V Liptove sa prebúdzalo povedomie národa, k Liptovu patria symboly Slovenska – Tatry s posvätným Kriváňom, ktorý sa vypína nad východnianskym chotárom. A práve doň vkročil cudzí kapitál. Lenže ten sa už cíti doma hocikde na Slovensku. Dáni sú na južnom Slovensku, Nemci na Východoslovenskej nížine, český Slovák Andrej Babiš vstúpil do podnikov s výmerou 20-tisíc hektárov. A dovedna všetci cudzinci hospodária odhadom na najmenej 200-tisíc hektároch pôdy.
Keď príde reč na zahraničný kapitál, domáci poľnohospodári vraštia obrvy. Zhodujú sa v názore, že s pôdou našinci predávajú podstatu krajiny a stávajú sa nájomníkmi vo vlastnom dome. Vravia: nemalo sa to stať. Lenže stalo sa a predaje podnikov aj pôdy pokračujú. Prečo? Východňania si pri príležitosti 60. výročia založenia družstva vydali knihu. Napísala ju dvojica autorov – Milan Koreň, rodák z Východnej, známy slovenský lesník, znalec tatranskej prírody a spoločnosti, spolu s novinárkou Michaelou Matejkovou. Kniha má výrečný názov Východná. Od poddanstva k farme.
Tá kniha nie je len o Východnej, je o Slovensku, o tom, akí sme boli, kam, často nevedomky, smerujeme. Chronologicky zoradené fakty od prvej zmienky o Východnej (1269) umožňujú pochopiť, čo sa vlastne za posledných osem storočí, ale najmä za posledných 60 – 70 rokov na slovenskom vidieku odohralo.
Rozhodlo slnko nad Tatrami
Začnime od konca, ktorý najviac zaujíma súčasníka, od vstupu zahraničného investora do družstva. Predchádzal mu postupný úpadok majetku družstva, horúčkovitá snaha zachrániť ho. Napokon padlo rozhodnutie väčšinových podielnikov prijať za člena družstva spoločnosť Tatra Forest Slovakia, prostredníctvom ktorej vstúpil do PD Východná Jason Whittle, občan Veľkej Británie.
Whittle je bohatý anglický džentlmen žijúci v Hongkongu, ktorý, podobne ako princ Charles, holduje ekologickému poľnohospodárstvu. Chcel založiť biofarmu a v hľadáčiku mal päť postkomunistických krajín – Rumunsko, Ukrajinu, Maďarsko, Poľsko a Slovensko. Keď pred desiatimi rokmi zavítal do Východnej, mohlo to byť prvý aj posledný raz.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Uvidel ponurú krajinu zahalenú do daždivých oblakov, hospodársky dvor družstva, ktorý súrne potreboval nové investície. Vedenie mu ukázalo fotografie chotára. Označil ich za fotomontáž a povedal, že podnik nechce, aj tak nič nevidí. Tak si na prvé stretnutie s Whittleom spomína Peter Pelach, dnes predseda Farma Východná, p. d.
Náhle sa však karta otočila. Keď v Poprade Whittle sadol do súkromného lietadla, vyčasilo sa. Z lietadla uvidel Tatry v plnej kráse a zrazu zmenil názor. Rovno z paluby lietadla zatelefonoval na družstvo, že si to rozmyslel. Keby krajinu nerozžiarilo slnko, ktovie, kto by dnes hospodáril vo Východnej. O Whittleom ako strategickom investorovi rozhodol slnečný okamih, ktorý odhalil krásu a potenciál územia.
Prečo práve zahraničný investor
Správa o tom, že do družstva má vstúpiť cudzinec, zasiahla Východňanov ako blesk z čistého neba. Obecné zastupiteľstvo zvolalo mimoriadne zasadnutie a odporučilo predstavenstvu družstva neprijať zahraničného investora do PD Východná "vzhľadom na jeho netransparentnosť a nepresvedčivý a nepodložený podnikateľský zámer“.
Lenže kocky už boli hodené. Jazýčkom na váhach sa stali vtedajší predseda a podpredseda družstva, ktorí sa ako majitelia rozhodujúcej časti družstevných podielnických listov (DPL) priklonili na stranu investora. Vo Východnej sa stalo to, čo v mnohých iných poľnohospodárskych družstvách. Manažment ho ovládol postupne prostredníctvom nákupu cenných papierov – družstevných podielnických listov. Rozhodovanie o budúcnosti podniku sa tým zjednodušilo.
V knihe, ktorú Farma Východná, p. d., vydala k 60. výročiu družstva, sa možno dočítať, že vedenie nabádalo ku kúpe cenných papierov družstva aj ostatných družstevníkov. Peter Pelach uvádza, že on aj vtedajší predseda Jaroslav Gajdoš si museli na ich kúpu zobrať úver. Kým dospeli k osudovému rozhodnutiu, prežili množstvo bezsenných nocí. Z pôvodnej úvahy, že družstvo vytiahnu z kaše vlastnými silami, zišlo, pretože im chýbal potrebný kapitál na sanáciu dlhov aj zdroje na ďalší rozvoj.
"Družstvo kolabovalo, potrebovalo injekciu, v príchode zahraničného investora som videl jeho zachovanie,“ zhodnotí s odstupom času Peter Pelach životné rozhodnutie dodávajúc, že investor predsa pôdu neodnesie. Jednou z podmienok vstupu, ktorú si s Gajdošom dali, bolo, že Jason Whittle udrží zamestnanosť. Naozaj prácu v družstve má aj dnes 45 ľudí.
Stratilo družstvo vstupom anglického investora svoju identitu? Na túto otázku Pelach odpovie zoširoka. "Vo Východnej žije 2 500 ľudí a prvý rok bol zo strany miestnych občanov neskutočne zlý. No nielen z ich strany. Odsudzovali nás kolegovia. Podľa nich sme sa stali zapredancami. Ľudia projektu jednoducho neverili. Mysleli si, že to bude ako inde, teda, že nový majiteľ družstvo vytuneluje a predá ho ďalej. Po desiatich rokoch je všetko inak. Farma je komplet prestavaná. Aj tí, čo nám predtým neverili, mi podali ruku a povedali: Super!“
Po rokoch padne Pelachovi uznanie od pochybovačov ako veľké zadosťučinenie. Objasní, že investor nalial do družstva 3,5 milióna eur a nezobral z farmy ani cent. Minulý rok vo Východnej po prvý raz dosiahli zisk, ale všetky peniaze vložili opäť do farmy. "Investor je solídny človek. Postavil si na východnianskych lúkach chatu a povedal, že na Slovensku našiel jeden z najkrajších kútov na svete. To vyriekol človek, ktorý prešiel 74 krajín sveta,“ hovorí Peter Pelach.
V čom je farma jedinečná
Farma Východná, p. d., má v súčasnosti vysokú reputáciu – medzi odborníkmi aj verejnosťou. Možno preto, že mení tradičný pohľad na slovenské poľnohospodárstvo. Vo Východnej ako v prvom podniku v Liptove prekročili donedávna nedosiahnuteľnú hranicu v dojnosti kráv – od jednej kravky tu ročne nadoja vyše desaťtisíc litrov mlieka. Na rekordnú výrobu mlieka nepotrebujú ako inde kukuričnú siláž, vystačia si tradičnými krmovinami, senom z lúk, ďatelinotrávami, strukovinovo-obilnými miešankami. Ale to sme už pri agronomicko-zootechnických detailoch, ktoré väčšinu ľudí veľmi nezaujímajú. Práve tieto detaily však hovoria o tom, že sa tu produkuje pravé horské mlieko a tomu už rozumejú všetci.
Aby porozumeli ešte lepšie, otvorili vo Východnej verejnosti celú svoju farmu. Ľuďom ukazujú, ako sa chová dobytok, teliatka, doja kravičky a mlieko premieňa na syr či bryndzu. O tomto projekte, ktorý na farme družstve v skratke nazývajú agroturistika, rozhodla príhoda, ktorú zažil Peter Pelach v bratislavskom Tescu.
Medzi regálmi s mliekom počul, ako sa šesťročné dieťa pýta otca, odkiaľ sa na pultoch zobralo toľko škatúľ mlieka. "Tu pri obchode je veľká továreň, kde sa to mlieko vyrába,“ odvetil otec. Pelach nechcel veriť vlastným ušiam. Uvedomil si, že mestské deti a vlastne už aj vidiecke veľa o poľnohospodárstve nevedia. Ba ani mladí rodičia. Keď prídu k starým rodičom na vidiek, neuvidia ich deti v mnohých domácnostiach už ani sliepky, husi, nieto ešte kravu. Väčšina vidiečanov nakupuje v supermarketoch od vajíčka až po mäso takmer všetko. Domáce zvieratá sa na dedinách stali zriedkavosťou a čoraz viac kedysi úžitkových záhrad sa premenilo na okrasné.
