Foto: Andrej Barát, Pravda
Mestá dnes ponúkajú neraz zaujímavejšie miesto na mnohoraký život než „kultúrna“ krajina. Tú pretvorilo intenzívne obhospodarovanie s chémiou na široké lány bez cvrčkov, dážďoviek a rôzneho hmyzu. V meste sa stačí na chvíľu zastaviť a rozhliadnuť okolo seba. Alebo ešte lepšie, zatvoriť oči a uvedomiť si, čo vlastne tvorí zvuk mesta. Nie sú to len autá, ale aj piskot, spev, vreskot, šuchot, cvrlikanie, bzukot.
Keď horela parížska katedrála Notre-Dame, ľudia z celého sveta telefonovali parížskemu včelárovi Nicolasovi Géantovi, či to prežilo jej 200-tisíc drobných obyvateľov. Včiel z troch úľov, ktoré nainštalovali na strechu sakristie v roku 2013. Veselo si bzučia ďalej. Mestá sa stávajú akoby novou prírodou. Nachádzajú v nich náhradné útočisko druhy, ktorým mizne v krajine ich prirodzené prostredie. V Osle to už dávno pochopili. Situácia tam však dospela už do takého stavu, že vedci navrhujú podporu obyvateľstva pre včely a hmyz usmerňovať.
Včelám treba pomôcť. Ale opatrne
Až 75 percent poľnohospodárskych plodín a až 90 percent divorastúcich rastlín je závislých od opeľovačov. Ich celkový príspevok pre svetovú ekonomiku francúzski a nemeckí vedci vyčíslili na 153 miliárd eur ročne. Sú to predovšetkým včely, ktoré to robia pre ľudí zadarmo. Ale dokedy?
Celosvetový úbytok hmyzu je až osemkrát rýchlejší ako pri vtákoch, cicavcoch alebo plazoch. V Spojenom kráľovstve klesli počty včelstiev za 20 rokov o polovicu. V USA zaznamenávajú 30-percentné straty včelstiev. Na Slovensku klesol ich počet od roku 1989 o viac ako 40 percent. Niektoré včelnice v okrese Galanta pred niekoľkými dňami hlásili dokonca 90-percentné straty!
VIDEO: V skutočnosti iba malá časť včiel býva v úľoch. Väčšina si stavia hniezda v pôde, využíva nory po hlodavcoch, či dokonca prázdne ulity po slimákoch.
Stavba mestských úľov na strechách znamená pre Nórov samozrejmosť. A prestíž. Na dizajne úľov sa podieľajú aj také významné architektonické kancelárie ako napríklad združenie Snøhetta, ktoré stojí za projektom novej budovy Národnej opery a baletu v Osle.
Pred tromi rokmi začalo v Osle nórske environmentálne združenie Bybi dokonca budovať prvú včeliu diaľnicu na svete. Tiahne sa z predmestia Holmenkollen až k jazeru Nøkkelvann a tvorí ju dômyselný systém zelených striech, kvitnúcich lúk, sviežich parkov a strategicky umiestnených úľov.
Prečo je však zrazu potrebné túto vlnu nadšenia pre včely regulovať? „Nóri zistili, že tým, ako veľmi sa ľudia snažia pomôcť včelám a vytvárajú im ďalšie úle, môžu prispievať k vytláčaniu iných ohrozených druhov hmyzu. A tomu chce mesto zabrániť. Aby sa nestalo, že by ľudia pomáhaním jednému druhu včiel vykynožili ďalšie druhy,“ naznačuje Tomáš Galan, študent adaptívneho lesníctva z Technickej univerzity vo Zvolene na konferencii Príroda v meste. Uplynulý týždeň ju zorganizovala univerzita v spolupráci s Centrom environmentálnej a etickej výchovy Živica a mestom Zvolen.
