Rozmanitej, niekde dokonca neporušenej a divokej. „Zahraniční návštevníci vám povedia, že Slovensko má také prírodné hodnoty, ktoré si na Západe už zničili. A to je pridaná hodnota, ktorú môžeme ponúkať,“ mieni Juraj Švajda, špecialista na manažment chránených území z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. A ukazuje mapy kvality divočiny (Wilderness Quality Index), ktoré vypracovala Európska environmentálna agentúra (EEA). Slovensko na nich „svieti“.
Jeho slová potvrdili tento týždeň aj zahraniční experti na konferencii v Bratislave, počas ktorej nadácia Aevis predstavila Koncept prírodného turizmu. Projekt podporuje Úrad podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu a združuje špičkových vedcov a odborníkov, ktorí hľadajú spôsoby, ako prírodné aktíva Slovenska efektívnejšie ochrániť aj využiť. Ako vďaka nim zlepšiť zamestnanosť. A zvýšiť sebestačnosť komunít v odľahlých regiónoch.
„Všetci máme prírodu radi, ale nevieme s ňou gazdovať. Prírodný turizmus je vhodnou alternatívou k masovému turizmu, k ťažbe dreva a iným činnostiam, ktoré výrazne poškodzujú prírodné hodnoty. Prírodný turizmus je šancou pre prírodu aj pre regióny,“ presviedča Rastislav Mičaník, riaditeľ nadácie Aevis. Podľa neho ide o celosvetový trend. „Ľudia hľadajú v prírode pokoj a nechcú, aby to malo negatívne dosahy. Slovensko by mohlo byť v tejto oblasti lídrom.“ Inšpiráciu môže nájsť v Slovinsku.
Uveriteľná krajina
Slovinská vláda si v roku 2017 zaumienila, že do roku 2021 zvýši počet turistov na 5,5 milióna ročne. Cieľ dosiahli za necelé dva roky, keď vlani zaznamenali rekordných 5,6 milióna turistov. Príjmy z turizmu narástli medziročne takmer o 12 percent. Na čo stavili?
„Jednotlivé ministerstvá v Slovinsku sa dohodli na stratégii trvalo udržateľného turizmu, stanovili si spoločnú víziu. Jednou zo základných zložiek bola príroda. Uvedomovali si, že ak chcú tento potenciál rozvíjať naplno, musia prírodu čo najlepšie chrániť,“ prezrádza Iveta Niňajová, odborníčka na destinačný manažment. Slovinsko je zelený „butik“ pre náročných hostí, ktorí hľadajú pestrý a aktívny zážitok a pokoj mysle – píše sa vo vládnej stratégii. Zaujímavé je však to, že teraz sa Slovinci podľa Niňajovej neusilujú o ďalší rast. Počet turistov chcú zastabilizovať. Sústredia sa na kvalitnejšie služby. Oplatí sa to.
Podľa prieskumov turisti zapojení do trvalo udržateľného turizmu míňajú o 51 percent viac. A strávia na mieste sedem dní a viac. Pri bežnom turizme ide zvyčajne o predĺžený víkend. Aby to fungovalo, podľa ekológa Michala Wiezika je dôležité, aby príjmy z turizmu zostávali v miestnej ekonomike. Čo sa napríklad darí v slovinskom regióne Solčava, kde väčšina ľudí pracuje s drevom alebo s vlnou. „Prírodný turizmus musí mať pozitívny dosah na komunitu. Či už sú to vlastníci lesov, majitelia ubytovacích služieb. Musia cítiť, že je to pre nich dobré.“ Podľa štúdií v prípade bežných all inclusive turistických balíčkov zostáva v regiónoch iba 20 percent peňazí. Zvyšok ide do úplne iného mesta či štátu.
V prírodnom turizme je však podľa Wiezika kľúčová autenticita. „Príroda musí byť skutočná, uveriteľná.“ Aby taká bola, nesmie sa ničiť, ťažiť, zastavať. „Slovenské národné parky v súčasnosti neumožňujú rozvíjať prírodný turizmus, pretože ich manažment nesmeruje k ochrane prírody.“ Podľa kritérií Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) musí aspoň polovica národného parku predstavovať najprísnejšie chránenú jadrovú zónu, kde človek nijako nezasahuje. „Okrem TANAP-u túto spodnú hranicu nespĺňa ani jeden z parkov. A navyše v Tatrách predstavujú väčšiu časť bezzásahovej zóny skaly, oblasti mimo lesov, kde biotická zložka nie je taká významná,“ upozorňuje Wiezik.
