Najbohatšie lúky sveta sú na Slovensku. A sú na odpis

, 13.08.2019 06:00
kopanecké lúky, kosenie,
Kopanecké lúky prišla pokosiť aj deväťročná Anetka Bryndzová. Autor: ,

Kde sa skrýva to najpestrejšie, najbohatšie miesto na Zemi, na ktorom rastie najviac druhov rastlín? Ide o tropické dažďové pralesy? Nie. Asi málokto by čakal, že to budú Kopanecké lúky v Slovenskom raji. Nevytvorila ich sama príroda. Spoluautorom bol človek. Kosec. Lenže ako sa z krajiny vytráca ručné kosenie, miznú aj najvzácnejšie lúčne obrazy sveta.

Vietor umožní nahliadnuť hlbšie do poschodí lúčneho „pralesa“. V poryvoch sa vlnia vysoké byliny, za nimi sa načahuje stredná etáž a úplne dole pri zemi sa plazia drobné druhy. Zjari sfialovie šafranom spišským, vzápätí zožltne od prvosienok a žltohlavov, v lete sa pretekajú margaréty, nátržníky, mečíky. Nezvyčajne sa tu stretajú lesné, lúčne či vlhkomilné druhy. Kopanecké lúky sú jedným z mála miest na Slovensku, kde ešte rastie drobná orchidea – trčuľa jednohľuzá. A tiež krásny červenohlav ihlanovitý.

A predsa je všetka tá nádhera pre botanikov monotónna, dobrodružstvo sa pre vedcov skrýva v nenápadných druhoch tesne pri zemi, ktoré kvitnú len zriedka. Keď tu koncom 90. rokov 20. storočia zratúvali počet druhov vyšších rastlín na štvorci veľkom päť krát päť metrov, narátali ich na jednej ploche 108. „Bežné lúky majú na Slovensku 40. Keď majú 50 druhov, je to veľmi dobrá lúka,“ vysvetľuje lesník a riaditeľ Správy Národného parku Slovenský raj Tomáš Dražil.

Keď však zrátali počet druhov na ešte menšom štvorci, pol metra krát pol metra, napočítali 52 druhov. A to je svetový rekord. „Čo neznamená, že na svete už nie je nič bohatšie. Ale nikto to zatiaľ nepublikoval. Alebo nenašiel,“ usmieva sa lesník aj preto, že rekord zrejme dokáže prekonať zas len lúka na Kopanci. Začiatkom júla tu totiž vedci zopakovali výskum. Priamo v teréne nám o jeho výsledkoch hovorili veľmi opatrne, museli preveriť dáta. Pred pár dňami dostávame mail. Tak predsa. Našli ich 54! „A teraz si to predstavte, skúste doma v záhrade nasadiť 50 druhov vedľa seba na takej malej ploche,“ rozpráva Dražil.

Zrazu to zaškrípe, akoby niekto trel drevo o drevo. Krek-krek! Chrapkáč poľný, odtiaľ jeho latinský názov Crex crex. A ktosi v skupinke ľudí dychčiacich v strmom kopci zašomre – a prečo by sme sa mali do toho my ľudia montovať, prečo by sme to nemali nechať na prírodu? „Pretože lúka zarastie lesom,“ trpezlivo odpovedá botanička NP Slovenský raj Štefánia Bryndzová. No a čo, les je zlý? Nie. Ale svet bude chudobnejší o ďalšiu mozaiku. Už sa to deje.

Jiří Kmet (vľavo) brúsi kosy s českými kolegami...
Jiří Kmet (vľavo) brúsi kosy s českými kolegami zo Správy CHKO Pálava. Udrží sa tradícia kosenia? Autor: Andrej Barát, Pravda

Nestačí ich zachrániť. Treba ich udržať

„Veľa sa dnes hovorí o problémoch lesov. Ale málo sa upozorňuje na to, aký problém máme s lúčnou biodiverzitou,“ naznačuje botanička Viera Šefferová Stanová z Daphne – Inštitútu aplikovanej ekológie. Zastaví sa na svahu a ukazuje na Kopanecké sedlo. V područí vysokého lesa sa krčia pásy nízkeho mladého lesa. „Ešte pred 20 rokmi to boli veľmi pekné lúky. Ale keďže sa prestali využívať, zalesnili sa. A to sa deje na celom Slovensku. Lúky takmer všade ustupujú.“

Niekde ich les prerástol prirodzene, keď odišli pastieri a kosci. Niektoré opustené lúky sa zalesňovali cielene. „Borovicou čiernou, borovicou lesnou, ale aj inými, neraz nepôvodnými, drevinami, napríklad agátom. Tie však menia chemizmus pôdy a pôvodné druhy už nemajú žiadnu šancu prežiť. Mnohé sú nenávratne stratené, nedokázali sme ich udržať,“ upozorňuje botanička.

Aj na Kopaneckých lúkach sa pred 20 rokmi už vyťahoval mladý les. Organizácii Daphne sa v nasledujúcich rokoch podarilo získať grant na záchranu horských lúk od Svetovej banky, neskôr pomohol projekt Life financovaný Európskou úniou. Časť stromov vyrúbali, územie pokosili, vyčistili od náletových drevín. A predsa aj po týchto investíciách Kopanecké lúky stále stoja na rázcestí. Podľa riaditeľa národného parku Tomáša Dražila hrozí, že sa stratia. Nedarí sa ich udržať. Prečo? „Nevieme sem dostať bežného človeka, poľnohospodára, ktorému by sa oplatilo lúky každoročne kosiť.“

Odpoveď je však úzko spätá najmä s tým, aké staré sú Kopanecké lúky. Vedci zdôrazňujú niekoľkostoročné pôsobenie človeka, gazdov, ktorí trávu ručne kosili, zvážali seno na vozoch. Sú odkazom valašskej kolonizácie (novšie osídľovania na základe valašského práva), dávnej migrácie kočovných pastierov, ktorí putovali a hnali stáda dobytka skrz celý karpatský oblúk a kataster Vernára dosídľovali od 14. storočia.

Lenže „niekoľko storočí“ je v prírode prikrátky čas na to, aby sa upevnili vzťahy. „Aby dokázalo 54 rastlín žiť vedľa seba na takej malej ploche,“ upozorňuje botanik a riaditeľ Daphne Ján Šeffer. Vývoj trval zrejme až niekoľko tisícročí. Zaujímavú pointu priniesol človek.

Prototyp

Človek poľnohospodár pôsobí v Karpatoch už 8-tisíc rokov. Na Spiši bola veľmi pokročilá civilizácia, no jej vplyv sa prejavoval skôr v kotlinách. Kto sa „staral“ o hory nad dnešným Vernárom? Zubry, divoké kone, pratury. Veľké bylinožravce sa pásli v presvetlených lesoch, dnes by možno pripomínali parkovú krajinu s mohutnými solitérmi a lúkami navôkol. Alebo, ako hovoria botanici – protolúkami. Dodnes ich náznaky vidno v susediacich bučinách.

Bez vplyvu človeka by vzácne lúky zarástol les.
Bez vplyvu človeka by vzácne lúky zarástol les. Autor: Andrej Barát, Pravda

„Zubry a divoké kone udržiavali lúčky, svetlinky, v ktorých sa utvárala symbióza medzi druhmi. Potom prišiel človek, vytlačil divoké bylinožravce a priniesol si tie svoje. Voľné plôšky postupne rozširoval, aby ich mohol kosiť, pretože potreboval pre dobytok stravu na zimu,“ ponúka botanik zhutnenú vedeckú predstavu o tom, ako na Kopaneckých lúkach mohla vzniknúť mimoriadna biodiverzita.

Alebo, ako ho dopĺňa lesník Dražil – „Po zubroch, praturoch a divých koňoch prichádza ,človek vernársky‘ a ten prototyp lúky vylepšil svojou kosou do dokonalosti. Kosenie určite zvýšilo druhovú pestrosť.“ Stále je však celkom nezodpovedanou otázkou ako.

Nie náhodou sa vedci zaujímajú o drobné takmer nikdy nekvitnúce druhy. „Niektoré druhy sa rozmnožujú len vegetatívne. Semenami sa rozmnožujú len vtedy, keď sú ohrozené. Ak nahodia semená, tak to väčšinou znamená, že tá rastlina končí. Taká je stratégia ich prežitia. Inak sa rozmnožujú z poplazov, vyrastajú z koreňov. Narastú znova na druhý rok, keď ich niekto pokosí. Aj vďaka tomu môže kosenie prospievať,“ vysvetľuje botanik Šeffer.

Po stráni sa k nám však skutočne blíži „človek vernársky“. V kroji po otcovi, starosta Vernára Vladimír Ondruš. „Hybáj dolu!“

Frištik pod Hubočku

Vernárčania lúčnu oblasť volali Javorinka. Dokopy má 151 hektárov, veľká časť z toho je však zanedbaná, zalesnená. A predsa ľudia nezabudli krásne lokálne názvy jednotlivých lúk. „Keď začneme v najvýchodnejšej časti, to, čo je na mape Kopanec, my voláme Kupanec. Keď z neho schádzate dole, to miesto voláme Podzávej, v mape je to Hlaváčová dolina,“ kopíruje starosta rukou zvlnený kraj.

„A tento hrebienok to je Vrch záveja. Keď prídete na jar a lúky sa začínajú pomaly zelenať, nájdete tu obrovský koberec snežienok a za nimi šesťmetrový závej! Tam hore boli kedysi dve lúky, ktoré voláme Mičov vrch. Obe sú skoro zalesnené. Nad bučinami bola nádherná lúka, Vajdova jamka. Dole, tá najrovnejšia časť sa nazývala Roveň, hoci nie je rovná. A z Rovne ten prudký svah medzi dolinami je Čelo. Napravo sú dolinky Komárnik, Koštúrová. A ďalšie, napríklad Pod bielu hlinu, Hubočka. Ľudia kedysi nemali mobil a tieto názvy im slúžili na to, aby sa zorientovali. A tak muž nakázal žene – ráno príď o siedmej s frištikom, budem pod Hubočku,“ vysvetľuje starosta.

Kopanecké lúky sa kosili neskoro, až koncom júla, v auguste (možno aj to podľa starostu prispelo k pestrosti). Vysvetlením je ich odľahlosť, strmosť. Ľudia sem chodili pešo, dodnes sa zachovali chodníčky. Kosili ručne. Hrabali ručne. Dedovia, vnuci.

„Vždy keď chodím na tieto lúky, sa mi vynára moje detstvo. Tu som začínal svoje prvé kosecké pokusy. Moje prvé kosisko mi dal vyrobiť otec susedovi, ujčokovi z mlyna. Už sme museli doma pomáhať s kosením. Mal som 12–13 rokov,“ spomína starosta.

Členovia
		Slovenského koseckého spolku
		ďakujú...
Ženy z Vernára nesú
		koscom
		pirohy.
+4Lúky sa
		ručne udržiavali ešte v 70. rokoch
		20....

V 12–13 rokoch začínal s kosením aj Marek Hedvigy, ktorý bude 14. až 15. augusta v rakúskom Sankt Floriane reprezentovať Slovensko na majstrovstvách Európy v kosení kosou. Spolu s priateľkou patrí k hŕstke mladých ľudí, ktorí sa na Slovensku aktívne venujú ručnému koseniu. „Som od Prievidze, z baníckej obce Sebedražie. Otec ma naučil kosiť na záhrade, na vodárni…Dajte pozor, aby vám nohy nesťala!“ zakričí zrazu Hedvigy.

Ticho

„Kosa musí byť dobre nakutá, aby bola ostrá ako žiletka, žeby kosec trávu rezal, žeby sa netrápil. Inak to nie je kosenie, ale žutie,“ vysvetľuje kosec. Spolu s ďalšími kolegami kosí na Kopaneckých lúkach. Spievajú. Kujú kosiská. Občas ich trsom trávy prečistia, preostria osličkou a pokračujú ďalej.

Hedvigy kosí aj v dedine, okolo činžiaka. Prv to kosil sused, ten dal kosu otcovi, nuž a potom to prebral on. Kosí iniciatívne niektoré plochy aj kvôli tichu. „Keď kosíme ráno od siedmej my, tak o nás neviete, lebo spíte. O ôsmej je dokosené a nikto ani netuší, že sa kosilo. No keď prídu krovinorezy, tak o tom vie polovica dediny. Lezie mi to na nervy.“ Kosí aj v Bratislave, na družstve vo Vajnoroch, v Rači pri ihrisku. Dobrovoľne. A v rámci tréningu. Už päť rokov totiž kosí súťažne. Na najbližších majstrovstvách si trúfa aj s priateľkou na lepší výsledok ako pred dvomi rokmi.

A tiež verí, že sa postupne viac ľudí pridá ku koseniu. Pretože na súťažiach je často vídať s kosou skôr seniorov. „No pomaly sa to vzmáha. Deti koscov podrástli, vnúčence začali chodiť. Hádam im to vydrží. Máme už zopár dorastencov, chlapcov aj dievčatá.“ Marek Hedvigy naučil kosiť aj deväťročnú Anetku Bryndzovú, dcéru botaničky Štefánie Bryndzovej.

Na Kopanecké lúky ich prišli podporiť členovia Slovenského koseckého spolku, dokonca pracovníci z českých chránených krajinných oblastí (CHKO). Jiří Kmet, vedúci Správy CHKO Pálava kosí so širokým úsmevom. „U nás v Pálave nám nezostáva nič iné, než kosiť krovinorezom a mechanizáciou, pretože tráva je tvrdšia, suchšia. Ale tu sú tie lúky hustejšie, zelenšie, bohatšie. Je to radosť vziať si kosu do ruky a pokosiť si kúsok lúky.“ Na Kopanci sa zišlo dokopy asi 40 koscov. Celkový počet tých, ktorí dnes ručne na Slovensku kosia a ovládajú grif starých gazdov, nie je vysoký. A netreba naivne dúfať, že sa to výrazne zmení.

Motivácia

Riaditeľ Správy NP Slovenský raj Tomáš Dražil ukazuje na čiernobiele fotografie Kopaneckých lúk. Na ženy s hrabľami, volské povozy, zoradených koscov a veľký nepretržitý pás lúk. „Toto sa už nezopakuje. Hoci ten spomienkový optimizmus je v niektorých dodnes.“

Vernárčania vydržali ručne kosiť Kopanecké lúky až do roku 1975. Vtedy vzniklo družstvo v Hranovnici, vzdialené od lúk asi 25 kilometrov. Podaktorí sem ešte chodili, no časť obyvateľov sa zamestnala vo fabrike. Po zmene režimu sa mnohí už nedokázali vrátiť k dedovizni. Až sa lúky nadobro opustili. A spustli.

Kopanecké lúky sú najpestrejšie na svete.
Kopanecké lúky sú najpestrejšie na svete. Autor: Andrej Barát, Pravda

Dnes sa sem nedarí pritiahnuť farmárov, poľnohospodárov. Neoplatí sa im to. Odvoz sena, balíčkovanie, to všetko je v takýchto podmienkach veľmi zložité. Pretože pozemky sú odľahlé, nedostupné a extrémne strmé.

Organizácia Daphne už v roku 2004 zmapovala lúky na Slovensku a ponúkla dáta ministerstvu pôdohospodárstva ako podklad pre dotačnú schému pre druhovo bohaté lúky. Ministerstvo ich prijalo. „Vznik tejto schémy bol najväčším počinom pre ochranu biodiverzity. No ukazuje sa, že to nie je dostatočné, stále sú tam nejaké medzery,“ mieni riaditeľ Daphne Ján Šeffer. V súčasnosti sa podporuje asi 140-tisíc hektárov lúk na celom Slovensku, ale Kopanecké lúky medzi ne nepatria. „Systém je nastavený na sedem typov lúk, no nie na takéto strmé, nedostupné a napriek tomu veľmi bohaté lúky. Karpatské lúky sú unikátne. Stačí to porovnať s Alpami. Je to tam krásne, zelené, ale taký veľký počet druhov tam nenájdete,“ dodáva riaditeľ.

Podobné lúky ako na Kopanci sa nachádzajú v Bielych Karpatoch v Česku a ešte v rumunskej Transylvánii. V Rumunsku to v niektorých oblastiach podľa botaničky Šefferovej stále vyzerá ako u nás pred 100 rokmi. Ešte stále tam ľudia ručne kosia, zvážajú seno na vozoch, no aj tam sa tradícia pomaly vytráca. Preto Rumunsko starostlivosť o nedostupné, strmé a odľahlé lúky špeciálne dotuje.

Pýtame sa ministerstva pôdohospodárstva, či nezvažuje osobitnú podporu. Prichádza odpoveď, že nie.

Obec Vernár pripravuje zatiaľ pozemkové úpravy, aby aspoň takto pri súčasnej rozdrobenosti vlastníctva uľahčila manažment Kopaneckých lúk. Tiež naštartovali nejaké projekty na ich ďalšie odlesnenie. Spustili projekt na vykurovanie biomasou, v ktorom by vyrúbané drevinové nálety mohli nájsť uplatnenie.

Tomáš Dražil hovorí, že spoločnosť má povinnosť zachovať tieto biotopy. „Národný park neslúži len na bezzásahovosť a prírodné procesy. I keď bezzásahový režim je veľmi dobrý koncept, trebárs aj na polovicu národného parku, podporujem to. No myslím si, že treba zachovať aj územia, kde biodiverzita závisí od symbiózy s človekom.“ Lúky podľa neho v sebe nesú nielen prírodné, ale aj kultúrne dedičstvo. Ale v čom?

Pieseň o vode

Leje. A na Kopaneckú lúku schádzajú ženy s vernárskymi pirohmi a spievajú trávnice. Ubehli necelé dva roky od momentu, keď Horehronský viachlasný spev ako typický symbol obcí Vernár, Telgárt, Šumiac, Pohorelá a ďalších zapísali do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Strmá, farebná lúka je votkaná do veršov o prírode, o práci na poli, o milovaní, rovnako sa však prepletá aj v samotných odevoch.

No ešte prv, podobne ako kedysi, členovia Slovenského koseckého spolku si na Kopanci kľaknú do trávy. Ľubomír Pastucha prednesie Poďakovanie tráve. „Ďakujeme ti tráva. Za to, že si tu s nami. Za to, že tu môžeme byť s tebou. Že si pretrvala tisícročia. Že si prekonala všetky príkoria a zloby. Prosíme ťa, zostaň tu s nami naveky. Nasycuj naše stáda. Ochraňuj pôdu na stráňach pred lejakmi. Zelenej sa pre naše oči. Obdarúvaj nás životodarným kyslíkom. My ti sľubujeme, že ťa budeme vždycky starostlivo opatrovať a chrániť. A budeme ti vždy vzdávať hlbokú úctu uvedomujúc si, že zberáme, čo sme nesiali.“

Zarezonuje veta – ochraňuj pôdu na stráňach pred lejakmi. A to je možno kľúčové posolstvo pre celú krajinu v čase klimatickej zmeny. Tieto lúky sú nielen krásne. Ale dokážu zadržať ten príval, čo sa valí z oblakov, a ochrániť pôdu. Dva statky, ktoré budú v budúcnosti najdrahšie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slovenský raj #kosenie #flóra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku