Vôbec najväčšia zdokumentovaná snehová katastrofa postihla Slovensko pred 95 rokmi, v noci zo 6. na 7. februára 1924. Vo Veľkej Fatre, pod svahmi Krížnej zasiahla vtedy lavína lesnícku osadu Rybô, časť obce Staré Hory. Oprela sa do štyroch domov a tri z nich úplne rozmetala. Zahynulo 18 ľudí, z toho 15 detí. V blízkosti osady spali robotníci zo Stredoslovenskej elektrárne. Prebudili sa na dunenie lavíny, a keď zistili, čo sa stalo v Rybom, privolali četníkov. Ráno prišli z Banskej Bystrice aj vojaci, hasiči a lekár.
„Nemalé prekvapenie vyvolalo to, keď z trosiek domu, z ktorého vytiahli už viacerých mŕtvych, istý vojak na ramenách vyniesol sedemmesačné dieťa,“ informoval o dva dni neskôr denník Slovák. "Nebolo mu nič, len sa triaslo zimou a usedavo plakalo.“ To dieťa malo v skutočnosti len 3 mesiace a stále žije, len v osade Horný Jelenec, ktorá je tiež časťou Starých Hôr. "Časť šindľovej strechy spadla pod ťarchou snehu tak, že asi vytvorila nad mojou kolískou veľkú vzduchovú bublinu,“ vysvetľoval mi Benjamín Strmeň ešte pri svojej osemdesiatke záhadu prežitia. Nedávno oslávil už 95 rokov. Zázračnú kolísku má dodnes odloženú, a tá je ešte staršia, má vraj už vyše 150 rokov.
Katastrofu vtedy prežili len štyria ľudia – Benjamínovi rodičia a ešte jeden sused. Rodičov vyhodil tlak, spôsobený pádom lavíny, z postele a keď precitli, boli niekoľko desiatok metrov od zrúcanej chalupy. Vďaka šťastene zostali na povrchu lavíny, matka bola do pol pása v snehu, otec ju vyhrabal holými rukami a odniesol do najbližšieho domu, ktorý lavína ušetrila. Spôsobila však smrť všetkých piatich Benjamínových súrodencov, traja spali doma, dvaja u susedov. Ich otec potom často spomínal, ako v osudný večer musel ísť niekoľkokrát zatvárať dvere a vietor ich zakaždým roztvoril dokorán. Nad Starými Horami zúrila víchrica a na hrebeňoch tvorila zo snehu nezvyčajne veľké previsy.
Foto: SITA, TASR, Dušan Hein, Jozef Ďurník,
Malý Beňo mal šťastie aj v tom, že ho našli už po štyroch hodinách odhadzovania snehu a záchrancovia počuli zdola akési mravčanie. Niektoré obete našli pod 35-metrovým nánosom snehu až na desiaty deň, preto ich pohreb sa konal až dva týždne po tragédii. „Snehu po lavíne ostalo toľko, že ani cez leto sa celkom neroztopil a vozy so senom prechádzali cez snehový tunel,“ spomína Strmeň. Zvyšok rodiny sa potom usadil v susednej Valentovej a napokon v Jelenci, keď dostali od štátu finančnú podporu a kúpili si tam dom. Otec bol lesný robotník, Benjamín s ním chodil od mlada robiť do hory.
A čo bolo ďalej? Vojna, Mladý Strmeň sa zúčastnil na Povstaní, Staré Hory boli súčasťou tzv. partizánskej republiky. V roku 1949 absolvoval horársku školu v Jelšave, po nej lesníčil na rôznych miestach, napokon však skončil v Starých Horách ako ťažobný technik. Ľudia si ho pamätajú z Bielej stopy SNP, vyhral ju 13-krát. Týmto pretekom, snehu a lyžiam zostal verný ešte aj ako 80-ročný. „Mám vyše tristo pohárov a medailí,“ pochválil sa mi už vtedy.
Pád lavín zo svahov nad osadou Rybô nebol ničím výnimočným ani vo vzdialenejšej minulosti, čo však spôsobilo takú katastrofu v roku 1924? Jozef Richnavský a Milan Lizuch, odborníci zo Strediska lavínovej prevencie HZS vidia prvotnú príčinu najmä vo vtedajšom zlom lesnom hospodárstve: "Ľudia žijúci v tejto lokalite pri snahe rozšíriť pasienky pre svoj dobytok vyrúbali lesy nad osadou Rybô a strmé svahy a rizne (žľaby na spúšťanie dreva) pod Krížnou tak ostali holé, zarastené iba trávou.“ To výrazne znížilo drsnosť povrchu, pasienky nedokázali efektívne zadržať masy snehu, ktoré sa rútili na osadu…
MDŽ – deň znovuzrodenia Tomáša Frajta
Podľa údajov Martina Vojteka z jeho dizertačnej práce na Univerzite Komenského len v rokoch 1872 – 2001 zahynulo v slovenských horách pod snehom z lavín dovedna 207 ľudí. Najväčšia povojnová tragédia sa udiala 8. marca 1956. Tentoraz išlo o južnú stranu Nízkych Tatier, úpätie vrcholu Skalka vo Vajskovskej doline, ktorá patrí do katastra obce Dolná Lehota pri Brezne.
Foto: TASR, I. MELICHERČÍK
Na Medzinárodný deň žien vtedy husto snežilo a hrubá vrstva snehu znemožňovala ťažobné práce. Devätnásti lesní robotníci a dve kuchárky sa preto zdržiavali v zrubovej budove. Predpoludním okolo 10. hodiny ju zasiahla obrovská lavína, ktorá sa odtrhla vo výške asi 1 700 metrov, brala všetko, čo jej stálo v ceste, a neustále zvyšovala rýchlosť prúdenia. O jej veľkosti a sile si možno urobiť predstavu aj na základe spôsobených hospodárskych škôd, veď zničila takmer 25 hektárov zmiešaných lesných porastov. Najhoršia však bola bilancia obetí – v tejto lavíne zahynulo 16 ľudí väčšinou z Pohorelej a zo Šumiaca, najstarší Jozef Terek mal 52, najmladší Jozef Birka práve dovŕšil 24 rokov. Po obetiach ostalo osem vdov a pätnásť polosirôt.
Len traja chlapi vyviazli živí, ale s ťažkými zraneniami. Michal Gálik sa asi narodil pod šťastnou hviezdou, lebo tlaková vlna ho vymrštila zo zdemolovaného zrubu na povrch snehovej haldy. Keď sa prebral z bezvedomia, naboso si to zamieril dolu dolinou do susednej ubytovne na Dve Vody. Vďaka nemu bolo možné včas zalarmovať záchranárov z Horskej služby a udržať pri živote Gálikovho švagra Tomáša Frajta i ďalšieho lesného robotníka Jána Refka. Frajt zomrel pred ôsmimi rokmi, jeho syn Michal mi povedal, že otec považoval 8. marec za deň svojho znovuzrodenia.
Pod lavínou zachovajte pokoj
V poradí tretia najväčšia lavínová tragédia sa udiala pred 45 rokmi, v nedeľu 20. januára 1974. Za jediný deň, a iba vo Vysokých Tatrách, sa vtedy strhli desiatky lavín obrovských rozmerov a v troch z nich vyčíňala "biela smrť“. Najviac v Mengusovskej doline, a to niekoľko minút po desiatej predpoludním, po páde lavíny zo Sedla nad Skokom. Pod snehom zomrelo 14 mladých ľudí, 17 bolo zranených.
Na svahu neďaleko chaty kpt. Morávka pri Popradskom plese prebiehal vtedy lyžiarsky výcvik študentov 3. ročníka Strednej priemyselnej školy strojníckej z Komárna. Tony vlhkého prachového snehu z protiľahlého svahu sa obrovskou rýchlosťou – v sprievode bieleho oblaku a za strašného hukotu – prevalili cez koryto Hincovho potoka a zasypali všetkých 23 študentov a ich učiteľa. Obete nemohli ani vedieť, čo sa deje – protisvah sa totiž nachádzal v mliečnej hmle.
Foto: TASR, I. URBANOVIČ
Trinástich zasiahla lavína naplno, ostatných jedenástich len svojimi okrajmi tak, že boli zrazu v snehu po pás, ale nezranení. Tí z nich, čo sa dokázali rýchlejšie spamätať zo šoku, zalarmovali pomoc z blízkej chaty. Spolu s jej osadenstvom potom začali zachraňovať zasypaných spolužiakov a učiteľa. Privolaní členovia Horskej služby s lavínovým psom Udom našli najprv telá troch obetí, ktoré v hĺbke vyše dvoch metrov tvrdého ubitého snehu nemali nádej na dlhšie prežitie.
Štvrtý nájdený, ktorého objavili asi po piatich hodinách od momentu nešťastia, však akoby zázrakom ešte javil známky života. Skvelý Udo ho našiel takmer 5 (!) hodín po páde lavíny, zasypaného v polohe sediaceho strelca. Predklonená hlava sa nachádzala v hĺbke asi 80 centimetrov pod povrchom lavínovej haldy. Bol to študent Otto Berze, pred piatimi rokmi som ho objavil v Chotíne pri Komárne, pracoval ako strojvodca. K tragickej udalosti sa nerád vracal a, napokon, veľa si zo svojho uväznenia v lavíne ani nepamätal. Len sa mu marilo, že predtým, ako ho prikryla lavína, niekoľko sekúnd si s ním robila, čo chcela. Uchoval si tiež pocit, ktorý asi predchádza upadnutiu do bezvedomia: "Pripadal som si ako zaliaty v betóne, taký bezmocný…“
Ako je vôbec možné, že prežil? Podľa jednej teórie vytvorili vetvy dolámaných stromov pod snehom čosi ako vzduchový vak. Bývalý horský záchranár Ladislav "Tatko“ Janiga, ktorý ako prvý prišiel k zasypanému Ottovi, si to nemyslí. "Žiaden vak ani vzduchová bublina,“ namieta, "sneh mu stiahol vetrovku cez hlavu, to bolo dôležité, a tiež poloha tela, v ktorej sme ho našli. Sneh netlačil veľmi na ústa.“
Je rozšírený názor, že ak človek v lavíne nemá dostatok vzduchu, zadusí sa už do 45 minút. Ale aj keď ho má, už po 90 minútach jeho nádeje na prežitie rýchlo klesajú k nule, lebo môže zomrieť na podchladenie alebo podľahnúť zraneniam, napríklad ťažkým zlomeninám či úrazom hlavy. Každé pravidlo má však svoje výnimky a človek v hraničných situáciách dokáže prekonávať sám seba. Zoči-voči smrteľnému nebezpečenstvu je vraj podstatné neprepadnúť panike. "Zachovajte pokoj, šetrite sily a vzduch,“ radia rôzne príručky, "kričte až vtedy, keď budete počuť záchranárov priamo nad sebou.“
Otto Berze nekričal, bol predsa v bezvedomí…