Neviditeľné šelmy
Je päť hodín ráno a v Tichej doline stretávame pána v stredných rokoch. Čech, v maskáčoch, na bicykli, vyzbrojený ďalekohľadom a maličkým fotoaparátom. Na asfaltke si rozloží stoličku a so zatajeným dychom pozoruje, ako v diaľke v čučoriedí medveď dvorí samici. To isté robí každý deň, neskôr nám píše, ako za medveďmi vyráža z Česka znova a znova. Chodí sám, no niekde sa ubytuje, stravuje. Do Tichej doliny prichádzajú aj zahraniční klienti cestovnej kancelárie Carpatica, ktorí zaplatia 300 eur za trojdňový výlet.
Zdalo by sa, že medzi najväčšie atrakcie Národného parku Šumava patria tiež veľké zvieratá. No lákadlom je aj nový, otvorenejší prístup. Od roku 2008 tu zriaďujú núdzové nocoviská. Prosté miesta, kde si turisti môžu legálne rozložiť stan a stráviť jednu noc pod hviezdami. Zatiaľ je ich sedem pozdĺž hlavnej trasy. „Umožní to turistom prejsť za týždeň celý národný park bez toho, aby vstúpili do civilizácie. A tiež nám to znižuje počet nelegálnych prenocovaní v prírode,“ dopĺňa Josef Štemberk z Národného parku Šumava. Nocoviská využíva asi tisíc ľudí ročne.
Za posledné roky na Šumave vyškolili 71 sprievodcov divočinou. Prioritou bolo hľadať ich v miestnej komunite alebo v okolí. Cena za celodennú vychádzku sa začínala na úrovni 200 českých korún na osobu. Dnes je to 450 až 550 korún, pričom 20 percent ide na administratívu, 80 percent pre sprievodcov. Ročne ponúkajú 120 až 130 vychádzok pre celkovo 1 200 ľudí, pričom ich naplnia na 90 percent. Nuž a 90 percent z nich nakoniec neuvidí medveďa či vlka. Aj napriek tomu záujem stále rastie. Ako je to možné?
Ján Roháč, odborník na prírodne orientovaný turizmus z nadácie Ekopolis, pomáhal rozbiehať občianske združenie Jantárová cesta, ktoré vodí na Slovensko do lokalít UNESCO napríklad aj anglicky hovoriacich turistov. Od roku 2012 organizujú túry divočinou. A v rámci nich sa ani nesnažia ukazovať turistom medvede a iné šelmy. Ale miesto toho im odhaľujú prírodné procesy, väzby, vzťahy, stratégie prežitia.
„Na Slovensku sú stále mimoriadne vzácne oblasti. Pralesy, ktoré sú vďaka občianskemu združeniu Prales dobre zmapované. No je pravda, že si z nich mesiac po mesiaci ukrajujeme,“ prízvukuje Roháč. Krehký obraz divočiny narúša silný zvukový a vizuálny prejav ťažby v lesoch. Takmer všade vidia klienti holoruby, počujú pílu.
Roháč si nemyslí, že by takýto druh turizmu bol rýchlou vzpruhou pre miestne komunity. Skôr dlhodobou. No je to okamžitá šanca pre prírodu. Prírodný turizmus podľa neho dokáže zmeniť myslenie a nastavenie človeka. „Tí ľudia odchádzajú z lesa úplne iní. Každý vám povie, že odteraz sa bude na les pozerať inými očami. Už len preto by mal štát investovať do prírodného turizmu. Je to najlepšia forma ochrany prírody.“ Podobné zážitky však nemusia byť viazané len na prísne chránené územia.
Bobor v meste
Na jar, no najmä v jesennom období nad poľami, cestami formujú škorce obrovské kŕdle, vlnia sa, vzdúvajú, ohýbajú v neuveriteľných tvaroch. Úžasné vtáčie divadlo ponúkajú všetky veľké, aj človekom vytvorené, vodné plochy, napríklad zdrž Hrušov pri hlavnom meste.
Pred niekoľkými dňami sprevádzal ornitológ Ján Dobšovič z rodinnej cestovnej kancelárie watching.sk Angličana v slovensko-maďarskom pohraničí mimo chránených území. Chcel pozorovať najťažšieho lietajúceho vtáka na svete – dropa. Po 30 rokoch sa vrátil na Slovensko.
„Gro hniezdiacej populácie je v Maďarsku približne na 550 hektárovej lokalite,“ spresňuje Dobšovič. Nie je to chránené územie, ale súkromný pozemok, ktorého majiteľ sa rozhodol, že ho nechá ležať úhorom. Aby tu mohol žiť drop.
No ako sme už naznačili, za kvalitným zážitkom sa nemusí skrývať len samotné zviera. Ľudí fascinujú už len pobytové znaky. Stopy. Do Nitry pred tromi rokmi zavítal bobor. A usadil sa v jednej z najrušnejších a najhlučnejších častí – v Mestskom parku na Sihoti, kde sú stovky detí, korčuliarov, cyklistov. Pováľal vyše 15 stromov, na čo mnohí pozerali s nevôľou, no niektorí ľudia sa ponáhľali s fotoaparátmi alebo len tak na prechádzku do predtým nepoznaných zákutí parku, len aby si obzreli (b)obrie „zastrúhané ceruzky“. Mesto sa snažilo bobry odplašiť. No čo ak by sa niekto toho chytil a začal by organizovať exkurzie za bobrom, ktorý sa do Nitry vrátil po 200 rokoch?
Exkluzívna nevyhnutnosť
„Turista zničí to, čo hľadá. Tým, že to nájde.“ Výrok patrí nemeckému spisovateľovi a dramatikovi Hansovi Magnusovi Enzensbergerovi.
Nadšenie krotia obrázky poskrúcaného turistického „vláčika“ na poľskej hore Giewont. Alebo v jamajských vodopádoch na rieke Dunn. Max Rossberg, predseda Európskej spoločnosti pre divočinu (European Wilderness Society) k nim pridáva obrázky preľudneného Yellowstonského národného parku, obrovské výletné lode, ktoré sa tisnú k Benátkam, a pýta sa, prečo je Island vábiaci na divokú prírodu na špici v tabuľkách s počtom prenocovaní na 100 obyvateľov? Prečo Slovinsko tak rastie?
„Tradičný masový turizmus dosiahol svoj limit. Prírodný turizmus predstavuje možnosť ďalšieho rastu. To je za tým. Musíme byť preto veľmi opatrní,“ hovorí Rossberg. Aby snaha sprístupniť prírodu nedegradovala zážitok. A nezničila nakoniec prírodu.
To, že Slovensko je v rozvíjaní prírodného turizmu v úvode, môže byť výhodou. Pretože si na začiatku vytvárania nových turistických cieľov môže stanoviť limity. V rámci európskej siete území s divočinou je napríklad bežné, že najprísnejšie chránené lokality nesmie navštíviť viac ako šesť ľudí za určité obdobie. Prečo? Nuž aj preto, že väčšia skupina už dokáže vytvárať chodník a spôsobuje eróziu. Turistov obmedzili na Machu Pichu, obmedzenia avizujú ďalšie destinácie. „Prečo by mala byť príroda bez limitov?“ pýta sa Rossberg.
Riešením nie je „napchať“ viac ľudí do maličkej rezervácie, ale vytvárať väčšie bezzásahové územia. Postaviť turistický produkt na exkluzivite. A vysokej kvalite. „Tieto činnosti nesmú presahovať sociálnu únosnosť a kapacitu územia,“ dodáva Wiezik. Prírodný turizmus možno neprinesie také množstvo pracovných miest ako zahraničný investor. Ale dokáže vygenerovať kvalitnú prácu. A najmä podporuje „kvalitnú“ autentickú prírodu.
A tá už v súčasnosti nepredstavuje podľa Wiezika pre ľudí otázku voľby, ale nutnosti. „Vzhľadom na klimatické zmeny či stratu biodiverzity začína byť jasné, že bez ochrany prírody to nepôjde. Ľudstvo to inak nezvládne. Je namieste hľadať riešenia, ako zachovanie prírodných podmienok pretaviť do spoločnosti. A nepôjde to inak ako cez prirodzený prienik ekonomickými štruktúrami.“