Včela medonosná môže vytlačiť z prostredia iné druhy včiel jednoducho preto, lebo je väčšia. Na rozdiel od iných druhov buduje obrovské kolónie, s ktorými ľahko potlačí konkurenciu. Človek umelým navyšovaním počtu včelstiev tento tlak zvyšuje. Približne z 200 druhov včiel, ktoré žijú v Nórsku, je tretina v ohrození. Na Slovensku žije viac ako 600 druhov včiel. A takisto sú ohrozené najmä tie, ktoré žijú nadivoko. Rapídne ubúdajú mnohé samotárske druhy včiel. Ako sa potom dá pomôcť medonosným včelám a zároveň aj tým ostatným? Odpoveď sa skrýva vo včeľom tanci.
Včelie mapy, bufety a hotely
Za sklom sa hmýria robotnice. Jedna z nich, obťažkaná žltým peľom, sa zrazu vrtí a pohybom opisuje nekonečno – ležatú osmičku. Význam včelieho tanca rozlúštil rakúsky etológ Karol von Frisch už pred niekoľkými desaťročiami, za čo získal v roku 1973 Nobelovu cenu. No len pred dvomi rokmi začal tím vedcov zo Slobodnej univerzity v Berlíne vyvíjať počítačový program, ktorý by dokázal včelí tanec analyzovať. V Osle si dnes nakrúcajú tancujúce včely za sklom pozorovacích úľov a z týchto dát vytvárajú unikátne mestské mapy. Na projekte monitorovania mestských včiel sa podieľal aj Tomáš Galan.
Vedci dokážu z tanca zistiť, kde presne včely lietajú, akú majú jednotlivé lokality výnosnosť a kde je naozaj intenzívny pohyb medonosných včiel. „A to slúži aj na reguláciu včelstiev,“ prezrádza Galan. Tam, kde je už včiel priveľa, sa počty úľov obmedzia, aby nedochádzalo k potláčaniu iných opeľovačov. V Osle vyhradili osem zón, kde sa nesmú stavať ďalšie úle.
VIDEO: Na Slovensku žije vyše 600 druhov včiel. Zoológ Marek Semelbauer z Ústavu zoológie Slovenskej akadémie vied ukazuje niektoré menej známe druhy včiel.
Na základe analýzy peľu je tiež možné vytvárať mapu mesta s presným rozložením rastlinných druhov, a dokonca s presnými časmi ich kvitnutia. Vedci môžu v reálnom čase sledovať, ako sa postupne mení zloženie kvetov. „Sleduje sa tým kvalita environmentálnej zložky mestského prostredia. To môže slúžiť ako podklad pre ďalšie botanické výskumy,“ vysvetľuje Galan. No čo je ešte zaujímavejšie, tieto dáta môže Oslo zohľadňovať pri svojom ďalšom rozvoji. Aby sa v meste zveľaďovali tie plochy, ktoré sú z pohľadu záchrany hmyzu naozaj cenné.
Lenže Nóri to nerobia len kvôli ohrozeným druhom včiel. Ale aj kvôli ohrozeným druhom rastlín. Každá z včiel má inú veľkosť, inú dĺžku cuciaka. Rozmnožovanie niektorých druhov rastlín je veľmi úzko zviazané s niektorými druhmi včiel. Do malých kvetov sa nedostane veľká včela. Z hlbokých kalichov sa „nenapije“ včela s krátkym jazykom. Ak z prostredia vypadnú špecifické opeľovače, vytratí sa s nimi aj rôznorodosť zelene.
Prechádzame sa po areáli Technickej univerzity vo Zvolene, kde k dažďovým záhradám pribudli nové včelie bufety. Ide o záhony, ktorých skladbu odborníci navrhli tak, aby tu včely nachádzali dostatok potravy po čo najdlhší čas, aby zásoba kvitnúcich rastlín bola efektívne rozložená. Univerzita skĺbila dve zložky, ktoré včelám v krajine chýbajú. Vodu. A pestrosť. V týchto dňoch krajinu sfarbila dožlta repka olejná. No čoskoro odkvitne a tá istá krajina už včelám zrazu neponúkne nič. „V prírode sa však kvitnúce fázy rastlín vzájomne dopĺňajú. Najprv kvitne vŕba, potom mirabelky, čerešne, hlohy, hrušky, lipy a tak ďalej,“ opisuje ekológ Michal Wiezik.
Včelie bufety pomaly pribúdajú aj v ďalších slovenských mestách. Okrem Bratislavy, Zvolena sa objavuje podobná iniciatíva v Leviciach, Prievidzi. Už pár rokov mnohé školy, škôlky, neziskové organizácie, ale aj samosprávy budujú hmyzie alebo včelie hotely. Robia užitočnú vec, no veľká časť včelích druhov potrebuje niečo iné a v krajine čoraz vzácnejšie. Holú zem.
Murárka nemá žihadlo
Len pár blokov od Technickej univerzity vo Zvolene sa v plote z deravých betónových tvárnic zahniezdila veľká kolónia včiel. Majiteľ domu bol sotva nadšený, uvažoval, ako ich zlikvidovať. Veď deti sa báli okolo bzučiaceho plota prejsť, ľudia bočili na druhú stranu ulice. Zbytočne. Išlo o neškodný druh – osmia cornuta, murárka.
„Priamo pred majiteľom som jednu včelu chytil do ruky a ukázal, že nemá žihadlo,“ hovorí Wiezik. Neskôr pripravili informačnú tabuľku. „A celkom dobre to zafungovalo. Ten pán bol veľmi prístupný. Zachránili sme obrovskú niekoľkotisícovú hniezdnu kolóniu murárky.“ V prírode obýva rôzne pukliny, betónový plot v meste sa stal pre ňu náhradným biotopom.
Podľa zoológa Marka Semelbauera z Ústavu zoológie Slovenskej akadémie vied je kľúčové lepšie poznať prírodu v meste. Nie všetko, čo lieta, bzučí a má na sebe žlté varovné pásy, je nebezpečné pre človeka. Pred likvidáciou stojí za to osloviť odborníka. Z nebezpečného roja sa môže nakoniec vykľuť atrakcia.
Zo 600 druhov včiel žijúcich na Slovensku iba 20 percent žije v dutinách, aj z toho len určitá časť osídľuje hmyzie hotely. Dutinové hniezdiče využívajú najmä mŕtve drevo, ktorého je takisto čoraz menej. Osídľujú prázdne schránky po slimákoch, vyhľadávajú pukliny. „No zhruba 50 percent druhov včiel hniezdi v zemi,“ upozorňuje zoológ. Vyhrabávajú si vlastné komôrky alebo využívajú opustené nory po hlodavcoch. Príbytky si vystielajú podobne pestrým materiálom ako vtáky. Využívajú listy, kvetné lupene, rastlinné chĺpky, štrk, živicu.
V tomto období už lieta napríklad hodvábnica jarná, ktorej vyhovuje pôda s nízkou vegetáciou. „Existuje však veľká skupina pieskariek, zahŕňa asi 100 druhov včiel, ktoré uprednostňujú holú pôdu,“ dodáva zoológ s úsmevom. Znie to zvláštne, no práve takáto prirodzená štruktúra sa z krajiny takmer vytratila.
(Ne)šliapať po trávniku!
Pozorujeme zubry. Tonu vážiace kolosy sa zrazu zvalia, z kúdolu prachu k nebu vytrčia kopytá a chrbtom sa šúchajú o zem. Zbavujú sa parazitov. A vytvárajú prachovisko. Obnaženú pôdu, z čoho profitujú voľne žijúce včely. Pointa je v tom, že tento jav pozorujeme vo zvernici obohnanej plotom pri dedine Lovce, na jednom z miest, kde zubra zachraňovali pred vyhynutím. Kedysi sa však tieto veľké bylinožravce presúvali v ohromných stádach voľne po krajine. Spolu s divými koňmi, praturmi (predkovia kravy). A okrem prachovísk vytvárali na migračných trasách chodníky s obnaženou pôdou.
Veľké bylinožravce človek vyhubil. Ich úlohu čiastočne nahradili voľne sa pasúce hospodárske zvieratá, no dnes chýbajú vo voľnej krajine aj tie. „Práve preto včely hynú. Kedysi spásaná krajina kolabuje. A krajina funguje len so zvieratami, život je od toho závislý. Zvieratá vo voľnej krajine vždy boli, dnes už nie sú. Preto v krajine chýba obnažený substrát,“ mieni Wiezik. K tomu treba prirátať intenzívne využívanie chémie. „Toto sú hlavné dôvody, prečo sa včely vytrácajú. A prečo sa im dnes darí viac v meste ako vo vidieckom prostredí.“ Prečo?
