Divoký východ

, 09.07.2019 06:00
bobri chodnik
Bobrí chodník. Autor: ,

Všetci zmeravejú. Nedýchajú. Nechajú komáre, aby z nich cicali krv. Len aby neprepásli jedinečnú šancu. Vidieť bobra naživo. V papuli stíska trsy trávy a utesňuje nimi priesaky v hrádzi. Nezanecháva za sebou len tichú vlniacu sa stopu vo vode. Bobor dramaticky premenil krajinu na hraniciach Poľska a Slovenska nad prírodnou rezerváciou Udava.

Vytvoril v nej mokraď plnú rozmanitého života. Pritiahol vzácne druhy. Zo sýtozelených tráv presvitajú orchidey a biele páperníky, križujú ich šidlá, vtáky. Pomedzi brezy a osiky loví vlk. Bobor zrazu udrie chvostom a všetko stíchne. Pointu prezrádza lektor Slavo šepotom. „Vidíte bobrovisko. A pritom sa celý čas pozeráte na dedinu, ktorá tu bola pred 70 rokmi. Domy, obchod, kaplnka.“ Balnica. Pohltila ju divočina.

Z Balnice a z ďalších dedín na poľskej strane Polonín v roku 1947 v rámci Operácie Visla násilne vysťahovali etnických Ukrajincov a Lemkov (Rusínov). Odborníci sa dodnes nezhodnú na tom, čo bolo hlavným zámerom. Či likvidácia banderovcov, nacistických kolaborantov, ktorých nevedeli oddeliť od obyvateľstva, alebo etnická čistka Lemkov. Drevenice zbúrali, zvyšky kamenných stavieb dojedajú stromy a kríky.

VIDEO: Z Balnice je bobrovisko. Poľskú obec vysťahovali pred 70 rokmi. Bobor zmenil opustenú dedinu na nepoznanie.

Na slovenskej strane o niekoľko rokov neskôr vysídlili obce Starina, Ostružnica, Dara, Zvala, Ruské, Smolník a Veľká Poľana. Kvôli výstavbe Vodárenskej nádrže Starina, najväčšej umelej zásobárne pitnej vody na Slovensku, ktorá zásobuje takmer celý východ republiky. Vyľudňujú sa aj ostatné obce v severovýchodnom cípe Slovenska. Niet roboty.

V tieni opustených príbytkov a krivdy svoje teritórium v súčasnosti najmä na Poľskej strane ešte viac rozširovala divoká príroda. No čo ak práve tá dokáže do regiónu vrátiť prácu aj ľudí? Veria tomu niektorí starostovia aj odborníci z nadácie Aevis, ktorí v polovici júna spoločne predstavili novú destinačnú značku – Poloniny. Logo v sebe spája les, mesiac a cerkvi (pravoslávny kríž ako symbol viery a kultúry Rusínov).

„V Poloninách sa zachovalo najviac národných kultúrnych pamiatok na Slovensku v rámci národného parku,“ vyratúva najväčšie lákadlá projektová manažérka Aevisu Zuzana Burdová. Tiež najvyššie položený vojenský cintorín z 1. svetovej vojny. Vyskytuje sa tu najviac rôznych druhov veľkých lesných zvierat – zubrov. Celý región spí pod najtmavšou nočnou oblohou. Je tu už spomínaná najväčšia nádrž na pitnú vodu.

Skokan hnedý.
Skokan hnedý. Autor: Andrej Barát, Pravda

A s ňou súvisí aj najväčší komplex bukových pralesov (sú zapísané v zozname UNESCO). Do jedného z nich, do Udavy, nás vedú lektori Pavol Stránovský a Slavomír Senk. Ešte sme nestihli poriadne vystúpiť z auta za Osadným, keď z rozpálenej cesty dvíhajú vretenicu.

Nerúb! Prídeš o vodu

Niekto ju prešiel. Slavo sa nám snaží ukázať jedové zuby. Je to jediný jedovatý had na Slovensku a zároveň jeden z najrozšírenejších druhov suchozemských hadov na svete, dokonca ide o jeden z dvoch druhov, ktoré žijú za polárnym kruhom. Pred uhryznutím varovne syčí. „Dobre si rozmyslí, či človeka uhryzne, pretože výroba jedu je pre vretenicu energeticky veľmi náročná. Šetrí si ho na skutočnú korisť.“ Jej jed nepredstavuje pre zdravého dospelého človeka smrteľnú hrozbu. Otráviť sa nás vytrvalo snaží aj tak niečo iné. Júnové slnko.

