Šelma sa prebúdza

, 09.10.2019 06:00

Vlani si svet pripomenul koniec prvej svetovej vojny. Tento rok začiatok druhej. Spoločnosť sa obzerá späť, aby sa vyvarovala chýb. Má však odvahu pozrieť sa do budúcnosti, v ktorej ju čaká, prinajlepšom, 25 holokaustov?

Amazonský prales.
Amazonský prales. Autor: PXHERE.COM

Slovensko v čase klimatickej krízy ničí hrozivým tempom prirodzené lesy. Prinášame poslednú časť trojdielnej reportáže, ktorá je príbehom o zvláštnych vzťahoch so starými lesmi, o ktoré prichádzame, o dôsledkoch pre vodu, krajinu. A o poľovníkoch, ktorí odložili pušku.

Lov šelmy (1. diel)

Krehký domov šelmy (2. diel)

Šelma sa prebúdza (3. diel)

Schádzame z pralesov do doliny. Krása krajiny pod neúprosným slnkom prudko vyprchá. Rozpálený vlniaci sa vzduch mení ladné krivky hôr a riek na nejasný obraz. Ťažko sa dýcha. Fyzik Drew Shindell sa so svojím tímom pokúsil pre magazín Nature Climate Change vyčísliť utrpenie, ktoré čaká ľudstvo, ak sa nepodarí zastaviť otepľovanie planéty pod 1,5 stupňa, ale oteplí sa až o dva stupne. Iba pol stupňa predstavuje zvýšenie počtu obetí vplyvom klimatickej krízy o 150 miliónov. Čo je dvakrát viac ako obetí druhej svetovej vojny alebo – ekvivalent 25 holokaustov, upozorňuje americký novinár David Wallace-Wells v najnovšej knihe Neobývateľná Zem. Iba pol stupňa!

Na dva stupne sa zaviazali svetoví lídri v rámci parížskej dohody. Už teraz je však jasné, že aj keby túto dohodu dodržali, čo sa nedeje, aj tak oteplenie pravdepodobne presiahne tri stupne. „Zväčša sa uvádza rozsah 2,6 až 3,2 stupňa, to si však vyžaduje účasť všetkých štátov, teda aj USA, Ruska, Číny a Indie (tieto krajiny sa však na poslednom klimatickom summite nezaviazali k uhlíkovej neutralite),“ spresňuje klimatológ Jozef Pecho. Bez hlavných hráčov sa oteplí o 3,2 až 3,7 stupňa. A ak by záväzky neplnili ani ostatné krajiny, tak sa planéta zohreje o 4,1 až 4,8 stupňa. Aj to je len „stredný odhad“.

Najnovšie analýzy, ktoré použije Medzivládny panel o zmene klímy (IPCC) v správe v roku 2022, počítajú pri „nečinnosti“ krajín s oteplením o 5 až 7 stupňov! „Najlepším možným scenárom je smrť a utrpenie v rozsahu 25 holokaustov a najhorším scenárom je, že sa dostaneme na pokraj vyhynutia,“ hodnotí Wallace-Wells.

Oceánograf Wallace Broecker už pred 20 rokmi povedal – „klimatický systém je rozzúrenou šelmou a my do nej strkáme palicami“. Mal pravdu. Hurikány sú už dnes mohutnejšie, povodne ničivejšie, suchá intenzívnejšie, lesné požiare hrozivejšie. Celý svet so zdesením sledoval požiare, ktoré v auguste zachvátili amazonský prales. Francúzsky prezident Emmanuel Macron ich označil za medzinárodnú krízu, aj ďalší lídri vyzvali na záchranu „pľúc Zeme“. Príroda sa zrazu ocitá v hľadáčiku politikov. No ak chcú takto cieliť na príčiny urýchľujúce klimatickú krízu, triafajú tesne vedľa.

Savana

Požiare v Amazónii zakladajú ľudia. Ktorí s buldozérmi ničia prales, čakajú, kým pováľané stromy vyschnú a potom ich zapália. „Je to jediný reálny spôsob, ako sa zbaviť obrovskej biomasy,“ povedal pre denník Los Angeles Times Doug Morton z NASA. Na spálených políčkach sa rozrastajú farmy s hovädzím dobytkom a polia so sójou.

Samotné požiare však nepredstavujú až taký problém pre amazonský prales. Ale odlesňovanie. Požiare skôr obnažujú bezočivosť, s akou sa farmári pustili do klčovania po nástupe nového brazílskeho prezidenta Jaira Bolsonara, ktorý vyhlásil, že prales patrí Brazílii a treba ho ekonomicky využívať. Podľa brazílskeho Národného inštitútu pre výskum vesmíru iba v júli tohto roku v porovnaní s minulým rokom vzrástlo odlesňovanie o 280 percent!

Prečo je to zlé? Nie, neohrozí to zásobu kyslíka na Zemi. Amazonský prales nepredstavuje „pľúca Zeme“, ale skôr jej klimatizáciu. Tento les totiž dokáže vytvárať oblaky s dažďom. Približne polovica zrážok v tomto regióne nepochádza z oceánov, ale vzniká odparovaním z bohatého rastlinstva.

Nuž a toto obrovské množstvo vody neslúži len samotnému pralesu, ale významne vplýva na klimatický systém celej planéty (proces vysvetlila napríklad Katarina Zimmerová v magazíne National Geographic v článku pod názvom Why the Amazon doesn’t really produce 20% of the world’s oxygen – Prečo Amazónia nevyrába 20 percent svetového kyslíka).

Hoci amazonský prales dokáže ochladiť rozhorúčenú Zem, ľudia ho ničia čoraz viac. A čo je najhoršie, podľa vedcov sa celá Amazónia vplyvom odlesňovania postupne mení na vyprahnutú savanu. Toto je tá najväčšia katastrofa – krajina stráca v čase klimatickej krízy to najdôležitejšie – schopnosť zadržať vodu. Nuž a na savanu, alebo skôr na step, sme intenzívne premieňali posledných 70 rokov aj Slovensko. Nielen hory zbavujeme vody, ale aj údolia.

Stratená krajina vody

Kým sa vrátime k lesom, musíme prejsť cez žlto-zelené nekonečno lánov obliehajúcich Podpoľanie. Asi každý by povedal, že aj predkovia museli pred storočiami celkom logicky orať a pestovať plodiny práve tu. V najnižšie položených častiach krajiny, na najrovnejšom kúsku zeme. Aj samotných vedcov však prekvapilo, keď zistili, že to bolo celkom inak.

Prorektor Technickej univerzity vo Zvolene (TUZVO), krajinný ekológ Branislav Olah robil výskum o využívaní krajiny na Podpoľaní od roku 1772 dodnes. „Až do polovice 20. storočia tu ľudia ako ornú pôdu vôbec nevyužívali tie najúrodnejšie a najrovnejšie lokality ako dnes. Ale tie, ktoré boli vyššie, strmšie, menej úrodné, v ktorých bolo dokonca aj trochu skál a piesku. Nižšie položené pôdy sa využívali len ako lúky alebo ako pasienky, no nie ako orná pôda. Toto sme vôbec neočakávali.“

Igor Gallay meria teplotu pôdy vo vyrúbaných...
Igor Gallay meria teplotu pôdy vo vyrúbaných oblastiach Národného parku Nízke Tatry. Autor: Andrej Barát, Pravda

Prečo predkovia neorali v tej najúrodnejšej časti krajiny? Bránila im v tom voda, ktorou bola nasýtená celá nížinná krajina a dná kotlín. Nevlnilo sa tu obilie, ale lužné lesy, podmáčané lúky, mokrade. Až technický pokrok v druhej polovici 20. storočia umožnil ľuďom zbaviť krajinu v týchto miestach vody a rozšíriť tak ornú pôdu. Pšenica, jačmeň a ďalšie obilniny sú stepné trávy, ktorým sa geneticky najlepšie darí v stepných suchých podmienkach. A tak sa tá najvodnatejšia, najúrodnejšia časť krajiny masívne pretvárala na kultúrnu step.

„Od 40. rokov 20. storočia do roku 1985 bolo súhrnne odvodnených 440-tisíc hektárov pôdy, podľa najnovších údajov je to takmer pol milióna hektárov pôdy, čo predstavuje asi desať percent celkovej výmery Slovenska! Ide o obrovské lány, pod ktorými je drenáž, a tá odvádza podzemnú vodu preč,“ ukazuje na polia krajinný ekológ Tomáš Lepeška, prodekan Fakulty ekológie a environmentalis­tiky TUZVO.

Tým, že sa človek začal premávať po tejto pôde s ťažkými mechanizmami niekoľkokrát do roka a robil to niekoľko desiatok rokov po sebe, pôda zhutnela a uľahla. Darmo sa orie, voda sa síce dostane zhruba do polmetrovej hĺbky, čo stačí obiliu, no už neprenikne do hlbších podzemných priestorov. A ak sa tam aj náhodou dostane, drenážne rúrky ju rýchlo odvedú preč.

Včely? Vymierajú dážďovky!

Paradoxný je potom pohľad do Atlasu krajiny SR, kde vidno, že najviac odvodňovacích systémov je presne v tých istých lokalitách, kde je aj najviac zavlažovacích systémov. Platí to najmä pre Východoslovenskú nížinu, Podunajsko, dolné Považie. Najprv sme krajinu vysušili, aby sme do nej vzápätí pumpovali vodu. Premena krajiny spoločne s intenzívnym používaním pesticídov však má ešte jeden vážny dôsledok, na ktorý sa zabúda. Zdevastovali sme pôdny edafón – podzemné spoločenstvo, ktoré predstavujú baktérie, plesne, huby a najmä dážďovky.

„Veľa sa hovorí o vymieraní včiel. Lenže ohrozené sú dážďovky. Plnia v krajine kľúčovú funkciu,“ naznačuje Lepeška. Ak je v pôde dostatok organického materiálu a ak pôda nie je utlačená, dážďovky, huby, mikroorganizmy a korene rastlín spoločne utvárajú niečo, čo vedci nazývajú pôdne agregáty – zhluky pôdy, vďaka ktorým do pôdy dobre vsakuje voda. Huby vylučujú látku – glomalín, čo je spojivo pôdy a vďaka nemu sú agregáty stabilnejšie. Nuž a keď prší, k slovu sa dostanú dážďovky.

Český nestor geobotaniky Zdeněk Vašků skúmal s nemeckými kolegami druhy dážďoviek, ktoré žijú skutočne hlboko v pôde. Zistili, že keď vyliezajú za daždivých období nahor, tak sa vďaka otvorom, ktoré v pôde zanechajú, do pôdy dostávajú nesmierne množstvá vody.

Schopnosť pôdy vsakovať vodu zaznamenáva infiltračná krivka. Má parabolický priebeh, to znamená, že najprv prudko vyletí nahor – pôda vsakuje veľa vody – a potom prudko klesá nadol, keď už pôda nedokáže viac vody zadržať. Lenže práve geobotanik Vašků s kolegami zistil, že infiltračná krivka na konci zrejme neklesá, ale, naopak, začína sa zvyšovať. Paradoxne, čím viac prší, tým viac vody dokáže pôda vďaka dážďovkám zadržať. Lepeška však upozorňuje, že túto hypotézu treba ďalej overovať.

No možno ju ani nestihneme overiť, keďže sme pôdny edafón s dážďovkami likvidovali, aby sme vytvorili kultúrnu step. „Na obrovskom území sme úplne zmenili teplotný a vlhkostný režim. Čo dáva zmysel," zarazí sa krajinný ekológ Olah. Naša civilizácia je založená na poľnohospodárstve, jej rast a rozvoj stál na nadprodukcii. „No dnes už nie je taký dopyt po potravinách (televízia JOJ pred tromi rokmi napríklad informovala o tom, ako slovenskou pšenicou kúrili v Rakúsku). Stále žijeme v predstave, že potrebujeme najmä prírodné zdroje, drevo a zrno, ale hodnota krajiny, jej schopnosť tlmiť extrémy klímy je z hľadiska zachovania života cennejšia ako produkcia zrna alebo drevného vlákna. Ak toto nepochopíme v ekonomike, budeme mať veľké problémy.“

Lenže zmena, ktorú nám vedci opísali v krajine, bola taká postupná a pomalá, že ju súčasník dokáže ťažko pochopiť. Jedine, že by bol desaťročia zatvorený v kobke… Petr Pithart, bývalý predseda českej vlády v rámci česko-slovenskej federácie, si spomína na úplne prvú, zdesenú otázku, ktorú mu položil disident historik Jan Tesař, keď sa vrátil z dlhoročného väzenia. „Čo ste to, preboha, urobili s krajinou? On si to všimol. My každodenní svedkovia procesu spájania poľnohospodárskych družstiev a sceľovania polí sme si to asi nevšimli,“ spomína Pithart. Ale čo sme prehliadli?

Jemné odtiene krajiny

Takmer všetky rieky a potoky sa v bývalom Československu skanalizovali. Korytá sa bagrami napriamili, zrušili sa meandre, len aby voda čo najrýchlejšie odtiekla preč. Rozrástli sa mestá, v ktorých pribúdajú hektáre a hektáre spevnených zhutnených plôch, ktoré vodu nezadržiavajú.

No najmä dnes akoby existovali už len tri typy krajiny – les, intenzívne obhospodarované pole a mesto. A medzi nimi ostré hranice. Všetky tie medzistupne, jemné odtiene krajiny sa vytratili, vybagrovali, vysušili, zmulčovali a miznú aj z jazyka. Medza, remízka, teraska, stromoradie, slatina, chrasť, kružina, kriačina, luh, polianka, pasienkový les. Sú už len ozdobou básní Hviezdoslava. No v krajine mali nesmierny význam.

Vyrúbali sa obrovské plochy. Typický výhľad v...
Vyrúbali sa obrovské plochy. Typický výhľad v Národnom parku Nízke Tatry. Autor: Andrej Barát, Pravda

„Nestačí len zadržať vodu v krajine. Kľúčové je zadržať ju na mieste, kde spadne. A v tomto sú efektívne rôzne ekosystémy,“ naznačuje Olah a uvádza jeden príklad za všetky. „Česi sú v tomto ďaleko pred nami. Testujú napríklad reorganizáciu poľnohospodárskeho pôdneho fondu. V širokom niekoľkohektárovom láne znovu vysádzajú lúčne pásy, ktoré plnia viac funkcií. Sú útočiskom pre hmyz, opeľovače a zadržia vodu. Možno prídu o percento z produkcie, ale tie ďalšie benefity pre krajinu sú nevyčísliteľné!“

Tieto lúčne pásy na poliach vodu v čase dažďa spomalia. Oslabia príval natoľko, že voda nemá takú silu so sebou strhávať pôdu a erodovať ju. Prečo sa už dávno nevybudovali lúčne pásy nad dedinami, ktoré rok čo rok vytápa bahno stečené z polí?

Podľa krajinného ekológa Olaha zlyháva „náš doterajší spôsob obhospodarovávania krajiny“. Všetky poľnohospodárske, vodohospodárske, urbanizačné prístupy vedú k tomu, že problém s klimatickou krízou je ešte vypuklejší. Miesto toho, aby sme vodu zachytili, podporili život a ochladili prostredie, stále robíme všetko pre to, aby sme sa vody zbavili. A hoci slovenská veda už dávno ponúka riešenia, dokonca existujú aj finančné mechanizmy, ktoré podporujú prírode blízke opatrenia proti klimatickej zmene, nevyužívajú sa. „Stále sa tvárime, že môžeme fungovať rovnako ako v 50. rokoch minulého storočia. Pritom máme vedu, výskum, ktoré nás nabádajú k zmene myslenia a hospodárenia, máme nastavenú legislatívu, ale stále to nerobíme. Prečo? Sme leniví? Konzervatívni?“

Preruší ho nádhera. Z nížin, polí a úbočí zrazu vystúpime na vrchy nad Čiernym Balogom a horizontu sa zmocní Dobročský prales. Tiež krásne lesy obopínajúce Klenovský Vepor. Navôkol je toľko úžasného lesa, že tu predsa nemôžu mať problém s vodou. A predsa! Čierny Balog často sužujú povodne, okolie trápi sucho. Ale veď tam, kde rastie silný zdravý les, by sa niečo také nemalo diať! Niečo tu nesedí.

Bezvodný les

Viac ako 90 percent územia blízko Čierneho Balogu, ktoré skúmali vedci, pokrýva les, čo predstavuje mimoriadnu hodnotu. „Pri pohľade na povodie zhora sa čudujete, kde je tu problém,“ hovorí ekológ Lepeška. Tak čo je tá príčina?

Cesty. Na skúmanom území, ktoré má rozlohu iba 66 štvorcových kilometrov, je až 355 kilometrov lesných ciest! Z výšky nevidno ako pretkávajú husté lesy. Slúžia na to, aby sa nákladiaky a stroje dostali čo najlepšie k drevu. A spôsobujú to isté, čo drenážne rúry v nížinách. Nepretržite odvodňujú a vysušujú krajinu.

Pretože voda netečie len v potokoch a riekach. Významná časť pomaly preteká človeku „pod nohami“ v pôde, nazýva sa to podpovrchový odtok. Ak sa človek zahryzne do hory s takýmto množstvom ciest, preruší pomalé putovanie vody pod povrchom. Voda vytečie z odrezaných svahov do ciest ako do umelých korýt, zrýchľuje sa, naberá objem aj energiu a ako kalné nešťastie sa valí do dediny. Spôsobuje eróziu, strháva pôdu. Efekty, ktoré klimatická kríza prináša, čiže intenzívnejšie suchá a povodne, sa kvôli prehnane hustej cestnej sieti ešte viac zhoršujú.

Vedci (zľava) Tomáš Lepeška, Branislav Olah a...
Vedci (zľava) Tomáš Lepeška, Branislav Olah a Igor Gallay nad Čiernym Balogom.

Toto je podľa vedcov z Katedry aplikovanej ekológie TUZVO závažný problém, ktorý sa prehliada na celom Slovensku. „Lesná cestná sieť je už dnes na niektorých miestach prehustená a nemala by sa rozširovať. Napriek tomu sme svedkami, ako všade pribúdajú nové cesty,“ varuje ekológ Tomáš Lepeška. Ešte hustejšia lesná cestná sieť ako nad Čiernym Balogom je v starých lesoch nad Vodárenskou nádržou Starina, najväčšou svojho druhu na Slovensku, ktorá zásobuje pitnou vodou východ republiky. Tento rok oslavuje 30. výročie od uvedenia do prevádzky. Odporúčaný limit hustoty cestnej siete je tam prekročený o 331 až 661 percent! Kvôli týmto cestám sa cenný zdroj pitnej vody zanáša, vedci vyrátali, že teoretická škoda spôsobená cestnou sieťou sa rovná výške tržby z ťažby v okolitých lesoch. Aký to môže byť potom prínos pre spoločnosť?

A riešenie? Podľa Lepešku spočíva v optimalizácii a prehodnotení cestnej siete. A možno sa skrýva v údolí, v odkaze „funiacej“ Čiernohronskej železnice. Vo využívaní už existujúcich liniek, v citlivom zvážaní dreva s pomocou koní alebo rizní, tak ako to robili ľudia kedysi. Koľko pracovných miest by mohlo vzniknúť? Lenže kto by sa dnes podujal na takú robotu? Rojko? Blázon? A nie je blázon ten, kto zbavuje krajinu vody?

Ten, kto pomôže krajine zachytiť vodu, by mal v budúcnosti dobre zarábať. New York ušetril päť miliárd dolárov len vďaka tomu, že lesníci citlivo a jemne hospodária v pohorí Catskill, ktoré je zdrojom pitnej vody pre Manhattan. Slovenskí lesníci podľa krajinného ekológa Igora Gallaya už dávno vedia vyčísliť protieróznu, protipovodňovú alebo vodozádržnú službu lesa. Ako prvý v bývalom Československu to podrobne vyčíslil lesnícky ekonóm František Papánek pred 50 rokmi (napríklad hodnotu protieróznej funkcie stanovil v závislosti od podmienok od 11 Kčs do 12 000 Kčs na hektár, čo je hodnota pre extrémne strmé svahy a extrémne podmienky, kde je pôda veľmi vzácna a to, že ju les chráni, má mimoriadnu hodnotu). Otázkou však je, kto to zaplatí. Kto má platiť vlastníkom lesa za to, že upravia spôsob starostlivosti o les v prospech vody? Štát, vodárne, obyvatelia? Času na zodpovedanie tejto otázky nie je nazvyš.

Pec

Už sme spoznali, ako dramaticky dokážu krajinu vysušovať prebujnené lesné cesty. Fatálny vplyv na schopnosť prostredia udržať vodu majú obrovské rúbaniská. Ak skĺbime oboje, priblížime sa k pohrome. Blížime sa k Národnému parku Nízke Tatry, kde sa zo strachu pred lykožrútom vyrúbali celé pralesy, napríklad Rovne.

Stúpame nahor po ceste, ktorá je drsne vrezaná do extrémneho svahu. Navôkol sa rozprestierajú vyrúbané smrečiny. Podobný pohľad sa naskytá takmer v celom národnom parku. Krajinný ekológ Gallay meria teplotu pôdy, v lese a na rúbanisku. Na rúbanisku je približne o 15 stupňov vyššia! Nedávno pršalo, no v čase horúčav bude rozdiel podľa vedcov výraznejší.

Najprv si predstavme, čo by sa stalo, keby sa tu neťažilo. Keby sa tu nechali ležať kmene, ktoré pováľal vietor. Keby tu zostali stáť sucháre, ktoré zožral lykožrút. Nestalo by sa vôbec nič. Pôdu by pred slnkom naďalej tienila vegetácia. Prostredie by nestrácalo vodu. „Jediný gram mŕtveho dreva v dobrom štádiu rozkladu dokáže udržať slušné množstvo vody, až dvaapolnásobok svojej hmotnosti. V jednom hnijúcom kmeni sa tak zadržia tisíce litrov!“ vysvetľuje ekológ Lepeška a hovorí, že pred ťažbou bolo na tomto mieste ohromné množstvo mŕtveho dreva, že sa vôbec nedalo prekročiť.

Ostal by tam mach, ktorý zadržiava vodu. Vypučala by tu čučoriedka, jarabina a v ich područí by sa za slnkom dvíhali mladé stromčeky. Priamo z tlejúcich kmeňov by vyrastali nové smreky. Vznikal by tu prirodzený, silný a vekovo pestrý les, bez toho, aby ho niekto sadil. Je to bájka, utópia? Nie, presne toto sa udialo v Tichej a Kôprovej doline, čo veda dôkladne zdokumentovala.

A teraz, čo sa tu deje po ťažbe. V lese utlačenom od mechanizmov nezostalo žiadne mŕtve drevo, ktoré by zadržiavalo vodu. Zostalo tu len minimum vegetácie, ktorá by pôdu ochraňovala pred páľavou. Začali sa tu rozširovať humideštruktívne druhy, čiže také, ktoré ničia humus. Patria k nim napríklad maliny. „Humus sa však veľmi rýchlo rozpadá aj vplyvom priameho slnečného žiarenia. Mineralizuje, rozkladá sa na základné minerálne živiny,“ mrví v rukách prsť zeme Lepeška. Takáto oslabená pôda už nedokáže tak dobre zadržiavať vodu. Ktorá len rýchlo steká, unáša so sebou minerálne živiny a ponáhľa sa lesnou cestnou sieťou dole do doliny. Nielenže takto dochádza k zníženiu kvality vôd. Teraz od takéhoto nehostinného prostredia človek očakáva, že sa v ňom ujmú sadeničky? A toto má byť národný park?

„Lesníci často argumentujú – a čo by ste robili bez dreva? Lenže kde končí veľká časť dreva, ktoré vyvážajú kamióny z národných parkov? Je to štiepka, papier. To nie je drevo na nábytok či drevené stavby. Je to drevo, ktoré spálime. Alebo z ktorého vyrábame toaletný papier… A netvárme sa, že musíme pomáhať ekosystémom. Doteraz prežili bez ľudí milióny rokov!“ hovorí krajinný ekológ Olah.

Štadión plný lesa a les plný ľudí

Jeden 60-ročný strom v mestskom parku dokáže ochladiť vzduch rovnako účinne ako štyri priemyselné klimatizácie. Mesto Košice v septembri zasadilo prvý z 300-tisíc plánovaných stromov, od ktorých si sľubuje zníženie teploty o dva až tri stupne v čase horúčav. Etiópčania vysadili za jediný júlový deň tohto roku 350 miliónov stromov! Je riešenie klimatickej krízy skryté v masívnom vysádzaní zelených „klimatizácií“? Je to iba polovica odpovede. A je riskantná, pretože bezhlavé zalesňovanie môže ohroziť iné prirodzené ekosystémy, napríklad prérie, lúky, lesostepi.

S tou druhou polovicou odpovede sa pohráva obria umelecká inštalácia Švajčiara Klausa Littmanna. V rakúskom meste Klagenfurt priamo na štadióne v septembri vysadil les. 299 stromov. Brezy, borovice, duby, osiky, smrekovce, ktoré majú evokovať prirodzený stredoeurópsky zmiešaný les. Človek si má sadnúť do 30-tisícového hľadiska a premýšľať nad silou prirodzeného lesa a nad klimatickou krízou. Myšlienky ho určite prenesú aj do pralesa v Amazónii.

Umelecká inštalácia Klausa Littmanna.
Umelecká inštalácia Klausa Littmanna. Autor: TASR/AP, Ronald Zak

Archeologička Jennifer Watlingová z Univerzity v São Paule objavila na plochách, kde sa odstránil amazonský prales, rozsiahle priekopy a valy. Zaberajú 13-tisíc štvorcových kilometrov. Znamená to, že v džungli existovala ľudská spoločnosť. Vedci však s prekvapením zistili, že táto civilizácia nerobila veľkoplošné holoruby, ale hospodárila v lese šetrne štyri tisícročia!

Spôsob, akým to súčasná archeológia vie objasniť, bližšie rozvádza vo svojej knihe Tajomné pradivo prírody lesník Peter Wohlleben. Závery vedcov sú podľa neho povzbudivé – agrolesníctvo, teda spájanie poľnohospodárstva a lesníctva na rovnakom území (na Slovensku donedávna bežná prax, dnes zabudnutá forma využívania krajiny) kedysi dokázalo fungovať bez väčších negatívnych dôsledkov na životné prostredie. Čo by malo fungovať aj dnes. No objav archeologičky Jennifer Watlingovej prináša ešte jednu, pre dnešok oveľa závažnejšiu, pointu.

Ľudia hospodárili v amazonskom pralese na obrovský plochách. Keď odišli, les sa všade obnovil v rovnako veľkej miere. „Na malých poľnohospodárskych plochách rýchlo vyrástli stromy, les zhustol a kumuloval veľa uhlíka v podobe mohutných kmeňov. Zrazu ho bolo veľmi veľa, preto vedecký tím pokladá za pravdepodobné, že práve to vyvolalo malú ľadovú dobu, teda globálne obdobie ochladenia,“ píše Wohlleben.

Malá ľadová doba skutočne predstavovala obdobie relatívne chladnejšieho podnebia v stredoveku, ktoré trvalo do 19. storočia. Letá boli chladné, zimy extrémne mrazivé. Vedci to dosiaľ dávali do súvisu najmä s výbuchmi sopiek. Ak by sa však potvrdila hypotéza, že vplyv na ochladenie celej zeme mohol mať obnovený prales v Amazónii, znamenalo by to nádej. Wohlleben mieni, že stratené pôvodné lesy môžeme získať späť a klíma sa môže vrátiť do správnych koľají. „Ani by sme pre to nemuseli nič robiť, práve naopak: mali by sme všetko nechať tak, a na čo najväčšej ploche.“ Myslí tým, samozrejme, pralesy a prirodzené lesy.

Je cenné vysadiť les. No nie je šľachetnejšie dať prirodzenému lesu slobodu, aby sa rozvinul, udivoval a chránil naše deti?

Reportáž vznikla s finančnou podporou literárneho fondu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Krajinu meníme na púšť. Na čo sa meníme my? #klimatická kríza #globálne otepľovanie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku