Bača je čoraz vzácnejšia profesia. Po úspechoch slovenských vín na prestížnych medzinárodných súťažiach sa dostala do pozornosti spoločnosti práca vinárov a vinohradníkov. Špičkové vína sú dielom z jednej strany prírody a z druhej umenia vinárov pretaviť energiu a krásu bobule do vína vyvolávajúceho opojný zážitok.
To isté však v podstate robí bača, keď z ovčieho mlieka, ktoré je koncentrátom voňavých lúčnych bylín a tráv, vyrobí bryndzu, pikantný ovčí syr. Je viac než lahôdkou, moderná veda o výžive ľudí ju nazýva chutnou funkčnou potravinou.
Jeden z najväčších propagátorov bryndze, svetovo uznávaný mikrobiológ profesor Libor Ebringer ju pred pár rokmi označil za liek z prírody. Trafil klinec po hlavičke, bryndza je pilierom zdravej výživy slovenského obyvateľstva už viac než 500 rokov. Ale teraz, v 21. storočí, si spoločnosť nevie rady s udržaním kontinuity na salašoch. Bačovská profesia živorí a pomaly odumiera.
Čo je strunga, geleta, putera
Liptov je mekkou slovenského turizmu. Kto sa vyberie na horskú túru, rád sa zastaví na salaši. V ostatnom čase na seba sústreďuje pozornosť salaš Pastierska, ktorý leží na úpätí Západných Tatier povyše Bobrovca. Založila ho agilná Podtatranská poľnohospodárska spoločnosť (PPS), ktorá v chotári Bobrovca, Jalovca, Trsteného, Pavlovej Vsi a Bobrovčeka hospodári na 850 hektároch pôdy, polovicu z výmery tvoria lúky a pasienky. Nečudo, že jadrom podnikania Bobrovčanov je chov pôvodného slovenského strakatého a pinzgauského dobytka, ale najmä zošľachtenej slovenskej valašky. Stádo dojných oviec pozostáva z 550 oviec, o ktoré sa stará s valachmi bača Jozef Slušňák.
Hospodári z bobrovskej PPS žijú duchom podnikavej doby. Pochopili, že súčasťou prosperity je dobrá informovanosť. Aj tomu najlepšiemu a najchutnejšiemu produktu predchádza správa, ktorá upozorní, aha, ponúkame niečo, čo iní nemajú – výrobky z nepasterizovaného mlieka. A tak už v Liptovskom Mikuláši Bobrovčania nainštalovali orientačné tabule signalizujúce, že pri potulkách tatranskou prírodou možno navštíviť tradičný salaš v Bobroveckej doline.
Aj názov zvolili atraktívny, odvodili ho od lúky s názvom Pastierska. Najmä mladší Slováci 21. storočia si už pomaly živého pastiera nevedia predstaviť, a tu sa odrazu ponúka salaš s pastiermi, ktorých súčasníci vídajú leda ak v Ťapákových filmoch či na fotografiách Karola Plicku alebo v skanzenoch.
Niektoré pôvodné slovenské slová, ktoré boli súčasťou jazyka celé stáročia, sa dostávajú na perifériu. Salaš je ešte pomerne frekventovaný, ak deťom čítame Dobšinského prostonárodné rozprávky, vedia si predstaviť aj košiar, ale čo je taká strunga, geleta, putera? Pravdupovediac, deťom narodeným v ére mobilov a digitálnych technológií už tieto slová nič nehovoria.
Na salaši Pastierska však zabudnuté slová ožívajú, pretože tu praktizujú tradičný chov oviec, spojený s košarovaním pasienkov, a niektoré stáda objavia turisti stúpajúci k tatranským končiarom na holiach v nadmorskej výške vyše 1¤400 metrov. Stúpajú povedzme na vrchol Babky, v rannom bezvetrí počujú iba búšenie vlastného srdca a do ticha horskej krajiny odrazu zaznie cingot spiežovcov. Ktože sa postaral o pastorále? Bobrovskí valasi a ich ovečky v údolí pod Babkami, Sivým vrchom a Červencom zo salaša Pastierska.
Atraktívny návrat do minulosti
Kto príde na salaš Pastierska, akoby sa ocitol náhle vo dvoch svetoch: v jednom pradávnom a v druhom modernom. Len dvesto metrov od Pastierskej je košiar, kde bača s valachmi ručne dojí ovce ako v časoch valaskej kolonizácie Slovenska. A priamo na salaši potom scedí mlieko do putery, zakľagá ho a pustí sa do výroby syra. Bača Jozef Slušňák rozvešia hrudienky, z ktorých vypadávajú posledné kvapky srvátky. A hostí ponúkne pohárom čerstvej žinčice. Všetko robí akurátne ako nespočetné generácie jeho bačovských predkov.
Bača Jozef Slušňák je jedna z nádejí moderného slovenského ovčiarstva. Nevychovala ho žiadna špecializovaná ovčiarska stredná škola, vlastne ani nemohla, pretože po revolúcii postupne v transformačnom chaose poľnohospodárstva zanikli školy aj v Záblatí pri Trenčíne, aj v Poltári. A neskoršia snaha o prilákanie detí na štúdium odboru salašník na Strednej odbornej škole v Pruskom narazila na absolútny nezáujem možno ani nie tak detí ako rodičov. Profesia baču, kedysi na ovčiarskom Slovensku veľmi vážené povolanie, sa jednoducho dostala na samý okraj spoločenského záujmu.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Ľudovít Urbanovský a Milan Gajan, ktorí stoja na čele bobrovskej PPS, sa nevedeli zmieriť s tým, ako upadá záujem o prácu v poľnohospodárstve a rozpadá sa potravinová sebestačnosť krajiny. Vravia, že k jej upevneniu by mali prispieť uváženou agrárnou politikou tak štát, ako aj každý poľnohospodársky podnik. Urbanovský s Gajanom si zvolili v podnikaní návrat k najlepším gazdovským tradíciám.
V chove dobytka a oviec zostali pri klasických slovenských plemenách. Dotklo sa ich, keď sme nedávno v Pravde uverejnili fotografiu čiernych holštajnských kráv na pozadí tatranskej krajiny, a tiež si myslia, že strojové dojenie oviec nie je jedinou možnosťou rozvoja chovu mliečnych plemien oviec. Vybrali si inú cestu, ponúkli súčasníkovi nezvyčajný návrat do minulosti.
Na pozadí rýchlo sa spriemyselňujúceho poľnohospodárstva, ktoré v horských oblastiach opúšťa vysokohorské lúky a pasienky, prestáva dobytok pásť, zatvára ho do maštalí a zintenzívňuje výrobu v nižších polohách, môže byť bobrovská klasika alternatívou. Vracia totiž krajine jej pôvodný ráz, farebnosť, pestrosť a zároveň súčasníkovi pripomína, v čom spočívajú korene múdreho, racionálneho hospodárenia, ktoré prospieva krajine a zdraviu jej obyvateľstva. A stavia do iného svetla skutočnú hodnotu kvalitných potravín. Urbanovský vraví tomuto konceptu zdravý sedliacky rozum.
Kto je bača a čo robí
Vráťme sa k bačovi Jozefovi Slušňákovi. Všetky krajiny, ktoré si vážia poľnohospodárstvo, investujú nemalé prostriedky do rozvoja odborného školstva. Boli časy, keď tak robilo aj Slovensko. Jozef Slušňák však nie je absolventom poľnohospodárskej školy, rodičia ho poslali vyučiť sa za sústružníka. Lenže chlapec, ktorý už v desiatich rokoch vedel podojiť ovce a v devätnástich bol zrejme najmladším bačom, skončil tam, kde generácie jeho predkov – pri ovciach.
Milan Gajan polovážne-položartom podotkne, že rodičia mysleli na budúcnosť, chceli mať obojručného potomka, ktorý zvládne šichtu vo fabrike a potom doma hospodárstvo. V Slušňákovi však bačovstvo zvíťazilo nad prácou so studeným kovom.
Prečo? Možno preto, že Jožko Slušňák, rodák z Malatinej na Orave, sa od útleho veku pohyboval medzi zvieratami. Vzorom mu bol strýko Albín, rozhľadený bača, od ktorého sa krok za krokom naučil všetkým bačovským finesám. Podobným spôsobom si našiel cestu k ovečkám valach Štefan Kučera. Dnes vládne v spoločnosti skreslený pohľad na baču, valacha či honelníka, postavy ktorých poznáme viac z rôznych šťavnatých vtipov, ale ich reálny spôsob života zostáva utajený.
Kto je vlastne bača? Jozef Slušňák privíta občas návštevníkov salaša v liptovskom kroji. Na hlave má klobúčik, spod ktorého sa smejú veselé oči, okolo pása sa vinie jánošíkovský opasok s lesklými mosadznými sponami. Pri nohách sa mu obšmieta čuvač Belo. Deti aj dospelí si idú oči vyočiť, akoby sa ocitli v rozprávkovom svete, ktorý s veľkou dávkou fantázie sprostredkúvajú Jakubiskove filmy a o čosi realistickejšie Benkove obrazy. Jozef Slušňák však žije v reálnom svete, spravidla je oblečený najmä v pracovnom odeve a od svitu do mrku sa veru nenudí.
Bača, povedané modernou rečou, je manažér chovu, je aj technológ, potravinár s mimoriadne rozvinutými zmyslami a schopnosťami spracovať mlieko v presne stanovenom čase na syr. Je aj človek, ktorý sa vyzná v počasí. Keď zbadá, že ovce sa náhle preháňajú po pasienku alebo zopár z nich začne krívať, veští to príchod dažďa. A bača je spolu s valachmi chlapom odvážnym, ktorý sa vie postaviť zoči-voči medveďovi či vlkom. A je tiež človek, ktorý sa nebojí života a práce osamote na samote. V sumáre je to človek s autoritou, rozvahou.
Klasická bačovská robota je iba naoko romantická, pýta si celého chlapa. O štvrtej ráno sa začína dojiť. Cez strungu prejde pri pôdoji rukami baču a jeho valachov po 110 oviec na každého. Že by práve táto neľahká práca odrádzala? Jozef Slušňák vraví, že všetko je vec zvyku. Jeho desaťročný syn Roman je už v strunge ako doma a nadojí pol druha gelety mlieka. Malé blonďavé chlapča nevysedáva pri počítači, ale je každú voľnú chvíľu na salaši. Vidí sa v otcovi a usiluje sa vyrovnať otcovi i mladému valachovi Štefanovi Kučerovi. Slušňák je presvedčený, že syn raz bude bačom ako on. Pravdaže, mal by chodiť do odbornej školy.
Aké školy potrebuje Slovensko
V Liptovskom Mikuláši majú Strednú odbornú školu polytechnickú. Hádajte, ktorý odbor je najžiadanejší? Agropodnikanie – agroturistika. Hlásia sa naň žiaci z celého Slovenska. Súčasťou odboru je aj práca a jazdenie s koňmi. Práve to priťahuje deti, ale príprava, ako zdôrazní riaditeľka školy Malvína Fuzáková Dvorožňáková, je komplexná, stredoškoláci sa zoznámia aj s chovom ďalších hospodárskych zvierat.
Sú však odbory, po absolventoch ktorých je na družstvách veľký dopyt, ale záujem o klasické poľnohospodárske profesie medzi žiakmi základnej školy sa blíži k bodu nula. Tohto roku napríklad vôbec na liptovskomikulášskej "polytechnike“ neotvorili odbor agromechanizátor – opravár. Ako už názov napovedá, sú všestranní v príprave mladých odborníkov pre poľnohospodárstvo aj potravinárstvo, ale chýba prirodzený záujem rodičov a detí.
Čím to je? Riaditeľka školy vraví, že okrem iného aj tým, že gymnáziá, obchodné akadémie či zdravotnícke školy zoberú na štúdium aj trojkárov a štvorkárov. Školy bojujú o počty žiakov a nehľadí sa vôbec na ich praktické uplatnenie. A výsledok?
Absolventi gymnázií idú rovno po maturite na rekvalifikačné kurzy. Je štát taký bohatý, aby financoval vzdelanie, ktoré neprináša nijaké praktické uplatnenie? Je to od základu pomýlené a na míle vzdialené reálnym potrebám praxe, myslí si Malvína Fuzáková Dvorožňáková.
Rezort školstva i samosprávny kraj by mali viac prihliadať na reálne potreby praxe. Liptovskomikulášska škola nachádza na hospodárstvach PPS Bobrovec dobré praktické zázemie – deti vidia, ako vyzerá skutočné poľnohospodárstvo, tu si uvedomia význam obsahu slova regionálne potraviny. Sú čerstvé, najbližšie k spotrebiteľovi. Študenti vidia tiež "v akcii“ tvorcov týchto potravín.
Bača Jozef Slušňák je vzor, ktorý môže a vie pozitívne ovplyvniť deti, je dokonalý praktik. A čo deti a ich rodičov mýli a odrádza od cesty do poľnohospodárstva? Napríklad známy televízny seriál Farmár hľadá ženu, "je to skrivený obraz o živote a práci poľnohospodárov“ – zhoduje sa Ľudovít Urbanovský s Malvínou Fuzákovou Dvorožňákovou.
Premýšľajme, ako na to
Médiá nepochybne významným spôsobom ovplyvňujú myslenie ľudí a ich predstavu o tom, ako funguje súčasné poľnohospodárstvo. Otázka znie, ako zmeniť uhol pohľadu na zmenami prechádzajúce poľnohospodárstvo, a nielen v médiách.
Viac pozornosti mu musí venovať samotný štát, a to na úrovni centra, ale aj samosprávneho kraja, okresu. No aj sami poľnohospodári by iste otvorili oči verejnosti, keby jej častejšie ukázali svoje hospodárstva.
Keby pútavou formou, takou, ako to robia v PPS v Bobrovci, predstavovali zrod syra, bryndze, chov a dojenie kravičiek a oviec a množstvo iných vecí, ktoré zostávajú za oponou výroby. Len zriedkavo má dieťa otca baču ako Romanko Slušňák, práve preto treba hľadať cesty a spôsoby, ako prebudiť v deťoch prirodzenú lásku k zvieratám, pôde a rastlinám. Poľnohospodárom v Bobrovci sa tento spôsob podnikania a dialógu s verejnosťou opláca.