Foto: Andrej Barát, Pravda
Nie je ich málo. Na minulotýždňovej konferencii v Poprade pod názvom Zamestnávanie sociálne vylúčených skupín vyčíslili, že asi 100-tisíc Rómov v produktívnom veku je stále bez práce.
Konferenciu zorganizovala Americká obchodná komora v SR. Jej výkonný riaditeľ Ronald Blaško v tomto počte vidí obrovský nevyužitý potenciál. „Rýchly prepočet ekonomickej straty, ktorá vyplýva z tohto hrozivého čísla, nás privádza k sume 0,8 až 1 miliarda eur ročne, teda približne jedno percento hrubého domáceho produktu, o ktoré prichádzame.“ Ale prečo sa to deje? Naozaj sú leniví pracovať? Alebo sa ich boja zamestnať?
VIDEO: Aký je dopad pre ekonomiku? Výkonný riaditeľ Americkej obchodnej komory v Slovenskej republike (AmCham) Ronald Blaško vyčísľuje, aké to má dopady, keď je 100-tisíc Rómov bez práce.
Bábovka
Milka odloží hrable. Hanbí sa, priezvisko neprezradí, zato nám rozpovie krátky príbeh, na ktorom je najlepšie to, že v Uliči nie je vôbec výnimočný. Uličskí Rómovia sa totiž starajú o gadžov – dôchodcov. O ľudí, ktorí kedysi pomáhali vybudovať tunajší závod Tvarona. Dočkali sa prepúšťania, chátrania. A hroziacej samoty.
Jej susede pani Bredovej umrel manžel. Potom syn, nemal ani 30 rokov. Vnuka zrazilo auto. „Bývame blízko. Pomáhala som jej so všetkým. Umyť okná, upratať,“ hovorí a zrazu sa zahľadí tak priamo. „Veď ona mi bola ako baba! Stará mama. Každý deň nám nosila bábovku… Pred mesiacom umrela.“
Ďalší Rómovia kosia susedovi trávnik. Partia smeruje do lesa s povolenkou, privezie drevo, poreže a nachystá na zimu. Vymenia šindeľ. Pomôžu s nákupom, prinesú lieky z lekárne, obed. Nie je za tým žiaden organizovaný projekt, žiadna neziskovka, stimul, grant. A napokon ani nezištné dobrovoľníctvo.
„Zadarmo ani sliepka nehrabe. Samozrejme, že dostanú zaplatené nejaké euro. A niekde im dajú aj najesť,“ vysvetľuje terénny sociálny pracovník Dávid Kunáš. „Opatrovanie“ vzniklo spontánne, ako prirodzená reakcia na situáciu, v ktorej sa obec zrazu ocitla. „Ľudia sami ponúkli pomoc. A navzájom sa pritom rešpektujú. Neriešia, či je niekto Róm, alebo nie je Róm. U nás Rómovia nikdy neboli izolovaní, oddelení v osade od ostatného obyvateľstva. Bývajú roztrúsení po dedine. Mnohí z nich predtým takisto pracovali v Tvarone.“ Aj oni dostali výpoveď.
VIDEO: Rómovia pomáhajú seniorom. Začalo sa to spontánne, ako nezištná pomoc, hovorí Dávid Kunáš, terénny sociálny pracovník v obci Ulič.
VIDEO: Aké majú iné možnosti sa zamestnať? Minimálne, odpovedá Dávid Kunáš, terénny sociálny pracovník v obci Ulič. Po zatvorení jediného významného podniku mnohí ľudia odišli.
Vychováš nás, odídeme preč
Čo ak by sa takéto opatrovanie systematicky podporilo? Ulič nie je jediná obec na Slovensku, ktorú opúšťajú zvyšky mladých síl. Celý okres Snina je z hľadiska odlivu obyvateľstva na tom najhoršie, v rokoch 2005 až 2015 z neho odišlo do zahraničia 6,5 percenta obyvateľstva (nasledujú okresy Humenné a Medzilaborce). Z Uliča odišli ľudia do Košíc, Bratislavy. Veľká časť pracuje v stavebníctve v Nemecku, Holandsku. Jazdia na kamiónoch po celej Európe.
„Vlastné deti mi hovoria – mami, tu sa nedá pracovať. My vyrastieme, vychováš nás, odídeme preč a budeme chodiť len na návštevu,“ prezrádza ďalšia pani, ktorá tiež pomáha s úpravou cintorína. A kto sa postará o ňu? Dlho sa nám pozerá do očí. „No kto? Ja sama!“
Foto: Andrej Barát, Pravda
Dvaja Rómovia, bratia Ján a Emil Surmajovci odrobili v Tvarone, v závode na drevené polotovary a rúčky na lopaty, vyše 13 rokov. Po krachu sa zamestnali na stavbách v Česku. Chodili na turnusy, rodiny zostali v Uliči. Mesačné zárobky sa pohybovali okolo sumy 900 eur. Dochádzať do Sniny by bola lotéria. Hoci je vzdialená necelých 34 kilometrov, cesta v zime trvá hodinu a pol, aj dve. Ročne vychádza dochádzanie autobusom z dedín Uličskej doliny 800 až 1 300 eur. Priemerná mesačná (hrubá) mzda je pritom v okrese Snina asi 700 eur.
Posledné štyri roky Surmajovci pracujú v uličskom obecnom podniku. Vo sfére, ktorou sa zaoberá každá dedina. V odpade. „V Uliči zbierame komunálny odpad. Z celej doliny, od Príslopa po Novú Sedlicu zbierame plasty, tetrapak a sklo,“ vysvetľujú. Odpad so šoférom Pavlom Perekstom zvážajú na triediacu linku v Uliči. Obec prerobila všetky kotolne na štiepku a zamestnala ďalších chlapov, ktorí štiepku vyrábajú. „Zriadili sme chránenú dielňu. Niekoľkým ľuďom sme dali drevársku prácu,“ vymenúva starosta Ján Holinka, čo všetko sa obec pokúsila urobiť, aby zvrátila negatívny trend. Lenže potenciál na zamestnávanie je podľa neho oveľa väčší. Oveľa bližší. A až absurdne nevyužitý.
Keďže Ulič leží v tesnej blízkosti hranice s Ukrajinou, toto územie spravuje štát. „Pätnásť rokov však kosí okolie hranice firma zo Žiliny. Všetky okolité vzácne biotopy udržiava firma z Banskej Bystrice. A naši chlapi sú bez práce,“ konštatuje starosta. Prečo štát nezadáva zákazky prioritne miestnym?
Stará škola
Ján Surmaj má 50 rokov. „Už ma nebaví chodiť po svete. Mám svoje roky. A takých už aj tak nikde nechcú, čo majú 50 a viac.“ Brat Emil bude mať 60. „A kde vezmú mňa?“ Je to napokon výhoda, pracovať po toľkých rokoch v zahraničí v domovine? Pritakajú, ale s vráskami na čele.
„Sme doma. Ale na minimálnej mzde.“ A ich deti? Znova to isté. Česko, Holandsko, Nemecko. Stavby. Jeden syn robil v Dánsku. Za tri mesiace si zarobil na byt. Kto by tu zostal? „Kto by už len bol ochotný robiť za minimálnu mzdu?! Aj tu sa nájdu rodiny, ktoré už nechcú robiť. Sedia doma a sú na sociálke,“ prekrikujú sa. A vy? Prečo robíte za minimálnu mzdu? Prečo nesedíte na zadku? Pýtame sa. „My sme stará škola,“ rozrehoce sa celé komunitné centrum v Uliči.
Spoza zelených kopcov sa do doliny načahuje slnko. Neďaleko Uliča sa rozkladá jedinečný bukový prales Rožok, jeden z tých, ktoré sú zapísané v zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO. Všade navôkol sú však krásne lesy. „Chodia sem Poliaci, Angličania, Nemci, Francúzi,“ naznačuje Ivana Gubová, odborná pracovníčka komunitného centra v Uliči, do ktorého turisti často zablúdia v domnení, že je to informačné centrum. „Ale dáme im do ruky aspoň brožúru.“ Naozaj peknú. S drevenými kostolíkmi, krojmi, tancom, remeslami a farbami tohto svojbytného regiónu. Ale čo keby im radšej odporučili dobrého sprievodcu?
Keď sa zhovárame s miestnymi, bez váhania by to prijali. Sprevádzať, upravovať chodníky, lavičky. A rozhovoria sa, kde rastú mohutné stromy. Kde starý les hlce bunkre z vojny. V ktorých dolinách možno dodnes nájsť živé prastaré remeslo – korytárov, Rómov, ktorí vyrábajú korytá, vaničky a poctivé drevené výrobky. Okolie teda poznajú perfektne. Jazyky menej. Ale vraj sa naučia.
Nie je to utópia. Existuje reálny a veľmi konkrétny plán, ktorý vlani pre neziskovú organizáciu Aevis vypracoval tím vedcov a odborníkov pod názvom Rozvojový koncept pre trvalo udržateľnú ochranu a ekonomické využitie kultúrnych a prírodných hodnôt okresu Snina. Experti v ňom odhadujú vznik 1 000 nových pracovných miest, z toho 150 v lesníctve, drevovýrobe, 50 v ochrane prírody, no až 400 v cestovnom ruchu a službách, a ďalších 400 v poľnohospodárstve. Aby tieto miesta vznikli, prvoradou podmienkou je zachovať to, čo tento región robí cenným – autentickú prírodu a ešte čosi.
Aj Milka by pristala. Sprevádzať turistov? „To je jedno. Len nech je dajaká práca. Inakšie odídeme s manželom preč. Tam, kde bude práca. Hocijaká.“ Dokonca aj „stará škola“ Ján Surmaj napokon priznáva, že zvažuje odchod. Za švagrinou do Nemecka. Ak sa ich nikto nepokúsi udržať, tak s nimi, s Rómami či Nerómami, odíde tradícia. Zmĺkne rusínsky jazyk. Vyprchá to čosi – hrdá jedinečná kultúra.
Obsadené!
Začali sme však od konca. V takmer ideálnej uličskej spoločnosti, kde vedľa seba bez problémov existujú Rómovia a gadžovia. Stačí však zísť späť po hrboľatej ceste do Sniny.
Kunáš sa uplynulý víkend vybral s kamarátmi do mesta. „Boli sme dvaja bieli a jeden Róm. A už sa na nás ľudia pozerali. Róm môže byť oblečený lepšie ako hocikto iný, stále tam sú tie pohľady.“ Lenže nejde o pohľady.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Na spomínanej konferencii v Poprade pred sálou plnou podnikateľov opisuje svoju skúsenosť Rómka Alexandra Giňová, tridsiatnička zo Zborova. „Veľmi som sa chcela zamestnať. Chodila som sa vypytovať, či majú nejaké voľné miesta. No keď videli, že som Rómka, zrazu mali všetko už obsadené. Koľkokrát sa stalo niečo podobné mužovi. Zavolal na inzerát, povedali mu do telefónu – ste prijatý, príďte už len na firmu a dotiahneme to. Ale keď prišiel a uvideli ho, tak povedali – sme obsadení.“ Takmer navlas rovnakú skúsenosť nám vykresľujú Rómovia v Uliči, keď si hľadali prácu v Snine. To isté sme si vypočuli od Rómov z dedín po celom Slovensku. „Neviem, prečo to tak je. Či je to kvôli tomu, že sme čierni? Čo im tak vadí?“ pýta sa Giňová.
No aj zamestnávatelia majú negatívne skúsenosti. Keď noví zamestnanci nedodržiavajú režim. Nechodia načas do práce, často vymeškajú. Alebo prídu ufúľaní, neumytí. Je to tak. A aj napriek tomu pribúda firiem, ktoré sa rozhodli aj takýchto ľudí zamestnať. A pochopiť sociálny kontext.
Nejde o etnicitu. Ale o chudobu
Popradská firma Passel, ktorá vyrába závažia do práčok, cielene zamestnáva Rómov už viac ako desať rokov. Dnes Rómovia tvoria vyše 50 percent zamestnancov. Impulzom bol výlet talianskeho majiteľa Angela Amitrana na Ľubovniansky hrad pred 11 rokmi, keď cestou uvidel osady a zhrozil sa, aké priepastné rozdiely sú medzi majoritou a Rómami v osade. Svojich podriadených začal presviedčať o tom, že keď sa s tým nič neurobí, bude horšie. Navyše, firma v tom čase chcela zvýšiť produkciu a mala problém nájsť zamestnancov. Každý ho však od zamestnávania Rómov odhováral.
Zuzana Rošková, riaditeľka spoločnosti Passel, na konferencii v Poprade opisuje začiatky. „Nevedeli sa umyť. Museli sme zaviesť sprchovanie. Museli sme im hovoriť, toto je toaleta, nesmieš to robiť vedľa. Museli sme ich učiť všetko. Vysvetľovali sme im, že keď neprídu do práce, my nemôžeme dodať klientovi materiál. Boli to tvrdé skúsenosti.“
Popradský výrobca práčok Whirlpool sa ocitol v roku 2014 v zložitej situácii. Aj oni potrebovali zintenzívniť výrobu, no nebolo ľudí. V konkurenčných poľských závodoch to chceli vyriešiť tak, že pritiahnu prácu z takzvaných tretích krajín. „My sme však chceli udržať prácu na Slovensku. Rozhodli sme sa nevyužiť služby personálnej agentúry. Ale využiť potenciál regiónu, konkrétne znevýhodnených uchádzačov. Pustili sme sa do toho bez nejakého projektu, grantu, fondu. Úplne prirodzene,“ presviedča manažér Jaroslav Grygar. Začínali so siedmimi percentami, dnes Rómovia tvoria 18 percent zamestnancov spoločnosti.
Vybudovali tréningové centrum, kde má zamestnanec čas, aby sa pripravil na výrobu. Čo, samozrejme, predstavuje zvýšené náklady. Spoločnosť sa však napriek tomu rozhodla, že bude zamestnancom ešte aj prať pracovné oblečenie.
Cigánska firma
Spoločnosť Stiga, ktorá vyrába kosačky, začala takisto zamestnávať viac Rómov, pretože už (zdanlivo) vyčerpala ponuku zamestnancov na pracovnom trhu. 90 percent zo 400 sezónnych pracovných miest dnes obsadzujú Rómovia. Manažéri sa stretávali s rovnakými problémami. Exekúcie, absencie, péenky, hygiena. „Chceli to však riešiť, aby si udržali zamestnancov. Aby im biznis šiel ďalej,“ vysvetľuje Michaela Mudroňová, koordinátorka pracovného poradenstva z neziskovej organizácie Človek v ohrození, ktorá s firmou Stiga spolupracovala.
„To, že mnohí z nich sú špinaví a zapáchajú, je tým, že v osadách nemajú tečúcu vodu. Nie je to preto, že by hygienu ignorovali. Nemajú kde. A toto si mnohé firmy uvedomili a dali im možnosť sa osprchovať. Ale čo je dôležité, dali im šancu mať pravidelný príjem. Čo znamená, že si môžu zlepšiť podmienky,“ pokračuje Mudroňová.
Vo firme Passel napríklad prijali človeka, ktorý nebol zamestnaný 30 rokov. Dnes je bez exekúcií. Ďalší pán sa presťahoval z chatrče do dvojizbového bytu. Urobil si vodičský preukaz. A motivuje celú osadu. Keď sa Alexandra Giňová zamestnala, už nemusela žiť u rodičov s chlapčekom s mozgovou obrnou v pivnici. Zobrala si hypotéku, kúpila pozemok a postavila si domček.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Manažér firmy Stiga Marco Valente priznáva, že sa pokúsili lepšie porozumieť generačnej chudobe, v ktorej mnohí Rómovia žijú. Takisto sa usilujú vytvoriť tréningové centrum na zlepšenie manuálnych a sociálnych zručností, do ktorého by zapojili ďalších zamestnávateľov v priemyselnom parku. Začali rokovať s regionálnymi autoritami, aby sa zlepšila doprava v regióne, čo Valente označil za problém číslo jeden. Chýbajú autobusové, vlakové spoje. „Keď sa partii piatich robotníkov pokazí jedno staré auto, tak meškajú do práce všetci.“
A potom zdôrazňuje, že ich skúsenosť ukazuje jedno. „Sociálne stereotypy, ktoré hovoria, že Rómovia nechcú pracovať, alebo že ich kultúra nie je kompatibilná s každodennou prácou, sú zavádzajúcim a neakceptovateľným zovšeobecnením,“ hovorí Valente. „To, čo vo firme robíme, má zmysel pre všetkých – investovať peniaze a energiu. Pretože to prospieva viditeľnej sociálnej evolúcii. Spolupráca ľudí z rôznych komunít prispieva k porozumeniu.“
Riaditeľka firmy Passel Zuzana Rošková pridáva na konferencii skúsenosť s taxikármi, ktorí majú často poznámku – Passel, aha, to je tá cigánska firma. A ľudia im odpovedajú – áno, my sme tá firma, kde pracujeme všetci spolu.
Neskoro?
Malé rómske dievčatko z osady pri Zborove sedí na koberci a sústredene priraďuje zelené štvorce, modré trojuholníky, žlté kruhy. Martinka ukladá valce podľa veľkosti. A napokon sa podujme poskladať farebnú vežu. Ani netuší, aký význam má táto prostá hra pre jej kariéru.
Americký ekonóm a držiteľ Nobelovej ceny James Heckman, ktorý sa venuje nerovnosti, vo svojich štúdiách porovnáva efektivitu programov určených pre integrovanie znevýhodnených ľudí z hľadiska ich veku. Zistenia elegantne zhrnul do známej Heckmanovej krivky, v ktorej jasne vidno, že najväčšia návratnosť investície je v najranejšom veku. Čiže nie v tréningovom centre pre dospelých. Ani v školskom, ani predškolskom veku, ale v prvých troch rokoch života, najviac dokonca v prenatálnom období, ešte v tehotenstve.
Práve tu nastupujú omamy. Pätica rómskych žien, ktoré od augusta minulého roka pracujú a cvičia s tehotnými mamičkami, neskôr s bábätkami, aby sa mohli v škole postaviť na rovnakú štartovaciu čiaru. Projekt zastrešuje organizácia Cesta von. Od júla chcú tím zdvojnásobiť.
Vychádzajú z vedeckých štúdií, ktoré publikuje napríklad Centrum pre rozvoj dieťaťa Harvardovej univerzity. Mnohé fakty sú už dávno známe. Na Slovensku sa to nazýva včasná intervencia. „Problémom je však to, že u nás je akoby určená len pre deti so zdravotným znevýhodnením. Keď sa narodia ako autistické alebo nepočujúce, hneď sa ich ujme nejaký odborník, špeciálny pedagóg, ktorý sa im venuje. Keď sa v ranom veku dobre zaberie, je možné zdravotné znevýhodnenie spomaliť, čiastkovo či dokonca úplne prekonať. Toto je odmerané. Lenže na Slovensku je menej známe práve to, že ekvivalentom zdravotného znevýhodnenia je aj situácia, ak deti vyrastajú v biede,“ upozorňuje výkonný riaditeľ Cesty von Pavel Hrica.
Odborníci z Harvardu píšu o toxickom strese, pod ktorý spadá aj výrazná chudoba. Rodičia sú v nepohode, núdzi, je tam prítomný hlad, krik. „Toxický stres má dramaticky negatívny účinok na rozvoj mozgu, priamo biologický. Neurónové prepojenia sú zakrpatenejšie. Deti z chudoby majú dvoj- až trojročný mentálny sklz,“ dodáva Hrica. Aj napriek vedeckým zisteniam, že s deťmi treba začať v najútlejšom veku, štát podľa Hricu zatiaľ avizuje iba posilnenie predškolskej prípravy. Nie je to neskoro, začať v piatich rokoch, ak sa 80 percent neurónov v mozgu vybuduje do troch rokov?
Martinka sa víťazne usmeje. Postavila farebnú vežu. Taká banalita. S existenčným dôsledkom.
Štvornožky k matematike
Pre rodičov zo strednej triedy je to úplne prirodzené. Hrať sa s bábätkami, trénovať farby, tvary, zvuky, zvieratá. Nie však pre rodičov v rómskej osade. Omamy Alexandra Giňová, Ingrid Ferencová a Viera Kováčová v Zborove krútia hlavami. „Nehrajú sa. Nikto ich k tomu neviedol. A nemajú čas. Keď je manžel v Česku, mama je na všetko sama. Od nachystania dreva na kúrenie cez upratovanie, pranie. A keď nemá automatickú práčku, tak ešte aj musí prať ručne v potoku, ručne žmýkať,“ hovoria.
VIDEO: Ukážka lekcií Omám v obci Zborov. Za banálnymi hrami sú dômyselné postupy, ktoré rozvíjajú detský mozog.
Kľúčové je už obyčajné štvornožkovanie. „Ide o jednu z najlepších vecí pre rozvoj prepojenia pravej a ľavej hemisféry mozgu, má priamy dosah na vytváranie neurónových spojení,“ vysvetľuje Hrica. Ide o základy, na ktorých sa buduje matematické myslenie. A teraz sa presuňme do osady. „Kde žena nepoloží dieťa inštinktívne na zem, ak je podlaha špinavá od blata na topánkach. Prirodzene ho chráni, dieťa však neštvornožkuje a nerozvíja mozog.“
Omama Vierka pomáha 13 rodinám a celkovo 19 deťom. Omama Alexandra pracuje s 25 deťmi. Každé sa raz týždenne zúčastní jednej lekcie, ktorá trvá približne hodinu. „Voláme ich naše deti. Robíme s nimi aktivity zamerané na kognitívne myslenie, jemnú motoriku, hrubú motoriku, citový rozvoj dieťaťa,“ vyratúva Vierka.
VIDEO: Prečo začať v najútlejšom veku? Aj preto, že to mnohí rodičia nerobia, vysvetľuje omama Viera Kováčová.
VIDEO: Projekt Omama funguje necelý rok. No aj tak už vidno na deťoch, s ktorými omamy pracujú, výrazné pokroky.
Precvičujú pinzetový, kliešťový, dlaňový, štipcový úchop. Navliekajú gombíky, koráliky, chytajú krúžky, hrkajú, búchajú, spievajú, strihajú, učia sa prejavovať radosť, smútok, hnev. Trpezlivo utvárajú milióny neurónových spojení. Nevyhnutý základ do prvého ročníka na základnej škole. Predbežné výsledky projektu sú povzbudivé. Aj spätná väzba od učiteliek materských škôl. Martinka bola ešte pred rokom uzavreté, veľmi tiché dievča.
Predsa však majú omamy obavy, či ich úsilie nevyjde navnivoč. Ak by deti, s ktorými pracujú, išli automaticky do nultých ročníkov len preto, že pochádzajú z rómskej osady. Čo sa stalo aj omame Alexandre. Dcéra išla do nultého ročníka aj napriek tomu, že navštevovala škôlku. V šiestom ročníku jej povedali, že je šikovná, veď môže ísť aj do zmiešanej triedy… Na ulici pred jej domcom začína byť dusno. Menšia búrka sa však rozpúta dnu.
Čo dokážete s pesimizmom?
„12 ľudí v osade má maturitu. A kto pracuje v odbore, ktorý vyštudoval? Ani jeden. Môj syn má maturitu – mechanik počítačových sietí. Nerobí v odbore. Ďalší dvaja chlapci z osady sú vyštudovaní poľnohospodári. Robia na linke. V Česku. Máme tu vyštudovanú asistentku učiteľa. Šije topánky. Všade hovoria, že nie sú kvalifikovaní ľudia, lenže oni nás nechcú zamestnať. Aká tu je potom motivácia učiť sa?“ rozohní sa štyridsiatnička Vierka.
„Ale my nemôžeme ľuďom povedať, neučte sa!“ zamračí sa na ňu Alexandra. „Človek, ktorý má vzdelanie, ktorý sa vie vyjadriť, takého neoblbnú. Stále si bude stáť za svojím. Inak si nikdy nepresadíme svoje.“
„Ja už som to vzdala,“ zakontruje Vierka. Alexandra pregúľa očami ako nepolepšiteľný optimista. Mlčí, no kdesi akoby rezonovali vety, ktoré povedala ešte na konferencii pred podnikateľmi v Poprade. „Vzdelanie je najdôležitejšia časť nás ľudí. Ja by som veľmi chcela, aby boli Rómovia vzdelaní. Aby sa nám už nikto nevysmieval, aby nás nikto neponižoval.“
Manažér firmy Stiga Marco Valente na záver svojej prezentácie o zamestnávaní Rómov pripomína jeden rozhovor novinára s bývalým izraelským premiérom Šimonom Peresom. Zhovárali sa o Palestíne, Izraeli, hľadaní zmieru a novinár sa ho zrazu opýtal, či nie je príliš optimistický. Peres naňho vyvalil oči a odpovedal protiotázkou. „Čo dokážete urobiť s pesimizmom?“