Pretože ľudia si v meste radi robia skratky cez trávniky. Práve oni sa „starajú“ o obnažený substrát. Nie, nejde o výzvu ekológov, aby ľudia ušliapali všetky zelené plochy. Ale aby sa to bralo do úvahy, napríklad keď sa samospráva rozhoduje o tom, či minie peniaze na zasypávanie sídliskových skratiek šotolinou. Možno by tým zničila jeden z posledných biotopov pre vzácny druh včiel. Ale prečo ich je potrebné chrániť?
Štúdia z vedeckého magazínu Nature Communications vyčíslila opeľovaciu službu divých včiel pre farmárov na vyše 2 700 eur za hektár. Čo je viac ako v prípade chovanej a masívne podporovanej včely medonosnej – 2 400 eur za hektár.
Musíme sa však vrátiť k betónovému plotu vo Zvolene a k murárkam. Sú to otužilé včely, ktorých opeľovaciu službu oceňujú najmä ovocinári. Chlpaté murárky s oranžovými bruškami totiž vylietajú v čase, keď včela medonosná ešte „spí“. A od februára opeľujú prvé kvitnúce rastliny. Neskôr čerešne. Podľa Wiezika majú rady jablone, slivky a ďalšie ovocné stromy. Aj tie sa pomaly vracajú do mestského prostredia. A to má nevyčísliteľnú hodnotu.
Genetická erózia
Akoby snežilo. Vietor zhadzuje z čerešní biele lupene. O pár týždňov sa budú červenať. Čerešňu mahalebkovú označuje Ľudovít Vašš, riaditeľ občianskeho združenia Pangaea, za drevinu budúcnosti. Dokáže sa totiž prispôsobiť suchu, dobre znáša mestské prostredie. Veľmi dlhé suché obdobia dokáže prekonať aj drieň. K húževnatým ovocným druhom patria aj hruškojarabina, brekyňa, rakytník, hlošina. „Na Slovensku môžeme pestovať až 37 ovocných druhov. Pozor, nie odrôd. Tých sú tisíce!“ upozorňuje Vašš. Práve na tie „tisíce“ sa začali niektoré mestá na Slovensku zameriavať.
Starý sad s takmer storočnými jabloňami a hruškami na Banisku v Brezne vlani obnovila neziskovka Brezno pre občanov v spolupráci so združením Pangaea. Minulý rok sa podieľali aj na zakladaní unikátneho ovocného sadu v Žiari nad Hronom. Vysadili tam vyše 90 hrušiek, jabloní, čerešní, sliviek a liesok. Na niektoré z nich budú štepiť vrúble pozbierané zo starých záhrad a alejí, ktoré sa zachovali v Žiarskej kotline, Štiavnických vrchoch a novobanských Štáloch. Aby zachránili genofond regiónu.
„V súčasnosti dochádza k výraznej genetickej erózii. Či hovoríme o zelenine, obilninách. Pri ovocných druhoch je to veľmi výrazné. Ak sa prejdeme po supermarkete, nájdeme tam len pár odrôd jabĺk, hrušiek,“ naznačuje Vašš. Mnohé tieto odrody sú citlivé na zmenu klímy, ich pestovanie je závislé od obrovského vstupu pesticídov, ropných látok. V starých sadoch a záhumienkoch však dožívajú odrody, ktoré sú voči zmene klímy podstatne odolnejšie. A ktorých zabudnuté pestré chute, vône, farby a spôsoby využitia skrývajú obrovský potenciál.
K najcennejším zdrojom poľnohospodárstva patrí podľa Vašša práve biodiverzita, pestrosť. „Genetická rozmanitosť je nevyhnutná pre zachovanie kultúrnych plodín, pre ich schopnosť adaptovať sa a zabezpečovať ľuďom potravu v nových podmienkach. Ak dochádza dnes k jej deštrukcii, je tým ohrozené poľnohospodárstvo aj kvalita života na Zemi,“ mieni ovocinár.
Pestrosť ovocných stromov nemôže existovať bez pestrosti hmyzu. Ovocinári zo združenia Pangaea preň vytvárajú vhodné útočisko priamo v mestských sadoch. Kmene obkolesujú odborníkmi navrhnuté kvitnúce lúky. A na podporných koloch je umiestnená ovčia vlna. V nej sa zabývajú chrobáky, ktoré budú ničiť škodcov. Bez chémie.
K vlne, či skôr k ekonomickej bavlnke, prirovnáva Vašš súčasnosť. „Možno prídu ťažšie časy, a práve ten zdroj výživy, ktorý by sme mohli mať priamo v blízkom prostredí, bude dôležitý.“ Nielen to. Stromy v meste zmierňujú stres z čoraz rýchlejšieho života, uvoľňujú do prostredia jemné silice, ktoré pôsobia upokojujúco. No najmä, ovocný strom ľuďom vizualizuje dynamiku života. „Na jar kvitne, cez leto nás osvieži zeleným listom, na jeseň sa sfarbuje ovocím. Predstavuje ostrý kontrast voči statickým stálozeleným ihličnanom.“ Čo ak dynamika prírody pomôže človeku vyrovnať sa s tým najťažším, so stratou blízkeho?
Steblá vo vetre
Každý tretí obyvateľ Česka nemá pohreb. V Prahe sa to týka dokonca až troch štvrtín obyvateľstva. Prečo sa vyhýbajú posledným rozlúčkam? Najväčšou prekážkou bola v prieskume podľa antropologičky Moniky Suchánskej osoba rečníka, profesionála, ktorý však nepoznal zosnulého a často postupoval podľa šablóny. Druhým dôvodom bolo prostredie obradných siení, ktoré ľudia vnímajú ako neosobné, chladné a navyše členené na javisko a hľadisko, čo môže odradiť pozostalých od toho, aby niečo povedali. A tretím dôvodom bol čas. V Prahe majú ľudia na rozlúčku 15 až 20 minút, nesmú zdržovať, lebo za nimi čakajú ďalší.
VIDEO: Niektoré muchy napodobňujú včely a osy. Nie sú však nebezpečné. Správne ich však dokáže určiť len odborník.
Alternatívou sa usiluje byť prírodné pohrebníctvo, ktoré funguje už od 90. rokov minulého storočia. Suchánska spoluzakladala prvé prírodné cintoríny v Česku v Prahe a na Slovensku vo Zvolene. „Prírodné pohrebníctvo mení usporiadanie obradu na kruh alebo polkruh, aby bolo jednoduchšie sa zapojiť. Máme maximálne dva obrady za deň, aby mali ľudia dostatok času sa rozlúčiť.“
Dbajú na posledné želania zosnulých. A tiež na čo najnižšiu ekologickú stopu pohrebu. Nepoužívajú umelé kvety. Nedovážajú žulu a ďalšie náhrobky z Indie, Číny či Južnej Afriky, ale využívajú kameň z lomu pri Zlatých Moravciach. „Cintorín nám kosí jeden pozostalý. Sviečky nám vyrába pani, ktorá tu pochovala mamu. Ponúkame rozložiteľné urny z papiera, ktoré vyrába umelec z Banskej Bystrice. Snažíme sa mať väčšinu vecí lokálnych,“ naznačuje Andrea Uherková, správkyňa zvolenského prírodného cintorína Záhrada spomienok. Funguje viac ako rok a ponúka čosi zvláštne.
Záhradní architekti z ateliéru Arden pre tento prírodný cintorín navrhli pestrú skladbu vysokých kvitnúcich tráv. „Keď sa s nimi vietor hrá, akoby nám pripomínali bezstarostné detstvo. Ďalšie premeny sa skrývajú v rastlinných druhoch, ktoré kvitnú v rôznych obdobiach. Začínajú neskoro na jar, až do jesene sa striedajú. A človek si uvedomí, ako sa to miesto neustále mení. Práve vďaka prírode môžeme pozorovať kolobeh života. A to nám na podprahovej úrovni pomáha integrovať smrť v našom živote, pochopiť jej význam a úlohu,“ mieni antropologička Suchánska.
VIDEO: Odborníci vysvetľujú školákom, prečo miznú včely. Pomôcť im možno výsadbou takzvaných včelích bufetov, ktoré zabezpečia dostatok kvitnúcich rastlín po dlhšiu dobu.
A nie je to len v tráve. Minulý týždeň tam pozorovali, ako sa liahnu samotárske včely. V rohu prírodného cintorína stojí úľ. Vlani tam ľuďom robilo spoločnosť množstvo motýľov, čmeliakov a včiel, ktoré všetku kvetenu usilovne opeľovali.
Mestský cintorín je nakoniec ďalším miestom plným života. Neraz vzácnym. „Čítala som štúdiu, že na starších cintorínoch so starými kamennými náhrobkami, ktoré nie sú chemicky ošetrované, sa vyskytovalo až 400 druhov rôznych lišajníkov,“ dodáva Uherková. Prvý český prírodný cintorín sa zas stal domovom vzácneho chrobáka – plocháča červeného. Vytvárať vhodné podmienky pre hmyz znamená vytvárať vhodné podmienky pre ďalších. Vtákov. Aj ľudí.
To najkrajšie na Slovensku? Spev
„Nechcenou“ súčasťou mestskej prírody sa zdajú holuby. Nie každého teší ich prítomnosť na námestiach a fasádach historických budov. Silný nepriateľský postoj k nim však zaujmú ľudia, ktorým pravidelne značkujú autá zaparkované pred panelákmi. Mestské úrady potom riešia žiadosti o výruby briez, tují a smrekov, len aby na nich nemohli sedieť holuby a znečisťovať autá. Najparadoxnejšie na tom je to, že tieto žiadosti často adresujú obyvatelia, ktorí v čase výsadby panelákov sami vysadili tieto stromy. Aby si trochu sprírodnili prostredie.
Nebyť holubov a ďalších vtákov a netopierov, ktoré sa prisťahovali do miest, hmyz by sa premnožil. „Vo Viedni, v českých aj nemeckých mestách holuby podporujú, majú mestské holubníky. Vytvárajú im priestory na hniezdenie a zároveň kontrolujú početnosť aj zdravotný stav,“ hovorí ekologička Jana Pavlíková. Keď v Štrasburgu zistili, že im klesá populácia bocianov, mesto urobilo opatrenia, aby podporili ich hniezdenie. Hniezda vybudovali a obnovili na strechách historických pamiatok. Prečo? Pretože bocian sa živí aj myšami, a týmto spôsobom chcel Štrasburg regulovať početnosť hlodavcov (z rovnakých dôvodov sa v Rige a v Petrohrade starajú o mestské mačky). A čo výkaly? V podkroví neskorogotického kostola zo 16. storočia v Ratkovej nazbierali pred dvomi rokmi pol tony guána, ktoré tu nahromadila päťtisícová kolónia netopiera obyčajného. Guáno putovalo do záhrad po celom Slovensku. Ide o jedno z najlepších a najdrahších hnojív.
VIDEO: Antropologička Monika Suchánska hovorí o tom, ako sa prírodné pohrebníctvo snaží urobiť pohreb dôstojnejším a osobnejším.
Nie je však absurdné snažiť sa všetkému prírodnému priraďovať cenu? Ekologička Pavlíková rada vníma svet skrz zvuky. „A viem, že keď ráno začujem prvé drozdy, je jar. Keď počujem dážďovníky, je leto. Keď začnú cvrlikať večernice (netopiere), prichádza zima.“ A teraz by mali všetky tie zvuky zmiznúť? „Mestá by boli strašné tiché. Ľudia si to možno neuvedomujú, no zrazu by sme počuli iba autá, hrmot strojov. A to by bolo také veľmi technické, odhumanizované prostredie. V takom by sme chceli žiť?“ pýta sa ekologička.
Na dunajskom nábreží v Štúrove nás skupina starších cyklistov z Anglicka prosí o spoločnú fotografiu. Rozprávajú nám, že Slovensko je nádherná krajina. Pýtame sa, v čom? „Máte tu ešte toľko prírody. A všade sa ozýva spev vtákov,“ znie pohotová odpoveď.