Tak skrsol vo Východnej nápad pozvať rodičov s deťmi na farmu, aby na vlastné oči videli, že mlieko dáva kravička a nie stroj.
Dialóg s verejnosťou
V roku 2016, keď už bol podnik z najhoršieho vonku, budovy poopravované, sa vo Východnej objavil veľký pútač. Pozýval návštevníkov obce známej folklórnym festivalom, ale tiež ovčiarskymi slávnosťami, na prehliadku farmy. V ten rok si prišlo farmu prezrieť ledva 500 ľudí. Pelach a jeho spolupracovníci čakali, že ich príde viac. Lenže musel prejsť nejaký čas, kým si ľudia vymenili informácie medzi sebou, nielen ústne, ale aj na sociálnych sieťach. Lebo práve tam sa dnes vytvára mienka na veci, ktoré hýbu spoločnosťou.
A čo sa nestalo? Už nasledujúci rok navštívilo farmu vo Východnej tritisíc žiakov zo škôl a rodičov s deťmi a tohto roku sa návštevnosť prehupla cez 4 500 ľudí. Projekt verejnosť oslovil.
Návšteva farmy nie je zadarmo. Dospelý zaplatí šesť eur, dieťa päť, štvorčlenná rodina dvadsať eur. Je to málo či veľa? Príjem, ktorý má farma zo vstupného, zázračne nevylepšuje ekonomiku, je skôr investíciou do značky Farma Východná, p. d., ale nielen do nej, je investíciou do vnímania poľnohospodárstva ako takého.
Ľubomír Kružliak, ktorý v predstavenstve družstva zastupuje záujmy anglického investora, porovnáva, ako vnímajú farmára v Rakúsku a ako sa na poľnohospodárstvo pozerajú ľudia u nás. "Keď vojde rakúsky farmár do plnej krčmy, uvoľnia mu stôl, lebo všetci vedia, že prišiel človek, ktorý robí potraviny pre všetkých. U nás sa rodičia vyhrážajú deťom, keď sa nebudeš učiť, pôjdeš dojiť kravy alebo kydať hnoj. Musíme zmeniť tento názor, a to tak, že ukážeme ľuďom, ako v skutočnosti vyzerá moderné poľnohospodárstvo,“ hovorí Kružliak.
Je presvedčený, že dvaja mladí animátori, ktorí sprevádzajú rodičov s deťmi a školské triedy po farme, robia prospešnú prácu. Súčasťou programu je napríklad skákanie do sena. Po takom skoku dieťa pozná, ako vonia seno, ktoré kedysi jeho prarodičia sušili na hrabliach.
Chlapci neraz počas prehliadok vlezú do kokpitu moderných traktorov a zistia, že palubná doska s joystickom pripomína supermoderné lietadlo. Prechádzajúc dvorom sa objaví pred deťmi kŕdeľ husí, môžu si pohladkať ovečky, kozičky, teliatka. Ak dnes niečo deťom chýba, je to kontakt so živou prírodou. Otvorená farma ho umožňuje a nielen to. Práve tu sa môže zrodiť túžba spojiť svoj život s poľnohospodárstvom.
A ešte jeden Kružliakov postreh. Návšteva farmy zaujme deti, ale ešte viac rodičov. Dospelí sú zaskočení úrovňou používaných technológií, na rozdiel od detí, ktoré ich berú ako samozrejmosť, a zbavujú sa predsudkov. Farma Východná ukazuje, ako viesť s verejnosťou dialóg o poľnohospodárstve, pretože dospelí rozhodujú o budúcnosti svojich detí. Musia sa presvedčiť, že poľnohospodárstvo je atraktívne a byť poľnohospodárom sa oplatí. Mimochodom, priemerný mesačný zárobok na Farme Východná, p. d., je 1 054 eur.
Prehliadky zmenili aj ľudí v družstve. Ľubomír Kružliak hovorí, že im zdvihli sebavedomie a zároveň zvýšili pocit zodpovednosti za prácu. Ľudia chodia čisto oblečení a zdravia deti, pretože deti zdravia ich. "Prispelo to k zvýšeniu kultúry podniku,“ všíma si Ľubomír Kružliak jeden z efektov, ktorý priniesli návštevy verejnosti do života na farme.
Biomlieko je pre Slovákov drahé
Deväť rokov trvala reštrukturalizácia klasickej rastlinnej a živočíšnej výroby, než nadobudla súčasnú podobu. Vo Východnej začali pestovať liečivé rastliny a byliny, ovocie, ktorému sa darí v skromnejších horských podmienkach – čučoriedky, rakytník rešetliakový, zemolez kamčatský. Vyústením je zatiaľ produkcia čajov.
