Vygumovaná krajina

Zbohom a ďakujeme za ryby. Taký odkaz zanechali delfíny ľuďom, keď opúšťali Zem v knihách Douglasa Adamsa Stopárov sprievodca galaxiou. Potom Vogóni „zväčša neškodnú“ planétu zdemolovali, pretože stála v ceste vesmírnej diaľnici a ľudia 50 rokov starý oznam na výveske v Alfa Centauri ignorovali. Nevieme, čo je na vesmírnej výveske. No vieme, že zo široko-ďaleko jedinej obývanej planéty skutočne „odchádzajú“ delfíny, motýle, chrobáky, včely, antilopy, veľryby a ďalšie bytosti. Aby tu ľuďom zbytočne nezavadzali na divokej párty.

20.06.2019 06:00
1hlavna Foto: ,
Weitov lom pri Devíne. Ohnisko biodiverzity v tesnej blízkosti slovenskej metropoly.
debata (8)

Podľa Medzivládneho panelu OSN pre biodiverzitu a ekosystémové služby sa začalo 6. masové vymieranie druhov v dejinách Zeme. Z celkovo ôsmich miliónov známych druhov vymrie jeden milión.

Nejde o čosi vzdialené, čo sa odohráva na koralových ostrovoch. Alebo v nedostupných rezerváciách. Strata biodiverzity je prítomná na každom rohu aj na Slovensku. Nielen hlucháň žijúci v horách sa ocitol na pokraji vyhynutia. Strácame „obyčajné“ škovránky, lastovičky či dokonca vrabce. Neprichádzame len o raritné druhy hmyzu, miznú tie najbežnejšie druhy včiel či motýľov.

Ale prečo by nás to malo zaujímať? Pretože každý človek potrebuje jesť a piť. Tieto dve najzákladnejšie veci dokáže zabezpečiť len pestrá krajina. Posledných 50 rokov však jej pestrosť dôsledne ničíme. 17. júna je Svetový deň boja proti rozširovaniu púští a sucha. A presne to sa so Slovenskom deje. Púšť nepredstavuje len piesok. Ale aj znepokojivé ticho.

Liečivá dúška materina. Foto: Andrej Barát, Pravda
2materina Liečivá dúška materina.

Pastor si motýle nevymyslel

Je dusno. Vchádzame do hustého zeleného nekonečna – obrovského poľa na juhozápadnom Slovensku. Kam oko dovidí, takmer žiaden strom, krík, žiaden tieň. A žiadny zvuk. Akoby tu nebol žiaden hmyz. Iba z auta s dverami dokorán znie Billy Barman, refrén pesničky Ahmed. „Nekonečný vesmír, farebný a pestrý, niektorým je tesný.“

„Je mi smutno, keď cestujem medzi Bratislavou a Komárnom. To územie volám znásilnená krajina. Utrpela najmä kolektivizáciou, keď sa násilne sceľovali pozemky. Keď komunisti násilím zobrali pôdu sedliakom, ktorí po generácie obrábali políčka. Moja prababka sedela vo väzení za to, že nechcela pôdu odovzdať. Ktosi radšej podpálil stodolu a senník, ako by to mal odovzdať obecnému družstvu,“ hovorí Pavol Littera z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia (BROZ). Za ľudskými tragédiami sa však skrýva ešte čosi, na čo doplácame dodnes.

Ešte v roku 1950 tvorila Podunajskú nížinu nesmierne pestrá mozaika. Políčok, medzí, spievajúcich kríkov, kŕkajúcich mokradí, bzučiacich alejí. V nich žili druhy, ktoré dnes považujeme za mimoriadne vzácne. No kedysi boli vo voľnej krajine úplne bežné. A to je tragédia.

Na severnej Morave žil pastor Kajetan Koschatzký. Nebol entomológ. Motýle boli jeho hoby, zbieral ich len tak, na cestách v okolí Krnova. Jeho zoznam s 88 motýľmi zo začiatku 19. storočia vyvolával u súčasných vedcov pochybovačné úsmevy. Väčšina motýľov bola už vyhynutá. Musel si vymýšľať, veď to bol obyčajný človek.

