Žiaden chlieb, len voda. A slzy. Tam žijú valasi

Váh si pohadzuje plť, ako sa mu zachce. Pltník Štefan Laštík vtipkuje, že vraj 90 percent pltníkov nevie plávať. Rieka sa pod Strečnom skrúca, tvrdé skaly obchádza a poddajnejšie črty zeme pomaly mení. Aj valasi prešli Tatrami a Fatrami ako tvorivá rieka. Nepriniesli však iba ovce, oštiepky, bryndzu. Ale najmä ekonomickú a sociálnu inováciu. Čo ak by aj dnes dokázala pomôcť podhorským dedinám, ktoré sa „topia“ a dramaticky vyľudňujú? Lenže, kde hľadať zvyšky kultúry starej stovky rokov?

24.10.2018 06:00
pastieri, výhľad, Koniakówo Foto: ,
Z Koniakówa sa stalo centrum poľského pastierstva.
debata (14)

Skúšame to Váhu na pltiach. Na Trase valašskej kultúry, ktorá sa postupne buduje od roku 2017. Prechádza Žilinským krajom do Sliezskeho a Malopoľského vojvodstva v Poľsku. Jej zastávkami nie sú mĺkve historické pamiatky, ale ľudia.

Ktorí napríklad vysvetľujú, že s valašskou kolonizáciou, ktorá prebiehala v severných Karpatoch od 14. do 17. storočia, sa spája oveľa viac povolaní, nielen pastierstvo. „Väčšina sa týkala spracovania dreva. Cez drevorubačstvo, výrobu šindľov až po pltníctvo,“ naznačuje etnológ Tomáš Mrázek. Hoci prvé zmienky o pltníctve pochádzajú už z 11. storočia, neskorší rozmach pltníctva úzko súvisel s valachmi.

Valasi putovali z Balkánu po horách. A ich potomkovia sa o niekoľko generácií neskôr vracali po riekach. Na šípovitých pltiach zo šiestich až šestnástich kmeňov zviazaných húžvami (mladé smreky). V horách sa zintenzívnila ťažba dreva. Splavovalo sa sezónne po Kysuci, Orave, celoročne po Hrone a najmä po Váhu.

„Drevo sa snažili predať na najbližšej píle v Bytči. Potom v Novom Meste nad Váhom. Alebo v Komárne. Ak neuspeli, plavili sa po Dunaji až do Čierneho mora,“ usmieva sa pltník spod čierneho klobúka. Gorali pri Dunajci majú podobný, len menší a červenú stuhu zdobia ešte lesklé mušle. Ulity porcelánovcov peňažných, ktoré pochádzajú až z Indického oceánu.

Nečakané väzby

„Bola to náročná cesta. Trvala šesť až osem týždňov. Pltník ju viac ako 10– až 15-krát za život nesplavil. Nuž a keď sa pltník dostal až k Čiernemu moru, mohol si prišiť na klobúk mušľu,“ vysvetľuje Laštík. Mušle dostávali pltníci aj od Turkov, ktorí nimi platili za plátno na plachty.

Je tu ešte jedno zvláštne „morské“ prepojenie. V Beskydskom múzeu Andrzeja Podżorského v poľskom mestečku Wisła sa skrýva za sklom nenápadná výšivka. Čierna, červená, bordová, krížikový steh typický pre celý karpatský oblúk. „Rovnakú ornamentiku však nájdete aj na 2 000 rokov starých výšivkách na Kréte v múzeu v meste Heraklion,“ upozorňuje nás riaditeľka múzea Małgorzata Kiereśová.

Goralská výšivka, akú možno nájsť aj na Kréte. Foto: Andrej Barát, Pravda
výšivka, Gorali Goralská výšivka, akú možno nájsť aj na Kréte.

A do tretice. V gréckych horách žijú komunity (napríklad v dedine Metsovo), ktoré podobne ako kedysi podhorské obce na Slovensku a v Poľsku dodnes udržiavajú dve sídla. Letné (v okolí Terchovej sa nazývali cholvarky, na Honte, v Hrušove lazy, niektoré rodiny tu stále využívajú dva domy) je ukryté vysoko v horách. Do zimného schádza celá dedina aj so školou, lekárňou, obchodmi a obrovskými stádom oviec dlhé kilometre nižšie do doliny. Používajú podobný ovčiarsky slovník ako slovenskí či poľskí pastieri – šuta (ovca bez rohov), kornuta (ovca rohatá), bila (biela ovca).

Volajú sa Vlachi. Pripravujú taký istý syr ako bačovia v slovensko-poľskom pohraničí. Údia oštiepok. Robili aj bryndzu. Hoci od nej upustili a dnes vyrábajú skôr fetu. Všetky tieto zvláštne prepojenia majú na svedomí valasi, ktorí prenikli oveľa hlbšie ako len do farebnosti, chutí a rýdzeho slovníka karpatského oblúka.

Hrdí a slobodní

Pltník si rázne pritiahne pádlo. Rieka sa skrúti. Akoby si aj Váh chcel privinúť vrch Domašín. Alebo rozdrúzgať? Unáša nás Domašínsky meander, ktorý je najväčšou riečnou zákrutou v strednej Európe. Váh sa tu vrýva do Malej Fatry a delí ju na Lúčanskú a Krivánsku časť.

Ocitáme sa na starobylom rozhraní – stredovekého sveta, v ktorom sa sídla viazali k rieke, a horského, ktoré kolonizovali valasi. O čosi vyššie sa do Váhu vlieva Varínka. Prví valasi vstupujú do jej údolia v roku 1495. Spomína sa obec Belá. Terchová aj Zázrivá vznikli neskôr. „Majitelia panstiev valachov pozývajú, aby mali úžitok z dovtedy málo využívaných pozemkov v horách,“ prezrádza Peter Madigár, manažér projektu Trasa valašskej kultúry.

Pltník Štefan Laštík pod Strečnom. Foto: Andrej Barát, Pravda
pltník, Strečno Pltník Štefan Laštík pod Strečnom.

Zrazu všetky tie divé a tajomné črty krajiny, o ktoré dovtedy akoby nik nestál, dostávajú meno. Beskid, čertež, črchľa, grapa, kikuľa, magura, hoľa, baba, grúň, kýčera, minčol. V kopcoch slovensko-poľského pohraničia sa však stretalo viacero prúdov Valachov. A tí neprinášali len názvy, ale aj konflikty.

„Hranice panstiev v horách boli nejasné, majitelia si často medzi sebou vybavovali účty,“ naznačuje Madigár. Domašínsky meander stráži z jednej strany Starhrad (hrad Varín) a z druhej hrad Strečno. Oba boli svedkami zemepanských vojen. „Kradli si ovce, odháňali stáda, napádali salaše. Konflikty boli aj medzi valachmi. Boli to hrdí, slobodní ľudia. Asi to neboli jednoduché povahy,“ smeje sa Madigár. Ešte aj pesnička sa zachovala. Prečo sa pobili Terchovci s Belanmi, pre tú jednu lúčku, čo je medzi horami…

Valaška

Valasi spočiatku kočovali. V písomných prameňoch sa spomína, že pásli medzi Belou a Lúčkou až po poľské hranice. Valašská kolonizácia nepredstavovala masy ľudí. Miestne obyvateľstvo sa s valachmi miešalo, postupne sa pridávalo k ich spôsobu života. Až neskôr vznikli trvalo osídlené osady. Ako napríklad Čadca.

Je zaujímavé, že do konca 15. storočia sa odev vidiečanov a mestských ľudí výrazne neodlišoval. Zmeny prichádzajú s módou šíriacou sa v mestách, no svoj vplyv mala aj čoraz intenzívnejšia valašská kolonizácia.

„Zasiahla celé hornaté Slovensko, no dôsledky sa prejavili aj v južných oblastiach,“ hovorí etnológ Mrázek. Bolo to vidno napríklad na materiáloch. Začalo sa viac používať domáce súkno. „Vyrábali sa z neho nohavice, hune aj niektoré súčasti ženských odevov,“ dodáva etnológ, ktorý kroje zbiera aj šije repliky.

„Valašské“ súkno si ľudia obľúbili, pretože bolo mimoriadne odolné. Malo dobré klimatické vlastnosti. V lete chladilo, v zime hrialo. A to vďaka valaške, druhu ovce, ktorú si valasi priniesli so sebou, s omnoho dlhšou, hrubšou a nepoddajnejšou vlnou ako u západných plemien.

Hlbší etnografický výskum je však podľa Mrázka čoraz ťažší. „Pretože mnohé odchádza do zabudnutia. V Terchovskej doline už nežije žiaden nositeľ tradičného odevu. Ešte pred dvoma, tromi rokmi žili ženy, ktoré boli dennodenne oblečené v kroji. Jedna z posledných zomrela vlani v Lysici,“ hovorí etnológ. Blednú farby, zahmlievajú sa názvy. Aj slovo valach dnes v slovníkoch označuje len pastiera. Na pôvodný špecifický prínos valachov sa takmer úplne zabudlo. Čo ak sa zachovala chuť valašskej kultúry?

Mir

Popri Váhu vábia reštaurácie – „salaše“. Drevené i krikľavé, obyčajné, náhodne sa zastavujeme v jednej z nich. Koštujeme halušky, pirohy, baraninu. Výborné, no Józef Michałek, valašský vojvoda z poľskej obce Koniaków, sa zrazu pýta na pôvod. „Baranina je z Metra. Bryndza tiež z veľkoobchodu,“ odpovedá čašníčka. Smola. Michałek pomyká hlavou. Pýtame sa ho, čo sa ešte mohlo zachovať z valašskej kultúry?

„V horách nebolo chleba. Tam je chlebom syr,“ rozhovorí sa. Ľudia na Slovensku aj v Poľsku predtým chovali ovce na úhoroch. Aj to iba na mäso, vlnu, kožu. Poznali síce syr, no na jeho výrobu potrebovali tri dni, kým vykvasil. „Valasi však prišli s technológiou, vďaka ktorej bol syr hotový za 15 až 30 minút,“ dvíha obočie. Tajomstvom bol kľag (kľak, tlag, klaga). Syridlo, ktoré sa získavalo zo sušených zvieracích žalúdkov namočených v zohriatom slanom rôsole. „A tento spôsob znamenal revolúciu.“

Školáci vyrábajú syr pred mobilnou kolibou. Foto: Andrej Barát, Pravda
koliba, výroba syru, Školáci vyrábajú syr pred mobilnou kolibou.

Dovtedy ľudia bývali väčšinou pri vode. „No keďže sa nový syr vyrábal rýchlo a vydržal dlho, ľudia mohli dlhšie vandrovať po horách a ešte intenzívnejšie ich osídľovať,“ hovorí vojvoda. „Valašská kultúra je prastará, vychádza z pastierskej a má pôvod v Byzancii. Práve valašská kultúra je tou druhou nohou, na ktorej stojí európska civilizácia,“ presviedča.

Vo valašskej kultúre bola na prvom mieste dohoda. Bača nehospodáril na vlastnom, ale na prenajatom. Neuživil by sa bez dohody s vlastníkmi pôdy, pretože bača nevlastnil žiadne polia, pasienky. Potreboval sa dohodnúť gazdami, aby nazhromaždil dostatok oviec, samotný bača ich vlastnil iba zopár. A bolo sa treba dohodnúť na prenájme – na syre.

„Volalo sa to mir. Mir znamená pokoj. Od čoho závisí pokoj na svete? Od spravodlivého rozdelenia statkov,“ odpovedá vojvoda. Mir značí aj mieru. „Mirovanie“ sa dodnes robí na Jána na ukrajinských a rumunských salašoch. Ide o skúšobné dojenie. Zisťuje sa dojivosť oviec toho-ktorého gazdu a podľa toho sa zadeľuje vyrobený syr. Práve tieto idey v poľskom pohraničí v obci Koniaków ožili.

Had

No kým prejdeme cez hranicu do Poľska, zastavíme sa ešte na Balkáne. Tak Zázrivčania dodnes volajú lokalitu v Hornej Plešivej. Podvečerné slnko spomedzi mrakov prehľadáva na lúke drevenicu, mohutné stromiská a fialové jesienky. V diaľke lúče presvecujú vysoko položené sedlá v Krivánskej Malej Fatre. „Na týchto hrebeňoch bolo viacero salašov. Dodnes sa dá z krajiny odčítať, že vrch pohoria dotvorili valasi klčovaním a neskôr pasením,“ hovorí Madigár.

V Medziholí sa páslo ešte pred 50 rokmi. V tých končinách boli dokonca dva salaše. „Môj otec spomína, ako hnali ovce až do Veľkého Rozsutca ešte po vojne. Vtedy mal 15 rokov,“ ukazuje nám zvonkár Stanislav Otruba.

Pohľad na Veľký Rozsutec z Balkánu. Foto: Andrej Barát, Pravda
10zazriva 2x Pohľad na Veľký Rozsutec z Balkánu.

Ako to u neho cengá. Búcha, duní, klepe. „Stačí, aby mal zvonec o desatinku hrubší plech a hneď má iný zvuk,“ vysvetľuje, ako tvaruje šuliar. Každé stádo malo iný zvuk zvoncov. Ovce majú výborný sluch, takto samy vedeli, kam patria. „Zvonec je pritom jeden z najstarších hudobných nástrojov. Odháňal zlo. Zmiju,“ pridáva sa vojvoda Michałek. Zmija zvonec síce nepočuje, má slabý sluch, no vníma silné vibrácie.

Dnes ľudí z hôr nevyháňajú besy. Ale nedostatok práce, neperspektívnosť, úpadok. V podhorských dedinách naprieč celými Karpatmi chýbajú celé generácie, akoby ich jediným údelom bolo zarásť lesom a stať sa podivuhodnou atrakciou ako v Poloninách. Cik-cak. Ako had sa vlní cesta k poľskému Koniakówu, odkiaľ tiež odchádzali ľudia. Dnes sa vracajú.

Prvý bača. Posledný pastier

V Koniakówe nebolo pred 15 rokmi bryndze, oštiepka, oviec. Len náznaky agroturistiky. Posledný salaš si tu pamätali pred vojnou.

Piotr Kohut cítil, že je zakorenený vo valašskej kultúre. Odmlada nosil goralský kroj, hral goralskú muziku. No cítil, že je to málo. Chýbalo mu niečo, čo by všetky prvky, kroj, hudbu, zvyky, prepájalo do ucelenej identity. Bol ešte dvadsiatnik, keď sa rozhodol byť bačom. A pokúsil sa obnoviť mir.

Tých zopár gazdov v Koniakówe v tom čase chovalo kone, zopár kráv, svine. Ale kučeravé hoviadka žiadne. Ovce prinášali len útrapy. „Na prvý redik (jarné sústredenie oviec od gazdov) v roku 2004 sme doviezli 40 oviec. Prišla sa pozrieť celá dedina. Obzerali sa, čudovali. Lenže hneď o rok sa k nám pridali ďalší,“ zvýši hlas vojvoda Michałek. Dnes má bača Kohut asi 300 vlastných oviec a berie tisíc ďalších od gazdov v dedine, ktorí sa rozhodli investovať. Pasú ich na 150 prenajatých hektároch. Čo z toho majú?

„Mir. Historicky to bol syr. Dnes je to okrem syra aj peniaz. Mäso z barana. Tiež služba, ľudia si nemusia zadovážiť alebo požičiavať traktor na kosbu,“ vysvetľuje ovčiar. „U nás sa stále hovorí. Keď bol salaš, dedina žila. Keď salašu niet, dedina upadá. A dnes? Predávame syry, bryndzu, baraninu. Chodia sem turisti, je tu práca. Ekonomika znova funguje,“ mieni. Chceli vytvoriť regionálny produkt, dostať ho do reštaurácií priamo, nie cez sprostredkovateľa. Aby ľudia nejedli baraninu z Nového Zélandu.

Hoci v Koniakówe nebolo salaša, na ktorý by mohli nadviazať, ešte stále si ľudia pamätali zvyky. Okrem rediku je to rôsadz. Jesenné sťahovanie z pastvín alebo mitrovanie, čo bolo niekde na Demetera (na Mitra) alebo na Michala. Koncom októbra sa bude z poľského pohraničia hnať hlavnou cestou 7 000 oviec. A tisícky ich znova poženú rovnakou cestou na jar. Autá musia stáť. Všade sa tisnú zvedavci, ľudia kupujú syry. Nevídali?

Vďaka ovčiarstvu poľské pohraničie napreduje. Foto: Andrej Barát, Pravda
ovce, paša, salaš, pastieri Vďaka ovčiarstvu poľské pohraničie napreduje.

Hlavnými ulicami Madridu sa každý rok koncom októbra preženie 10-tisícové stádo oviec v rámci Fiesta de la Trashumancia, festivalu ktorý pripomína storočia trvajúcu migráciu hospodárskych zvierat.

Bača Kohut inšpiroval stovky ľudí. Dnes je v poľskom pohraničí od Tešína až po Biesczczady asi 100 bačov, ktorí začali robiť „po starom“. Stránia sa mechanizácie, oštiepky chystajú ručne. Každý vlastní možno iba 100, 150 oviec, no vyháňa dokopy asi 1 500-členné stádo pozbierané od ďalších gazdov, ktorých presvedčili, aby kúpili ovce. „95 percent terénu, na ktorom pasú, nie je v ich vlastníctve,“ upozorňuje Michałek. Nikto nepotreboval skúpiť ohromné lány ani veľké počty oviec. Dohodli sa.

Hoci majú starosti ešte s jednou časťou dohody. „Pastierska práca je dobre platená. Ale je to ťažká, psychicky náročná robota. Pol roka ste preč. 24 hodín pri ovciach. Málo ľudí z miestneho prostredia to vydrží,“ dodáva vojvoda. A tak kým na Spiši robia pastierov Rumuni, u poľských goralov sú to zas Ukrajinci.

Valasi divokého západu

Vlny Koniakówa halí večerný opar. Sme len kúsok od hranice so Slovenskom, no krajina akoby sa obrátila naruby. Kým v Terchovej, Zázrivej sa sídla krčia v tme pod horami, tu sa usadlosti rozsypali na samých vrcholkoch.

„Rozhliadnite sa. Tu všade boli kedysi salaše. Dupne, Beskydek,“ vyratúva vojvoda kopce. „Valasi boli slobodní a prevažne protestanti. V polovici 19. storočia im Habsburgovci zabrali a zničili salaše. Na pasienkoch vysadili smrekový les. Väčšinu valachov zatvorili do českého väzenia v Mírove. Niektorým sa pred prenasledovaním podarilo ujsť.“

Michałek nalistuje v jednej knižke fotografiu drsných kovbojov na americkom divokom západe. „Valasi utiekli do amerického štátu Wyoming, blízko Yellowstonského národného parku. Chovali kravy. Niektorí však zostali pri ovciach. V štáte Idaho sa dodnes na Michala robí redik,“ usmieva sa vojvoda.

Na Baraniu horu, druhý najvyšší vrch Sliezskych Beskýd, sadla noc. Miestni tomuto kraju hovoria – začína sa v ňom voda a končí sa chlieb. Alebo – kde sa končí chlieb a začínajú slzy. V Baranej hore v spleti stružiek pramení rieka Visla. A po dlhej odmlke tu znovu pramení aj pastierstvo.

Vziať dom na plecia

Opúšťame pasienky, krútime sa po cestách v tieni vysokých smrečín, keď sa nás vojvoda Michałek zrazu opýta. „Viete, čo bola najväčšia vzácnosť pre valachov? Chlieb. Mali ho na Vianoce.“

Aby sme hlbšie porozumeli valašskej kolonizácii, schádzame nakrátko z hôr do zvlnenej roviny. Do krajiny, ktorú tvárnila omnoho staršia kultúra – roľnícka. No už aj jej črty a prvky sa pomaly presúvajú do spomienok, do múzeí, dokonca aj tie mladšie spred 50 až 100 rokov. Na jednom mieste ich sústreďuje a uchováva Chlebowa Chata (Chlebová chata). Motyky, rýle, pluhy, mangle, nákovy, chomúty, maselnice, vejačky, traktory. Všemožné náradie sa hromadí v dreveniciach, pitvory, pôjdy sú plné náčinia.

Zbigniew Wałach predvádza pastiersky roh. Foto: Andrej Barát, Pravda
roh, pastier Zbigniew Wałach predvádza pastiersky roh.

„Starým ľuďom sa u nás tisnú slzy do očí,“ hovorí zakladateľ Marian Dudys. Spomínajú, ako namáhavo si mútili maslo. Ako žali, mlátili, preosievali, mleli. Až potom mohli miesiť cesto na chlieb či placky. Z každodennej driny je dnes workshop pre školákov a cez víkendy pre dospelých. Rukami tľapkajú chlebovú placku akoby to bola vzácnosť z iného sveta. A potom sledujú, ako sa vlní a nafukuje v peci. No prečo sme práve tu?

„V roľníckej kultúre sa majetok hromadil na jednom mieste,“ prezrádza vojvoda Michałek a rozhadzuje rukami po dvore. Poľnohospodárska usadlosť sa skladala z obytnej stavby, stodoly a ďalších budov, v ktorých ľudia vŕšili zbožie a náradie. „V pastierskej kultúre si ľudia nosili majetok so sebou. Vymysleli si obydlia, ktoré si mohli vziať na chrbát a premiestňovať sa s nimi.“

V Kozej farme (Kozia zagroda) sa naozaj krčí malá koliba. Steny má z pokrútených, prepletených dosák. Konštrukcia je pevná, no dá sa ľahko rozložiť. Dnu je kotlík. Vatra. „Niekto vidí šťastie v hromadení majetku. Iný zas v tom, že žije slobodne,“ hovorí Michałek, zatiaľ partia žiakov pred kolibou mokrými rukami tľapká horský chlieb. Syr.

Moderný valach

Habsburgovci nevyhnali z Baranej hory všetkých valachov. Ponáhľame sa po strmej ceste, jedinom prístupe k statku Andrzeja Cieślara. V zime zapadne a sú odkázaní sami na seba.

Jeho rodina hospodári na rovnakom kusisku hory už od 17. storočia. Majetok nikdy nedelili, nedrobili. Andrzej ako najstarší syn podľa tradície prevzal gazdovstvo, usídlil sa tu. Jeho otec robil v lese, dedo obchodoval s drevom. No pradedo bol slobodným gazdom. Pásol ovce. „Bol oslobodený od panských povinností, platil iba desiatok. Zo sto oviec desať.“

Hoci mal Andrzej niečo, od čoho sa mohol pevne odraziť, jeho „valašský príbeh“ sa vyvŕbil trochu inak. Na investície si šiel zarobiť v 90. rokoch 20. storočia do Nemecka do lesa. Pracoval s jedným Nemcom. Keď sa nemeckého kolegu pýtal, prečo nechodí do roboty zavčasu ako on, povedal, že najprv musí podojiť 100 kráv. Zaskočilo ho to. „Pomyslel som si, že ak si nemecký gazda musí privyrábať ešte aj v lese, v Poľsku nemám žiadnu šancu.“

Chlebová placka. Foto: Andrej Barát, Pravda
Chlebová placka, oheň Chlebová placka.

Stavil na agroturistiku. Statok nazval U gazdy (U gazdu). Postavil sedem izieb, jeho brat ďalších sedem. K tomu zhlobili jedáleň pre 50 ľudí. Aj oni organizujú workshopy pre školy. „Chováme kravy, kone, kozy, svine. Niektoré máme len preto, aby sme ich mohli školákom ukazovať,“ priznáva Cieślar. A oviec? 50.

Gazda sa rozhliadne navôkol. Kedysi sa tu všade páslo. „Habsburgovci nám však zabrali 80 percent pasienkov,“ ukazuje fotokópiu starej katastrálnej mapy z 19. storočia. „Keď môj dedo chodil kradnúť drevo do lesa, hovoril, že nekradne. Ale ide do svojho,“ rehoce sa. Nuž a pôvodné pasienky uživili nie 50, ale stovky oviec. Taký počet uživil celú komunitu.

Tisíce malých nádrží

Barania hora stmavne pod tichým dažďom. „Habsburgovské“ smrečiny po 150 rokoch schnú. Monokultúru nezastaviteľne hlce lykožrút, ako aj v Česku a na Slovensku. Smrekové monokultúry boli pohotovou, no kontroverznou odpoveďou na masívne odlesnenie krajiny, na ktorej mali valasi podiel.

„Chudobné“ lesy však nahradili „bohaté“ lúky. Základom pre správne fungovanie ekosystémov je biodiverzita. A vojvoda Michałek je presvedčený, že pastierstvo prispievalo k biodiverzite celého regiónu. „Vedecké štúdie dokazujú, že v tých horských národných parkoch, kde sa obnovili tradičné hospodárenie, pastierstvo, je vyššia biodiverzita. Aj človek sa podieľa na rôznorodosti prírody.“ A ovca je kľúčom.

Pripomienkou zhabaných a zarastených pasienkov je napríklad aj krásna prilbica tuhá moravská s modrofialovými kvetmi. Kde sa nepasie, ustupuje.

Tajomstvo biodiverzity sa skrýva v drobných pôdnych organizmoch, ktoré človek nevidí. Pravidelné hnojenie a spásanie ovcami im prospieva. Darí sa mikroflóre, tá priťahuje mikrofaunu, kvety, chrobáky, motýle, vtáky a tak ďalej. Spásaná lúka prekypuje pestrosťou foriem života. A navyše, je skutočne krajom, kde sa „začína voda“.

Ak sa totiž lúka zanedbá, nespása, nechá sa zarásť, či sa iba zmulčuje, voda po nej iba steká. „A rýchlo zbehne na pole a odtiaľ do dediny. Nebezpečenstvo veľkých povodní rastie,“ upozorňuje Michałek. No ak sa pasie, tráva neleží, neprekrýva zem, do ktorej môže dážď vsakovať. A ovce zanechávajú za sebou odtlačky. „Tisíce a tisíce mikroretenčných nádrží.“

Kde je pravda?

Znie to rozprávkovo. Krásna krajina, odolná, pestrá, pasúce sa ovce. V reštauráciách v Koniakówe prízvukujú, že džem, maslo, bryndza, baranina, to všetko pochádza priamo od nich. No do tváre pichá stolovníkom ostré poludňajšie slnko. Ako vlastne presvedčili ďalších ľudí, aby sa k ovčiarstvu pridali? Veď z identity, z tradície, ekológie sa bača nenaje.

Ovčia vlna. Foto: Andrej Barát, Pravda
Ovčia vlna. Ovčia vlna.

„Z každých 100 oviec má bača 50 litrov mlieka denne. To predstavuje 10 až 12 kilogramov syra. Ak má však 40 kilogramov syra, denne zarobí 1 000 poľských zlotých (asi 233 eur). Všetko sa dá presne vyrátať, koľko oviec, kráv musíš mesačne podojiť. Koľko z toho, čo si zarobil, dáš paholkom, na odvody, koľko syra dáš gazdom. A to sme opäť pri mire. Dohode,“ naznačuje Michałek. Dnes bačovia ako Kohut nestíhajú vyrábať, toľko majú objednávok.

Vojvoda však priznáva, že aj ovčiari z Koniakówa podobne ako slovenskí gazdovia na začiatku vyvážali jahňacinu najmä do Talianska. Organizujú workshopy, na ktoré pozývajú šéfkuchárov, snažia sa ich presviedčať, ako je výhodné objednať si mäso priamo od gazdu, ako si pritom môžu naporciovať celé kusy podľa vlastných potrieb. Nie všade uspejú. Niektoré reštaurácie stále vyžadujú „štandardizovaný kus mäsa“. Ideálne z Nového Zélandu…

Svahy ticho cengajú. Vtom sa do Baranej hory oprie mohutný zvuk pastierskeho rohu z jelše. Odrazí sa späť. Desať kilometrov, tam a späť. Takto sa valasi vyžalovali. „Aj ja sa niekedy takto s kamarátom ďalším hudobníkom pozhováram,“ rozpráva hudobník Zbigniew Wałach. A predvedie ďalší archaický nástroj na komunikáciu – triapolmetrovú trombitu.

Večer pretína rezký zvuk hrubo opracovanej palice – píšťaly z javora. Wałach potom trilkuje na šesťotvorovej píšťalke, vzápätí na gajdy, až sa napokon snaží divákov roztancovať s korýtkovými husľami.

Wałach nezbiera notové záznamy. Nepátra po valašskej hudbe v archívoch. „Chcem to robiť poctivo. Hrám to, čo hrala moja rodina, ktorá ľúbila spievať. Notový záznam nemusí zachytiť všetky tie nuansy, ktoré sme si odovzdávali v rodine z generácie na generáciu. Toto je pravdivé.“

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #Tatry #Fatra #valasi #plte #pastieri