Foto: Andrej Barát, Pravda
Slovensko v čase klimatickej krízy ničí hrozivým tempom prirodzené lesy. Prinášame 2. časť trojdielnej reportáže, ktorá je príbehom o zvláštnych vzťahoch so starými lesmi, o ktoré prichádzame, o dôsledkoch pre vodu, krajinu. A o poľovníkoch, ktorí odložili pušku.
Lov šelmy (1. diel)
Krehký domov šelmy (2. diel)
Šelma sa prebúdza (3. diel)
„Len vďaka tomu, že nás otec brával na poľovačky, spoznali sme tie najkrajšie pralesy, neprístupné divé zákutia. Pod Veľkým bokom, pod Kráľovou hoľou. A najmä prales Rovne, tesne pod hrebeňom Nízkych Tatier.“
Spoznávali hlucháne, kuvičky vrabčie, pôtiky kapcavé, ďatle. „Všetky tie obrazy starého lesa so stromami staršími ako 300 rokov, s pováľanými kmeňmi, na ktorých už rástla mladá generácia, to sa mi vrylo do očí a formovalo ma to. Len vďaka tomu viem, aký potenciál má príroda, ak tie územia zachováme. Ale prečo to hovorím?“ pýta sa so zvrašteným čelom. „Dnes prales Rovne, ktorý bol pre ďalšie formovanie mojich postojov kľúčový, neexistuje. Bol naholo vyrúbaný. A moje deti ho už nikdy neuvidia. Nebudú mať možnosť voľby, ktorú som mal ja.“
Už niekoľko rokov rezonuje v spoločnosti otázka – prečo sa tí lesníci a ochranári nevedia dohodnúť? Veď im ide o to isté! Ale to je práve omyl.
Navonok to vyzerá ako spor lesníkov – expertov na lesy – a ochranárov – amatérov, ktorí sa riadia viac emóciami. Realita je však iná. „Na jednej strane stoja lesohospodári. Sú nepochybne odborníkmi na lesohospodárske postupy. No nie sú expertmi na ekológiu lesa. Ich prvoradým záujmom je produkcia drevnej hmoty, hospodárenie v lese a v drvivej väčšine sú zároveň aj aktívnymi poľovníkmi. Ich poslaním nikdy nebola ochrana prírody. Nemajú na to ani kvalifikáciu. Naopak, snažia sa v chránených územiach udržať si mnohé privilégiá, ktoré im vyplývajú z hospodárskeho zamerania, čo ide veľakrát na úkor ochrany prírody,“ naznačuje Karol Kaliský.
Je vyštudovaný lesník. Nuž a často sa prehliada fakt, že väčšina štátnych ochranárov sú lesníci! Takže je to skôr spor dvoch skupín lesníkov. Pričom pre tú druhú stranu nie je prioritou hospodárenie, ale ochrana prírody. Podložená najnovšími vedeckými poznatkami.
Ako víťazstvo v tomto spore sa prezentuje novela zákona o ochrane prírody, schválená parlamentom pred pár dňami, ktorá zakazuje plošné výruby v národných parkoch. Predstavuje určitý posun a môže ochrániť 400-tisíc hektárov najvzácnejších prírodných lokalít. Lenže do novely nebola zapracovaná podstatná pripomienka odbornej verejnosti – aby štátne pozemky v najcennejších územiach nespravovali lesní hospodári, ale rezort životného prostredia. Ako môže prírodné rezervácie spravovať hospodársky zameraný rezort a jeho experti na drevo?
Rozuzlenie príbehu pralesa
Medveď ani vlk sa už nezjavia. A predsa bol lov úspešný. Akurát sa to zvrtlo. Z lovca je zrazu korisť. Ktorá sa dá dobrovoľne pohltiť domovom šelmy za vrzgotu temných obrov a hvizdu vetra. Prvé lúče slnka dajú tmavým tieňom lesa konečne reálne kontúry a my si uvedomíme, v akom neskutočne krásnom lese sme sa to ocitli.
Po pás v rozbúrenom mori z papradí, ktoré križujú ohromné pováľané kmene. A z nich vyrastajú útle smriečky. Nikde inde neklíčia, len na mŕtvom dreve. Mŕtvom? Veď na jednej plôške sa tisnú huby, rastliny, vyliezajú chrobáky, taká obrovská rozmanitosť druhov, až to vyráža dych, čo všetko sa dá vidieť.
„Keď sa pozrieme do korún, tak by sme mohli povedať, že tento les je suchý alebo mŕtvy, je tu množstvo stromov usmrtených lykožrútom,“ zakloní hlavu Karol. No stačí sa vrátiť pohľadom k zemi a človek opäť žasne, koľko života tu je. Veľké srdcia mačuchy cesnačkovitej, staré stromy, mladé stromy, hnijúce stromy strácajúce sa v machoch a lišajníkoch. Zápasí o ne svetlo a tma.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Tak tu býva vlk, medveď, jeleň, rys. Až tu pochopíme význam slov ekológa a europoslanca Michala Wiezika – pointu 400-stranového románu sa nedočítaš na prvých 100 stranách. Ani pointu lesa človek nepochopí po prvých 100 rokoch, keď strom dosiahne rubnú zrelosť.
Strom by sa mal dožiť fyzického veku okolo 400 rokov. „Po štádiu dorastania a optima sa nevyhnutne dostaví štádium rozpadu, posledná z troch rastových fáz vo vývoji lesa. Na mŕtve drevo je nadviazaná až tretina všetkých lesných druhov! Tieto tri štádiá sa v prirodzených podmienkach cyklicky striedajú. Ak majú byť trvale zastúpené, nie je to možné urobiť inak ako ponechaním veľkých plôch lesa bez ľudských zásahov. Nuž a práve trvalé zastúpenie všetkých troch vývojových štádií lesa je nevyhnutná podmienka prežitia celého spektra lesných druhov, z ktorých každý má iné nároky a je viazaný na inú rastovú fázu. Keď toto všetko odsekneš a stanovíš krátku rubnú dobu, tak si prinajmenšom tretine lesných druhov povedal zbohom,“ prízvukuje Karol.
Krásny príklad uvádza lesník Wohlleben, ktorý napísal niekoľko kníh opierajúc sa o najnovšie vedecké výskumy. Ďateľ prostredný je ohrozený preto, lebo sa mu darí iba v naozaj starých bukových lesoch. A tých sa zachovalo málo. Buky mladšie ako 200 rokov majú hladkú kôru a ďateľ sa na nich neudrží. Potrebuje buky staršie, ktoré zvráskavejú ako starý človek.
Smrek sa dožíva 500 rokov. Limba vyše 1 000! Ako dlho treba čakať na rozuzlenie príbehu limbového pralesa? Dokáže človek použiť na život iné meradlo ako vlastnú smrť?
Lineárne myslenie
V prírode nič nefunguje jednoducho, priamočiaro, lineárne, ako by to možno chcel človek. Nestori poľovníctva si to uvedomili na vzťahu vlk – jeleň – les. Menej vlkov neznamená viac jeleňov. Alebo viac zachránených oviec. Napríklad vystrieľanie najstarších a najsilnejších jedincov vo vlčej svorke môže mať opačný efekt, ako si „ochrancovia“ stád myslia. Prírodovedkyňa a expertka na vlky Elli Radingerová hovorí, že svorka v takomto prípade zmení výber koristi. Nebude viac loviť diviaky, srnce, jelene, ale zameria sa práve na ovce a iné domáce zvieratá!
Foto: Karol Kaliský
Prekvapujúci príklad lineárneho myslenia uvádza Karol Kaliský. „Keď poľovník zastrelí jedného medveďa, tak si myslí, celkom logicky, že máme o jedného medveďa na Slovensku menej. Lenže v skutočnosti to môže znamenať o 16 medveďov viac.“ Ako je to možné?
Odpoveď skrýva medvedí trus z prvej časti reportáže, v ktorom boli chlpy zožratého medvieďaťa. Ak zabijeme silného samca, ten neusmrtí medvieďatá a nebude prirodzene regulovať medvediu populáciu. V Tichej a Kôprovej doline sa bez zasahovania človeka drží už niekoľko rokov stabilná populácia asi 40 medveďov.
Foto: Karol Kaliský
Nuž a lineárne myslenie sa aplikuje aj na lykožrúta. Výpočty sú prosté. Z jedného napadnutého stromu vyletí viac ako 100-tisíc lykožrútov. A na zahubenie jedného stromu ich stačí 500. Podľa predpovedí a výpočtov mal lykožrút zožrať a zabiť v Tichej a Kôprovej doline úplne všetko, pretože tu ochranári nedovolili zasiahnuť. Aj vzácny limbový prales, dokonca aj kosodrevinu. Nestalo sa tak.
Foto: Karol Kaliský
Každý sa môže presvedčiť na vlastné oči, ako v Tichej doline prevažujú veľké plochy zeleného prirodzeného lesa (pripájame aktuálnu fotografiu limbového pralesa, ktorý mal vraj kvôli ochranárom vyschnúť). Takisto je absurdné ospravedlňovať kalamitné ťažby v národných parkoch tvrdením, že sa takto zabráni šíreniu lykožrúta do hospodárskych lesov. Nie je pravda, že lykožrútová kalamita sa šíri predovšetkým z bezzásahových území. Dokázal to vedecký výskum Ústavu ekológie lesa SAV a Štátnej ochrany prírody SR, ktorého výsledky prezentovali vlani.
Foto: Karol Kaliský
Treba znova zdôrazniť, že nejde o bežné hospodárske lesy. Tam je nespochybniteľnou prioritou drevo. Ale prečo by sa mali ľudia báť lykožrúta v národných parkoch? Najmä ak lykožrút a smrek koexistujú 100 miliónov rokov. Ale prečo by sme mali vôbec na takéto staré vzťahy prihliadať? Veď prostredie sme natoľko zmenili. Nie je to len naivné rojčenie o divočine? Logická otázka. Lenže čo ak je takéto uvažovanie rezignáciou nad podstatou človeka, nad túžbou po poznaní?
Rodina
Hrmí. „Vyrastal som v prostredí, kde bolo normálne, že sa divé zviera zastrelí. Kde nikto zvieratá neľutuje. Nikto za nimi neplače. Nikto nad nimi nepremýšľa ako nad živými bytosťami,“ pridá Karol do kroku.
„Sluky, poslov jari, sme kedysi vítali s brokovnicami v rukách. Často len kvôli paletke. Maličkému pierku na ohybe krídla, ktoré vydáva pri lete cvrlikavý zvuk. Umiestnilo sa za klobúk,“ zastaví sa a krúti hlavou.
Dnes si vraj nedokáže predstaviť, ako by sa dokázal bez citu, emócií pozerať na mŕtve zvieratá ako na objekt zábavy, ako na kus mäsa alebo vrecko bielkovín obalené huňatou kožušinou.
„Určite nie po tom, čo som zažíval v divej prírode. Keď som videl tú starostlivosť, lásku a nehu medvedice, ktorá držala malé medvieďatko v náručí presne tak, ako to robia ľudia. Pozoroval som kamzíčatá, ako sa zabávali na snehových poliach rovnako ako deti. Skákali, robili premety a saltá. Videl som neuveriteľnú toleranciu medzi rysmi, keď sa na koristi striedali, trpezlivo čakajúc, kým jeden uvoľní priestor ďalšiemu. Vlčím rodičom pomáhajú v starostlivosti o mláďatá starší súrodenci. Keď človek vníma ich správanie, všetky tie prejavy a sociálne väzby, tak si uvedomí, že žijú v rovnakých rodinách ako my, zažívajú tie isté veci, cítia strach, dokážu sa radovať z maličkostí, túžia slobodne žiť. Som si istý, že keby ktorýkoľvek poľovník poznal príbeh voľne žijúceho jeleňa, medveďa či vlka od maličkého mláďaťa, tak by nedokázal vystreliť.“
S tým súvisí aj vysvetlenie, prečo vlk žije takým skrytým spôsobom života. Vlk sa bojí, pretože ho ľudia prenasledujú a lovia. Zmenilo by sa to?
Strach
Kamzík vrchovský tatranský sa v roku 2000 ocitol na pokraji vyhynutia. Sčítanie na slovenskej a poľskej strane udávalo dokopy asi 200 kusov. Kamzíky boli neuveriteľne plaché, utekali, len čo zbadali človeka na niekoľko stoviek metrov.
Organizovali sa konferencie, na ktorých zaznievali rôzne teórie. Napríklad, že sa premnožili predátory a treba začať strieľať (!) alebo odchytávať rysy. Nakoniec sa však odborníci zhodli na tom, že problémom je pytliactvo. Každá črieda dostala svojho strážcu. Pridal sa k nim aj Karol Kaliský. „Pozorovali sme, ako sa pytliači aj vo vysokohorskom teréne. Videli sme pytliakov, ktorí sa skrývali v kosodrevine pri svištích norách, aj takých, ktorí odnášali mäso v ruksakoch. Poliaci zneškodnili dve organizované skupiny pytliakov. V Nowom Targu sa pred rokom 2000 na trhu bežne predávali svištie kože, svištia masť, kamzíčie hlavy alebo bezoárové gule (nestrávená potrava v žalúdku kamzíka),“ hovorí.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Dnes už má TANAP profesionálnych strážcov prakticky v každej doline a zdá sa, že pytliactvo z vysokohorského prostredia vymizlo. Uplynulú sezónu zimoval v Tatrách rekordný počet kamzíkov – 1 431. No najmä, kamzíky už nie sú také plaché. Turisti musia neraz počkať na chodníku, aby ich kamzíčie stádo pustilo ďalej.
Podľa zákona o poľovníctve je takmer celé územie Slovenska mimo zastavaných plôch jeden veľký poľovný revír. „Hoci zákon o ochrane prírody zakazuje lov zvierat v 5. stupni, poľovník aj tam môže ísť s puškou a už to samotné prináša veľké riziko, že môže dôjsť k nelegálnemu odstrelu chránených druhov alebo priamo k pytliactvu. Čo sa aj deje,“ upozorňuje Karol.
Poľovníkov je na Slovensku asi 60 000. To je nezanedbateľná skupina ľudí, ale stále je to iba približne jedno percento populácie Slovenska. „Svoje hobby – povolanie však vykonávajú na celom území Slovenska, pričom veľká časť verejnosti s tým nesúhlasí. Prečo by sme nemohli vyčleniť aspoň päť percent územia krajiny, kde by sa vôbec nezasahovalo – neťažilo drevo ani nestrieľalo? Kde by dostala priestor divočina, zvieratá by žili naozaj slobodne a bez trvalého strachu pred ľuďmi? A kde by ľudia takéto slobodné zvieratá mohli pozorovať? Existuje na to predsa dostatok odborných argumentov a je tu evidentný aj verejný záujem. Nemala by toto byť úloha štátu?“ pýta sa Karol. Mrholenie prechádza do výdatného dažďa.
Riešime stromy a prehliadame les. A vodu
<A> Cítia aj stromy? Jasné! Nemecký lesník Peter Wohlleben si myslí, že stromy cítia bolesť, majú pamäť, starajú sa o svoje deti, altruisticky pred smrťou rozdávajú „majetok“. Vymieňajú si posolstvá. Podstatná časť lesných „sociálnych“ väzieb sa odohráva pod našimi nohami. V sieti prepletenej z koreňov a húb. Tam „dole“ sa v skutočnosti skrýva les.
Až tretina lesných druhov je nadviazaná na mŕtve drevo. No celkovo najviac lesného života sa skrýva nie v jeleňoch, medveďoch, vlkoch a dokonca ani v stromoch. Ale v pôde. Tu sídli biodiverzita dosiaľ neprebádaná.
Napríklad pimprlíky. Drobné ulitníky indikujú, ktorý les nebol nikdy vyrúbaný. Kde kontinuita trvá tisíce rokov. Dokážu sa efektívne šíriť o jeden (!) meter za rok. Ak sa les vyrúbe, zmiznú. V Tichej doline ich možno nájsť vo zvyškoch pralesov. Lenže v tajomnej pôde prirodzených lesov sa skrýva ešte čosi, čo je dôležité pre celú krajinu.
Leje. Akoby sme kráčali po obrovskom vodou nasiaknutom vankúši. Dokonca pod nohami kdesi počuť zvuk, ako klokoce voda. Ale nevidno ju. Nikde sa nevalí ani žltohnedá brečka, predzvesť povodne. Ako to?
„Prispievajú k tomu pôdne organizmy. Najmä dážďovky. V prirodzenom lese ich môže byť na jednom hektári niekoľko ton. Keď sa začína pôda nasycovať vodou, zvýšia svoju aktivitu a vytvárajú rúrky, ktorým sa odborne hovorí pedohydatódy. Dážďovky vyliezajú na povrch a rúrky fungujú ako drenáž. Voda vďaka nim účinne vsakuje do hlbších pôdnych horizontov. Vodozádržná schopnosť pôdy sa tak paradoxne v dôsledku väčších zrážok a následnej aktivity pôdnych organizmov môže ešte zvýšiť,“ naznačuje Karol. Výskum v tejto oblasti robili českí a nemeckí vedci.
Rozmanitý život skrytý v pôde prirodzeného lesa má kľúčovú vlastnosť. Nedovolí vode, aby rýchlo „ušla“. Efektívne ju zadrží a postupne ju odovzdáva do väčších hĺbok. Kde sýti pramene. Zdravie hôr znamená bohatstvo nížin. Indiánske príslovie pripomína lesník (!) a ekológ Erik Baláž vo svojej knihe Stratená voda. Pre krajinu je kľúčové, aby sa v horách zachovali zdravé prirodzené lesy. Len v Tatrách spadne ročne vyše 1 600 milimetrov zrážok, čo je trojnásobok ročného úhrnu v Podunajskej nížine. Keďže je tu chladno, späť sa vyparí len asi 300 milimetrov. Zvyšných 1 300 milimetrov môže odtiecť do údolia. „Viac ako metrová vrstva vody tak odtečie. Z každého štvorcového kilometra ročne odchádza vyše jedného milióna kubických metrov vody, z celých Tatier vyše jedného kubického kilometra! S takým množstvom vody sa už dá výdatne zavlažiť rozsiahle územie. A to sú len miniatúrne Tatry,“ píše Baláž.
Čo sa stane po ťažbe? „Ťažké stroje v mieste ťažby podľa štúdií priamo zasiahnu až tretinu pôdneho povrchu, ktorý zhutnia. Lenže aj na ploche, ktorú priamo nezasiahnu a neutlačia, dochádza k masívnej erózii. Odkrytá pôda rýchlo mení svoje fyzikálne vlastnosti, mineralizuje a stráca schopnosť zadržiavať vodu. A táto voda po vyjazdených koľajach steká rýchlo preč,“ upozorňuje Karol Kaliský. Ak voda rýchlo odtečie preč, bude chýbať celej krajine. Na jednej strane budeme mať teda sucho a na druhej strane budú hroziť bleskové povodne.
Tu sa oplatí pripomenúť slová lesníka, riaditeľa lesného podniku Obecné lesy Veľký Folkmar Michala Tomčíka, ktorý ako jeden z hŕstky slovenských lesníkov hospodári prírode blízkym spôsobom. Keď sme vlani navštívili hospodársky les, o ktorý sa stará, a kde už pred rokmi upustili od veľkoplošných rúbanísk, vyrátal, že len stromy vo folkmarskom lese zadržia 140 miliónov litrov vody. „Koľko jej máme ešte v listoch? A v pôde? Alebo v koreňoch? A teraz si predstavte, čo by sa stalo, keby tá špongia menom les zmizla. Les musíme chápať ako našu veľkú spoločnú prírodnú klimatizáciu, ktorú si nesmieme dovoliť vypnúť alebo vyradiť z prevádzky… Náš les prispieva do celého súkolesia globálneho klimatického režimu.“
A čo klimatická zmena?
Vietor rozozvučí úbočia. Kráčame po území, kde v roku 2007 prišli ťažké stroje a nebyť blokády ochranárov, z Tichej a Kôprovej doliny by boli ďalšie šíre rúbaniská. Práve tu možno ovoňať, ohmatať, precítiť a vidieť podobný starý les, akého zmizli tisícky hektárov v Nízkych Tatrách a vo Veľkej Fatre. Zaznievala námietka, že v Tichej doline predsa bola nepôvodná smreková monokultúra, ktorú vysadili lesníci. Prečo chceme také niečo chrániť?
Lenže Tichá a Kôprová dolina sa nachádzajú doslova v srdci národného parku. A sú to národné prírodné rezervácie. Tu sa nechránila monokultúra na dne dolín, ale celistvosť územia. Pribúdajúce výskumy dokazujú, ako sa aj do tejto vetrom pováľanej monokultúry vďaka nezasahovaniu a ponechaniu veľkého množstva mŕtveho dreva vracajú pralesné druhy. Napríklad takí hmyzí špecialisti ako Pachyta lamed (fuzáč žltočierny), Lacon fasciatus či Acmaeops septentrionis. Nuž a sťahujú sa sem spolu s ďalšími vzácnymi druhmi z miest, kde bývajú pimprlíky. Z fliačikov pralesov, ktoré sa udržali na hornej hranici lesa.
Tichá a Kôprová dolina sú posledným miestom na Slovensku, kde hlucháň hôrny, symbol zachovaných horských lesov, nekolabuje, ale, naopak, jeho populácia tu narastá. A to všetko len preto, že človek kalamitu nespracoval a ponechal priebeh prirodzeným procesom. Tisíce ton mŕtveho dreva predstavujú prirodzené zásobníky uhlíka, z ktorého by sa v prípade ťažby už do piatich rokov polovica uvoľnila do atmosféry.
„Ľudia majú sklon vnímať vetrové alebo lykožrútové kalamity ako niečo negatívne a zlé. To však určite nie je pohľad ekológov. Je to skôr pohľad ľudí hospodárov, ktorí vidia nerealizovaný zisk a stratu na produkcii dreva. A tiež pohľad ľudí, ktorí nevideli skazu v naoko zelenej, no v skutočnosti veľmi chudobnej smrekovej monokultúre, a, naopak, vidia skazu v niečom, čo je úplne prirodzené a dokonca nevyhnutné pre vznik prirodzeného lesa, ktorý bude oveľa lepšie prispôsobený súčasným podmienkam. V čase, keď hovoríme o klimatickej zmene, je kalamita skutočne tým najlepším spôsobom, ako sa takýto les dokáže doslova zresetovať a cez prírodný výber prispôsobiť súčasným podmienkam,“ mieni Karol.
Dôkazy vyrastajú všade navôkol. Tu stromy nevyberal a nesadil človek. A predsa vidno neuveriteľne silný nástup mladých stromčekov, ktorým lykožrút uvoľnil svetlo. Nielen smreky. Jedľu, javor, borovicu limbu, brezu. Vyrastajú v obnovujúcej sa spleti prirodzených väzieb. Niekto neprežije. Niekto prežije. „Toto je ten úžasný príbeh, ktorý by sme mali sledovať v národnom parku.“
Lesník Wohlleben opisuje rovnaký fenomén v Národnom parku Bavorský les, kde takisto vietor a lykožrút zasiahli obrovské plochy lesa a kde predvídaví lesníci nedovolili zasahovať: „V zničených smrekových porastoch našich (nemeckých) národných parkov rýchlo rastie ďalšia generácia stromov. Bude medzi nimi veľa listnáčov, poskytujúcich dobrý základ budúceho pralesa. V tomto zmysle sa na lykožrúta nemožno pozerať len ako na hrobára, ale aj ako na pôrodníka.“
V hustej tráve zrazu nastal poriadny rozruch.
Hodnota prírody?
Jariabok. Vyrušili sme matku a kuriatko. Vystrašená matka vystrelí medzi stromy. Vzápätí sa po zdesené kuriatko vráti a uteká s ním do bezpečia. Bol by to fantastický záber, no Karol pokynie, že nebudeme fotiť. „Nebudeme ich viac stresovať.“ A naozaj zďaleka ich obchádza ako ten najväčší poklad prírody. Obyčajný jariabok. Až teraz ho človek pochopí. Aký hlboký a úprimný rešpekt má k prírode.
„Hovorí sa, že ľudský mozog je tým najkomplexnejším systémom, aký poznáme vo vesmíre. To je chyba. Najkomplexnejším je každý jeden prírodný ekosystém a súkolesie ekosystémov, ktoré sa podieľajú na biodiverzite Zeme,“ píše americký prírodovedec Edward Osborne Wilson, držiteľ dvoch Pulitzerových cien, zakladateľ sociobiológie, vo svojej knihe Half-Earth (Polovica Zeme).
Ide o výzvu, aby sme polovicu planéty ponechali prírode. Jedine tak sa zastaví vymieranie všetkých druhov – vrátane človeka. Šialená požiadavka? Šialené je to, čoho sme svedkami a čo frivolne ignorujeme. Že existencia ľudstva visí na vlásku.
Ako to dosiahnuť? Skutočným altruizmom. Wilson pochybuje o tom, že ak začneme priraďovať prírode trhovú hodnotu, ak ju začneme oceňovať ekosystémovými službami, že to zachráni biodiverzitu. Prečo by sme nemali chrániť všetky tie krásne, tajomné, zvláštne, neznáme stvorenia a ich vzťahy len preto, že sú?
Musíme si pripomínať, že divočina je našim rodiskom. Z divočiny podľa Wilsona vzišla naša civilizácia, naše jedlo, naše nástroje, naša myseľ, naše nedokonalé telo. „História bez divočiny už nebude históriou.“ Ale popretím 3,8 miliardy rokov trvajúceho úsilia života prežiť v chladnom, neprívetivom vesmíre. Áno, človek je šampión šampiónov tohto vývoja. Pretože všetci jeho predkovia prežili nástrahy vesmíru, asteroidov, sopiek, zmien prostredia. Lenže zabúdame, že žijeme vo víťaznom spoločenstve. Šampiónmi šampiónov sú všetky druhy na planéte.
Podľa Wilsona musí nastať morálny posun, ktorý môže predstavovať významný skok v evolúcii ľudského druhu. Keď človek konečne pochopí, že nie je pánom, ale spolupútnikom. Wilson uzatvára knihu stručne. „Neubližujte viac biosfére.“ Neubližujme viac sebe.