„Fundovanejším zoológom to však vŕtalo v hlave. Dali si tú námahu a začali jeho druhy hľadať. V okolitých múzeách,“ hovorí Littera. Až na jednu výnimku všetky Koschatzkého motýle našli. A nielen to. Dôsledne prebádali súčasnú krajinu, kde Koschatzký pôsobil, aby zrátali počet existujúcich motýľov. Našli ich iba 49. Takmer o polovicu menej!

„Vedci nás upozorňujú, že nám vyhynie jeden milión druhov z ôsmich. Lenže to je iba špička ľadovca. Nejde tu o pralesy, do ktorých sa väčšina ľudí ani nedostane. Ide o masívny úbytok druhov z voľnej krajiny, do ktorej chodíte „venčiť“ psa,“ upozorňuje Littera.

Kozy zachraňujú bielokarpatské lúky. Foto: Andrej Barát, Pravda, Andrej Barát
3kozy Kozy zachraňujú bielokarpatské lúky.

Čierne slnečnice

Uberáme sa proti prúdu Dunaja, za trblietajúcou sa vodou vidno Rakúsko. Príroda hranice nepozná, a predsa sú zásadné rozdiely v biodiverzite aj medzi krajinami.

Špičkový tím entomológov skúmal druhové bohatstvo zrkadlovo v Česku aj v Poľsku, na dvoch stranách hranice. „Vyšlo im, že aj tie najbežnejšie druhy motýľov, hnedáčiky, mlynáriky, babôčky, boli v Poľsku oveľa početnejšie ako v Česku. A to práve preto, že kolektivizácia s výnimkou Vojvodiny v Srbsku najvýraznejšie zasiahla práve Československo. Poľsko a Maďarsko menej,“ vysvetľuje Littera. Ako to však súvisí s jedlom?

Uniformná homogénna krajina je náchylnejšia na premnoženia „škodcov“. Tým, že sú polia druhovo ochudobnené, chýbajú aj prirodzené predátory. Lienky, osy, mravce a ďalšie druhy, ktoré by pri náznaku premnoženia istého druhu reagovali. „Monokultúry sú ako prestretý stôl pre škodcov, a tak nám nezostáva nič iné, len ich kontrolovať pesticídmi. Ak budeme pokračovať takouto cestou, doplatíme na to,“ upozorňuje Littera.

„Všimnite si, keď na jeseň zrazu sčernejú slnečnicové polia. Poľnohospodári ich dva týždne pred žatvou striekajú herbicídmi, väčšinou je to prípravok Roundup, ktorý obsahuje glyfosát (súd v USA v marci rozhodol, že spôsobuje rakovinu, pozn. red.). Slnečnica vďaka nemu uschne, nemusí sa dosúšať a poľnohospodári ušetria na platbe sušiarňam. Lenže zvyšky týchto látok zjeme!“ hovorí Littera. Naozaj je potrebné takto sa hnať za výnosmi? „Keď nás krajina uživila pred 50 rokmi s oveľa menej intenzívnym poľnohospodárstvom, nemala by nás uživiť aj dnes?“ pýta sa ekológ.

O toto krajina prišla. O mozaiku a veľké... Foto: Andrej Barát, Pravda
mozaika O toto krajina prišla. O mozaiku a veľké bylinožravce.

Kdeže romantika!

Presúvame sa do Weitovho lomu pri Devíne. Zdanlivá a kozami až na dreň obžratá „pustatina“. V ktorej sa však prehlušujú cvrčky. Spod trávy presvitá fialový koberec voňavej materinej dúšky. Dokvitli orchidey. Vzácny chrobák Sisyphus schaefferi si váľa kozí bobok.

Weitov lom tvorí spolu s ďalšími zvláštnymi miestami, akými sú napríklad slaniská, pieskové duny, horské pasienky, lúky a lúkosady posledné ohniská biodiverzity. Posledné zvyšky niekdajšej mozaiky. Tá však nebola výsledkom nejakého romantického snaženia sa predkov o spolužitie s prírodou. Žiadna harmónia. Vôbec nemysleli na všetky tie chrobáčiky, vtáky, byliny.

VIDEO: Vo Weitovom lome sa skrýva vzácnosť. Okrem pestrých rastlinných a živočíšnych druhov je to pokoj. A ten ľudia v uponáhľanej dobe potrebujú, hovorí Pavol Littera z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia.

Video

„Mozaikovitá krajina bola výsledkom ich snahy o prežitie. Biodiverzita bola len vedľajším produktom,“ zdôrazňuje zoológ Dušan Šácha zo Správy CHKO Biele Karpaty. Bielokarpatské lúky sú z hľadiska počtu druhov na úrovni tropických dažďových pralesov. Na malom území žije nesmierne rozmanité spoločenstvo rastlín, bylín, motýľov, chrobákov, slimákov, bezstavovcov.

No to všetko je výsledkom niekoľkostoročného hospodárenia človeka v krajine. Pretože aj v tomto regióne sa oralo, kosilo do posledného centimetra. No robilo sa to ručne. Každý sedliak kosil v inom termíne. Nepoužívala sa chémia. Držba pôdy nebola sústredená. Každý obhospodaroval, ako vládal. Alebo ako nevládal. Tam, kde sa orať neoplatilo, vyhnali zvieratá. Ovce, kozy, kravy, kone. Zvieratá neboli zatvorené v maštaliach, ale spásali voľnú krajinu. Fungovali ako orchester. Symfóniou bola pestrá krajina. Lenže kde dnes zohnať dirigenta?

Salamandra v Snoži. Foto: Andrej Barát, Pravda
5salamandra Salamandra v Snoži.

Posledná záloha

Aj keď sa pôda vrátila ľuďom, už sa nevrátil vzťah k pôde. „Hľadáme v krajine posledných mohykánov. Alebo prvých nadšencov?“ zháči sa Littera.

„Jednoducho ľudí ochotných obnoviť tradičné hospodárenie, extenzívnu pastvu zvierat. Treba si uvedomiť pridanú hodnotu poľnohospodárstva. Ono tvorí krajinu. A my si môžeme vybrať, či chceme také poľnohospodárstvo, ktoré bude našu krajinu ďalej vyčerpávať. Alebo také, ktoré ju urobí pestrou, bohatou a živou.“

Podobné miesta na Slovensku zachraňuje projekt LIFE PANNONICSK, ktorý realizuje organizácia DAPHNE – Inštitút pre aplikovanú ekológiu spolu so Štátnou ochranou prírody a BROZ s podporou ministerstva životného prostredia. V máji ho Európska komisia vybrala medzi päť najlepších spomedzi 190 projektov.

Littera berie do ruky materinu dúšku, pomrví ju medzi prstami, privonia. „Je to akoby naša posledná záloha, aby sme neprišli o všetko. Sú to miesta, kde sa biodiverzita môže uchýliť a snáď vydržať do doby, kým nás osvieti. Verím, že raz príde doba, keď sa budeme správať múdrejšie.“ Ku krajine? „Sami k sebe!“

Suroviny na halászlé

E-mail s takýmto predmetom nám prišiel ešte v apríli. Jeden rybár nafotil podustvy a mreny, desiatky rýb pomletých turbínami na Malej vodnej elektrárni Trenčianske Biskupice. „Ale koľko ďalších posekaných rýb odplavilo dolu Váhom, to už nikto nespočíta,“ dodáva zoológ Šácha. Aj napriek všetkým možným ochranným opatreniam ryby dokázali vojsť dnu k turbíne. Polícia to vyšetruje. Podľa zoológa prípad nie je ojedinelý. Podobné „halászlé“ rybárom vyrobila vlani jedna malá vodná elektráreň na Hrone. A dôsledky?

Podľa vlaňajšej Správy o stave planéty, ktorú vydal Svetový fond na ochranu prírody (WWF) zo stavovcov hrozí najväčšie riziko vyhynutia práve sladkovodným rybám. Hrozbou je najmä znečistenie a prehradzovanie riek. Na Slovensku je ohrozených 70 percent druhov rýb.

