Polovica národných parkov sa premení na bezzásahové územia, kde človek nebude môcť ťažiť a kde bude vládnuť príroda. To sľubuje novela zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorej návrh predložilo ministerstvo životného prostredia.
A hoci ochranári tento návrh vítajú, vyzvali pred niekoľkými dňami verejnosť, aby sa pridala k hromadnej pripomienke. Háčik vidia v termíne. Zmena má totiž nastať až v roku 2022.
„Máme obavu, že počas tohto obdobia dôjde k vydrancovaniu lesov na území národných parkov,“ píše sa v pripomienke, pod ktorú sa podpísali Inštitút pre ochranu prírody, WWF Slovensko, Bratislavské regionálne ochranárske združenie, Slovenská ornitologická spoločnosť/Birdlife Slovensko, VIA IURIS a iniciatíva My sme les. Termín chcú posunúť skôr.
Je otázne, či sa to dá urýchliť, keď štát ešte stále nevie, kde vezme milióny eur na kompenzácie pre vlastníkov lesníckych pozemkov. No faktom je, že koncom septembra už stihli lesníci zo štátneho podniku Lesy SR, vojenských lesov a súkromných lesov podať desiatky žiadostí o výnimky, aby mohli ťažiť v najvzácnejších lesoch. Ak by všetky výnimky dostali, vyťažilo by sa v nich 1 700 nákladných áut dreva.
„Ide o frontálny útok na naše najvzácnejšie lokality. Týka sa to takmer každého regiónu Slovenska,“ vyhlásil Martin Lakanda, generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody SR, ktorá už vydala usmernenie pre kolegov v regiónoch, aby stáli prísne za princípom bezzásahovosti. Akoby to nestačilo, Štátna ochrana prírody najnovšie preveruje výrub v Národnej prírodnej rezervácii Demänovská dolina, kde nikto nežiadal o výnimku.
Útok. Protiútok. Ochranári verzus lesníci. Opäť sa môžu rozvíjať plamenné debaty o lykožrútovi, o (ne)schopnosti prírody poradiť si s kalamitami, o klimatickej zmene. O absurdne protichodnej lesníckej a ochranárskej legislatíve. O holinách v národných parkoch. O vytrácajúcom sa pralese, v ktorom dožíva hlucháň hôrny.
Presunieme sa však úplne inam. Mimo národných parkov, rezervácií, pralesov. A predsa do krásneho lesa.
Buk buk dub dub
Jesenné slnko sa preberá v žlto-červených listoch. Uskakuje pomedzi sivé, čierne či fľakaté kmene, tenké, hrubé, mladé, staré. Nebyť lesnej cesty, človek by v záplave rozmanitých farieb, tvarov a štruktúr nepovedal, že sa na Drieni rozprestiera hospodársky les. Patrí obci Veľký Folkmar. Nachádza sa vo Volovských vrchoch, vo východnej časti Slovenského rudohoria.
Ak by sa polovica národných parkov skutočne zmenila na bezzásahové zóny, išlo by dokopy iba o 7 percent všetkých slovenských lesov. Čo však tých zvyšných 93 percent lesov, zväčša hospodárskych, ktoré zaberajú viac ako tretinu rozlohy krajiny? Nemala by sa spoločnosť konečne zaujímať aj o ne?
Foto: Andrej Barát, Pravda
Riaditeľ lesného podniku Michal Tomčík zastavuje pri širokom už prerastenom rúbanisku. Do roku 2014 tu hospodárili štandardne – „rúbaňovým“ spôsobom. Vyrúbal sa pás široký 50 metrov, dlhý 800 metrov. V tomto obdĺžniku sa vyťalo všetko rad za radom v dvoch etapách v priebehu 10 rokov. Zostala obrovská plocha, na ktorú pražilo slnko, kde sa preháňal vietor a kde sa pokúšali prežiť mladé stromčeky.
„Tento spôsob bol z legislatívneho hľadiska v poriadku. No z hľadiska ekonomickej stability našej firmy to bola cesta do záhuby,“ naznačuje lesník. „Pozrite. Na rúbanisku dnes rastie len buk, hrab, buk, hrab. Ešte breza. Vytráca sa pestrosť.“
„V roku 2015 sme však prešli na prírode blízke hospodárenie, ktoré je založené na výberných spôsoboch ťažby. Upustili sme od rúbanísk a začali sme sa zaoberať každým jedným stromom zvlášť,“ hovorí lesník a pohľadom sa vráti do pestrofarebného lesa, ktorý nás privítal. Na pútavej jesennej „maľbe" sa podieľa buk, smrekovec, javor, jedľa, lipa, brest, hrab, dub. Stromy si tu príroda „sadí“ sama. Náklady na vysádzanie sú minimálne. „A pritom sa pozeráte na les, kde pred tromi rokmi prebehla ťažba,“ usmieva sa lesník. Ako je to možné?
Naša voda je aj vaša
Volá sa to výberkový spôsob. Michal Tomčík sa s dnes už nebohým lesníkom Ladislavom Alcnauerom prechádzal krížom-krážom po každom poraste niekoľko dní. Zvrchu až na samý spodok. Než nejaký strom odsúdili k ťažbe, obzerali si ho z viacerých strán. Pri každom si zapísali druh, hrúbku, kvalitu. Zhodnotili jeho význam v poraste. „Aj sme sa pri niektorých stromoch povadili,“ smeje sa.
A keď došlo k ťažbe, nenechali vyholiť „polovicu“ hory, nepílili všetky stromy zaradom. Ale vyberali každý strom zvlášť. Aby zachovali diverzitu. Pretože pestrosť znamená silu. Odolnosť proti chorobám, kalamitám, horúčavám. „Každá drevina má iné mechanické vlastnosti. Inú mechanickú odolnosť proti vetru, iný režim hospodárenia s vodou. Celkovo to vytvára estetickejší dojem, ako keď je v lese jednoliata hmota,“ vysvetľuje pán Tomčík. A ešte čosi.
Foto: SUMITOMO FORESTRY
Spod nasiaknutého podložia vytryskuje voda. „Ak by sme odvážili jeden kubík surového buka, vážil by asi 1 150 kilogramov. Ak by sme ho vysušili na nulovú vlhkosť, dostali by sme sa na hmotnosť 650 kilogramov. Zvyšnú hmotnosť tvorí voda,“ rozpráva lesník a ďalej vyratúva. Pri ostatných druhoch stromov je to iné, priemerne je však v jednom kubíku dreva 400 litrov vody. Zásoba folkmarského lesa je zhruba 350-tisíc kubíkov dreva.
Zadržiava 140 miliónov litrov vody. „Toľko vody je v tejto chvíli obsiahnutej v našom lese len v dreve. Koľko jej máme ešte v listoch? A v pôde? Alebo v koreňoch? A teraz si predstavte, čoby sa stalo, keby tá špongia menom les zmizla. Les musíme chápať ako našu veľkú spoločnú prírodnú klimatizáciu, ktorú si nesmieme dovoliť vypnúť alebo vyradiť z prevádzky! Veľký Folkmar má vlastný zdroj pitnej vody s dennou spotrebou okolo 70 až 120 kubíkov. Pre obec s 1 000 ľuďmi by to bol veľký problém, ak by tento zdroj vypadol,“ hovorí.
Na rúbanisku nielenže niet živých stromov, ktoré by vodu zachytávali. No aj pôda stráca schopnosť vodu zadržiavať. Drolí sa pod vplyvom horúčavy, rozfukuje ju vietor. „Narúša sa celý systém, vďaka ktorému voda vsakuje do hlbších pôdnych horizontov,“ vysvetľuje lesník.
Ak sa neodlesňuje plošne, ekosystém sa zachová. Prírode blízke hospodárenie je podľa pána Tomčíka tou najschodnejšou cestou, ako udržať priaznivý hydrologický režim v krajine. „Profit z takto zadržaných zrážok nemá len Veľký Folkmar či neďaleká Gelnica. Ale aj Bratislava. Náš les prispieva do celého súkolesia globálneho klimatického režimu.“
Dokáže však človek správne rozhodnúť, ktorý strom smie zostať a ktorý nie?
Gény lesa
Blížime sa k mohutnému buku, ktorý má asi 100 rokov. „Má pekný objem aj rozmery. Mohli by sme povedať, že z hľadiska dreva svoju úlohu už splnil. No rozhodli sme sa ho nechať, nech ešte viac zmohutnie. Je krásny rovný, nie je točitý, takmer pravidelný, s minimom chýb. Nie je vylúčené, že skončí na dražbe ako mimoriadne cenný výrez.“
Vzápätí sa krčíme v tieni ešte hrubšieho buka, možno najväčšieho velikána v celom lese. Tento lesníci ponechali, nech sám prirodzene dožije. Zbútľavie, spadne, zlomí sa, začne hniť. A bude domovom pre rôzne druhy vtákov a hmyzu.
Práve dražba je podľa Tomčíka dôstojný spôsob predaja dreva. A sľubný, keď sa oplatilo pricestovať Nemcom, Rakúšanom na východ Slovenska, aby si kúpili pekný dub či javor. Na prvú dražbu, ktorú Obecné lesy Veľký Folkmar zorganizovali, prišlo 22 firiem, z toho šesť zo zahraničia.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Nechávajú vo Veľkom Folkmari rásť len pekné, rovné stromy? Nie celkom. Je pravda, že sa snažia dopestovať predovšetkým kvalitu, no gény lesa podľa Tomčíka tvoria aj zúverené stromy. „Každý strom je špecialista. Točitý má vysokú odolnosť proti vetru, nezlomí sa. Dvoják (strom, ktorý má dva kmene) je odolný proti vyvráteniu, má väčšiu stabilitu z hľadiska bočného tlaku. Les má v génoch zabudované všetko, čo v budúcnosti potrebuje. Aby prežil, musíme v ňom ponechať všetky gény a pestovať nielen rovné drevo, ale aj hrčavé, pokrútené,“ presviedča pán Tomčík.
Menej stromov za viac peňazí
Zaujímavý je pohľad na ekonomiku. Obecné lesy Veľký Folkmar v súčasnosti fungujú najmä z predaja takzvaného nekvalitného dreva alebo vlákniny, podiel na predaji predstavuje 71 percent. Tie kvalitné stromy nechávajú v poraste. Veria, že sa to raz preklopí. Predpokladajú, že o niekoľko rokov budú ťažiť menej dreva. No kvalitného.
Rozdiel v cene môže byť aj 10 až 30 eur na kubíku. V prípade jaseňa, z ktorého sa vyrábajú lyže, palice, športové potreby, podlahy, to môže byť viac. Pristavujeme sa pri krásnom javore, ktorý chcú nechať rásť aj 20, možno 30 rokov. Oko odborníka už teraz z neho kreše husle, gitary. Ak nájde tie správne rezonančné vlastnosti, rozdiel v cene na dražbe môže byť dokonca 10– až 20-násobný.
Vtom nás však pán Tomčík karhá, žeby to bol len príliš úzky pohľad na les. Cez hodnotu dreva. Už sme zabudli na hodnotu vody, vzduchu?
Folkmarský les neprestáva udivovať. „Odtiaľto sme zobrali asi 20 kamiónov dreva,“ hovorí lesník uprostred porastu, ktorému laik môže sotva niečo vyčítať z estetického dojmu. „Tu sme zas vybrali 87 kubíkov z hektára, čo je pomerne silný zásah,“ rozpráva na svahu, v ktorom sa pekne striedajú mladé aj staré stromy, jasene so smrekmi, brezami, hrabmi, jedličkami, javormi a bukmi. Ich priemerný vek je 105 rokov. Niečo tu však nesedí – všade chýbajú ryhy a polámané, poničené stromy po ťažbe.
Operácia, ktorej chýbajú chirurgovia
Pán Tomčík nás vedie k odpílenému pňu a smeje sa, vraj nám ho ukazuje preto, aby sme mu verili, že sa tu ťažilo. No v skutočnosti sa v tomto odpílenom pnisku, v jeho tvare a vo zvláštnych zárezoch skrýva kľúčový aspekt hospodárenia vo Veľkom Folkmari.
Načo by lesníci precízne hodnotili každý strom, ak by došli robotníci a spílili ho nehľadiac na to, kam spadne, že pri tom poláme ďalšie stromy? A potom by ho váľali a ťahali po pôde zanechávajúc hlboké ryhy? Nie. „Každý zásah v lese musíme považovať za zložitú operáciu živého organizmu,“ vysvetľuje lesník. Vrtuľník je na takúto činnosť pridrahý, letová hodina stojí tisíce eur. Perfektný by bol podľa Tomčíka dron. Priletí, vytiahne do vzduchu a nepoškodí ani les, ani pôdu. Vedecký výskum ju sľubný, Číňania vyrobili dron s jednotonovou nosnosťou. Lesníci potrebujú, aby to bolo aspoň päť ton.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Dovtedy sa musia spoliehať na šikovnosť pilčíkov. Nie je to bezduchá robota, ale vysokoodborná činnosť. Pretože by si mali dobre premyslieť, kam kmeň zvalia, aby nenarobili ďalšie škody. Inak by zostávajúci les, v ktorom rastú dyhy, stoly, podlahy, husle, stratil svoju hodnotu. „Kmeň musia počas pílenia s ťažkým heverom vyvažovať proti fyzike. Musia ho vedieť vybrať šetrne.“ Kvalitný pilčík predstavuje dobrú, no drahú investíciu.
A tak sa dostávame k širšiemu problému. Poddimenzovanosti slovenského lesníctva. „Ak štát a verejnosť vnímajú lesy ako spoločné prírodné bohatstvo a dedičstvo, nemala by starostlivosť o ne ležať len na pleciach vlastníka,“ mieni Tomčík. „Farmári sú dotovaní za všetko možné. Majú oveľa lepšie možnosti, ako obnovovať svoj technický park. Lenže lesníci nedostávajú takmer nič. Môžu len predať drevo. Z toho si nevylepšia zastaranú techniku. A namiesto kvalitných ľudí si neraz dokážu zaplatiť iba pilčíkov, ktorým je jedno, kde ten strom padne a ako ho z hory vytiahnu.“
Aj z Veľkého Folkmaru bola partia pilčíkov – profesionálov nútená odísť do Nemecka, kde zarobia minimálne raz toľko ako vo Folkmari, kde je cena práce približne 14 eur za kubík. Priemer na Slovensku je okolo 12 eur. Na krajnom východe Slovenska je to iba 7 eur. Kto sa bude hrať so stromami za takú cenu? Respektíve, uvedomujú si ľudia, čo všetko sa vlastne skrýva v tejto cene?
Kvapka
„Farmár dáva chlieb. A čo dáva lesník?“ pýta sa nás Tomčík. Drevo? Najmä vodu a vzduch. „Tvárime sa, že tieto statky sú samozrejmé, no nie sú. Spoločnosť by sa mohla zamyslieť nad efektívnejšou podporou a ekosystémovými službami. Štát by mal oceniť lesníkov, ak sa dokážu dobre postarať o les. Ak dokážu udržať ľudí na vidieku.“
Obzvlášť v čase, keď lesnícky stav čelí veľkej kritike. „Lesníctvo však nevzniklo ako nástroj na drancovanie lesov, ale aby zachovalo les. Kedysi bola naša krajina masívne odlesnená. Máme byť za čo vďační predošlým generáciám lesníkov, pretože zatiaľ čo v minulosti bola lesnatosť Slovenska na úrovni 23 percent, dnes je to približne 41 percent,“ prízvukuje.
Lenže dnes nestačí produkovať iba drevo. „Musíme riešiť aj klímu, rekreačné funkcie lesa. Lesné hospodárstvo sa ocitlo na križovatke a musí sa rozhodnúť, ktorým smerom sa vydá. A štát by mal prírode blízke hospodárenie podporovať,“ hovorí pán Tomčík.
Jediným kazom príbehu lesa, ktorý s hŕstkou ďalších zanietencov vo Veľkom Folkmari pestuje, je pointa. Podobným spôsobom sa na Slovensku hospodári ani nie na dvoch percentách lesov. Kde sa pre ostatných vytratila motivácia?
Zlom
Slovensko patrí k najlesnatejším krajinám Európy. „Ročný prírastok dreva je u nás zhruba 2,5 kubíka na občana. V Európskej únii je priemer asi jeden kubík,“ rozpráva Ivan Kolárik z platformy Staviame z dreva a konateľ skupiny Kontrakting. „Dreva máme dostatok, len s ním nevieme rozumne hospodáriť. Alebo nechceme.“ Alebo sme zabudli?
Pán Kolárik sa vracia o polstoročie dozadu. „Vláda prijala v roku 1965 smernicu číslo 8. Rozhodla sa, že bude národné parky, lesy a prírodu chrániť, a preto zakázala používať ihličnaté drevo na stavby.“ Dovtedy sme v drevárstve patrili k rozvinutým krajinám s dlhou remeselnou tradíciou. Dôkazom starého kumštu sú 400-, 500-ročné drevené stavby postavené bez jediného klinca.
Foto: Andrej Barát, Pravda
„No nastal zlom. Remeslo, ktoré sa dedilo z otca na syna, sa zrazu prerušilo. Prestali sme školiť odborníkov pre stavby z dreva, architektov, stavebných inžinierov, nerozvíjali sme strojárske technológie. Veď načo. Ale ukázalo sa, že krajiny, ktoré to ďalších 30, 40 rokov rozvíjali, dokážu dnes aj z menej kvalitného dreva vyrábať prvotriedne stavebné výrobky,“ pokračuje pán Kolárik.
Slovenský drevospracujúci priemysel podľa neho nestíha držať krok so zahraničím. Slováci sa chodia učiť do Rakúska, Nemecka. „Nakupujeme tam drahé výrobky, ktoré sú vyrobené z guľatiny, z reziva, ktoré možno vyrástlo na Slovensku. Je nerozumné, aby sa drevo v tej najprimitívnejšej forme vyvážalo von. Malo by sa spracúvať tu, pridaná hodnota by mala zostať doma,“ upozorňuje. Slovensko s asi 40-ročným oneskorením zachytilo trend stavieb z lepeného dreva. Vo svete však už silnie ďalší fenomén. Drevené stavby sa vyšvihli do výšky.
Pálime hodnoty
Už v 90. rokoch 20. storočia sa v Európe objavujú osempodlažné budovy z dreva. V Nórsku dokončili v roku 2015 14-podlažnú budovu. Momentálne najvyššia hybridná stavba je v kanadskom Vancouvri – 53 metrov vysoký kampus Univerzity Britskej Kolumbie s 18 podlažiami. Celodrevená 18-poschodová stavba vysoká 85,4 metra sa dokončuje v nórskom Brumunddale pri jazere Mjø. Vo Viedni sa stavia hybridný 24-poschodový objekt HoHo s výškou 84 metrov.
Jedným z lídrov je Veľká Británia, hoci len päť percent jej územia tvoria lesy. Japonská vláda schválila v roku 2010 zákon, podľa ktorého musia byť nové verejné budovy do výšky troch poschodí postavené z dreva.
„Prečo však toto všetko stavať z dreva?“ pýta sa pán Kolárik. Odpoveď sa skrýva v neistej budúcnosti, ktorú zatieňuje klimatická zmena. „Drevo viaže uhlík. Dvadsaťpodlažná budova viaže toľko oxidu uhličitého, koľko vyprodukuje 900 áut počas jedného roka.“ Rakúsky lesník a drevár Erwin Thoma vo svojej knihe s názvom „…viděl jsem tě růst“ dáva jednoznačný príklad. Na výrobu jedného cementového výrobku treba štvornásobok energie ako na drevený produkt. Ak je z umelej hmoty, tak je energia šesťnásobná, ak z ocele 24-násobná. A z hliníka dokonca 126-násobná. „Množstvo energie potrebnej na výrobu jedného hliníkového okna stačí na výrobu 126 drevených okien!“ píše Thoma.
Slovensko má nadbytok bukového dreva. Veľká časť smeruje do pece. „Nezmyselne dotujeme výrobu elektrickej energie zo štiepky. Nemali by sme však toto drevo páliť. Naši vedci by mali namiesto toho nájsť spôsob, ako z neho vyrobiť produkty, ktoré dokážu na dlhú dobu viazať uhlík,“ mieni Kolárik a opäť poukazuje na rakúske, nemecké, škandinávske a pobaltské firmy, ktoré vedia aj menej kvalitné drevo pretvoriť na špičkové stavebné materiály.
Vo Švédsku je 80 percent rodinných domov z dreva. Aj Slovensko má obrovský potenciál.
Kto potrebuje les?
„Ročne sa u nás postaví asi 700 až 1 000 domov. Jeden rodinný dom spotrebuje asi 100 kubíkov guľatiny. Na 1 000 domov je to 100 000 kubíkov,“ vyratúva pán Kolárik. Na 10-tisíc rodinných domov by sme potrebovali jeden milión kubíkov. Kde ho vziať? „To je objem dreva, ktorý sa na Slovensku údajne ukradne každý rok!“ Stačí ho ustrážiť.
Je pritom nemysliteľné, aby sa pre taký počet rodinných domov zaberala na vidieku ďalšia pôda. Práve preto mestá podporujú stavbu drevených vežiakov.
Podľa Kolárika stačí začať s drevom hospodáriť ako so vzácnou surovinou. A s lesom ako so vzácnym zdrojom. Už niekoľko rokov na to upozorňuje Švédsky výskumný inštitút (RISE). Že pre všetky krajiny bude životne dôležité mať čo najviac lesov a čo najviac dreva použiť vo výrobkoch. „A je v záujme ľudstva mať tie lesy čo najbohatšie a najpestrejšie,“ dodáva Kolárik.
Foto: archív Jakuba Cvitkoviča
Ešte je tu však jeden motív, ktorý otvára priestor dreveným mrakodrapom, domom, nábytku. Neviditeľný, možno prastarý. Stretávame sa s mladým nábytkovým a interiérovým dizajnérom Jakubom Cvitkovičom, ktorý tento rok získal hlavnú cenu na medzinárodnom bienále DESIGN.S. Porotu zaujal jednoduchý, no sofistikovaný výrobok – nemý sluha MoVe. Hoci má pohyblivé časti, je celý vyrobený z dreva. Bez jedinej kovovej skrutky či plastového dielca.
„Návrat k drevu je veľkým trendom. Pretože haptická prepojenosť a vnímanie dreva je u človeka stále zachovaná. Ľudia si chcú živé prostredie pritiahnuť do obydlí a množstvo štúdií potvrdzuje vyžarovanie dreva, ktoré na človeka pôsobí. No najmä z historického hľadiska nám je tento materiál veľmi blízky. Z dreva vznikali prvé výrobky, prvé nábytky,“ hovorí dizajnér. V minulosti fungovala úzka väzba medzi lesom a miestom, kde sa drevo spracovalo. Príklad netreba hľadať ďaleko.
Skutočné bohatstvo
Maliar Pablo Picasso či hudobný skladateľ Johannes Brahms radi sedávali na rovnakej stoličke z ohýbaného dreva – tonetke číslo 14. Jej autor stolár Michael Thonet spôsobil s ohýbaným nábytkom revolúciu.
Vyrábal ho na Slovensku aj v Česku, kde ešte aj dnes pôsobí firma TON a pokračuje v tradícii a žne ocenenia (naposledy za kreslo Chips). Dizajnér Cvitkovič však pridáva podstatný detail. „Tieto fabriky sa zakladali v blízkosti lesov, v ktorých rástol buk. Umne využívali daný potenciál krajiny.“
Ak by sa podarilo podobné väzby oživiť aj dnes, vznikali by podľa dizajnéra oveľa kvalitnejšie výrobky. A prechádzali by sme sa po pestrejších lesoch, v ktorých by sa hospodárilo napríklad výberkovým spôsobom, ako to robí lesník Tomčík vo Veľkom Folkmari.
Lenže ako s tým všetkým súvisia pralesy? Práve tie sú podľa vedcov poslednou živou knižnicou, kde sa môžu lesníci učiť a inšpirovať, ako hospodáriť prírode blízkym spôsobom. Aj preto ich musíme zachovať. Zostáva už len jedna nezodpovedaná otázka. Sme krajina lacnej pracovnej sily alebo krajina poľa a lesa?