Rok 2019 v sebe neskrýva len 30. výročie nežnej revolúcie, ale pripomína aj veľkú 30 rokov trvajúcu medzeru. Počas tohto obdobia zrazu prestali pribúdať v slovenskom verejnom priestore umelecké diela. Nové sa objavovali len sporadicky.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Do 90. rokov 20. storočia bolo umenie povinnou súčasťou verejných stavieb, jeho podporu a financovanie (0,5 až 4 percentá z celkovej investície) zakotvovalo uznesenie vlády ČSSR č. 355 z roku 1965 nazývané Hlava V. Výstavba v 60. a 70. rokoch minulého storočia bola masívna. Diela vyrástli vo fontánach, na ihriskách, v parkoch. Fasády bežne zdobili mozaiky, stanice vitráže. Po revolúcii sa uznesenie zrušilo ako relikt komunizmu.
Čo je však nezmysel, upozorňuje kunsthistorička Sabina Jankovičová. Koncept štátom podporovaného umenia rozvíjali a dodnes rozvíjajú aj západné krajiny, podobné zákony ako Hlava V stále platia vo Francúzsku, v Nemecku.
Mozaiky od ôsmich súčasných slovenských výtvarníkov preto považuje kunsthistorička za zaujímavý počin. A možno inšpirujúci aj pre ostatných stavebníkov. Vyše 30 – tisíc kachličiek v 50 odtieňoch zdobí osem nových bytových domov komplexu Dúbravy. Ako veľké farebné obrázky rozihrávajú puristickú obálku bytoviek, ktoré navrhla architektka Monika Šutá.
„Premýšľali sme nad tým, ako tých osem domov odlíšiť. Viacerí z nás vo firme majú radi umenie, a tak sme dostali nápad. Poďme vrátiť monumentálne diela späť do architektúry. Všetci si ich pamätáme z detstva. Pôsobili na nás v školách, zdravotných strediskách, knižniciach, na poštách. Niektoré motívy sa mi vybavujú aj dnes. Ľudia by mali vyrastať v prostredí, ktoré povznáša aj ducha,“ snaží sa prehlušiť ruch na stavenisku Karol Machánek, manažér spoločnosti, ktorá projekt realizuje.
Developeri mohli diela v Dúbravách uzavrieť. Zakomponovať do interiérov akoby privátnu galériu pre ľudí, ktorí si za bývanie zaplatili. Začleniť ich do podlubí. Nie, vystavili ich verejne. Komplex neoddeľovali plotom, bránami, tabuľami o súkromných pozemkoch, ako je to bežné pri súčasných novostavbách.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Lietadlá a hviezdy
„Chceli sme nielen našim klientom, ale aj ľuďom, ktorí žijú v okolí, darovať prístup k umeniu. Otvorili sme priestor tak, aby sem ľudia chodili. Pretože nie je nič zlé na tom, keď vám susedia chodia cez dvor. Mnohí dnes akoby zabudli na to, že keď ich deti budú vyrastať, budú chcieť mať kamošov, frajerky z okolia,“ hovorí Machánek.
Keď sa človek prejde okolo bytoviek, zrazu pochopí, že mozaiky nie sú náhodne „rozhádzané“ po stenách, ale cielene pútajú v rôznych priehľadoch. Téma je jasná, hravá, naivná. Detstvo. Forma pripomína zväčšený počítačový obraz zložený z veľkých pixelov. „Nechceli sme tému stvárniť tak ako kedysi, to by bolo len napodobňovanie. Snažili sme sa mozaiku priblížiť digitálnej dobe,“ vysvetľuje Machánek. Oslovili umelcov, ktorí sa digitalizácii a téme detstvo už venovali. No zároveň boli zvedaví, ako si poradia výtvarníci, ktorých tvorba je v úplne iných sférach.
Foto: CORWIN
Foto: Andrej Barát, Pravda
Eva Činčalová vypustila na Nebo papierové lietadlá. Erik Binder za nimi vyslal chlapca s balónmi v mozaike Úlet. Stan pod hviezdami rozložila v Teórii útulnosti Dominika Žáková. Autorkou diela Mama a ja je Dorota Sadovská, ktorá už má skúsenosti z monumentálnych inštalácií. Jedna z výškových budov vo Viedni bola asi rok „zabalená“ v jej obraze. Opodiaľ sedí Maco Erika Šilleho.
Pozeráme sa, ako majstri práve dokončujú dielo Marka Ormandíka – Braček jelenček. „Páči sa mi tvoriť pre verejný priestor. Mám pocit, že tak môžem vyjsť z mojej bubliny,“ prezrádza výtvarník. Na jednej z fasád žongluje kúzelník s kačacími nohami. „Detstvo je najmystickejšie obdobie v našom živote, a je škoda, že na 90 percent jeho zázrakov sme už zabudli,“ hovorí autor Martin Gerboc.
Keďže medzi výtvarníkmi sú viacerí z ateliéru Ivana Csudaia, stavebníci oslovili aj ich učiteľa, jedného z kľúčových predstaviteľov slovenskej postmoderny. „Táto mozaika, to je absolútny abstraktný Csudai. Preniesol tam svoje dielo,“ usmieva sa Machánek a človek začína tušiť, že konštatovanie manažéra developerskej firmy „máme radi umenie“, bolo priskromné.
Chodiaca galéria
Dve legendy francúzskeho filmu Jean Gabin a Louis de Funès sa stretli v jedinom filme – Tetovaný. Funès hrá vášnivého obchodníka s umením Féliciena Mézeraya, ktorý sa snaží získať „kožu“ legionára Lergaina (Gabin). Má na nej totiž vytetovaný úžasný akt od talianskeho výtvarníka Amedea Modiglianiho.
Karol Machánek má na sebe vytetovaných niekoľko obrazov od viacerých autorov. „Júliusa Kollera, Dezidera Tótha, Milana Adamčiaka, Michaelu Chmeličkovú, Andreu Kopeckú. A mám aj obraz od Evy Činčalovej,“ smeje sa a ukazuje lýtko, stojac pred veľkou mozaikou od tej istej autorky v Dúbravách. Umenie si aj kupuje. No nevníma ho ako investíciu. „Radšej budem mať pár obrazov na stene ako veľký televízor.“ Čo ak by aj tie obrovské pouličné „televízory“ – bilbordy, megabordy – nahradilo umenie?
V roku 2015 slovenská vláda schválila novelu stavebného zákona, ktorá predstavovala čosi ako návrat k Hlave V, no vtedajší minister dopravy a výstavby Ján Počiatek ju nakoniec stiahol. Umelcov z Dúbrav medzitým stihli osloviť ďalší záujemcovia, či by im tiež neurobili mozaiky. Možno sa predsa niečo pohlo. „Náklady na umenie nedosahujú skutočné hodnoty, ktoré vzniknú. Je škoda, že sa z verejných peňazí neinvestuje viac. Použijem jednu paralelu. Silvestrovský ohňostroj. Viem, že ľudia sú naň zvyknutí, ale vďaka týmto peniazom mohlo každý rok pribudnúť jedno dielo vo verejnom priestore,“ mieni Machánek. Bratislava na posledné silvestrovské oslavy vrátane ohňostroja minula približne 60-tisíc eur.
Je tu však háčik. Verejných budov, škôl, škôlok, nemocníc sa stavia veľmi málo. A najmä remeselná zručnosť sa takmer vytratila. „Zistil som, že sa nemáme s kým poradiť. Väčšina umelcov, ktorí robili veľké mozaiky, už nežije. Nežijú ani ľudia, ktorí ich realizovali,“ upozorňuje Machánek. Nakoniec však majstrov našli. Špičkových obkladačov bazénov. Len sa nesmú báť výšok.
No napokon problém nie je iba v tom, že nových diel pribúda veľmi málo. Strácajú sa aj tie staré. Ničí ich nevšímavosť.
Zátišie so sanitou
Jeden z výrazných výtvarníkov druhej polovice 20. storočia Marián Čunderlík pripravil koncom 60. rokov dielo Kompozícia pre budovu Strednej zdravotníckej školy v Banskej Bystrici. Zabudnutý reliéf dnes už celkom stratil farebnosť. O pätu sa mu opierajú odmontované dvere, káble, umývadlá, toalety a fúrik.
Vôbec to nie je výnimočný pohľad. Mozaiky, sgrafitá barbarsky miznú pod novými „zatepľujúcimi“ obálkami budov. Uviaznu v chaose zberných dvorov. Alebo sa nezvratne zničia.
Podľa kunsthistoričky Sabiny Jankovičovej sa to však v poslednej dekáde aspoň trochu mení. Vznikajú občianske združenia, ktoré sa snažia okoliu najprv otvoriť oči. Diela začali mapovať v Trenčíne. Najviac ich je však v Košiciach, kde sa o zoznamy pokúša viacero iniciatív. „Košice by mali byť vyhlásené za galériu umenia vo verejnom priestore. Všetky košické diela by mali byť vyhlásené za pamätihodnosť, aby mali ochranu. Mesto by si malo ujasniť, či si tie sochy váži,“ presviedča kunsthistorička.
Foto: Andrej Barát, Pravda
V Banskej Bystrici iniciovala súpis diel Stredoslovenská galéria a združenie Arttoday. Fotia ich, priraďujú k autorom a s podrobnými údajmi ich publikujú na stránke supissoch.ssgbb.sk. Najviac diel v meste pod Urpínom vzniklo v rokoch 1945 až 1989. Zistili, že až 95 percent z nich je zanedbaných, mnohé sú vážne poškodené.
Zaujímavé je však aj to, ako kurátorka Stredoslovenskej galérie Zuzana Majlingová hodnotí na stránke projektu najmladšie diela, ktoré vznikli po roku 1989. „Sú zastúpené v menšom počte a relatívne dobrej kondícii, no ich kvalita je až zarážajúco nízka. V súčasnej sochárskej tvorbe prevažuje retrográdny, často formálne nezvládnutý idealizovaný realizmus, zobrazujúci najmä významné osobnosti viažuce sa k histórii mesta,“ mieni.
Podobne to vníma aj Jankovičová. „Pokiaľ ide o diela na Slovensku spred roku 1989, ich základná kvalita, ich štandard boli oveľa vyššie ako pri mnohých veciach, ktoré sa realizujú dnes. Najmä z hľadiska remeselného spracovania. Mnohí autori by dnes vôbec nevedeli použiť vtedajšie technológie. Na realizácie navyše kedysi dohliadali odborné komisie, v ktorých sedeli architekti, kunsthistorici. A jednoducho nebolo možné, aby prešlo niečo, čo by nemalo hlavu ani pätu, dielo, ktorému by chýbali proporcie a kvalita materiálu. Základnú kvalitu tie diela mali,“ hovorí Jankovičová. „Ale môžeme sa zhovárať aj o tom, či mali tiež kvalitu výtvarnú.“ Môže byť plánované umenie umením?
Foto: Andrej Barát, Pravda
Začalo sa to v Chicagu
Pavol Tóth bol spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu. Jeho súsošie Trávnice zdobí priestor pred Fakultnou nemocnicou s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Počmáraný železobetónový sokel sa „pára“. Aj napriek tomu si kamenné dielo podľa kunsthistoričky zachováva vysokú hodnotu. Tóth v ňom do verejného priestoru bez akýchkoľvek kompromisov či ideologických nátlakov a deformácií preniesol svoju vlastnú tvorbu. V rokoch 1982 až 1983.
Ako sme už napísali, podpora umenia vo verejnom priestore prostredníctvom Hlavy V nebola výmyslom socializmu. Model cieleného financovania pochádza z USA z Chicaga. „Toto mesto si ako prvé určilo, že pri verejných stavbách musia smerovať určité prostriedky na umelecké diela,“ pripomína Jankovičová. Tento nápad sme prebrali zo západu. No je pravda, že v 50. rokoch 20. storočia sa zas inšpirácia povinne hľadala na východe.
„Spočiatku sa kopírovali sovietske vzory. Preberali sa budovateľské námety s robotníckou, družstevnou tematikou, s témou šťastného života ľudu. Tomu zodpovedala aj forma socialistického realizmu stalinistického typu. Príkladom sú časté reliéfy nad vchodmi do bytoviek. Už koncom 50. rokov však umenie vo verejnom priestore začína odrážať nastupujúce spoločenské zmeny,“ naznačuje kunsthistorička.
Popisný realizmus ustupuje, vracia sa moderna, autori sa snažia presadiť vo verejnom priestore vlastný názor. „Opúšťa sa socialisticko-realistický pátos. Dokonca aj v čase normalizácie, v 70. a 80. rokoch, sa realizovali diela pohrávajúce sa s abstrakciou,“ dopĺňa. Tóthove Trávnice sú jedným z dôkazov.
Hranica
Súbežne však vznikali nielen progresívne, ale aj menej kvalitné diela. Mnohé evidentne propagandistické, poplatné režimu. Podľa českého sochára Pavla Karousa, odborníka na monumentálne verejné umenie v ČSSR, bolo v Prahe po revolúcii strhnutých 450 z 2 200 realizovaných diel. Dodnes je však pre odborníkov a kunsthistorikov ťažké označiť presnú hranicu medzi politickým gýčom a dielom hodným zachovania.
Podľa Jankovičovej by spoločnosť nemala byť dôsledná v odstraňovaní, ale v ošetrovaní diel. A to dokonca vrátane tých od poplatných autorov. Sú podľa nej záznamom doby. „Je pritom absurdné, že najlepšie postavenie v súčasnej dobe majú pomníky SNP. Hlásime sa k nim, hoci patria k najideologickejším dielam, aké máme. Väčšina vznikla v 50. rokoch. Až je to komické, ale najviac chránime tie najkomunistickejšie diela a tie najkvalitnejšie necháme zdevastovať, pretože sa neviažu k našim rituálnym miestam.“
Blednú, „pohasínajú“ ako Čunderlíkova kompozícia. Zrazu sa nachádzajú v opustených mestských priestoroch nikoho alebo v bizarných stavebných situáciách. Nie však všetky. Blížime sa k Labyrintu, detskému ihrisku uprostred panelákov z roku 1976 od Stanislava Balka. Betónové krútiace sa tvary sa ocitajú v modernom kontexte. Poletujú a trénujú nad ním parkouristi. O niekoľko ulíc ďalej sa zamračená obloha ligoce na Kinetickom objekte od Michala Kerna. Kunsthistorička hovorí, že ide o ďalšiu vzácnosť. Ak už nevznikajú nové diela, mesto Banská Bystrica sa aspoň postaralo o zreštaurovanie tohto staršieho. „Kernove diela patria k najlepším. Aj pri verejných zákazkách sa držal abstrakcie,“ vysvetľuje a prirovnáva umenie, socialistické aj súčasné, k mestskej zeleni.
„Umenie možno neprináša praktické aspekty, napríklad kyslík. Ale do strohej, čistej architektúry mesta dokáže pridať niečo iné, farby, tvary, idey, ktoré môžu človeka osloviť a povzbudiť k ďalším nápadom. A to je funkciou umenia vo verejnom priestore. Otvára obzory, predstavivosť, komunikuje s vašimi pocitmi.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
Foto: Andrej Barát, Pravda
Dolámané prsty
Nad snehom zasypaným sídliskom sa zmráka. Ruky načiahnuté k nebu akoby chytali svetlá, ktoré sa postupne zažínajú v oknách. Rozozvučia sa zvony. Modlia sa?
Podobnú výčitku mohla mať komisia, ktorá sochu Tibora Bartfaya pred polstoročím schvaľovala. Celkovo tri sochy, Ruky, Siréna a Medený kvet vznikli ako objednávka pre moderné sídlisko Chrenová v Nitre, ktoré je zas dielom architekta Michala Maximiliána Scheera. Skomponoval ho ako včelie plásty.
Ruky Tibora Bartfaya pôvodne stáli inde. Vzpínali sa k bytovke, v ktorej býval jeho otec Július, takisto významný nitriansky sochár. Zrejme na podnet komisie však autor do diela dodatočne vložil harfu a premenoval ho na Pocta hudbe. O niekoľko rokov sa hra rozsypala.
Dolámané prsty ležali pred dvomi rokmi uprostred kruhu z káblov v bývalej školskej telocvični, dnes v areáli Základnej umeleckej školy Jozefa Rosinského v Nitre (ZUŠ). Učiteľ výtvarného odboru, fotograf a autor projektu Bartfay medzi nami Juraj Novák nám vtedy zápalisto rozprával o tom, ako by chceli toto a ďalšie Bartfayove diela vrátiť tam, kam patria. Z hangárov a skladov do verejného priestoru. Dcéra autora Halina Bartfayová poverila reštaurovaním sochára Martina Palu. Nikto neveril, že sa doničené Ruky budú dať zreštaurovať, Pala áno. Výsledkom sú nakoniec dve sochy.
„Vytmelený a opravený originál očistený od nánosu v podobe lýry sme osadili pred budovou ZUŠ. Na Chrenovú sa vrátila kópia aj s lýrou. Len na iné miesto, pretože dnes je tam hustý porast drevín,“ naznačuje Novák. Zreštaurovali aj Medený kvet a Sirénu.
Aký to však má význam, keď Tibor Bartfay bol podľa kunsthistorikov autorom aj poplatných diel?
Foto: Andrej Barát, Pravda
Zavrhnutá identita
Český sochár Pavel Karous je spoluautorom monografie Vetřelci a volavky, ktorá predstavuje reprezentatívny výber 500 sôch zachovaných alebo odstránených z verejného priestoru v Česku a na Slovensku v rokoch 1968 až 1992. Sochár Karous sa už ako mladý pražský výtvarník v rámci doktorandskej práce zaoberal mapovaním umeleckých diel v Česku a na Slovensku v rokoch 1945 až 1989. „A robil to veľmi zaujímavým a humorným spôsobom. Akoby hubársky atlas. Sochy rozdelil do viacerých kategórií, na madony s dieťaťom, ženy hľadajúce kľúče až po rôzne mimozemské civilizácie, kokóny,“ naznačuje Novák.
Na pozadí vtipného zaraďovania však prebieha vážna analýza. Kniha Vetřelci a volavky nikoho neospravedlňuje. Neligitimizuje. Ani nezatracuje. Pokúša sa vecne opísať, že situácie neboli čiernobiele. Že podmienky, pohnútky a príbehy autorov sa líšia a prestupujú. Do monografie prispel aj Tomáš Pospiszyl, český teoretik výtvarného umenia. Hovorí o Sochách, ktoré nikomu nepatria. Sochách na budovách družstiev, na technických stavbách, vodárňach, na čističkách odpadových vôd, ku ktorým si spoločnosť vytvorila bariéru a už ich viac nepovažuje za svoje.
„Mám takisto pocit, že sme sa do dnešnej doby nezbavili toho pocitu, bremena, ktoré si nesieme zo socialistického obdobia. Treba si však uvedomiť, že 20. storočie je najdynamickejším storočím, ktoré zaznamenalo veľmi časté a prudké politické zmeny. A tie ovplyvnili kultúrnu identifikáciu s priestorom,“ mieni Novák. Nórsky architekt a teoretik umenia Christian Norberg-Schulz píše o tom, že vytváranie kultúrnej identity je veľmi pomalý proces. Akonáhle sa niečo v spoločnosti prudko zmení, kultúrna identita sa nestíha prispôsobiť, zakoreniť.
„V 20. storočí sa ľudia odcudzili miestu. Aj preto dnes prehliadame kvalitnú architektúru, prehliadame kvalitný urbanizmus a kvalitné umelecké diela vo verejnom priestore. A keďže umenie od roku 1948 do nežnej revolúcie bolo umením režimu, ktorý sme v roku 1989 zavrhli, aj to umenie sme ako celok akoby odložili do skrinky. A pokladáme ho za socialistické, komunistické. A neprejavujeme mu ani pozornosť, ani úctu,“ hovorí Novák.
Nitra sa k sochám Bartfaya z Chrenovej hlási. Mesto prispelo na reštaurovanie sumou 30 060 eur. Novák je presvedčený o tom, že obyvatelia jednoznačne vnímali, že ich každodennosť sprevádzala socha rúk. Ktorá zmizla a teraz im chýba. S veľkým ohlasom sa totiž stretlo vlaňajšie septembrové podujatie Piknik pri Rukách, keď sa socha slávnostne vrátila na sídlisko. Chrenovčania ochotne niekoľko dní predtým pomáhali s výkopom základov pre podstavec a úpravou okolia. „Pokúsili sme sa obnoviť väzby k soche. Ľudia by si ju mohli vážiť, chrániť ju a starať sa o ňu,“ dodáva Novák a pripomína že práve tieto tri spomínané sochy – Ruky, Siréna a Medený kvet predstavujú zlom v Bartfayovej tvorbe. „Práve tu sa začína abstrakcia. Upustil od socialistického realizmu a začína tvarovo štylizovať svoje diela.“
Keď sa Bartfayova socha ešte len reštaurovala a Novák bol s kolegami na predbežnej obhliadke plochy pred panelákmi, oslovil ich znenazdajky pán, asi päťdesiatnik. „Nebodaj nám idete vrátiť ruky?“ Kto sa odváži vrátiť zvyšok tela?