Ryby, ktoré zahynuli v turbíne, označil Šácha za generačné. Teda také, ktoré tiahnu proti prúdu, aby sa rozmnožili. A s nimi vypadla celá jedna generácia. Malé vodné elektrárne sa síce stavajú s rôznymi rybovodmi, no existuje viacero príkladov na Slovensku, ako sa postavili úplne nevhodne a nefunkčne. No jadro problému tkvie v inom. Že takýto zásah do pestrého riečneho života sa ospravedlňuje výrobou ekologickej, čistej energie. Na ktorú sa nepoužívajú fosílne palivá, ale sila vody. Nie je to však ekologické.

Prinajmenšom preto, lebo nad priehradou sa dramaticky spomalí tok. „V bazéne stojatej vody sa usádzajú organické látky, ktoré tam hnijú a uvoľňuje sa metán. A takto si pílime konár pod sebou, pretože pod heslom zelenej energie vytvárame niečo, čo prostrediu, atmosfére škodí ešte viac,“ prízvukuje Šácha. Metán je 25-násobne efektívnejší skleníkový plyn ako oxid uhličitý. O nebezpečenstve metánu, ktorý pochádza z vodných nádrží, vyšli viaceré štúdie v Nemecku aj v Poľsku.

Okrem rýb je na Slovensku ohrozených 92 percent plazov. A 100 percent druhov obojživelníkov. Týka sa to aj salamandry škvrnitej, ktorú ohrozuje aj ľahostajnosť.

Solitér pred pralesom vo Veľkej Fatre. Foto: Andrej Barát, Pravda
6soliter Solitér pred pralesom vo Veľkej Fatre.

Koľko je salamandier?

Salamandry hynú na cestách. Zoológ Šácha nám hovorí, že je to len pár týždňov, čo zaznamenali 30 až 50 prejdených salamandier na ceste k Červenému Kameňu. Presúvali sa k potoku, aby sa rozmnožili. Opäť vypadla celá generácia. Problémom je aj nevhodné hospodárenie v lesoch, vytváranie širokých rubných pásov, v ktorých praží slnko. Život im sťažuje celkové prehlbujúce sa sucho. A predsa ľudia nedbajú ničiť aj posledné miesta, kde sa im darí.

Sme v lokalite Snoža nad Bartošovou Lehôtkou, kde sa chystá ťažba bentonitu. Aj napriek rôznym opatreniam sa do potoka môže dostať kal, ktorý všetko zahubí. Aj salamandry. Dedinčania sa však márne snažia presvedčiť úrady, že tu žije naozaj veľa vzácnych obojživelníkov.

VIDEO: Počítanie salamandier. S Ľubomírom Nemčokom sme počítali salamandry v potoku Snoža.

Video

Ľubomír Nemčok, štatutár Občianskeho združenia Kremnické vrchy pre život, pred nami listuje v papieroch od Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Okresného úradu Žiar nad Hronom, a cituje. „Pri miestnej obhliadke bol objavený… jeden exemplár.“ Inde sa píše nula až päť. Sedem. Pre ťažobnú spoločnosť ide o pádny argument, veď nič také významné nepoškodí…

Vnárame sa do húštiny, aby sme urobili vlastný amatérsky monitoring. Neprešli sme ani celý vyše kilometrový úsek k ťažobnej lokalite, aby sme ich narátali nie sedem. Ale 57 mladých salamandier! A to počas mimoriadne horúceho dňa. „Najviac ich tu je po daždi. Ja som ich nedávno v rýchlosti narátal vyše 90. Ale dospelých, ktoré sa prišli k potoku rozmnožovať. Ako veľa ich tu musí byť!“ presviedča Nemčok.

Dobrovoľný strážca prírody Slavomír Búci ich tu v roku 2016 zaznamenal 186. V porovnaní s údajmi o zaznamenaných výskytoch salamandier na stránke biomonitoring.sk ide o veľmi vysoký počet. Ich celková spoločenská hodnota predstavovala vyše 30-tisíc eur. Pán Nemčok nám však rozpráva, že keď tieto nálezy konfrontovali s ťažiarmi, zaznel argument, že veď to je jedna salamandra nafotená z rôznych strán. Nie. Každá salamandra má unikátny vzor. Jeden taký „originál“ pred nami stuhne na ceste. A zrazu sa rýchlo stratí v lese. Ideme za ňou.

Ondrej Kameniar v bukovom pralese. Foto: Andrej Barát, Pravda
7ondrej Ondrej Kameniar v bukovom pralese.

Ave! svetlo a les

Prales vo Veľkej Fatre nám do cesty neúnavne kladie obrovské pováľané smreky. Niektoré suché. Iné napučané od vody. Priamo na ich hnijúcich telách začínajú život nové mladé smreky. Les skrúca úzku cestu pomedzi tieň a svetlo. Človek by od pralesa čakal nanajvýš sem – tam presakujúci šerosvit, no tu je až nezvyčajne veľa svetla.

„V tomto je podstatný rozdiel medzi prirodzeným a umelým lesom. V prirodzenom je omnoho viac svetla. A vedľajším produktom je – biodiverzita,“ usmieva sa Ondrej Kameniar, ekológ a výskumník z Katedry ekológie lesa Lesníckej a drevárskej fakulty Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe. Pomedzi presvetlené medzery sa tlačia všakovaké byliny a kríky, lykovce alebo fialová kortúza Matthioliho, relikt ešte z konca treťohôr.

„Problémom nie je to, že sa v lesoch ťaží. Problém je v tom, že sa prerábajú na polia. Krajina sa zjednoduší tak, že prestane byť funkčná,“ rozbehne sa po chodníku a rukou ukazuje na protiľahlé svahy. Z pestrej krásy, ktorou sa prechádzame, po kalamitných ťažbách nezostáva nič. Ľudia akoby už nemali rešpekt ani pred najstaršími lesmi.

VIDEO: Mŕtve drevo je základom života v lese. Zadržiava vodu, uchováva živiny, poskytuje oporu pre mladé stromčeky, vysvetľuje ekológ Ondrej Kameniar.

Video

Prezeráme si z diaľky vrch Jarabina. Ešte pred šiestimi rokmi ho pokrýval súvislý prirodzený smrekový les. Išlo o významné tokanisko hlucháňa. Dnes odtiaľ zíza holý kopec. A svetlé okraje prezrádzajú, že sa tu ťažba stále rozširuje. „Niekomu sa zdá, že ani do takéhoto prírodného lesa lykožrút nepatrí. Lenže kým je v lese smrek, bude v ňom aj lykožrút.“ Potom áno, jediný spôsob, ako sa chrobáka zbaviť, je vyholiť kopce.

Jarabina nebola rezerváciou. „Bohužiaľ, je to iba Národný park Veľká Fatra, čo na Slovensku nestačí. Je to tiež chránené vtáčie územie a územie Natura 2000,“ krúti hlavou ekológ. Vo všetkých chránených vtáčích územiach došlo v posledných rokoch k masívnemu úbytku hlucháňa. Kvôli ťažbe. Ale načo sa zaujímať o nejakú kuru? Konečne sa dostávame k vode.

VIDEO: Lykožrút je s lesom spätý odjakživa. Jeho premnoženie nie je výsledkom ochranárskych aktivít, zdôrazňujú vedci.

Video

Cisterny na Orave

Kameniar prirovnáva hlucháňa ku kontrolke. Keď svieti, všetko je v poriadku. Keď zhasne, signalizuje, že s horským lesmi čosi nie je v poriadku. „Pri biodiverzite nejde len o druhy. Ale aj o procesy,“ vysvetľuje. Výsledkom tisícorakých väzieb medzi stromami, hubami, rastlinami, živočíchmi je schopnosť prirodzeného lesa zadržať vodu. „Prírodné lesy sú naša jediná možnosť. Ak nebudú, bude to mať veľmi silný vplyv na krajinu.“

Prírodný les opisuje ako špongiu na streche. Ak človek na ňu vyleje vedro vody, bude veľmi dlho čakať, kým stečie. Ak dá špongiu preč, voda zbehne po streche okamžite. Presne o tom píše ekológ Erik Baláž v knihe Stratená voda. Pramene netečú len vtedy, keď prší. Plnia sa desiatky rokov vďaka tomu, že prirodzený les vodu spomalí, zadrží a umožní jej stiecť do zásobníkov v hornine.

Nemeckí lesníci študujú slovenské pralesy. Foto: Ondrej Kameniar
lesnici Nemeckí lesníci študujú slovenské pralesy.

„Lenže ak je povrch prerezaný približovacími cestami po ťažbe, ak je štruktúra pôdy utlačená, narušená, voda nestečie do hĺbky, ale zbehne rýchlo po povrchu. Potom stačí, aby trochu zapršalo a všade sú povodňové situácie. A keď je sucho, voda chýba. Nikdy by som nepovedal, že nám hrozia také problémy, že dokonca aj Oravu musia zásobovať cisterny s pitnou vodou,“ hovorí Kameniar. Všetci vtedy čakajú na dážď. Možno by mali čakať, kým sa vráti prirodzený les.

Schádzame na jeleniu prť. Pod koruny mohutných bukov. Podobný bukový prales z neďalekej Národnej prírodnej rezervácie Kundračka odfotil Ondrej Kameniar na májovú titulku prestížneho vedeckého magazínu Nature.

Bukový les sa zdá byť ešte premenlivejší. Vysoko čnejúce stromy čoskoro vystrieda polorozpadnutý starý les, zo stráne zrazu vyskočí hustá mladina. Čo vlastne tvorí prales? Čo už nepredstavuje prales? Čo je len „obyčajný“ les? Dokáže vôbec človek definovať, škatuľkovať to zelené, stromovité, mnohotvaré a slnkom presiaknuté čosi? Pretože, čo ak človek v snahe pochopiť a „pomôcť“ lesu zlyhá?

Prales v Kundračke nevyrúbali pred 40 rokmi len preto, lebo sa pokazila lanovka. V tomto období sa vyťažili stovky hektárov podobne pestrých lesov, pretože sa označili za „prestarnuté“ a mali sa omladiť.

Kto skutočne sadí les?

Pred niekoľkými rokmi sa strieľala orešnica, pretože sa myslelo, že tento vták škodí vzácnemu limbovému lesu. Zbierala totiž limbové oriešky. Už sa nestrieľa. Orešnica limbový les v skutočnosti sadí. Semená si odkladá do stoviek skrýš na zimu. Na mnohé zabudne. Semená vyklíčia a limbový prales sa šíri na miesta, kde by sa inak nedostal.

To isté robí podľa Kameniara sojka v bučine. Vyberá oriešky z bukvíc, „špajzuje“ ich po okolí a takisto sadí bukový les. Lenže počet orešníc sa za posledných 15 rokov znížil takmer o 90 percent. Z rovnakého dôvodu, prečo sa hlucháň ocitol na pokraji vyhynutia.

„Nielenže nedokážeme napodobniť les, či ho vytvoriť. Nedokážeme ho ani úplne pochopiť. Ale to ani nemusíme. Stačí tú nádheru zažiť,“ zdôrazňuje Kameniar a rozpráva nám o tom, ako v podobných miestach nedávno sprevádzal s ďalším slovenským vedcom a lesníkom Martinom Mikolášom skupinu 40 študentov lesníctva z Nemecka. Po slovenských pralesoch. „Stačí zažiť východ slnka v divočine a nepotrebujete argumentovať ochranu v prospech pralesov ničím ďalším.“

VIDEO: Ako vtáky rozširujú les. Ekológ Ondrej Kameniar rozpráva o tom, akú úlohu má sojka a orešnica a ako veľmi klesli ich počty, pretože sa ničia staré horské lesy.

Video

Vraciame sa po lesných cestičkách späť. Ekológ nás presviedča, že dobrý pocit po návrate z lesa nepredstavuje niečo subjektívne. Ale objektívnu realitu. „Nedávne výskumy zistili, že terpény, látky, ktoré stromy vylučujú, priamo reagujú s imunitným systémom človeka. Už po pár hodinách pobytu v lese dokážu zvýšiť aktivitu jedného špeciálneho typu bielych krviniek, ktoré vyhľadávajú rakovinotvorné bunky v tele.“

Japonskí, kanadskí lekári predpisujú pacientom nevšedný liek. Prechádzku v lese. Rozmanitom, spievajúcom. Pestrá príroda nepotrebuje človeka, aby ju zachránil. Človek musí zachrániť sám seba. Alebo nemusí, keď chce čakať na Vogónov.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #Slovensko #príroda #lykožrút