Osou živočíšnej výroby je chov dojných kráv. Na pasienkoch možno objaviť menšie stádo highlandov – škótskeho náhorného dobytka. Je to skôr atrakcia pre oči návštevníkov, ekonomiku farmy tvorí mliečny dobytok.
Jadrom stáda dojníc je červený holštajnský dobytok, ktorý je nielen produktívny, ale aj farebne lepšie pasuje k Tatrám, kde sa v minulosti chovalo predovšetkým pinzgauské alebo simentálske plemeno, predchodca slovenského strakatého dobytka. Modernú maštaľ, kde chovajú väčšinu stáda, volajú Východňania pre komfort, ktorý poskytuje, hotel pre kravy. Nuž, kto chce dostať od kravičky do roka desaťtisíc litrov mlieka, musí zvieratám poskytnúť optimálne životné podmienky.
Tie už vytvárajú aj inde na Slovensku, mliečnych fariem s vysokou úžitkovosťou dojníc je pár desiatok, ale len združenie BioTatry, ktorého členom je Farma Východná, p. d., dokonale využíva prednosti prírodného prostredia na produkciu bio mlieka. Celá produkcia však ide za hranice. Talianski a nemeckí odberatelia platia takmer 40 centov za liter mlieka, čo je o desať centov viac, ako je cena za mlieko z konvenčných fariem.
Prečo sa biomlieko neponúka na slovenský trh? Peter Pelach hovorí, že doma je bioprodukcia ťažko predajná, väčšina slovenských spotrebiteľov totiž stále uprednostňuje trvanlivé mlieko. Jednak je pravidelne v akciách, jednak ľuďom ešte z čias socializmu symbolizuje kvalitu. Tú však predstavoval v dobe, keď sa mlieko predávalo prevažne v plastových vrecúškach, len obal. Čerstvé mlieko je jednoznačne lepšie a prínosnejšie pre výživu ako trvanlivé, z ktorého sa zohriatím na vysokú teplotu vytratil život. Až keď si to uvedomí väčšina spotrebiteľov, potom sa karta otočí aj na domácom trhu – nielen v prospech čerstvého mlieka, ale začnú sa viac zaujímať aj o to, ako poľnohospodári kravičky chovali a čím ich kŕmili.
Nie všetky projekty Farme Východná, p. d., vyšli. Zainvestovali do bryndziarne, ktorá mala spracúvať vlastné ovčie mlieko. Družstvo, kde sa vždy chovali ovce, ich však už nemá. Pred dvoma rokmi stádo 800 oviec predali a mlieko nakupujú od iných producentov. Ľubomír Kružliak priznáva, že na rozdiel od chovu dojníc, kde sa im podarilo uplatniť špičkové technológie a vytvoriť dobrý tím chovateľov, nemali pri ovciach šťastie na bačov ani valachov. V jednom roku dva razy vymenili celú zostavu, ale ani radikálny rez nepriniesol očakávaný efekt.
Ovčiarstvo zachránili urbarialisti. Dokedy?
Česť ovčiarstva zachraňuje vo Východnej Spolchov, čo je dcérsky poľnohospodársky podnik Pozemkového spoločenstva bývalých urbarialistov (PSBU). Na Slovensku ide o unikátny typ podniku, v ktorom ožila urbárska forma hospodárenia. Dovedna Spolchov hospodári na 4 400 hektároch väčšinou lesnej pôdy, na poľnohospodársku pripadá necelých 400 hektárov. Na urbárskych lúkach a pasienkoch chová necelá tisícka potomkov bývalých urbarialistov posledných 500 východnianskych oviec.
Je to dozvuk starého spôsobu hospodárenia. Cez zimu sa o ovečky starajú drobní hospodári a od jari do jesene združené obecné stádo oviec pasú na lúkach bača a valasi, ktorých si najíma Spolchov. Tam vyrábajú z ovčieho mlieka všetky známe dobroty. Lenže už dávno to nie sú Východňania. Bača je z Liptovskej Tepličky a valasi pochádzajú z rôznych podtatranských obcí. Východná, ktorá je dedinou pamätajúcou valaskú kolonizáciu, už nemá vlastného baču.
Výrečne to hovorí o úpadku bačovskej profesie. Mladých bačov na Slovensku takmer niet. Stredná poľnohospodárska škola v Pruskom má síce už niekoľko rokov otvorený študijný odbor salašník-salašníčka, ale nik sa naň nehlási. Bačovská profesia sa na Slovensku uchováva ako za starých čias, prenáša sa, ale čoraz zriedkavejšie, z otca na syna, zo strýka na synovca.
Koľko vydrží urbársky salaš vo Východnej, kde sa ovce doja ručne a muži žijú odlúčene od rodín? Milan Koreň, ktorý je členom PSBU Východná, vraví, že problémy, ktoré mala v chove oviec s ľuďmi Farma Východná, p. d., skôr či neskôr doľahnú aj na Spolchov. "Spoločný salaš bývalých urbarialistov bude závisieť od toho, či sa nájdu pokračovatelia tradičnej slovenskej profesie,“ vraví Milan Koreň. Prognózovať budúcnosť sa neodvažuje.
Čia pôda, toho budúcnosť?
Jedno je však jasné. Urbarialisti starnú a dostávajú ponuky na predaj svojich pozemkov, práve tak ako družstevníci. Nejde o jav typický len pre Východnú, badať ho v celej krajine. Na Slovensku prebieha preskupovanie majiteľov družstiev, do ktorých vstupuje nielen zahraničný, ale aj domáci finančný kapitál. Vzápätí po ovládnutí podnikov sa noví vlastníci usilujú stabilizovať svoje podnikanie na pôde tým, že prenajímané pozemky kupujú do svojho vlastníctva.
Tento trend potvrdzuje aj Farma Východná, p. d. Podnik, ktorý hospodári na 1 574 hektároch pôdy, z nich vlastní už 600 hektárov. Nový majiteľ družstva pritom nakupuje pôdu nielen vo východnianskom chotári, ale aj v susednom Važci, Hybiach či na opačnom konci Liptovskomikulášskeho okresu, napríklad v Galovanoch. Na nákup pôdy treba mať samozrejme voľný kapitál. Ide o nemalé zdroje, veď len vysporiadanie pozemkov pod niekoľkohektárovým areálom hospodárskeho dvora PD Východná stálo nového majiteľa družstva 600-tisíc eur, ktoré vyplatil 130 drobným vlastníkom.
Zintenzívňujúce sa nákupy pôdy vyvolávajú nepokoj medzi domácimi poľnohospodármi, ktorí spravidla nedisponujú voľnými finančnými prostriedkami. O pôdu na Slovensku sa bojuje, a to hneď na niekoľkých frontoch. Chcú ju všetci, existujúce podniky aj začínajúci malí a mladí farmári. Lenže kde vziať pôdu? Má štát urobiť novú pozemkovú reformu, ako kedysi zakladateľ československého štátu Tomáš G. Masaryk? Ten zobral v roku 1919 pozemky nemeckej a maďarskej šľachte a obmedzil výmeru maximálne na 150, respektíve 250 hektárov pôdy.
Štát nevlastní veľa pôdy, má jej čosi vyše stotisíc hektárov. Väčšinu pôdy, ktorú spravuje Slovenský pozemkový fond, ide o viac ako pol milióna hektárov, tvorí pôda tzv. nezistených vlastníkov. Táto pôda nie je na predaj, vždy sa totiž môže objaviť pôvodný vlastník alebo jeho dedič, môže sa iba prenajímať. Nič však nebráni, aby pôdu predávali ľudia alebo právnické osoby, ktoré ju vlastnia,.
Ako naložia so svojou pôdou bývalí urbarialisti vo Východnej, ktorých pôdu obhospodaruje nimi zriadený Spolchov? Ponechajú ju pre svojich potomkov alebo ju predajú? To ukáže budúcnosť. "Ľuďom pripomíname, že nejde len o dedičstvo po predkoch, majú pôdu, na ktorej hospodári ich malý podnik. Ten dáva prácu nielen pár ľuďom, ale prináša výnosy, ktoré sa spravodlivo rozdeľujú,“ hovorí Milan Koreň. "Je to naozaj náš podnik, stále sme ešte hospodármi tejto krajiny,“ prízvukuje, ale nie je si istý, čo bude o desať či dvadsať rokov. Istou nádejou sú mladí lesnícki inžinieri, ktorí majú ambíciu udržať hospodárenie spoločného podniku.
Aký je trend? Ľudia na Slovensku pôdu predávajú čoraz viac. Je to posledný kapitál, ktorý im zostal, a dá sa z roka na rok lepšie zhodnotiť. A ponuky na predaj prichádzajú zo všetkých strán, aj od majiteľov Farmy Východnej, p. d.
Môže sa to zmeniť? Áno, ak sa na pôde usadí a zmysel v hospodárení na nej nájde viac našincov.