Foto: Andrej Barát, Pravda
Slovensko v čase klimatickej krízy ničí hrozivým tempom prirodzené lesy. Prinášame 1. časť trojdielnej reportáže, ktorá je príbehom o zvláštnych vzťahoch so starými lesmi, o ktoré prichádzame, o dôsledkoch pre vodu, krajinu. A o poľovníkoch, ktorí odložili pušku.
Lov šelmy (1. diel)
Krehký domov šelmy (2. diel)
Šelma sa prebúdza (3. diel)
Doteraz sme rozsah katastrofy nedocenili. Celé ľudstvo akoby bolo slepé voči pustošeniu planéty a klimatickej kríze, ktorá už drví ľudí horúčavami, hurikánmi a suchom. Šéf OSN António Guterres vyzval svetových lídrov, aby v pondelok 23. septembra počas summitu v New Yorku venovaného zmene klímy pod názvom Klimatická akcia OSN predstavili ambiciózne plány na transformáciu energetiky, dopravy, priemyslu a poľnohospodárstva. To všetko je potrebné prebudovať. Ale čo ak by mala byť tou kľúčovou prestavbou zmena myslenia o prírode? O prírode, ktorá nie je zdrojom, ale naším spoločným telom. Kým to pochopíme, toto telo si asi zničíme.
Celé Slovensko akoby bolo slepé voči pustošeniu lesov. Nepomohli ani štatistiky OECD, podľa ktorých sme už v roku 2012 ťažili takmer najviac dreva spomedzi krajín vyspelého sveta (viac ťažilo len Lotyšsko). Nezabrali ani satelitné snímky služby Global Forest Watch – v rokoch 2001 až 2014 zmizlo vyše 70 000 hektárov lesa, dvakrát rozloha Bratislavy.
Masívna ťažba pokračuje. Najnovšie vo Volovských vrchoch. Štátny podnik Štátne lesy TANAP-u ťaží v pralesoch (neuznáva ich za pralesy, hoci ich prestížny medzinárodný lesnícky magazín Forest Ecology and Management uznal, ako upozorňuje Soňa Mäkká na stránke hiking.sk). Ťaží sa v národných parkoch a dokonca aj v najstarších lesoch, kam sa pred civilizáciou uchýlil hlucháň a s ním ďalšie stovky vzácnych druhov. Predošlé generácie lesníkov tam neťažili kvôli strminám a nedostupnosti, no aj preto, že si tieto prirodzené lesy vážili. Dnes je väčšina z nich preč. Neúčinkuje ani hrozba Európskej komisie, že Slovensko zažaluje na Súdnom dvore Európskej únie za miznutie hlucháních lesov. Miesto nich zízajú aj vo Veľkej Fatre vyholené „lebky“.
Púšť a spúšť
„Pri pohľade spod Skalnej Alpy na doliny Skalnô a Teplô som odpadol. Púšť a spúšť. Hanbím sa za svoju lesnícku generáciu posledných 50 rokov, že sme neboli lesníci, ale drevári…“ opisuje Ján Brtko, lesník, ktorý pôsobil v Nízkych Tatrách a vo Veľkej Fatre 60 rokov. Ako však vníma skúsený lesník niekoľkostoročný les, ktorý presahuje jeho existenciu?
„Keď sa mi zjavia pred očami 300-, 400-ročné porasty zo 60. rokov, keď som ako lesník začínal, je mi do plaču a vždy mi stekajú slzy po tvári. To už nikdy nebude… Čo je najhoršie, s výrubom týchto lesov sa vytratil pôvodný genofond… To bolo hrubé porušenie lesného zákona, za ktoré mali byť uložené výnimočné tresty.“
Foto: Ondrej Kameniar
Len v Nízkych Tatrách ubudlo od roku 2004 do roku 2018 až 8 500 hektárov starých lesov. Čo je viac ako rozloha Žiliny. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1208. Odvtedy sa vrstvila a vyrástla do zložitej siete vzťahov medzi sídliskami, školami, pracoviskami, obchodmi a 80-tisíc obyvateľmi. Čo keby sme Žilinu zbúrali? Bez varovania, bez výčitiek, že ľudia nemajú kam ísť a nemusia to prežiť, mesto s 800-ročnou históriou zrovnáme na prach. Otrasná predstava?
Lenže niečo podobné sa udialo v Nízkych Tatrách, vo Veľkej Fatre a inde. Zničili sme domov tisícom obyvateľov lesa, ktorí naozaj nemajú kam ísť. Tisíce sme zahubili. A najmä, narušili sme sieť vzťahov, ktorá je staršia ako hocijaké mesto, staršia ako poľnohospodárstvo, a z ktorej vzišiel samotný človek. V tom spočíva kľúčové posolstvo varovnej správy OSN o tom, že existenciu človeka na Zemi neohrozuje len klimatická zmena, ale najmä dramatická strata biodiverzity. Človek ničí prastaré väzby prv, než ich veda stihla objasniť. Aký to bude mať dosah pre človeka?
Odpoveď nás pohltí ako prastarý divý les, jeden z posledných v Európe. Domov šelmy.
Medvedie teritórium
Stopár sa s plnou vážnosťou vŕta v medveďom truse. Je v ňom veľmi jemná a zvlnená srsť. Pravdepodobne dvaapolročné medvieďa. Práve prebieha medvedia ruja a medvieďatá sú najzraniteľnejšie. „Veľké samce ich napadnú a usmrtia. Je to prirodzený spôsob, akým regulujú svoju početnosť. Niekedy nachádzam celé pazúriky medvieďat,“ šepká vysvetlenie. Ak by sme sa obzerali po krkavcoch, mali by sme šancu nájsť medvedíka, no ideme ďalej.
Lovec sleduje poryvy vetra. „Medveď nevidí dobre, no dokáže veľmi presne odhadnúť vzdialenosť človeka podľa pachu. Dokonca dokáže určiť aj čas, kedy tam človek bol.“ Zohýna sa k asi 16 centimetrov širokému odtlačku laby. Nie starému, ešte vidno otlačené záhyby kože. Maco má aspoň 200 kilogramov.
Sprievodca bez okolkov priznáva, že ho stále ženie lovecký pud. „Som z poľovníckej rodiny. Vášeň, túžba po trofeji bola u mňa odjakživa veľmi silná,“ priznáva Karol Kaliský, vyštudovaný lesník, ktorý je jednou z tvárí iniciatívy My sme les.
Opatrne prekračuje modrého tvora – slizniaka karpatského, mimoriadne vzácny endemit. No tu v Tichej doline, kde by mal byť podľa lesníckych tabúľ mŕtvy les, sme vzácnu formu života na desiatich metroch stretli hneď trikrát. „Neodporúčam ho jesť. Ako chlapec som to vyskúšal a nepríjemnú pachuť som nevedel zotrieť z jazyka niekoľko dní.“
Množia sa kopy medvedieho trusu. Svah lemuje odrytý koberec trávy s obnaženými drobnými cibuľkami. Hľadal ich diviak. „Odkrytím vegetačného krytu umožnil semenám niektorých drevín, aby sa tu uchytili. Diviak sadí les. To je jedna z jeho funkcií v ekosystéme, ktorú dnes zaň vykonávajú ženičky s motykami,“ hovorí Karol a rozhliada sa pomedzi stojace smrekové sucháre, ktoré tu zostali nedotknuté po vetrových a lykožrútových kalamitách spred 15 rokov.
Tu vytrvalo rozširujú les aj drozdy. Živia sa jarabinovými plodmi, v noci hradujú na suchároch a v truse zanechávajú semená v miliónových počtoch. Jarabina okamžite pokryje uvoľnené plochy, ochráni pôdu pred eróziou a zabezpečí pH pôdy vhodné na vznik novej generácie lesa. Keď jarabinu prerastú a zatienia dlhoveké stromy, ustúpi. Svoju úlohu splnila.
Apropo, ženičky. Na hrebeni oproti rastú divné šachovnice z kosodreviny. Vysadili ich tam ženičky, aby ochránili lesy pred lavínami. Výsledok? „Lavína so sebou často strhne kosodrevinu s tou tenučkou vrstvou pôdy, ktorá sa v extrémnych podmienkach vytvárala tisícky rokov. Dobre mienený zásah spôsobí, že zostane iba holá skala,“ zdôrazňuje Karol. Navyše umelo vysadená kosodrevina prerastá aj miesta prirodzeného bezlesia v hôľnom pásme a vytláča tetrova hôľneho. Naozaj vieme, čo robíme, keď do prírody zasahujeme?
Križujeme ďalší medvedí chodník. Širokými labami pováľal trávu, akoby tadiaľ prešla skupinka turistov. Pohybuje sa tichšie ako jeleň. „Keď začuješ šuchot trávy, je to signál, že si prekročil kritickú hranicu a treba cúvnuť.“ My však ignorujeme pribúdajúce varovania, že toto je medvedie panstvo.
Obor zvaný strach
Čierny samec odhryzol vrcholec mladého smreka. Prezradili ho dlhé tmavé vlnité chlpy zachytené na kôre stromu. Vzápätí vidno na mohutnejších stromoch záhryzy – stopy po medvedích čeľustiach. Medvedie SMS, dodáva Karol, ktorými samce zanechávajú odkazy – ja som tu doma.
Výškou záhryzu upozorňujú na svoju veľkosť. So zdesením sledujeme obrovské záhryzy vo výške viac ako dva metre. A vzápätí jeden, ktorý je viac ako trojmetrový. Znamená to, že tu niekde žije takmer tonu vážiaci medvedí kolos? Určite nie, smeje sa Karol. Najväčšie samce robia záhryzy vo výške 220 centimetrov. Skoro na jar tu však ešte mohol byť meter snehu a najpravdepodobnejšie vysvetlenie je, že medveď stál vyššie nad terénom. Niekedy však chcú medvede všetkých prekabátiť a ukázať, že sú väčšie ako v skutočnosti a na strom sa vyškriabu.
„Ak by si sa opýtal hocakého turistu vo Vysokých Tatrách, čoho sa najviac bojí, najskôr by povedal, že medveďa. Ale podľa štatistík za posledných 100 rokov v Tatrách zomrelo viac ako 1 000 ľudí, no ani v jednom prípade to nebolo v dôsledku napadnutia medveďom,“ hovorí Karol. Jeho slová nám potvrdzuje aj Horská záchranná služba. V štatistike smrteľných nehôd dokonca od polovice 17. storočia sa medveď nespomína.
Riziko predstavujú medvede, ktoré sa naučili chodiť k smetiakom, stratili plachosť. To však nie je problém medveďov ako takých, ale nezodpovedných majiteľov hotelov alebo turistov, ktorí sa nerozpakujú rozhadzovať smeti.
Skutočné nebezpečenstvo predstavuje aj medvedica s mláďatami, ktoré sú hravé a pohyblivé. Nedávno sa o tom presvedčil fotograf a spisovateľ Ivan Kňaze, ktorého – ako on sám píše – „ v ten nešťastný či aj šťastný“ deň náhoda postavila medzi medvieďa a matku. Dohrýzla ho, no prežil. „Kto bol vinný? No nikto, keby každá ľudská matka chránila svoje dieťa tak, ako to urobila táto medvedica!“ napísal Kňaze v auguste v magazíne Poľovníctvo a rybárstvo.
Karol postupuje pružne, no ani konárik sa pod ním nezlomí. Snaží sa preľstiť šelmu spôsobom, ktorý je férový. Nevnadí ju na pochybné „dobroty“ z posedu. Nemá šialene drahú optiku, nepoužíva nočné videnie či termovíziu. Nepreháňa sa v džípe po zvážniciach. V jeho napätom pohľade sa zračí zvláštny mix pokory k prírode, loveckého pudu a poznatkov, ktoré ho naučil otec poľovník, a ten sa to naučil od deda. Zrazu skriví tvár a vzápätí sa usmeje. Budeme mať šťastie na vlka?
Lesný šach
Ukazuje na vlčí trus. Intenzívne páchne. Dôvodom je mäsitá potrava. Hrubšia, dutá, lámavá srsť prezrádza jeleňa. V hučiacich roklinách Tichej doliny majú vlky perfektnú stratégiu lovu. Na dohovorených miestach členovia svorky čakajú a postupne nadháňajú jeleňa k vodopádom, strmým zrázom. Jedinou šancou pre jeleňa je vybehnúť do protisvahu. Ak nemá dostatočnú kondíciu, padne do pasce. Preto sa množstvo strhnutých jeleňov nachádza blízko potokov.
„Lenže vlk pôsobí na jeleniu zver selektívne. Zbavuje ju chorých, starých alebo zranených jedincov a neustále ju ozdravuje. Vlky dokážu zo stopy jeleňa vyčítať, či je zviera zdravé, alebo nie,“ hovorí lovec. Ale ako to súvisí s lesom, so stromami?
Vlk ovplyvňuje to, či sa nejakému lesu bude dariť, alebo nie. Lesníci sa sťažujú na premnožené jelene, ktoré vyžerú všetko. Ničia mladé umelo vysadené lesné porasty, o ktoré sa lesníci starajú a ktoré potom musia nákladne oplocovať alebo inak chrániť. Prečo sa tak jelene správajú? Aj preto, lebo chýba ich prirodzený predátor. Vlk.
„V evolúcii sa vzťah medzi vlkom a jeleňom zdokonalil do takej miery, že vlk udržuje stavy jeleňov na hranici, ktorá neprekročí úživnosť biotopu. Tie stavy nie sú príliš nízke, pretože aj vlk potrebuje mať dostatok potravy. Ale zároveň nie sú príliš vysoké, pretože by to znamenalo katastrofu pre les, a v konečnom dôsledku aj pre jelene a vlka. Toto je funkcia vlka, ktorú zaňho nedokáže urobiť nikto iný,“ vysvetľuje Karol. Keď poľovníci zvieratá na zimu prikrmujú, zver sa koncentruje na jednom mieste a obhrýzaním kôry často spôsobí veľké škody. Vlk však v prirodzených podmienkach zvieratá preháňa, presúva. Súhrnná analýza 42 štúdií z celej severnej hemisféry ukázala, že v oblastiach bez trvalého výskytu vlka alebo medveďa dosahuje jelenia populácia šesťkrát vyššiu početnosť ako v oblastiach, kde šelmy žijú.
Lenže aj to, že jelene mladé stromčeky zožerú, staršie obhrýzajú alebo ich poškodzujú tak, že si na nich vytĺkajú parohy, je prirodzená a potrebná vec. Veľké bylinožravce les presvetľujú, neumožnia mu, aby narástol príliš hustý. Jelene držia les v šachu, tak ako vlci držia jelene v strachu. Napätá šachová partia však má oveľa viac hráčov. Medveďa, rysa a ďalších.
Vlčí škodca?
Úžasnú kaskádu vzťahov sledovali vedci v Yellowstonskom národnom parku v USA. Prvý príbeh je ošúchaný, no aspoň v skratke – v národnom parku vyhubili chovatelia dobytka pred 60 rokmi vlkov. Šelmy sa vrátili až v roku 1995. Jelene zrazu prestali pustošiť vŕby a topole na brehoch riek. Brehy vďaka mohutnejúcim vŕbam spevneli, rieky prestali odplavovať pôdu a zmenili korytá. Vrátili sa bobry, vytvorili raj pre obojživelníky, zvýšil sa počet druhov vtákov. Medveďom grizly sa zlepšil zdravotný stav, pretože im jelene prestali „kradnúť“ výživné bobule. A to všetko vďaka vlkom.
Druhý príbeh je menej známy. Do jedného z yellowstonských jazier človek, možno v dobrej viere, vypustil pred 30 rokmi v Amerike ohrozený, no v Yellowstone nepôvodný druh ryby – sivoňa amerického. A ohrozil tak jelene. Ako je to možné? Sivoň vytlačil pôvodný druh pstruhov, ktorými sa živil grizly. Ten si musel nájsť novú korisť. Jelenčatá.
Foto: Ernest Thompson Seton
Foto: Karol Kaliský
Tretí príbeh pripomína lesník Peter Wohlleben vo svojej knihe Tajomné pradivo prírody. Chovatelia dobytka svoj postoj nezmenili. Len čo vlky opustia park, tak ich strieľajú. „Z najvyššieho stavu 174 exemplárov v roku 2003 sa ich počet znížil približne na sto jedincov,“ píše lesník. Argumenty o ochrane stád neobstoja. Pracovníci Senckenberského prírodovedného múzea v Görlitzi zozbierali pre jednu štúdiu tisíce vzoriek vlčieho trusu. Domáce zvieratá tvorili len 0,75 percenta stravy.
Na Slovensku nemáme žiadne dostatočne veľké územie, ktoré by poskytlo ochranu čo i len jedinej vlčej svorke. Tichá a Kôprová dolina síce zaberajú asi 10 000 hektárov, no vlčie teritórium je väčšie. V zime tam napadnú aj dva metre snehu a vlk schádza tam, kam aj jeleň. Do nechráneného podhoria, mimo rezervácie. Nuž a práve v zime prebieha na Slovensku lov na vlka.
„Vlk je u nás stále vnímaný ako škodca. Stále sa loví, aj napriek tomu, že v Európskej únii je chránený (Slovensko si od Európskej komisie vydobylo výnimku). U nás dokonca vlk nie je vedený ani ako chránený živočích, pritom napríklad v Poľsku sa vlky už 20 rokov nestrieľajú. Je tu paradox. Na jednej strane nám poľovníci hovoria, že jelene sú premnožené a robia škody na lesných kultúrach. Na druhej strane nám tí istí poľovníci hovoria, že treba strieľať vlky, pretože robia škody na jelenej zveri. Niečo tu nesedí. Nie je žiaden racionálny dôvod na to, aby sme strieľali vlky,“ mieni Karol Kaliský.
Pýtame sa Imricha Šubu, riaditeľa kancelárie Slovenskej poľovníckej komory, či by podporili zákaz lovu vlka. „Vlk na Slovensku a ani v Európe už dávno nie je ohrozený a na Slovensku ani nebol. Zákaz nič nerieši. Rozumný výskum a manažment a osveta je jediné riešenie. Zákaz je agenda samozvaných mimovládok, hlavne jednej, ktorá si hľadá svoj ekonomický profit,“ odpovedá. Na doplňujúcu otázku, o akú mimovládku a aký biznis ide, nedostávame odpoveď.
Tma pretvára les vôkol nás, jeho zvuky a tvary na hrôzostrašné miesto. Prečkáme do rána.
Zadusená zelená iskra
Cez viečka vtrhne svetlo. Srna! Len pár metrov od nás. Karol bez zaváhania zacieli a stlačí spúšť. Bach! Bach-bach!
Ruky spustí k telu a my užasnuto hľadíme, ako srna odskáče ďalej. „No, nie sú to zlé fotky. Tie najlepšie mám aj tak tu. V hlave,“ usmieva sa. Koľkokrát bol k divému zvieraťu oveľa bližšie ako teraz, svetlo, pozadie, všetko bolo dokonalé, a nakoniec tú fotografiu neurobil. Prečo? Z rovnakého dôvodu, z akého kedysi odložil pušku a preorientoval sa na fotolov. Vzdal sa trofeje, aby pochopil príbeh. Nebol jediný. Ochranárska vášeň u mnohých vzišla z poľovníctva. A z lesníctva.
Foto: Archív Karola Kaliského
Foto: Archív Karola Kaliského
„Veril som, že menej vlkov znamená viac jeleňov a žiadne vlky to by bol poľovníkov raj,“ priznáva sa americký lesník Aldo Leopold v knihe Obrázky z chatrče. Hovorí sa o ňom, že natoľko inovoval ochranu prírody ako Albert Einstein fyziku. Prv však bol vášnivý poľovník.
Táboril s kolegami pri rieke, keď zočili vlčicu. Pálili do nej olovom, keď z krovia k nej vybehli vĺčatá. Všetky postrieľali. Keď k nim prišli, jedno vĺča sa s odstrelenou nohou plazilo k zrázu a v očiach starej vlčice „videli zhasínať divokú zelenú iskru“. Vtedy si Leopold podľa vlastných slov uvedomil, že hora potrebuje nielen stromy, jelene, ale aj vlky. Bol jedným z prvých, kto začal uvažovať nad funkciami zvierat v ekosystéme.
Ernst Thompson Seton, ktorého by sme mohli označiť za „krstného otca“ československého trampingu, bol takisto poľovník. Najali ho, aby sa vysporiadal s poslednou divou svorkou vlkov v USA, ktorú viedol silný a inteligentný vlk – Lobo. Lovec bol z neho zúfalý. Keď napríklad rozložil otrávené návnady, vlk ich poznášal na jedno miesto a na vrchu nechal kôpku vlčieho trusu.
Seton napokon ulovil jeho družku, vlčicu Blanku. Zlomil jej väzy, povláčil ju blízko ranča, aby zanechal pachové stopy a na rôznych miestach nastražil železné klepce so zubami. Loba preľstil. Keď ho našiel, vlk vyl, s každou jednou nohou zaseknutou v železe! A vtedy si Seton uvedomil jeho nezlomnú vôľu a oddanosť družke. Nedokázal ho zabiť. Sňal mu železá, zviazal ho a odniesol na ranč. Vlk mu nevenoval jediný pohľad, pozeral sa len do prérie a nasledujúcu noc zomrel. Seton bol presvedčený, že na zlomené srdce.
„Od dôb Loba bolo mojim najúprimnejším prianím ukázať ľuďom, že všetky divé zvieratá sú sami o sebe dedičstvom, ktoré nemáme právo zničiť a pripraviť o ne našich potomkov,“ napísal výtvarník, spisovateľ, ktorý sa pričinil o vznik najstarších národných parkov v USA. A poľovník.
Keby som zabil vlka
„Svinský čas na svine,“ zavelil Karolov otec hlášku a s bratom už tušili, čo sa bude diať. Vybehli na hrebeň. Bolo sychravo, hmla, stromy obťažkané vodou. A spoza hrebienka zrazu vyšiel vlk.
„Pohľad vlka sa mi vryl do pamäti, bol neuveriteľne prenikavý. Začal kráčať popod nás. Otec vzal guľovnicu, chcel zamieriť, no nič nevidel. Až po chvíli si uvedomil, že si v sychravom počasí puškohľad zakryl vreckovkou. Zložil ju, znovu zacielil a strelil. Vlk ostal na mieste mŕtvy. V tom čase to bola normálna vec, všetci poľovníci vlka na stretnutie strieľali,“ opisuje Karol. Ako malý chlapec videl unikať presne tú istú divú iskru ako Leopold či Seton. Predsa to však nebolo rozhodujúce.
„Bolo to v roku 1992, vtedy som mal štrnásť. Našťastie som vtedy, ani nikdy potom nedostal príležitosť vlka zabiť. Pretože si myslím, že ak by som to urobil, môj príbeh by sa odvíjal inak. Odvtedy by som už najskôr len hľadal ospravedlnenia, prečo to bolo správne. A nepriznal by som si, že to bola obrovská chyba,“ šepká v tmavej húštine. Odmlčí sa a odhalí pointu. „Celá naša rodina žila vášňou pre poľovníctvo. Dnes ani ja, môj brat, otec, nikto z nás už nie je poľovníkom. Všetci sme pochopili, že dnes je úplne iná doba. A že možno to zabíjanie zvierat nebolo správne,“ hovorí Karol.
Jeho dedo Aladár sa už v roku 1947 takto zamýšľal nad vlkmi. „Zakázal som v našej správe nastavovať železá a tráviť ich. Lebo sa naozaj nazdávam, že ani vlkov neslobodno načisto likvidovať, ich stav treba len úmerne znižovať. Veď do takého jelenieho revíru vlk napokon aj patrí, robí ho cennejším,“ zapísal myšlienku Štefan Teren v knihe Po stopách vzácnej zveri.
A vzápätí sa k nej autor vracia. „Neodsúdili sme vlka trochu predčasne na zánik? Domnievam sa, že môj priateľ Kaliský mal pravdu. Aj vlk má v našej faune opodstatnenie, myslím, že na udržanie rovnováhy v prírode je dokonca potrebný, veď prakticky iba on sa stará i u nás o to, aby sa naše bylinožravce nemnožili viac ako treba a nadmerne neničili rastlinnú pokrývku…“ Prastará šachová partia vlka, jeleňa a lesa nemá víťaza. A to je dobre. Môže však mať porazeného. Človeka, ktorý sa ničením prirodzených lesov oberá o vodu.