Míňame búdku počmáranú nápismi. Nerúb stromy. Všetko je márne. Nenič prírodu! Chráň ju! Na ceste žalostne chýba tieň. Konečne ju križuje voda. Riečka Udava. Lektori však z nej vyberajú skaly. Slavo prstom sleduje nymfu vážky. Tá spolu s vodomerkami, chrbtoplávkami či potápnikmi dokáže odborníkom napovedať, či je voda čistá. Týka sa to aj drobnej pošvatky hmýriacej sa na kameni, dravého riečneho hmyzu, ktorý je starší ako niektoré dinosaury a za 100 miliónov rokov výrazne nezmenil svoju podobu.

VIDEO: Lektori ukazujú obojživelníky a rôzne druhy hmyzu, ktoré žijú v potokoch napájajúcich rieku Udava. Pošvatky sú dokonca staršie ako dinosauri.

Riečka však v záreze prezrádza o Bukovských vrchoch čosi oveľa staršie a kľúčové pre celý región. „Celé pohorie tvorí flyš. A to je vlastne praveké more, v ktorom sa postupne ukladali vrstvičky pieskovcov, ílovcov, zlepencov, až vytvorili takúto štruktúru,“ odlamuje Pali v ruke kamene. Flyš je vysvetlením poddajných mäkkých tvarov okrajových častí Karpát, ako sú Biele Karpaty, Beskydy. No najmä, flyš je veľmi náchylný na eróziu. „Pretože obsahuje veľa nepriepustných vrstiev a plytké pôdy. Hlavnú funkciu zadržiavania vody v takejto krajine má les a lesná pôda. Len čo toto stratíme, flyšové oblasti začnú výraznejšie erodovať ako iné,“ upozorňuje Pali. Len vďaka zachovaným prirodzeným lesom v prameniskových oblastiach je v Starine taká kvalitná pitná voda. Narušenie starých lesov môže zdroj vody ohroziť.

Udava chutí skvelo. No skutočným vykúpením z páľavy je vstup do pralesa. Ale prečo je tu chladnejšie? Stromy poskytujú tieň, ochladzujú vzduch, pretože dýchajú, no v prirodzených lesoch sa na ochladzovaní podieľa ešte jedna podstatná vec. Mŕtve drevo. Nad hlavami lomozí temnota.

Lektor Pavol
		Stránovský.
Pierko sovy je hebké,
		preto lieta
		nehlučne.
+9Ako vonia lesná
		pôda?

Hmyzí interhotel

Obloha sčernie. Akoby niekto vydrapil z flyšu obrovský kameň, držal ho nad Bukovskými vrchmi a začal ho drúzgať. Blýska sa.

Počas búrok v lese to trvá zopár minút, kým voda začne stekať cez koruny. Podľa lektorov sa v korunách starých stromov, hlavne smrekov a jedlí, zachytí aj 20 milimetrov zrážok. Voda vďaka stromom stratí podstatnú časť kinetickej energie, kým sa dostane k zemi. A až tam sa začína odohrávať „zázrak“ prirodzeného lesa.

„Gram lesnej pôdy dokáže na seba naviazať niekoľko gramov vody,“ naznačuje Pali, no pozornosť upriami na všetko to mŕtve drevo navôkol. Tlejúce pováľané kmene obrastené machom. Tie fungujú ako ďalšie špongie. „Vedci robili výskum v Karpatoch. Zistili, že ak je v pralesoch dostatok mŕtveho dreva, môže tam byť až o osem stupňov nižšia teplota ako v lesoch, v ktorých sa hospodári bežným spôsobom. To nie je málo. Kvalitný les na dostatočne veľkej ploche je podľa mňa veľmi dobrá odpoveď na to, čo sa dá robiť v čase klimatickej zmeny.“

Na mŕtve drevo sa viaže asi tretina lesných druhov. No kľúčové je, aby aj to mŕtve drevo bolo rôznorodé. Iné druhy sa viažu na stojace sucháre. „Kde žijú rôzne vtáky, dutinové hniezdiče, napríklad sova dlhochvostá. Je to tiež hmyzí interhotel,“ usmieva sa Pali. Iné spoločenstvá zas osídľujú popadané hnijúce kmene. Nuž a keď sa človek prizrie lepšie, práve na pováľaných mŕtvych telách „starých rodičov“ vyrastá nová generácia jedličiek a smriečkov.

Rad za radom svietia útle semenáčiky na práchnivom tele starej jedle. Tu nachádzajú vodu, živiny a prostú výhodu – rastú vyššie ako ostatné rastliny, sú bližšie k svetlu. A čo je najdôležitejšie, v takomto lese majú najlepšie pripojenie na „lesný internet“.

Čo človek nedokáže vyrobiť

Udavský prales chutí ako kaleráb. Keď človek ochutná fialovočierne cibuľky zubačky cibuľkonosnej, vysokej byliny s fialkovými kvetmi, ktorá má rada lesy bohaté na humus. Vzápätí chuť skysne ako citrón, keď vyskúšame kysličku a svieže najmladšie výhonky smreka, jedle. Zaujímavé sú aj mladé listy buka.

V podraste zasvieti zvláštna a pritom najbežnejšia orchidea na Slovensku – hniezdovka hlístová. Nie je uschnutá. Nemá chlorofyl. Ako potom môže ako rastlina prežiť? K odpovedi a rovnako aj k samotnej podstate prirodzeného lesa nás privádza čuch.

VIDEO: Les je voda. Lektor Pavol Stránovský ukazuje, kde všade sa voda zadržiava v lese.

Vonia to tak… plesnivo? Orieškovo? „Mne to vonia nádherne. Toto je život. Toto je tá najaktívnejšia časť lesnej pôdy,“ Pali drží v rukách kus oddrapenej lesnej zeme. Na vrchu sú listy, odumreté zvyšky rastlín, organizmov, postupne sa rozkladajú, na čom sa podieľajú baktérie, huby, slizovky a napríklad aj nevšedná orchidea – hniezdovka hlístová.

Pod nohami človeka sa schováva najväčšia časť lesného života. „To, čo vidíme na povrchu, srnky, stromy, to je len zlomok toho, čo žije v pôde. Tam sa skrýva najväčšia biodiverzita a kľúčové funkcie,“ vysvetľuje lektor a pôdu zrazu obráti „hore nohami“.

Drobné organizmy žijúce v pôde spoločne s dážďovkami, hubami a ďalšími tvormi utvárajú jednu z najprepraco­vanejších štruktúr, ktorú človek nie je schopný skonštruovať. Od ktorej závisí prežitie človeka. Štruktúru, ktorá v sebe viaže živiny, vodu a informácie. „Nuž a tu, keby sme sa prizreli detailnejšie, sa skrývajú vlákna lesného internetu,“ ukazuje na obrátenú časť pôdy.

Nemáš internet. Neprežiješ

Ide o najnovšie poznatky vedy, ktoré sa pred desiatimi rokmi na univerzitách vôbec neprednášali. Elegantne ich zhrnulo ani nie dvojminútové video z BBC News z minulého roku pod názvom How trees secretly talk to each other (Ako stromy medzi sebou tajne komunikujú).

Stromy pod zemou četujú, obchodujú, vyhlasujú si vojnu. Slúži im na to sieť, ktorú vytvárajú spoločne s koreňmi a hubami – vedci ju nazvali Wood Wide Web. Staršie materské stromy ju využívajú napríklad na to, aby pomáhali svojim deťom krčiacim sa v tieni, posielajú im cukor. Stromy sa navzájom aj varujú. „Ak napríklad lykožrút zasiahne nejakú časť lesa, ostatné stromy sa o tom včas dozvedia a prichystajú si obranu, dostatok živice,“ hovorí Slavo. Umierajúce stromy dokonca posielajú zvyšné živiny susedom, ktorí ich môžu ešte zužitkovať.

Aj lesný internet však má svoju temnú stránku. Niektoré orchidey hackujú systém, aby ukradli zo siete zdroje. Iné druhy, ako napríklad orech čierny, rozširujú v sieti toxické chemikálie, aby sa zbavili konkurencie. „Odhliadnuc od arboristických kyberzločinov, vedci stále debatujú, prečo sa stromy správajú takýmto altruistickým spôsobom,“ dodáva BBC. Je nebodaj v lese zakódované dobro?

Debata v Udave sa však zvrtne iným smerom. Lektori upozorňujú, že keď toto všetko v pôde ohrozíme, keď napríklad namiesto prírode blízkeho hospodárenia zvolíme nešetrnú ťažbu na veľkých plochách, keď pôdu utlačia veľké mechanizmy a keď sú holiny následne vystavené pražiacemu slnku, štruktúra lesnej pôdy sa rozpadne. A zničíme jeho internet.

Darmo sa vysádzajú mladé stromčeky. Bez lesného internetu sú stratené ako dnešné deti. „Stromčeky sa zrazu ocitnú v cudzom prostredí, kde je internet veľmi slabý, ťažko sa im tam pripája a celkovo sa im nedarí,“ hovorí Pali.

Piráti

Slavo spúšťa lesný alarm. Zámerne. Píska ako kuvičok vrabčí, aby pritiahol drobné spevavce. „Aha, už prilietajú! Tu je sýkorka uhliarka.“ O chvíľu sa pridávajú ďalšie a spustia varovné zvuky. Kuvičok je ich predátor a sýkorky takto preverujú situáciu. Kuvičok býva v dierach mŕtvych stromov, ktoré vydlabal napríklad ďateľ trojprstý. Aj on potrebuje suché stojace stromy.

Užovka obojková.
Užovka obojková. Autor: Andrej Barát, Pravda

Prostredie slovensko-poľskej hranice sa nepokojne vlní. Akoby sme sa prechádzali po odtlačku ruky obra. Les divoko klesá k potoku, strmo stúpa nahor, aby opäť prudko padal. V tejto krajine vyčíňajú piráti. Už tisícky rokov.

Prezrádza to jedna z tabúľ Medzinárodného náučného lesníckeho chodníka Udava – Solinka, ktorým putujeme. Rieka Udava sa zabára stále viac do hlavného karpatského hrebeňa. Milimeter po milimetri sa prehrýza cez horninu, aby o niekoľko tisícročí v budúcnosti ukradla vody poľskej Solinky a odviedla ich na územie Slovenska. Deje sa to práve preto, že pohorie tvorí mäkký flyš. Bude tu však ešte takýto les?

VIDEO: Slavomír Senk spúšťa „lesný alarm“. Napodobňuje predátora – kuvička, aby prilákal sýkorky. Tiež vysvetľuje rôzne zaujímavé črty vtákov.

Slavo „ukradne“ ďalšieho hada. Tentoraz živého. Užovku obojkovú. Zvíja sa mu okolo rúk. „Nehryzie. Ale keď je v ohrození, tak… z kloaky vypustí príšerný smrad,“ hovorí a snaží sa ignorovať otrasný zápach. Vtom na priedomie drevenej chatky vybehne jej majiteľ Vojtek, Wojciech Juda, a už aj ho karhá. „To je Zuzka! Had domový. Vráť ju nazad, kde si ju našiel!“ A Slavo ju kladie späť do kompostoviska, kde je teplo a ideálne prostredie na kladenie vajec.

Lektori zadržiavajú smiech a pomedzi to sa nám snažia povedať, že hady naši predkovia kedysi rešpektovali. Had bol duch predkov. Chatár Vojtek Zuzku rešpektuje z princípu. Ako všetkých svojich divokých susedov. Prišiel sem do vyľudnenej oblasti pred 30 rokmi a buduje turizmus. Varí fantastickú fazuľovicu. A občas fotí. Medvede. Jazvece. Vlky, ktoré prechádzajú cez koľajnice. Je tu dodnes funkčná a využívaná zastávka Balnica. Ďalšia z hŕstky artefaktov, ktoré zostali po vysídlenej rusínskej dedine.

