Najmenšie pamiatky žiadajú najviac. Celého človeka

, 02.01.2019 07:00
pamiatky1 hlavna
Peter Brada sa presťahoval z mesta na hrušovské lazy… Autor: ,

Zima si nekompromisne berie z opustených pamiatok. Vlhkosť rozomieľa steny, sneh a vietor váľajú strechy, lámu staré stromy. Neubúdajú len veľkolepé kaštiele a rozľahlé kúpele. Zaujímavé príbehy z histórie miznú spolu s drobnými pamiatkami, kúriami či zabudnutými drevenicami, ktoré nik nestihol ani prebádať. Niektoré však budú mať túto zimu šťastie, pretože sa ich ujali obetaví ochrancovia.

Dom Petra Bradu na lazoch v Hrušove zvláštne vonia. Hlina, drevo? Čosi iné. „Nebavilo by ma žiť v novom dome. Pretože kým sa dom naozaj zabýva, trvá to niekoľko generácií. A práve toto tie staré domy majú. Tajomno. Dušu,“ hovorí majiteľ pod nízkymi verajami. Pred 14 rokmi žil v meste. V detstve cestoval k starým rodičom na Poniky. „Už ako chlapec som si všímal, ako miznú tie krásne staré domy, jeden po druhom, bez akéhokoľvek záujmu.“

Slovo lazy je mladšie ako usadlosti, ktoré pomenúva. Kedysi znamenalo poľnohospodársku pôdu vzdialenú od dediny. Pôvodne sa však týmto chotárnym stavbám hovorilo štále, stodoly alebo ako tu v Hrušove – staje. Nuž a pán Brada sa podujal zachovať poslednú hrušovskú staju – s pôvodnou chyžkou, kde sa k sebe tisnú okná, s pajtou (maštaľ alebo šopa) so slamenou krytinou, so zrubovými chlievmi a s kamennou pivnicou vysekanou do sopečného tufu.

Staje sa nestavali ako trvalé obydlia a nebývala v nich celá rodina, ale iba niekto, kto sa staral o hospodárstvo. Hlavný dom mali dole v dedine. Po prvej svetovej vojne však nastal zlom. „Všetci chlapi boli na fronte, hospodárstvo zrazu ležalo na pleciach žien s malými deťmi a so starými rodičmi. Bolo neúnosné hospodáriť vo dvoch domoch naraz. Preto sa niekde celé rodiny sťahovali na lazy. A keď sa chlapi vrátili, zvykli si a ostali,“ vysvetľuje Brada. A tak sa tieto nezvyčajné príbytky ešte viac zútulnili. Zabývali. A rozvoňali.

Sám majstrom

Bradova chyža je postavená zo sopečného kameňa. „Je to dobrý, ľahký, pórovitý materiál. Ľudia v Hrušove si dodnes vážia domy z tufu a tufitu. Sú teplé a suché.“ Dnu aj vonku je hlinená omietka. Kresaný krov je z duba.

Aj napriek svojej výnimočnosti však nie je hrušovská staja v zozname národných kultúrnych pamiatok. Brada sa však o to ani neusiluje. Bol by radšej, ak by obec Hrušov siahla po inštitúte, ktorý môže byť podľa neho na vidieku účinnejší ako štátom chránená pamiatka. „Obec by ju mohla vyhlásiť za pamätihodnosť. Je to stále málo rozšírená, ale efektívna forma ochrany.“

Peter Brada sa presťahoval z mesta na hrušovské...
Peter Brada sa presťahoval z mesta na hrušovské lazy, kde rekonštruuje starú chyžu. Autor: Andrej Barát, Pravda

Brada sa ani nesnaží uviesť staju do akéhosi prísne zadefinovaného pôvodného stavu. Veď aký by mal byť? Keď na štíte je rok 1923, no nenašiel tu žiadne stopy po čiernej kuchyni, hoci sa v tej dobe ešte stavali domy s otvorenými ohniskami. Na truhlici s iniciálkami prvého gazdu je dokonca rok 1896. Pôvodným stavom domu bolo azda len to, že sa menil, vyvíjal, že to v ňom žilo. A práve toto sa snaží Brada udržať.

Nie je to preňho víkendový domček, chata, letné sídlo. Ale domov, kde gazduje. Chová ovce, kozy, stará sa o stromy, pozemok. A všetko si sám pomocou prírodných materiálov veľmi pomaly opravuje. Sám kreše drevo, maže hlinené podlahy, bieli omietky. Viaže slamu a po častiach obnovuje pôvodnú slamenú krytinu. No kým kedysi slamené strechy vydržali 40 aj 50 rokov, dnes sa 20 rokov považuje za úspech. Prečo?

Slama ako prepych

„Je znečistené ovzdušie, klimatické podmienky sú iné. Pôda nemá už také zloženie, aké by mala mať. Aj získavanie materiálu je náročné. Ľudia kedysi pestovali raž, pretože potrebovali chlieb. Slama z raže bola len druhotný materiál. Dnes ju pestujem len kvôli slame, zbieram ju s dobrovoľníkmi. Nesmie sa žať kombajnom. Nesmie byť poľahnutá a treba ju vymlátiť. Je to náročné. Z tohto pohľadu sa slama stáva prepychom,“ vysvetľuje Brada paradox. Preto sa slamu snaží nahrádzať trstinou, ktorú je ľahšie získať. Netreba ju pestovať, rastie v močiaroch. Navyše v prípade slamených striech sa zručnosti v regióne ocitli na úrovni spomienok. „Posledných majstrov som zachytil v 90. rokoch 20. storočia,“ dodáva Brada. Aspoň tesárstvo je v Hrušove stále živé.

Historická záhrada v Koniarovciach v lete...
Historická záhrada v Koniarovciach v lete rozkvitne. Autor: Andrej Barát, Pravda

Dom, aký má Peter Brada, napokon nie je až taký výnimočný. Podobné sú roztratené po celom Slovensku. Hrušovský lazník sa podieľa na aktuálnom výskume ľudovej architektúry v Podpoľaní. „Tam sú ich stovky. Je to zaujímavý región, a predsa sa výskumu venovala dosiaľ malá pozornosť.“ Podpoľanie nie je ako Liptov, dolina uzavretá pohoriami. Ale je to veľmi pestrá oblasť, do ktorej prenikali vplyvy z Hontu, Novohradu, Tekova, z baníckych usadlostí. „Všetky tie prvky sa tam miešali a navrstvili na pôvodné drevené stavby,“ naznačuje Brada.

Zachovala sa dokonca drevenica, ktorá má v pitvore žitnú jamu. Tri metre hlbokú s úzkym hrdlom. „Ľudia to využívali, keď bola nadúroda obilia. Steny sa vystlali slamou, dnu sa nasypalo obilie, založilo sa slamou, zamazalo hlinou a uzavrelo. Zrno trochu napučalo, ale nenaklíčilo. Uvoľnil sa plyn, ktorý jamu vyplnil a obsah zaizoloval. Zabránil plesniam, myšiam. Obilie takto vydržalo aj desať rokov. Podobne sa to robilo v stredoveku aj v praveku,“ prezrádza Brada. Žitná jama v drevenici na Podpoľaní je však unikát. Stálo by zato ju zachovať.

Romantika?

Brada nám ukazuje precízne nákresy ľudových stavieb, ktoré zhotovuje od 90. rokov. Pôdorysy, prierezy desiatok domov. „Veľa z týchto objektov, ktoré som zachytil, už neexistuje. Aj ľudová architektúra v Podpoľaní posledných 70 rokov už len zaniká,“ otočí ďalší výkres, na ktorý cez úzke obloky presvitá trocha svetla.

Historická záhrada v Koniarovciach v lete...
Historická záhrada v Koniarovciach v lete rozkvitne. Autor: Andrej Barát, Pravda

Rozpadávajúce sa hrady, kaštiele priťahujú pozornosť. Ale všetky tieto úchvatné drobné domce sa vytrácajú bez povšimnutia. Ako napríklad obydlia v remeselníckej dedine Dolné Strháre. Veľké, kamenné so zaujímavou rezbárskou výzdobou. „Len za poslednú zimu tam zanikli dva takéto domy,“ zvraští čelo.

Rozhliadne sa po kutici. A napokon priznáva, že ho tento dom vyťažuje. „Skĺbiť pamiatkové hodnoty s bývaním je ťažké. Ja som si zvolil cestu dobrovoľnej skromnosti.“ Aká je cena? „Romantika je to možno prvé leto,“ hovorí s vážnou tvárou. Ďalších osem rokov to bolo možno dobrodružstvo. Od rána od šiestej do polnoci vraj stál na nohách. Potom istý čas nevládal robiť. Mal pocit, akoby vyhorel. Hovorí, že je stále v mínuse a stále nestíha. „Akoby som žil v meste. Ale hodnota tohto prostredia je úplne iná. Určite by som to nemenil.“

Posledná záhrada

Opustené kúrie a zemianske sídla nepodliehali len (ne)času. Obyvatelia obcí ich rozoberali a odnášali si z nich na fúrikoch tehly, kamene. S priľahlými parkami a záhradami sa obce vysporiadali ešte pragmatickejšie.

Vyklčovali ich a rozparcelovali na ďalšie stavebné pozemky. Nehľadiac na to, že to boli cenné diela nesúce rukopisy významných európskych záhradných architektov – Bernarda Petriho, Henricha Nebiena, Georga Gillemota či Vojtecha Strnada. Boli už „strapaté“, zarastené, no stačilo ich oživiť.

Na Slovensku zostalo asi 1 000 historických záhrad. Z toho 400 je pamiatkovo alebo inak chránených. No ak nerátame Betliar zapísaný v UNESCO alebo Topoľčianky, z menších historických záhrad sa v pôvodnej podobe udržala zrejme len jediná. Chránená okrasná záhrada v Koniarovciach, ktorej počiatky siahajú do 18. storočia.

Verejnosti bola sprístupnená dosiaľ iba raz, v júni tohto roku, keď v nej rozkvitlo 40 druhov ruží – Hiawatha, Elfe, Lykkefund, Maria Viaud. Rastú tu tavoľníky, zlatovky, vistérie, kérie, ibišteky, trúbkovce. Nad nimi čnie jaseň, buk či dokonca sekvojovec mamutí. Prežili v nej dokonca 115-ročné (!) krušpány. Neskrývajú sa však za tým dotácie, eurofondy či podnikateľská investícia súvisiaca s nejakým wellnessom na vidieku. Ale oddanosť.

Nájomníci vo vlastnom dome

Najstaršia časť záhrady sa viaže k postaveniu kúrie v druhej tretine 18. storočia členmi rodu Batthyány de Geresgál. Sobášmi a dedením objekt prechádzal do vlastníctva niekoľkých rodov, až ju v druhej polovici 19. storočia kúpil nemecký podnikateľ Leopold Siebert. Jeho rodina si záhradu udržala až do roku 2002, keď ju kúpili terajší majitelia.

„Švagor Leopolda Sieberta, bolívijský konzul Félix Bischoff, mu ako dar v rokoch 1903 až 1905 dal preprojektovať záhradu podľa známeho parku vo Ville Monrepos beim Geisenheim v nemeckom Wiesbadene,“ hovorí pani Zuzana Zerdahelyi. Rododendrony v roku 1928 vymrzli a už ich viac nenahradili. O dekádu neskôr sa rozpútala vojna.

Kúria v Liptovskom Ondreji je jednou z posledných.
Kúria v Liptovskom Ondreji je jednou z posledných. Autor: Andrej Barát, Pravda

Sídlo obsadili Nemci, pretože hneď pod záhradou bol strategický brod cez rieku Nitra. „A priamo v pivniciach pod nemeckým štábom Siebertovci ukrývali manželku jedného z veliteľov Slovenského národného povstania!“ dodáva pani Zerdahelyi. Nemcov vystriedali Rusi. V kúrii zriadili nemocnicu. „V jedálni si zriadili operačnú sálu. Operovali na jedálenskom stole. Objekt zdevastovali,“ ukazuje majiteľka. Skončila sa vojna a majetok Siebertovcov zoštátnili. „Ale keďže to nebol významný rod a nemali až taký veľký majetok, tak ich nevysťahovali. Ale dostali možnosť tu bývať naďalej. Vo dvoch izbách v podnájme, vo vlastnom dome.“

Kúria v Liptovskom Ondreji. Stav pred...
Kúria v Liptovskom Ondreji. Stav pred rekonštrukciou. Autor: Archív Michala Pleidela

Do ostatných izieb úrady nasťahovali členov ďalších šľachtických rodov, ktorým skonfiškovali majetok. Gyürkyovcov z Nitry, Barboru Kochanovskú a ďalších. „Boli to zväčša starí ľudia, ktorí postupne umierali. Nakoniec tu zostali len Siebertovci. Nedostávali dôchodky. Žili z toho, že rozpredávali svoj rodinný majetok a veci, ktoré tu ostatné rodiny zanechali,“ pokračuje pani Zerdahelyi. Siebertovci sa naďalej snažili udržiavať záhradu. Hoci práve na nej bolo vidno, ako ich postupne opúšťali sily. Divela a zarastala.

Poslednou z rodiny bola Eva Siebertová. Nevydala sa, nemala potomkov. Až na sklonku života polovicu rodinného majetku zreštituovala a druhú po dlhých peripetiách musela odkúpiť od obce Koniarovce. V roku 2002 objekt predala novým majiteľom s tým, že kúriu mohla stará pani Siebertová doživotne užívať.

Koľko listov má platan?

„Dvor bol prerastený náletovými drevinami, až sa nedalo prejsť Časť areálu zvykli ľudia z obce využívať ako smetisko. Neraz sme ráno vstali a po dedinských zábavách sme našli za plotom nahádzané odpadky, hoci aj celú debničku fliaš od piva,“ spomína pán Jozef Žiak a ukazuje fotografie spred pár rokov. Ani Peter Jurkovič, riaditeľ Krajského pamiatkového úradu v Nitre, neveril, že sa táto pamiatka ešte niekedy vzchopí.

A dnes? Záleží len na slnku, či dotvorí formy, štruktúry a odtiene ako sviežu poludňajšiu skicu, či mäkkú podvečernú maľbu, alebo dokonalú fresku nasvietenú šerom. Pán Žiak a pani Zerdahelyi sú jej ďalšími spoluautormi. Strihajú ju, zalievajú, sadia, kosia, štepia, pília, hrabú. Sami. Pán Žiak sa smeje, že predsa nevyhrali v lotérii. Nemajú šancu platiť si záhradníkov či brať si hypotéku na závlahu za 20-tisíc eur. „A viete, koľko listov zhodí platan? Za nákladiak.“

Vzácne klenby v kúrii v Liptovskom Ondreji.
Vzácne klenby v kúrii v Liptovskom Ondreji. Autor: Archív Michala Pleidela

Vo svojej záhrade si pritom nemôžu vysadiť nový kríček, kde sa im zachce. Úpravy konzultujú so špičkovými odborníkmi. Musia sa držať historickej koncepcie. Nahradenie starej dreviny treba prebrať najprv s pamiatkovým úradom, potom poslať obci žiadosť o výrub. Niekedy to trvá mesiace. No nesťažujú sa. „Spolupráca je bezproblémová. Aj pamiatkari pochopili, že záhrade nechceme ublížiť.“

Klimatická zmena im úsilie neuľahčuje. Choroby, plesne sa v ostatných rokoch šíria stále viac. 115-ročný krušpán treba strážiť pred vijačkou krušpánovou, inváznym druhom z Ázie, ktorý na Slovensku nepozná predátora. Krásny červený buk, dominantu záhrady, kvôli hubovitému ochoreniu nechávajú už len dožiť a sledujú, ako postupne usychá.

A odmena? „Ak chcete spravovať takýto objekt, musíte zabudnúť na letné dovolenky, pretože vtedy si záhrada vyžaduje najviac času. Investujeme do nej všetok náš čas a peniaze. Vytvorili sme si však vlastný svet. So zvláštnym, osobitým pokojom.“ Zuzana Zerdahelyi a Jozef Žiak si koncom novembra prebrali od ministerky kultúry Ľubice Laššákovej cenu Kultúrna pamiatka roka – Fénix za najlepšiu obnovu pamiatky za rok 2017.

Ruina

Obce v podhorí Západných Tatier sa hojdajú „na mori“. Cesty k nim sa vinú na kopčekoch a dediny sa občas zjavia, občas stratia akoby vo veľkej vlne. Miznú v nich aj staré zemepanské sídla – kúrie.

Poslednou dochovanou v Liptovskom Ondreji je renesančno-baroková kúria Eduarda Gustáva Andreánskeho. Tvorí zaujímavý dvojcelok s gotickým kostolom z 13. storočia.

Kúria, ktorú miestni nadnesene volajú kaštieľ, pochádza zo 17. storočia, prestavali ju viackrát v 18. a upravili naposledy v 20. storočí, no vtedy už rod Andreánskych strácal ekonomickú silu. Obrovský park so vzácnymi drevinami, ktorý ku kúrii patril, rozparcelovali a rozpredali.

Zachránili ju otec so synom. Imrich a Michal...
Zachránili ju otec so synom. Imrich a Michal Pleidelovci. Autor: Andrej Barát, Pravda

Kúria po vojne chvíľu slúžila ako obchod. Potom sčasti ako škola, sčasti ako sklad zeleniny. Ľudia o ňu postupne stratili záujem. Stavba sa rozpadala a praskala pod vplyvom ťažkej strechy. Jednou z posledných, nie celkom šťastných úprav posledných majiteľov bola totiž výmena ľahkých drevených šindľov za škridle. Zvýšil sa tlak na krov, zdeformoval sa, štrbiny otvorili cestu vode. A skaze.

Kúriu kúpil Poliak Jacek Malinovský tak trochu ako dobrodružstvo. Bez potrebných znalostí, no s odhodlaním pamiatku zachrániť, ju začal opravovať, aby nepadla. Čo sa mu aj podarilo. Nuž a pred siedmimi rokmi ju odkúpila rodina Pleidelovcov. Otec Imrich je architekt, predsedá Slovenskej komore architektov. Syn Michal je špecialista na reštaurovanie nástennej maľby, historickej omietky a muriva v historickej architektúre. Rozhodol sa stavbu odborne presondovať.

Bez betónu a ocele

„Zachovali sa tu veľmi pekné klenby so štukovými ornamentmi a rímsami,“ ukazuje nadšene reštaurátor a vysvetľuje, že na ich obnovu museli zhotoviť špeciálnu šablónu z dreva s kĺbom. Všetko úsilie však nasmerovali najmä na výmenu strechy, ktorá bola v katastrofálnom stave a ohrozovala stabilitu celej pamiatky. V spolupráci so statikom Vladimírom Kohútom, expertom na záchranu nosných konštrukcií historických stavieb a konzultantom UNESCO, navrhli nevšedné riešenie.

Hoci sa v takýchto naliehavých prípadoch núkajú moderné vysokoodolné a pevné materiály, inšpiráciu hľadali v dreve a vo fortieli majstrov 18. storočia. „Podarilo sa nám vytvoriť strechu, ktorá je veľmi blízka niekdajšiemu tvaru. Tvorí ju sústava krovov, ktorá sa podobá pôvodnej barokovej konštrukcii. Je zapojená do nosných múrov stavby, zväzuje a stabilizuje celý objekt. A navyše to zodpovedá historickému prístupu. Majstri 18. storočia predsa nepoznali železobetón,“ usmieva sa architekt Imrich Pleidel.

Nový krov postavila miestna tesárska partia. „Obnovu strechy sme realizovali vďaka programu Obnov si svoj dom. Príspevok ministerstva kultúry tak zostal v obci, jej obyvatelia mali prácu,“ hovorí architekt. Peniaze zostali v regióne. Jeho príbeh však rodina Pleidelovcov preniesla za hranice.

Pracovná dovolenka

Počas dvoch liet pozvali do Liptovského Ondreja dobrovoľníkov z Anglicka, poukazovali im Liptov aj Spiš. A tí sa zas na odplatu podieľali na obnove pamiatky. Pod odborným reštaurátorským vedením si mohli vyskúšať hasenie vápna. Prípravu štuky. Lomový kameň kládli do horúcej vápennej malty ako kedysi. Mnohé z týchto zručností nie sú pritom nijako zvláštne či náročné. „Skôr sú to ukážky takej tej obyčajnej murárčiny, ktorú naši dedovia ovládali, no dnes sa vytráca,“ dodáva syn reštaurátor. Projekt zorganizovali v spolupráci s neziskovou organizáciou Národný trust Slovensko.

„Volá sa to working holidays (pracovná dovolenka). Bola to pestrá skupina. Najmladší študent mal 21 rokov, najstarší dobrovoľník 41. Bol medzi nimi ítečkár aj hudobník, ktorý sa zaujímal o históriu. Táto činnosť má v Anglicku vyše 170-ročnú históriu, podporuje ju aj princ Charles. Ľudia cestujú za autentickou obnovou pamiatok po celom svete,“ naznačuje reštaurátor.

„Počas vlastných dovoleniek sme navštívili staré stavby v Bretónsku, na Sicílii, v Toskánsku. Bývali sme napríklad v mlyne zo 16. storočia,“ spomína si Imrich Pleidel. No na Slovensku je podľa neho skúsenosť neraz taká, že budova má síce zvonku historickú tvár, no dnu má človek pocit ako v modernom dome. S dokonalými stenami, omietkami, stropom. Práve preto sa Pleidelovci rozhodli ísť „ťažšou“ cestou.

Autentická tvár, autentická duša

Kúria až donedávna nebola národnou kultúrnou pamiatkou. Majitelia mali voľné ruky. Nemuseli úpravy konzultovať s pamiatkarmi. Strechu mohli promptne opraviť pomocou ocele, železa. Mohli odignorovať zdĺhavé historické postupy pri obnove omietok. A predsa tak neurobili, radšej si „skomplikovali“ postup a rozhodli sa kúriu prihlásiť do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. Zahraničná inšpirácia bola veľmi silná a Pleidelovci ju chceli priniesť aj na Slovensko. „Uvedomili sme si, že nie sme schopní ujať sa obnovy inak, než svedomito a slušným prístupom. Videli sme viaceré príklady na Slovensku. Počuli sme rôzne príbehy. No skoro všade tam, kde bolo cítiť ruku pamiatkovej ochrany, bol výsledok dobrý.“

A budúcnosť kúrie? Je otvorená. Môžu to byť výstavné priestory pre insitných umelcov. Alebo študijné pracovisko nejakej organizácie. „Alebo ubytovanie pre ľudí, ktorí prišli pozorovať tatranskú divočinu,“ naznačuje Michal Pleidel.

Podobné pamiatky sa zachovali aj v ďalších vyľudňujúcich sa podhorských regiónoch. Nadšenci sa v nich snažia rozprúdiť lokálnu ekonomiku poznávacími zájazdmi za vlkmi, medveďmi, vzácnym druhmi vtákov. A čo tak ich skombinovať s históriou? Zo svedomito obnovených pamiatok by sa vytvorila sieť pre ľudí, ktorí dokážu oceniť autenticitu. Slovenskej prírody, prostredia a kultúry.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ochrana pamiatok #drevenica
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
36,99
Perla farebné ruže a tulipány

Perla farebné ruže a tulipány

1,49
Črepníková primulka

Črepníková primulka

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk