České médiá začiatkom tohto roka spustili poplach, že drozdy kosí drozdí vírus a hrozí im vyhynutie. A čo slovenské drozdy, ubúda aj tých? Ide o dramatický a naozaj nebezpečný úbytok? Ornitológ Ján Gúgh vysvetľuje, že ide o vírus USUTU, ktorý sa do Európy rozšíril podľa výskumov okolo roku 1996. „Vtedy sa potvrdili prvé úhyny drozdov čiernych v dôsledku nákazy týmto vírusom v Taliansku. Neskôr hynuli drozdy aj v ďalšíchkrajinách strednej a západnej Európy. Týkalo sa to našich susedov, Maďarska, Rakúska a tiež Česka. Hoci stav drozdov čiernych v dôsledku vírusu v lokalitách potvrdeného výskytu klesol na minimum, vírus pravdepodobne nespôsobí vyhynutie druhu. Usutu sa totiž vyskytuje cyklicky regionálne a vtáčie populácie sa s ním dokážu vyrovnať. Potvrdí to však detailný a dlhodobý výskum a monitoring populácií.“
Drozdy zatiaľ v bezpečí
Ornitológ však upozorňuje na iné, vážnejšie riziko, ktorým je zmena krajiny a z nej prameniace zhoršené životné podmienky pre vtáky: „Úbytok mestskej zelene, znečistenie či rozmach výstavby presklených plôch, na ktorých sa drozdy zabíjajú, keď do nich pri lete narazia, alebo dokonca premnožené túlavé mačky. Toto sú hlavné príčiny ubúdania drozdov, ktoré lokálny výskyt vírusu môže prehĺbiť. Na Slovensku zatiaľ nebol potvrdený prípad ochorenia alebo úhynu drozdov čiernych na tento vírus. Avšak výskumný tím Univerzity veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach zistil protilátky proti vírusu u sýkorky veľkej, čo naznačuje, že vírus už na Slovensku je.“ Na margo informácií o hromadných úhynoch drozdov čiernych napríklad na hornej Nitre Gúgh vysvetľuje, že tu šlo podľa medializovaných informácií o otravy kvôli postrekom. Ubezpečuje, že celoslovensky sa populácia drozda čierneho zatiaľ hodnotí ako stabilná.
Kým v prípade drozdov máme dobré správy, desať vtáčích druhov je na Slovensku kriticky ohrozených. Sú to kačica ostrochvostá, hadiar krátkoprstý, orol malý, sokol kobcovitý, brehár čiernochvostý, hvizdák veľký, krakľa belasá, skaliar pestrý, murárik červenokrídly a strnádka záhradná. Okrem hadiara krátkoprstého, sokola kobcovitého a murárika červenokrídleho ornitológovia nepredpokladajú u ostatných druhov hniezdenie, alebo aspoň nie pravidelné hniezdenie na našom území. U druhov hadiar, sokol kobcovitý a murárik ide o hniezdenie niekoľkých párov alebo veľmi nízkeho počtu párov a populácie týchto druhov sú veľmi zraniteľné a ohrozené vyhynutím na našom území.
Len o čosi menej je na Slovensku ohrozených ďalších 24 druhov vtákov, medzi nimi napríklad drop veľký, chochlačka bielooká, jarabica poľná, kaňa popolavá, orol kráľovský, sokol rároh, tetrov hoľniak, hlucháň hôrny, kalužiak červenonohý, trsteniarik tamariškový, strakoš kolesár či slávik modrák. Vtáky v tejto skupine ohrozenia hniezdia alebo sa vyskytujú v malej početnosti, alebo ich úbytok vykazuje trend smerujúci ku kolapsu populácie na Slovensku, ak sa neuskutočnia nápravy.
Kriticky ohrozené vtáky
1. kačica ostrochvostá
2. hadiar krátkoprstý
3. orol malý
4. sokol kobcovitý
5. brehár čiernochvostý
6. hvizdák veľký
7. krakľa belasá
8. skaliar pestrý
9. murárik červenokrídly
10. strnádka záhradná
Silne ohrozené vtáky
24 druhov, napríklad
- drop veľký
- chochlačka bielooká
- jarabica poľná
- kaňa popolavá
- orol kráľovský
- sokol rároh
- tetrov hoľniak
- hlucháň hôrny
- kalužiak červenonohý
- trsteniarik tamariškový
- strakoš kolesár
- slávik modrák
Za 30 rokov mínus 300 miliónov vtákov
Nečudo, že úbytok bežných druhov vtákov vníma aj verejnosť, ktorá sa operencom nijako špeciálnejšie nevenuje. V okolí záhrad, domov a parkov je zrazu tichšie. Zmizli totiž kŕdle vrabcov, lastovičiek a iných, kedysi veľmi početných vtákov. Prečo?
"Posledné desaťročia sa výrazne zmenil prístup k využívaniu poľnohospodárskej krajiny, lesov, zintenzívnila sa urbanizácia v mestskom prostredí. Ľudia ustúpili od tradičného vidieckeho spôsobu života a prestali sa starať o malé polia, sady, vinice, lúky, pasienky, prestali chovať na vidieckych dvoroch zvieratá, čo poskytovalo priestor pre lastovičky napríklad na stavbu hniezda v maštali a množstvo hmyzu alebo nejaké to zrno pre vrabce pri hydine. Krajina sa stáva jednotvárnou a chudobnou. Platí to pre urbanizované prostredie, poľnohospodársku krajinu aj lesy. Chýba pestrosť a mozaikovitosť. Veľkým problémom je až masové používanie pesticídov v poľnohospodárstve a lesníctve. Posledné štúdie potvrdili napríklad v Nemecku kolaps populácií hmyzu, pričom za posledné tri desaťročia nastal až 80-percentný úbytok hmyzu.
Za rovnaké obdobie ubudlo vyše 50 percent vtákov poľnohospodárskej krajiny, vyjadrené v číslach ide o 300 miliónov vtáčikov. U niektorých druhov je úbytok ešte alarmujúcejší. Napríklad kedysi početná jarabica poľná ubudla na Slovensku o viac ako 94 %. Hlavným dôvodom je predovšetkým monokultúrne, veľkoplošné, ba až priemyselné poľnohospodárstvo," hovorí Ján Gúgh.
Nebezpečné monokultúry
Takže čo vtáky na Slovensku najviac ohrozuje? Na prvom mieste v rebríčku škodlivosti je intenzívne využívanie krajiny – či už poľnohospodárskej alebo lesnej. Zakladajú sa monokultúry porastov, ktoré sú ošetrované obrovským množstvom pesticídov. Nepostrekuje sa však len kukurica, ale aj lesy. Podľa Gúgha sa pritom využívajú také pesticídy, napríklad glyfosáty či cypermetrín, pri ktorých je vysoké podozrenie, že majú karcinogénny dosah aj na ľudí, nehovoriac o dosahu na prírodu. „Štúdie už dokázali, že pesticídy z radu neonikotinoidov, ktoré sa používajú na morenie osiva poľnohospodárskych plodín, majú fatálny dosah na včely, vtáky, ale aj vodné organizmy. Včely strácajú orientáciu po konzumácii peľu z takto ošetrenej rastliny. Vtáky po skonzumovaní niekoľkých ošetrených semien hynú. Po preniknutí do mokradí tento pesticíd spôsobuje ochrnutie živočícha a jeho následný úhyn,“ hovorí odborník na vtáky.
Ďalším problémom spätým s poľnohospodárstvom je monokultúrne pestovanie. „Pôdne bloky sú veľké, desiatky a často aj viac hektárov osiate rovnakou plodinou. Na takomto priestore chýbajú ďalšie krajinné prvky, ktoré zanikli postupne po likvidácii maloplošného poľnohospodárstva a zanikajú aj v súčasnosti. Ide o rôzne remízky, stromoradia, pásy a skupiny kríkov, úhory, medze, lúky, pasienky, pásy trávnych porastov a podobne. Práve tu by mohli nájsť vhodný priestor na život mnohé druhy, ktoré v súčasnosti ubúdajú alebo ich populácie prepadli na minimum.“
Ale podobne operencom neprospieva ani prostredie bez patričného hospodárenia. Lúky treba pravidelne kosiť aspoň raz ročne vo vhodnom období po vyhniezdení vtáctva alebo ich spásať. Lenže dnes sa mnohé lúky len mulčujú, čo ornitológovia považujú za najhorší spôsob obhospodarovania. Nielen kvôli hromadeniu biomasy, ale predovšetkým kvôli škodlivému dosahu na rastlinstvo a živočíšstvo, pre mnohé druhy je takýto spôsob hospodárenia devastačný.
V poľnohospodárstve sa zvyšuje podiel pestovanej kukurice a repky na úkor ostatných plodín. „Tieto plodiny sa pestujú najmä na výrobu biopalív a väčšina sa vyváža do zahraničia. Vyžadujú pritom vysoký vklad vo forme pesticídov a z pohľadu biodiverzity ide o najhoršie plodiny. Žiaľ, takáto forma poľnohospodárstva je stimulovaná Spoločnou poľnohospodárskou politikou EÚ, ktorá podporuje formou priamych platieb na plochu práve takéto veľkoplošné priemyselné pestovanie plodín bez výraznejšej pridanej hodnoty,“ hovorí Ján Gúgh.
Je pôsobenie človeka azda ničivejšie ako následky prírodných kalamít? Podľa Gúgha sa kalamity vždy vyskytovali pri vývoji rôznych biotopov a príroda sa s nimi vie vyrovnať. „Kalamita z pohľadu človeka je, že víchrica vyvráti les alebo že les napadne lykožrút a vyschne. Človek má zakódované, že pekný les musí byť zelený a v ňom stoja rovné stromy v riadkoch. Lenže popadané stromy sú takisto významným prvkom v lese.“
Vtákom chýbajú aj mokrade, ktoré padli za obeť reguláciám riek a získavaniu obrábateľnej pôdy. Takže kde je situácia pre vtáky najhoršia? „Čo sa týka druhov poľnohospodárskej krajiny, tak jednoznačne Podunajská a Východoslovenská nížina, kde sú predpoklady na veľkoplošné priemyselné poľnohospodárstvo. Čo sa týka lesných druhov, ide o oblasti s masívnymi výrubmi, v horských oblastiach Nízke Tatry, Kysuce. V katastrofálnom stave sú aj Dunajské lužné lesy, ktoré sú takmer úplne premenené na plantáže topoľových monokultúr,“ vypočítava Gúgh.
Vinár Ondrej Korpás: Vzácne sú škovránky aj pipíšky
Chýbajú remízky, stromoradia, cestičky, na poliach pracujú veľké poľnohospodárske stroje, a preto niektoré vtáky, ktoré žili v chotároch, postupne vymizli alebo ich ubudlo. Ide o prepelicu a jarabicu poľnú, v menšej miere sa to týka aj bažanta. Skoro zmizli škovránky alebo pipíšky, tie sa nevedia prispôsobiť – odletia o meter, ale pred 10-metrovým záberom obrovského stroja ich to nezachráni. Poľnohospodárstvu vládne zisk, každý sa ponáhľa, pracuje s veľkými strojmi – neviem, čo sa s tým dá robiť. Veľké problémy vtákom robia monokultúry, pestuje sa menej plodín ako voľakedy. Seje sa pšenica, kukurica, slnečnica, repka a to je skoro všetko. To však nie je dostatočne pestrá potrava pre vtáčiky. Na veľkých blokoch sa pestuje len jedna či dve plodiny, ani zajace neprežijú v týchto podmienkach.
A problémom je aj chemizácia, niekedy sa používa zbytočne. Na odburinenie strnísk po pšenici sa používajú glyfosáty – zvyšky sa však dajú zaorať s osohom pre pôdu, načo používať chémiu? Okrem toho semienka burín sú tiež potravou pre vtáky. Dnes chýba extenzívne hospodárenie, zvieratá sa už nepasú vonku – a práve taký dudok si pomaškrtí na kravských lajnách. Okolo nášho vinohradu v Rúbani sú nielen remízky, ale aj živé ploty a v kríkoch nachádza prirodzený úkryt veľa vtákov. Vo vinohrade vidno drozda čierneho, stehlíka konôpku, hniezdi u nás aj inak vzácna mlynárka. Pre vtáky je problematické, ak sa mechanizujú zelené práce vo vinohradoch, to ich ruší. Druhýkrát na takom mieste už nezahniezdia.
(kse)
Z brál ufrnkli na fasády
Z posledných správ ornitológov vyplýva, že najviac ohrozené sú poľné a lesné druhy vtákov – sú na tom vtáky v meste teda lepšie? Gúgh spresňuje, že v meste žijú zväčša vtáčie druhy, ktoré sa prispôsobili životu v urbanizovanej krajine a neprekáža im prítomnosť človeka.
„Sú vtáčie druhy, ktorým sa darí, aj druhy, ktorým ubúdajú vhodné podmienky a ich počty klesajú. Za posledné desaťročia čoraz menej prosperujú pri ľuďoch v mestách najmä belorítky a lastovičky, vrabce domové a dážďovníky. Tieto druhy hniezdia priamo na domoch a budovách alebo v ich dutých častiach. Z toho vyplýva aj ich ohrozenie. Ukážkou sú napríklad belorítky obyčajné. Drobné čierno-biele vtáky podobné lastovičke, preto ich aj ľudia často nazývajú lastovičkami. Svoje hniezdo stavajú na vonkajšej fasáde budov v rohoch okien, krytých častiach, lodžiách a podobne. Hniezdo je z blata, prilepené o fasádu a v rohu má malý vletový otvor. Na vhodných budovách alebo mostových konštrukciách môžu hniezdiť belorítky v kolóniách desiatok a výnimočne aj stoviek vtákov. Pred viac ako sto rokmi belorítky hniezdili na skalných bralách. Na Slovensku takéto hniezdenie už nie je známe. Celá populácia sa premiestnila do zastavaného územia. A nielen na Slovensku. Keby ľudia vtáčikom zo svojich domov zhadzovali hniezda, ani jedna belorítka by nebola schopná vychovať mláďa. O pár rokov by populácia zostarla a vyhynula. Sčasti sa to deje. V betónových mestských džungliach ľuďom neprekáža hluk áut, exhaláty, odpadky, znečistenie a iné ľudské civilizačné prejavy, ale prekáža im hniezdo belorítky v rohu okna, lebo na parapet padá trus. Belorítky sú chránené zákonom, ale bez našej tolerancie neprežijú. Sú to pritom úžasné stvorenia. Drobná belorítka preletí z Európy do Afriky aj viac ako 10 000 km medzi hniezdiskom a zimoviskom a s obľubou sa vracia do svojho hniezda, aby v ňom vychovala mláďatá, pre ktoré v okolí hniezda pochytá obrovské množstvo hmyzu,“ hovorí ornitológ.
Podobný je prípad dážďovníka, ktorý hniezdi skryto v budovách, zväčša vo vyšších panelákoch v dilatačných špárach alebo vo vetracích otvoroch. Dážďovník čelí zatepľovaniu, počas ktorého mu prekryjú prístupové otvory k hniezdam polystyrénom. Podobný je prípad vrabcov, ktoré tiež hniezdia v dutinách budov. Lastovičky sú typické skôr pre vidiecke sídla.
Sklené pasce
Naopak, v mestskom prostredí sa darí napríklad vranám popolavým, strakám obyčajným či holubom hrivnákom. Presun týchto druhov do mestského prostredia posledné desaťročie je dosť pozoruhodný. Ich presun podmieňuje viacero faktorov. Jednak zhoršujúce sa podmienky vo voľnej krajine a ich prenasledovanie človekom a zároveň pokojné prostredie na hniezdenie v mestách, bohatý zdroj potravy, vhodné hniezdiská na stromoch a menej prirodzených predátorov.
Mestské prostredie je bezpečné aj nebezpečné zároveň. Mestá sú plné presklených plôch a desiatky miliónov vtákov ročne celosvetovo uhynú po kolízii s presklenou plochou. Budovy s oknami alebo so stenami odzrkadľujúcimi oblohu, rieku, strom, les predstavujú nastražené pasce pre preletujúce vtáky, ktoré vidia v odraze oblohu či strom, a nie prekážku. Po náraze utrpia zranenie alebo väčšinou na mieste uhynú. Aj na Slovensku takto uhynú nielen v mestách na výškových budovách, ale aj na vidieku na presklených autobusových zastávkach desaťtisíce vtákov ročne.
Dobrou správou pre milovníkov vtáctva je, že aspoň holubov výraznejšie neubudlo. Prečo majú tieto vtáky povesť šíriteľov chorôb? Gúgh tvrdí, že je to len mýtus. „Na Slovensku nie je známy ani jeden prípad, že by sa človek, pred ktorým preletel mestský holub na ulici alebo mu zahniezdil na balkóne, nakazil nejakou chorobou. Všetky živočíchy majú svoje choroby. Vrátane vtákov. Choroby vtákov v drvivej väčšine neohrozujú ľudí.“
Založme vtáčiu záhradu
Čo môže urobiť jednotlivec, ktorý by chcel vtákom pomôcť? Vešať búdky a kŕmidlá? Neohrozuje vtáky niekedy aj to, keď ich kŕmime nesprávne?
„Klasické prikrmovanie vtáky nezachráni. Len časti vtáčej populácie pomôže prekonať nepriaznivé podmienky v zime. Naopak, pomôže zblízka sledovať vtáky a pestovať vzťah detí k prírode. Avšak darmo budeme v zime prikrmovať v záhrade, ak nám za plotom vyrúbu les a sýkorky, ktoré sme v zime kŕmili, nenájdu ani jeden strom s dutinou, kde by zahniezdili a vychovali mladé. Možno les nevyrúbu, ale postriekajú ho insekticídom, lebo sa na les pozerajú ako na plantáž dreva. V lese potom neprežije ani jeden chrobák či húsenica. Naše sýkorky tak nenájdu potravu pre seba ani pre svoje mláďatá. Postupne zmiznú. Aj napriek tomu, že sme ich v zime usilovne kŕmili, nezachránime ich. Preto si musíme uvedomiť, že popri takýchto krátkodobých opatreniach je nutné v ochrane prírody hľadať systémové riešenia.“
Napriek tomu má ornitológ pár tipov aj pre laikov: Môžeme si založiť pestrú vtáčiu záhradu, ktorá ponúkne vtáctvu celý rok zdroj potravy, možnosti na hniezdenie, zdroj vody, úkryty. Môžeme vykladať vtáčie búdky na hniezdenie na miestach, kde sú mladé stromy bez dutín. Môžeme prikrmovať vhodným krmivom počas zimy. Neprikrmujme počas leta, lebo vtáctvu viac ublížime. Vraj my ľudia potrebujeme vtáčiky oveľa viac než ony nás – bolo by pre operence teda lepšie, keby sme ich nechali na pokoji? Gúgh odpovedá: „Áno, najlepšie je nechať vtáky, nech si fungujú tak, ako milióny rokov pred človekom. Slobodne a voľne. Nezasahovať. V civilizovanej Európe to je dosť ťažké. Ale aj tu je potrebné a možné nájsť územia, kde necháme prírode voľnú roku. Na druhej strane, zvieratá a rastliny nemôžeme uzamknúť za hranice národných parkov a rezervácií. Vždy budú žiť všade okolo nás a niektoré vtáky budú našu prítomnosť vyhľadávať. Preto by sme im mali umožniť prežiť v našom okolí. Nikde inde totiž žiť nedokážu.“
Filmár Zdeno Vlach: S dobytkom zmizol aj sokol rároh
Známy dokumentarista Zdeno Vlach chodí do lesa filmovať už polstoročie. Vtáčí život tak pozná zblízka ako málokto. Spýtali sme sa ho, či môže potvrdiť zhoršujúcu sa situáciu operencov.
"Akurát som dokončil film o biotopoch, ktoré vytvoril človek. Patria medzi ne aj polia a lúky, kde človek začal hospodáriť pred stáročiami. Aj tam sa fauna a flóra prispôsobili prostrediu, o ktoré sa človek stará. Dnes už sa na poliach a lúkach nepasie toľko zvierat ako kedysi, takže logicky sa biotop mení a pre niektoré druhy vtákov sa zhoršujú podmienky, napríklad pre dudka. Na lúkach a poliach ubúdajú aj motýle, ktoré sú pre vtáky potravou, takže aj to ich ovplyvňuje. Úbytok lesných vtákov som si až tak nevšimol. Predsa však môžem povedať, že keď som v 70. a 80. rokoch ako filmár začínal, nakrútil som skaliara pestrého. Tento vták žije tam, kde sa pasie dobytok. Dnes už skaliara vôbec nevídam. Často som chodieval na planiny pri Rožňave, kde kedysi býval skaliarik sivý, ale ako sa prestalo pásť, zmizli aj skaliariky. Vidieť dnes skaliarika sivého je absolútna vzácnosť, pritom ešte v 70. rokoch tu hniezdilo pomerne dosť párov.
Mimochodom, môj prvý film bol o sokolovi rárohovi, čo je stepný vták a živí sa hlavne sysľami. Na planinách pri Rožňave som vídal päť párov rároha. Začiatkom 90. rokov sa však prestal pásť na planinách dobytok, sysle úplne zmizli a s nimi aj sokol rároh. Dnes v Slovenskom krase nie je ani jeden – a to bývala jedna z najlepších lokalít na Slovensku. V 70. rokoch začal ubúdať sokol sťahovavý, lebo sa začalo používať viac chémie. Neskôr som chcel nakrúcať o sokolovi sťahovavom, ale nemohol som ho nájsť – a predstavte si, dnes sťahováky obsadili hniezda po rárohoch, ktoré zmizli. Môj prvý film bol o rárohovi, lebo sťahováky sa nedali nájsť a dnes je všetko naopak. Tak sa idem pokúsiť urobiť film o sťahovákoch po 50 rokoch. Polstoročie chodím do Slovenského krasu a presvedčil som sa, že osud vtákov závisí od potravy.
Raz som chcel urobiť film o sovách – ale bola tuhá zima, hlodavce, ktorými sa sovy živia, vymrzli a sovy nezahniezdili alebo mali len jedno – dve mláďatká. Pričom za vhodných podmienok, keď je potravy dostatok, majú sovy aj štyri mláďatká. Podarilo sa mi nafilmovať aj hniezdo bociana čierneho až so siedmimi mláďatami, pretože bol práve rok, keď bolo dosť potravy.
V roku 2016 som nakrúcal film o rybárikovi, vtedy som našiel dosť hniezd na brehoch riek. O rok neskôr prišli mrazy v marci, keď rybáriky začali hniezdiť, väčšina tokov zamrzla a veľa rybárikov zahynulo od hladu. Trvá niekoľko rokov, kým sa populácia obnoví. Našťastie, rybárik je úžasne životaschopný druh, iné druhy sú aj na potravu oveľa háklivejšie. Napríklad veľmi vzácny hadiar krátkoprstý, podarilo sa mi ho nafilmovať. Bol to pre mňa splnený sen, na Slovensku žije možno 5 párov hadiarov. Živí sa plazmi a aj tých je čoraz menej, takže aj hadiar má problém."