Prichádza vlak a s ním desiatky turistov, ktorých už čakajú stánkari so suvenírmi, s klobásami a so všetkým možným, na čo sa dajú minúť peniaze. My však pokračujeme po koľajniciach pešo a ďaleko. Kam už vlak dávno nechodí. Do bobrieho panstva.

Architekt

Potok sa lenivo skrúca, obrastený trávou a zopár tenkými stromami. Za prvou bobrou hrádzou sa rozprestrie úplne iný svet. Voda sa rozlieva doširoka, vysoká zeleň obrastá obhryzené stromy, v slabom poryve sa hojdá vzácny páperník a biela orchidea – vemenník dvojlistý. Stmieva sa. Skrývame sa pod smrekovce opadavé, oproti sa čnie bobrí hrad, dômyselná stavba so vstupom pod hladinou a dokonca aj s vetraním. A čakáme. Zrazu sa hladina rozčerí. Vyšlo to.

Po chvíli dáva bobor plesknutím chvosta signál ostatným členom rodiny, že sú tu votrelci. K dokonalosti zážitku chýba už len los. Majestátny tvor vyhľadával takéto zamokrené miesta a je pravda, že sa sporadicky na Slovensko zatúla z Poľska. Oblohu pretne sluka.

„Bobor úplne zmení krajinu. Pritiahne do nej biodiverzitu, množstvo ďalších druhov vtákov, hmyzu a iných zvierat,“ hovorí Rastislav Mičaník, riaditeľ nadácie Aevis.

Večer na bobrovisku.
Večer na bobrovisku. Autor: Andrej Barát, Pravda

„Tieto bobry si už dokonca zaviedli elektrinu,“ zasmeje sa ktosi pri pohľade na ďalšie bobrovisko, z ktorého skutočne trčí elektrický stĺp. Priamo z vody. Lesníci s touto bobrou rodinou dlho bojovali, ničili jej hrádze, no zakaždým sa objavovali nové. Až napokon rezignovali. A postavili pri bobrovisku rovno vyhliadku pre turistov. Už ju hlce tma a do čiernych tvarov okolitého lesa fantázia dopĺňa rôzne stvory.

Mimikry

Vážka bojuje sama so sebou. Vylieza z obalu nymfy a veľmi sa pritom nelíši od stuhnutých ľudí, ktorí zavčas rána vyliezajú zo spacích vakov. Naťahuje pokrčené krídla, pomaly sa vystiera na slnku.

My sa pred ním radšej skryjeme pod jedle a buky. Takmer by sme prehliadli skokana hnedého, ktorý sa maskuje na zemi. Ako môže mať žaba takú úžasnú kresbu na tele, ktorá pripomína listy? „Skokan, ktorý je menej viditeľný pre predátora, má väčšiu šancu prežiť a rozmnožiť sa. Žaby to však nerobia vedome. Pomáha tomu evolúcia, milióny rokov trvajúce vyberanie tých najlepších variácií,“ naznačuje náš ďalší sprievodca Tomáš Vida. Existujú však príklady, že sa to môže udiať veľmi rýchlo.

V Londýne, ale aj v iných mestách Spojeného kráľovstva sa kvôli vysokým hodnotám smogu a sadzí stalo, že stromy, ktoré mali svetlú kôru, stmavli. Na ne bol prispôsobený druh motýľa – mora, ktorá sa v tom čase maskovala svetlou farbou. A tak sa stala pre vtáky ľahkým terčom na tmavom podklade. „No v priebehu pár desaťročí sa stalo, že populácia tejto mory zmenila farbu, nakoľko sa vďaka mutácii v prvej polovici 19. storočia objavili čierne, lepšie sa maskujúce jedince. Takto vyzbrojené pred predátormi sa v mestách rýchlo rozmnožili na úkor svetlých a koncom storočia úplne prevažovali. A potom sa to zase vrátilo späť, len čo sa kvalita vzduchu zlepšila. Aj keď čierna odroda motýľa v populácii ostala,“ prezrádza Tomáš.

Na chvíľu sa „strácame“ v nevšednom lese. Je svetlý, pestrý. Brest, javor, buk, jedľa. Mladé stromy, staré stromy, mŕtve stromy. Človek neznalý terénu hľadá oporný bod, no márne, na chvíľu stráca predstavu o čase. Akú úlohu vlastne zohráva v prirodzenom lese čas?

Entropia

Les sa bez aktívnych vonkajších zásahov postupom času „skomplikuje“. Zdanlivo ho to uvrhne to väčšieho chaosu, neporiadku, no zároveň do stavu nesmiernej rozmanitosti. „Menia sa štruktúry, vracajú sa druhy, vzťahy sú čoraz zložitejšie. A čím je ekosystém rôznorodejší, komplexnejší, tým je odolnejší. Je schopný nepriamo sa podobať na živú bytosť. Dokáže si meniť prostredie tak, aby to bolo preň výhodné, udržuje sa,“ rozpráva Tomáš v tieni obrovskej a veľmi starej jedle.

Stromčeky sa zrazu ocitnú v cudzom prostredí, kde je lesný internet veľmi slabý, ťažko sa im tam pripája a celkovo sa im nedarí.
Pavol Stránovský, lektor

Čo ak by sme dopriali dostatok času aj stromom mimo pralesov, v bežných lesoch, v človekom pozmenenej krajine, tiež by dosiahli takéto fantastické rozmery? Pravdepodobne nie. Vysvetlenie sa opäť skrýva v pôde.

„Pralesy patria k najkomplexnejším ekosystémom. Vzťahy v takomto spoločenstve sú vysoko organizované a funkčné vďaka dlhej evolúcii. A jedine tam funguje zaujímavý fenomén. Imunita,“ prezrádza Tomáš.

Stromom zabezpečujú imunitu baktérie a huby napojené na spomínaný lesný internet. Stromy dodávajú týmto organizmom cukor. Tie im na odplatu dodávajú cenné látky (okrem vody a živín aj rôzne alelopatické chemikálie, rastové hormóny či antibiotiká), ktoré pomáhajú stromom bojovať s chorobami. „Ak je lesná pôda v dobrej kondícii, aj spojenia s hubami sú na veľmi vysokej úrovni a rovnako aj imunita. Vďaka tomu dokážu stromy v pralese prežiť lepší a oveľa dlhší život.“ Kým si les vybuduje takúto imunitu, trvá to aj tisíce rokov. Zničiť sa dá za pár rokov intenzívnou ťažbou. Provokatívna otázka znie, na čom dokáže človek lepšie zarobiť?

Recept na dlhovekosť stromov sa skrýva v pôde.
Recept na dlhovekosť stromov sa skrýva v pôde. Autor: Andrej Barát, Pravda

Príbeh o vode

Lektori z nadácie Aevis chcú zaškoľovať miestnych ľudí, aby mohli sprevádzať turistov po divočine v Poloninách. Dobre poznajú prostredie, vedia o mnohých zákutiach, prameňoch, orchideových lúkach, miestach, na ktorých možno najlepšie pozorovať zver. A vedia aj o kultúrnych zvláštnostiach, starých remeselníkoch, včelároch, ktorí ponúkajú skvelý med.

Zážitkový turizmus, ktorý je úzko previazaný s pozorovaním autentickej prírody, je podľa Svetovej organizácie cestovného ruchu najrýchlejšie rastúcim odvetvím turizmu.

Lenže celý čas sme vlastne pozorovali úplne obyčajné zvieratá, aké možno vidieť aj inde. Počúvali sme bežné druhy vtákov, zhovárali sa o obyčajných druhoch stromov, o najrozšírenejších druhoch orchideí. Vtip je v tom, že by sme si ich vôbec nevšimli.

Nebyť lektorov, ktorí neváhali skočiť za žabou do potoka, ktorí sa rukami prehrabávali v bahne a riasach, len aby nám ukázali mloky, previedli nás cez nástrahy bobrieho bludiska. Ktorí povedia – jasné, že sa môžete napiť z potoka!

Poloniny možno chrániť. Ako jednu z posledných rozsiahlych divočín v Európe. Alebo ich možno vyťažiť. A stratiť tak (nielen) vodu. A jej jedinečný príbeh.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#UNESCO #Poloniny #Pavol Stránovský #NP Poloniny #les
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk