.

„Vše tone v snách a život kolem ztich, jen dole v tmách, kol ohně slyšet smích…“ tak znie trampská hymna – pesnička Vlajka vzhůru letí, ktorú zložili bratia Jenda a František Korda (ako hymny sa však hrávali aj pesničky Indián, V záři červánků, Kamarádi, Srdce trampů). Na Slovensku sa niekde ako hymna hrá pesnička Perej. „Kamarát, ja vravel som, tá perej bude zradná. Daj si pozor na skalu a drž sa pevne pádla. Za tou skalou čertovou, až ju obídeš, za tou skalou čertovou, tam si vydýchneš…“ Táto pesnička sa však masovo neujala.

A ani život v trampskej rodine nie je zárukou, že sa tramping ujme v srdci. Ľubomír Hašto má dve deti. No nevenujú sa trampingu, hoci aj ony trávili svoje detstvo s rodičmi vonku v prírode. „Syn žije v Rakúsku. Dcéra v Kanade. Zostali sme tu so ženou sami so psom.“

Trampingu sa až tak zanietene nevenujú ani deti šerifky osady Čierny medveď Anny Cossovej. A takisto ich brávali s manželom so sebou. V lete. „V zime, keď sme sa s nimi v noci brodili hlbokým snehom a potom sme im v zrube zohrievali termofor,“ opisuje šerifka a krúti hlavou nad otázkou, čo sa dnes zmenilo. Ktovie, možno má dnes pohodlie väčšiu cenu ako dobrodružstvo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#tramping #fenomén #Česko-Slovensko #100 rokov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
34,99
Perla farebné ruže,tulipány a ranunculusy

Perla farebné ruže,tulipány a ranunculusy

44,99
Amore červené ruže

Amore červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk