Blížime sa k Ždiaru po ceste, ktorá z nás ide dušu vytriasť. Miestni ju nazývajú 50 odtieňov sivej… Toľko, ak nie oveľa viac fľakov by ste mohli na nej narátať. Cestári zalejú výtlky raz takým, potom zas onakým asfaltom. Keď z nej konečne zídeme, objaví sa pred nami Ždiar zaliaty slnkom v celej svojej kráse. S Mirom Vavákom sme sa vybrali za nevšednou tradíciou, ktorú tu starostlivo uchovávajú.
Dnes nie som vínovatá
Možno sme prišli do domu Mačeka Pitoňáka skôr, ako sme mali, lebo jeho dcéra Ružena Zachvejová, posledná žijúca herečka z Plickovho legendárneho filmu z roku 1933 Zem spieva, nás vítala ešte v civilných šatách. Už o chvíľu sa objavila v krásnom goralskom kroji. A hneď nás pozývala ďalej, do miestnosti, kam pol storočia chodieval a kde spával pán profesor. Nad posteľou ho pripomínajú nezabudnuteľné fotky. S Mačekom boli rovnaká krvná skupina. Keď si sadli v dielni, dokázali tam presedieť v družnej debate aj dve hodiny. Mačeka mal rád aj filmár a etnológ Martin Slivka, ktorý neraz zdôrazňoval: Čo viem, viem od neho.
„V tejto izbe boli nízke vrátočká,“ spomína pani Ružena, „Plicka chlap ako hora, neraz si veru buchol hlavu. Ale vždy to obrátil na vtip: Nezlomil som to?“
V tridsiatom štvrtom roku Plicka pozval Mačeka, jeho dcéru Ruženu a Tomáša Budzáka, horského vodcu, na nakrúcanie spoločnosti Elektrafilm do Prahy. Boli tam takmer rok, Elektrafilm chcel, aby zostali do septembra, na Václavskom námestí im ponúkali dom. V júli však prišiel telegram: Dozrel ovos, okamžite domov! Príkaz mamy Pitoňákovej sa musel rešpektovať.
Z Ruženky je dnes už šťastná babička, ktorá často načrie do obdivuhodnej pamäti. Je na čo spomínať. Veď už osemdesiat rokov tancuje. „Sem-tam si ešte zadrobčím,“ povie s úsmevom.
Všade plným priehrštím rozdáva neopakovateľný humor. Starosta Ždiaru ju v roku 2014 prihlásil do súťaže babičiek do Starej Ľubovne. Účastníčky sa mali krátko predstaviť. Babka Ruženka, vtedy 84-ročná, zobrala do rúk mikrofón – a všetko bolo jasné. Vyhrala obidve ceny. Stala sa Najstaršou babičkou Spiša i Zlatou babičkou Spiša, dodnes sa pýši šerpami, ktoré vtedy dostala.
Humor má u Zachvejovcov domovské právo od rána do večera. Len raz babka Ruženka zalamentovala, že ju niečo bolí, syn Števo ju zobral za ruku a vyviedol ju na dvor. Povedal jej, aby sa pozrela na cintorín, aby si uvedomila, akí radi by boli tí, čo tam ležia, keby ich niečo bolelo… Odvtedy sa nesťažuje. Úsmevom vie vytvoriť správnu náladu. Stačí jej dať slovo.
„Dnes nie som vínovatá…“ okamžite zareagovala na otázku, či si dá víno, alebo niečo tvrdšie.
Foto: Ivan Čaniga
Plickovci na facebooku
Docent Miroslav Vavák 23 rokov učí na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského. V polovici osemdesiatych rokov bol reprezentantom v behu na 400 metrov, neskôr trénerom slovenskej reprezentácie, potom sa roku 1995 začal venovať kondičnej príprave vo volejbale a venuje sa jej doteraz. Na otázku, ako všetko stíha popri školských povinnostiach, povedal, že už v detstve mal na to dobrú prípravu. Každý deň mal nejaký program. K folklóru sa dostal náhodou. Potreboval zaujímavý darček do zahraničia. Na internete našiel Petra Michaláka. Povedal mu, že pochádza z Martina. Peter sa vraj už roky snažil vstúpiť do depozitov etnografického múzea a nevedel sa tam dostať.
„Moja švagriná vtedy robila vo vedení múzea,“ spomína Miro Vavák. „O šesť týždňov sme boli spolu v depozitoch. Prišiel s nami aj Jozef Bachleda. Dali sme sa do reči, Peter Michalák ohúril pracovníkov múzea, keď na snímkach z dvadsiatych rokov poznal ľudí po mene. Nestačili ich zapisovať ceruzou. Cestou z múzea sme sa zastavili na Národnom cintoríne. Máme tam rodinný hrob, poklonili sme sa aj pamiatke profesora Plicku. Vtedy sme si uvedomili, že vlastne ideme v jeho šľapajach, že sme takí plickovci: zháňame materiály o folklóre, dávame to dohromady. Potom sme len ďalej chodili po múzeách a k tejto myšlienke som sa vrátil, až keď sme po dvoch rokoch vytvorili stránku na facebooku a museli sme jej dať názov. Vtedy som si spomenul na rozhovor na cintoríne, tak vznikli Plickovci Ždiar.“
Foto: Ivan Čaniga
Barokové kožúšky
„Stránka sa ujala, teším sa, že sme boli priekopníci,“ spomína Miro Vavák, „pretože dnes už je po Slovensku veľa takýchto skupiniek. V našej skupine sme sami vytvárali hodnoty: Peter šil portky – nohavice, Jozef serdoky – kožúšky, ja som „otvárač dverí“ – vybavoval som korešpondenciu a zháňal originálne materiály na šitie krojov. V roku 2014 sme sa dohodli, že už máme toľko dokumentačného materiálu, že ho musíme spracovať. Pôvodne sme si mysleli, že ak nájdeme 20 – 25 vzorov na serdoky (kožúšky), budeme radi. Dnes máme len predvojnových 72. Desať rokov ich zbierame. Ak by sa ešte našlo niečo iné, to už by bol taký malý zázrak. Snažíme sa posúvať hranice. V knihe etnografa a publicistu Jána Olejníka o krojoch spod Tatier sa píše, že v Ždiari sa hnedé kožúšky s výzdobou začali objavovať až v roku 1905, my sme v Krakove v múzeu našli kožúšok z roku 1880, a už poriadne obnosený. Navštívili sme Jána Olejníka potom ako 91-ročného a povedal: Vidíte, chlapci, to je vývoj. Vy máte nové informácie, to je veda. O dva roky sme ho aj nakrútili. Vtedy sme sa dozvedeli, že vzor na portkách (nohaviciach) sa inšpiroval barokom, má najbližšie k južnej Morave. Potom otvoril jednu skriňu, kde mal veľa materiálov, aj jednu škatuľu od topánok s nápisom Ždiar. Dodal, že to je ešte nespracované. Jožko Bachleda by bol býval schopný odniesť kvôli škatuli aj celú skriňu. Žiaľ, neotvoril ju a po smrti Jána Olejníka ju vzali niekam do depozitu.“
V Podtatranských novinách som sa dočítal, že Ján Olejník venoval svoju veľkú knižnicu, všetky obrazy a veci múzeu v Starej Ľubovni.
Foto: Marián Pauer
Duša folklóru
„Názov Plickovci Ždiar používame asi od roku 2010,“ pokračuje Miro Vavák. „Štyri roky predtým som sa prvýkrát stretol s Petrom Michalákom. Peter bol dušou folklóru v Ždiari. Keď v roku 1972 zomrel Maček Pitoňák, ždiarsky folklór sa utlmil. Zostala len pani Zachvejová a pár žien. Ženy starli, muži zo staršej generácie pomreli. Výnimkou bol Štefan Pitoňák (Grohoľ), dlhoročný vedúci folklórnej skupiny Goral. Michalák začal zbieraním starých fotografií. Zozbieral ich okolo tri a pol tisíca. Vyštudoval poľnohospodársku strednú školu, múzeum Ždiarsky dom začal viesť okolo roku 2013. Peter tam doniesol veľa vlastných vecí. Jeho výklady boli úžasné. Mal dar reči a veľa informácií. Vedel zaujať deti i dospelých. Veľa sme spolu precestovali."
V roku 2017 otriasla verejnosťou Michalákova tragická smrť: zomrel na goralskom plese, vzápätí po tom, čo majstrovsky zatancoval odzemok. Mal iba 42 rokov a štyri deti.
Miro Vavák spomína: „Jedenásteho februára 2017 sme boli v Lendaku. Peter bol v pohode. Lenže na plese začali tancovať odzemky, súťažili, kto vydrží dlhšie. Za posledné roky Peter čosi pribral, mal aj predispozíciu k nebezpečnému vydutiu aorty. Zomrela na to jeho mama i teta. Nepripúšťal si riziko, vraj je ešte mladý… Odzemok sa mu stal osudný. Ples sa ešte ani poriadne nezačal a pre Petra bol koniec.“
V tom čase sme už mali veľa materiálov do pripravovanej knihy o goralských krojoch. Chceme, aby k všetkému boli strihy i spôsob vyhotovenia. Asi tretinu vzorov serdokov máme z Plickových fotiek. Ďalšie sme našli u ľudí. Aj niekoľko mimoriadnych kúskov.“
Ružena Zachvejová má neuveriteľne veľa krojov v truhlici. Ale nielen ona. U Petra Michaláka pred troma rokmi dokázali na birmovku obliecť sedem žien do krojov. V jednej rodine. S mužskými krojmi je väčší problém, lebo serdok bol vždy mimoriadna vec. Až trojgeneračná.
„Ždiarčania sú svojskí. Uchovávajú si všetko v pôvodnej podobe, ako to vznikalo od polovice 19. storočia. Problém je s materiálmi, lebo stále sa snažíme vracať k pôvodným. Hľadáme výrobcov súkna, ktorí ho robia ručne, problém je s kožami na serdoky, nesmú byť znútra zafarbené a podobne.“
Foto: Ivan Čaniga
Polstoročie priateľstva
„Prvýkrát som pani Zachvejovú navštívil s Petrom v roku 2009,“ spomína Miro Vavák. „Do Ždiaru som chodieval dvakrát do roka. Potom sme sa stretávali častejšie. Stále sme mali o čom hovoriť. Koncom roka 2017 sa otvorila Galéria Ždiarsky dom. Peter so starostom urobili projekt v rámci cezhraničnej spolupráce s Poľskom. Vynovilo sa podkrovie múzea, v októbri sme otvorili výstavu fotografií. Raz sme si u pani Zachvejovej pozerali rodinnú kroniku. Boli v nej zápisy od mnohých významných ľudí z Československa z minulého storočia, medzi nimi aj zápis pána profesora Plicku: „Mačekovi, k 50. výročiu nášho priateľstva.“ To je niečo neuveriteľné. Odohrávalo sa to tu, v tejto drevenici. O Plickovi sa veľa nevie, jeho múzeum v Blatnici je zatvorené. Tak som si povedal, že to skúsim dotiahnuť s pamätnou tabuľou, že všetko budeme robiť tak, ako keby tu Peter bol. Takže náš podpis je stále rovnaký – Plickovci Ždiar.
Keď sme ďalej zvažovali, ako na to, dospeli sme k záveru, že by sme mali Plickov odkaz propagovať a rozvíjať. Zachvejovci pokračujú po Mačekovi, Ivan Plicka po otcovi a my, Plickovci, sme prepojenie na Ždiar. A bola tu ešte jedna generácia, ktorá výrazne zviditeľnila Ždiar. Prezentuje ju Martin Ťapák s jeho filmom Rodná zem. S jeho synom Marekom sa poznáme roky. Opýtal som sa ho, či by sa nepridal. Súhlasil. Povedal som mu o pamätnej tabuli profesorovi Karolovi Plickovi. Okamžite spomenul synovca Radovana Pekníka, že by ju mohol vytvoriť. Takže aj takýmto spôsobom sa všetko prepojilo. Počas vlaňajších Goralských folklórnych slávností, na ktorých bol čestným hosťom syn Karola Plicku – Ivan, sme tabuľu na drevenici Zachvejovcov slávnostne odhalili.“
Dom, kde býva hudba
Do domu Bachledovcov vedie nespevnená kamenistá cesta. Keď v zime napadne sneh, je každý návrat domov poriadnou šichtou. Z dvora sa však naskytá nezabudnuteľný výhľad na okolité hory. V tomto dome kraľuje hudba.
„Keď som mal päť rokov,“ spomína Jozef Bachleda, „otec mi dal na svadbe heligónku. Kým sa svadobčania veselili, naučil som sa jednu skladbu. Ako osemročný som už chodil hrávať na svadby. Teraz si zahrám s mojimi dvoma synmi, Tiborom a Adamom. Hrajú už aj dvaja moji vnuci.“
Aby nezostalo len pri slovách, Bachledovci nám zahrali a zaspievali tak, až sme lapali po dychu a srdce skákalo až kdesi v krku. Podvedome nám nohy začali dupotať do rytmu. Svojím umením potešili aj účastníkov odhalenia pamätnej tabule. Mladí Bachledovci vraj už majú objednávky hrať na svadbách až do roku 2020…
Pán domu Jozef Bachleda je už roky riaditeľom jaskyne v Bachledovskej doline a po práci sa s manželkou Marcelou venujú výrobe krojov. Poctivo, nič sa nesmie zanedbať, všetko musí byť urobené tak, ako sa šilo kedysi. Aj materiál musí mať kvalitu, aká sa vždy vyžadovala. Jozef popri tom zostavuje Ždiarsky spevník. Už zozbieral 56 piesní, zaznamenal texty, ktoré majú osemsto slôh…
V roku 2015 sa na Goralských slávnostiach odohrala výnimočná udalosť: Ružena Zachvejová a Štefan Zachveja, dcéra a vnuk Mačeka Pitoňáka, pozvali na pódium Adama Bachledu, ktorý hrá na husliach, akoby sa s nimi už narodil. Darovali mu husle, na ktorých kedysi hrával Karol Plicka. Pán profesor ich veľmi dávno venoval Mačekovi Pitoňákovi. Fotografoval ho ako mládenca, mladého muža i starca. Zachvejovci veria, že u Adama budú v tých správnych rukách.