Chceme púšť alebo živú krajinu?

, 03.12.2019 06:00
Pastier Martin Káľavský
Martin Kaľavský pasie ovce a kozy na Žitavskom luhu. Autor: ,

Prežitie budúcich generácií závisí od toho, či si krajina dokáže udržať vodu a príroda pestrosť. Intenzívne poľnohospodárstvo však vodu z krajiny celé roky cieľavedome „vyháňa“ a biodiverzitu tiež. Lenže farmári nie sú tí zlí! Chybne je nastavená motivácia.

Voda má svoju pamäť. Aj napriek postaveným hrádzam si rieka v čase povodní nachádza cestu späť do starých ramien. Podzemnými kanálmi sýti mokrade. V Žitavskom luhu sa hadia bývalé korytá a bočné ramená rieky Žitava. Prírodná rezervácia pri obci Maňa je malou, asi 80-hektárovou pripomienkou nie tak dávnej nížinnej krajiny. Skrýva viacero vzácností.

Tisíce lastovičiek. Prespávajú vo vysokých trstinách, lovia hmyz nad zamokrenou pôdou. Vždy na jeseň sa sústreďujú na mokradiach, aby sa pripravili na dlhý let do Afriky. Aj obyčajná lastovička je už raritou. Celoeurópsky úbytok predstavuje 32 percent, na Slovensku je to však až 45.

Začujeme ľabtušky lúčne. Z krovia vyskočia bažanty. Nad poľami loví kaňa sivá. Les pozdĺž pôvodného koryta Žitavy križujú hlohy, šípky, trnky, vďaka ktorým tu môže prezimovať drozd čvíkota. Preletel tisíce kilometrov z mrazivej Sibíri.

Žitavský luh predstavuje na západnom Slovensku jedno z posledných hniezdisk pre kačicu chrapačku, chriašťa bodkovaného, chriašťa malého. Množstvo hmyzu láka trasochvosta žltého, cíbika chochlatého, kalužiaka červenonohého a azda najväčšieho krásavca pasienkov – dudka chochlatého. Lenže hmyz, ktorý lovia, tu neexistuje len tak „sám od seba“.

Vhodné podmienky mu vytvára ďalší vzácny prvok, ktorý sa do voľnej krajiny pomaly vracia. Voľne sa pasúce ovce, kozy, stepný dobytok. Žitavský luh hnoja, trus láka chrobáky. Pestrá skladba pasúcich sa zvierat znamená, že na jar na lúkach vyrastú pestré trávy, presne také, aké vtáctvu a ďalšiemu hmyzu vyhovujú. Do kolobehu prispieva ešte ktosi.

Pramene vyschli

Martin Kaľavský je pastier, bača, roľník, farmár, ochranár a environmentalista v jednej osobe. Presťahoval sa sem z Bratislavy s manželkou a so synom. Pracovné nasadenie je náročné, zvieratá nepoznajú nedele, sviatky. A predsa sa „neporaziteľne“ usmieva. „V meste je neustály stres. Tu je pohoda. Ráno neriešim zápchy. Prídem do roboty pešo alebo na bicykli.“ Na manažmente prírodnej rezervácie sa podieľajú traja ľudia, projekt zabezpečuje občianske združenie SOS/Birdlife Slovensko vďaka podpore Európskej únie a ministerstva životného prostredia.

Kaľavský nám s nadšením opisuje, ako predvčerom priletel orliak. Z močiara vystrelili stovky vtákov a dravec kľučkoval v hustom mračne. „Akurát doleteli žeriavy. To je divadlo! Chodia po zamokrených lúkach, hľadajú si potravu, ozývajú sa špecifickým hlasom.“ Žitavský luh je pre Kaľavského raj. Lenže podobne „rajská“ krajina sa ešte v polovici minulého storočia tiahla celými nížinami. Čo by sa stalo, ak by tu pred takmer 40 rokmi nevyhlásili prírodnú rezerváciu? Všetky priehlbiny by zrovnali, dreviny vysekali, mokrade vysušili, zasypali. Vysiali by jednu plodinu. Vymizli by ovce a s nimi hmyz. Neboli by lastovičky, chrapačky, chriašte, dudky.

Trasochvost
		žltý
Strnádka
		lúčna
+6Močiarnica
		mekotavá

Ako si môžeme byť istí takým scenárom? Presne toto sa stalo za hranicami rezervácie. Na čiernobielych leteckých snímkach z roku 1949 je vidno, ako boli pri Mani roztrúsené stovky políčok. Satelitné snímky ukazujú dramatickú premenu krajiny. Polia sa scelili do ohromných celkov. A všetky tie „medzistupne“, útočiská života, sa vytratili.

Stepný dobytok bol kedysi typickým...
Stepný dobytok bol kedysi typickým "obyvateľom" nížin. Autor: Andrej Barát, Pravda

Každý to vidí na vlastné oči. Stačí zastaviť auto, vystúpiť a rozhliadnuť sa po pahorkoch pri Mani a vlastne kdekoľvek na Slovensku. Nekonečné polia sa možno krásne v scenérii vlnia, no pre chýbajúci život nie sú schopné zadržať vodu. Stačí, keď prídu dažde alebo sa topí sneh, a dediny ohrozujú bleskové povodne – hnedá pohroma sa valí z polí. A na druhej strane, takáto krajina je podľa ornitológa Jána Gúgha z SOS/Birdlife Slovensko dokonale vysušená. Ukazuje na nenápadný pás stromov, ktorý sa ako jeden z posledných krčí pri Mani. „Tam boli pramene. Mnohé sú však zanesené alebo vyschnuté.“

A teraz čo? Je riešením vytváranie ďalších chránených území? Chcú ekológovia spraviť zo Slovenska jednu veľkú rezerváciu? Určite nie!

Hranica myslenia

Ekológovia, ktorí upozorňujú na devastáciu krajiny, úbytok vody a dramatický pokles biodiverzity, naopak, chcú, aby sa v krajine hospodárilo. Ale šetrne. Citlivo. Že sa to dá, dokazuje aj história Žitavského luhu. Pred 40 rokmi tu prírodu nik nechránil. Ľudia tu gazdovali. A podľa Gúgha rešpektovali rieku, mokrade, nepúšťali sa s nimi do zbytočného boja. Hľadali efektívne hospodárenie – napríklad na podmáčaných pôdach boli pasienky, na strmých svahoch ovocné sady.

Presúvame sa k ďalšej hranici, medzi Rakúskom a Slovenskom, obcou Pama a hlavným mestom. Cesta na jednom úseku presne kopíruje hranicu štátov. Na rakúskej strane sa v hravých rytmoch striedajú pásy políčok. Akoby sa človek ocitol pri Mani v roku 1949. Tráva, ornica, tráva, ornica, stromy, jačmeň, ornica. A na Slovensku? Jedno veľké hnedé pole. Bez stromov, kríkov či trávy.

Niežeby v Rakúsku neboli veľké polia. No pozdĺž rakúsko-slovenskej hranice si možno overiť fakt, že slovenské a české lány patria k najrozľahlejším v Európe. Ide sčasti o pozostatok odlišného spoločenského vývoja, no nemožno sa vyhovárať len na minulosť. Problémom je, že dnešní farmári sú k intenzívnemu poľnohospodárstvu priamo motivovaní. Totiž, čo sa oplatí poľnohospodáro­vi viac?

Jednoznačne vytvárať hnedé nekonečno. Pretože ide o veľkú súvislú plochu, za ktorú dostane najviac dotácií. Tie sú priamo viazané na plochu. Ak by mu z nej „odkrajovali“ stromoradia, pásy s burinou, kríky, to všetko by sa mu z výslednej sumy odpočítalo. Naozaj sa však oplatí takto hospodáriť?

Krajina bez zvuku nie je produktívna

Z ornitológov sa stávajú smutní štatisti. Ktorí len vyratúvajú ikonické druhy, ktoré zo Slovenska miznú alebo definitívne vymizli. Nádherná krakľa belasá, alebo modrá vrana, ako ju prezývali ľudia. Mala rada pestrosť. Hvizdák veľký. Vyhľadával mokré lúky. „Hrozivé však je, že ubúdajú nielen vzácne, ale aj bežné druhy vtákov. Škovránok poľný. Jarabica.“ Za necelých 40 rokov sa vtáčie populácie Európskej únie stenčili o viac ako polovicu.

Vedľa ornitológa Jána Gúgha sa vinie svetlý pás...
Vedľa ornitológa Jána Gúgha sa vinie svetlý pás - jedno zo starých ramien Žitavy. Autor: Andrej Barát, Pravda

Je vedecky preukázané, že za úbytok biodiverzity môže intenzívne poľnohospodárstvo. A veda takisto overila, že poľnohospodárom sa oplatí robiť úplný opak. Rešpektovať prírodu a hospodáriť šetrnejšie. Vedci na komerčnej farme v strednom Anglicku vyčlenili necelých desať percent plochy pre „divočinu“, kde sa nerobilo nič, a výsledky porovnali s klasickou farmou. Zistili, že hoci paradoxne ubudla plocha pre vysádzanie plodín, výnosy vzrástli. Vysvetlenie naznačil už Žitavský luh.

Ak sa nechá časť pôdy ležať úhorom, zrazu majú kde žiť opeľovače. Tie prospievajú rastlinám a sú potravou pre vtáky. Drobné organizmy lákajú predátory a tie priaznivo tlmia škodcov. Nie je to naivná rozprávka, ale vedecky potvrdený fakt. Že predeľovanie polí lúčnymi pásmi, stromami, kríkmi neprospieva len krajine, ale aj farmárovi. Pomáha to zadržiavať vodu, znižovať eróziu pôdy, tlmí dôsledky klimatickej krízy.

Paradoxom je, že presne tieto „zelené“ opatrenia pred siedmimi rokmi mala podporovať Spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie, ktorá určuje prideľovanie dotácií. Bola nastavená ambiciózne, ekologicky, prinášala takzvané greeningové alebo zelené opatrenia, no prevalcoval ju lobing veľkých poľnohospodárskych subjektov.

Striedajúce sa políčka na rakúskej strane...
Striedajúce sa políčka na rakúskej strane... Autor: Andrej Barát, Pravda
... a hnedé nekonečno bez života na Slovensku.
... a hnedé nekonečno bez života na Slovensku. Autor: Andrej Barát, Pravda

Absurdity

Výsledkom napríklad bolo, že na Slovensku sa aj na spomínaných greeningových plochách používali pesticídy. Tieto chemikálie ničia hmyz, opeľovače a pôdne organizmy, ktoré sú pre farmára životne dôležité.

Niekde sa začala ako zelené opatrenie vysádzať lucerna. Čo je veľmi dobre, pretože lucerna pôsobí v poľnohospodárskej krajine ako magnet pre vtáctvo, zver. Problémom však bola neohľaduplná intenzívna kosba. „Prvá kosba prebiehala už od polovice mája, práve v období, keď sa liahnu mláďatá. Lucerna sa kosí štyri-päť krát do roka a zakaždým pri tom uhynie obrovské množstvo zvierat. Toto vykazujeme ako ekologizáciu poľnohospodárstva?“ pýta sa Gúgh.

Niekde sa farmári dokonca podujali, že nechajú časť pôdy úhorom, čo je možno najlepšie greeningové opatrenie. „Lenže ministerstvo pôdohospodárstva určilo nariadenia, ktoré museli realizovať, aby zabránili šíreniu burín. Čo znamenalo, že opäť niekedy v máji nabehli s mulčovačmi a všetko to tam zomleli. Aj s vtákmi, zajacmi a všetkým, čo sa tam rozmnožovalo,“ dodáva ornitológ.

Stovky vedcov, ktorí v novembri zaslali výzvu Európskej únii, to neurobili v náhodnom čase. Pripravuje sa nová Spoločná poľnohospodárska politika. Znova obsahuje ambiciózne návrhy, tak aby sa potlačil negatívny dosah intenzívneho hospodárenia. No odborníci sa obávajú, že sa zopakuje rovnaký scenár ako pred rokmi a zvíťazí lobing. A ak by sa aj podarilo schváliť progresívnu Spoločnú poľnohospodársku politiku, ešte stále je tu riziko v koncovke. „Dôležité bude, ako sa to bude programovať na národnej úrovni. V súčasnosti by členské štáty mali dostať voľnejšiu ruku, čo takisto prináša mnohé otázniky,“ naznačuje Gúgh. Pretože dobre mienené opatrenia môžu dopadnúť ako vo vyššie uvedených príkladoch. Nebude sa podporovať biodiverzita, naopak, ešte viac sa z nej ukrojí.

Návrat? Ale kam?

Ešte sa vráťme k vedeckému experimentu v Anglicku. Vedci nevymysleli nič nové. Ide o logické vzťahy, ktoré fungovali aj v minulosti. Zaujímavá je však otázka, prečo by sa malo šetrné hospodárenie vlastne finančne podporovať? Nemalo by byť vytváranie „zelených“ miest, z ktorých prúdi do okolia život, automaticky súčasťou uvažovania farmára o pôsobení v krajine? „Myslím si, že by malo byť vo vlastnom záujme každého poľnohospodára, aby si udržal úrodnú pôdu, na ktorej budú môcť hospodáriť jeho deti, vnuci. Prinajmenšom by sa malo hospodáriť v krajine tak, aby zadržala čo najviac vlahy. A nerobiť všetko preto, aby odtiekla, a potom nariekať – je sucho, dajte peniaze na zavlažovanie,“ mieni Gúgh.

Novembrové mraky sa nad Žitavským luhom zhrčia, protivne mrholí a pastier Kaľavský sa stále usmieva. Existuje skupina ľudí, ktorí už uvažujú nad krajinou osvietene. Sú medzi nimi aj mladí ľudia, neraz z mesta, ktorí by sa radi vrátili k životu starých alebo prastarých rodičov na vidieku. A možno ani nemajú generačné väzby, jednoducho sa chcú starať o zem, pásť ovce, pretvárať krajinu na krajšiu, odolnejšiu voči klimatickej kríze. Lenže práve systém dotácií založený na ploche vytvoril silný tlak. Bitka je o každú piaď. A tak sa často mladí farmári nemôžu dostať, a keď, tak len s veľkými ťažkosťami, k tomu kľúčovému – k pôde.

Intenzívne poľnohospodárstvo zabíja prírodu

  • 2 500 vedcov v spoločnom liste vyzvalo EÚ, aby sa prestalo podporovať intenzívne poľnohospodárstvo.
  • 55 percent vtáčích populácií ubudlo od roku 1980 v EÚ. Existuje jednoznačný vedecký konsenzus, že intenzifikácia poľnohospodárstva a strata biodiverzity spolu súvisia.
  • 60 miliárd eur ročne dáva EÚ na poľnohospodárske dotácie, ktoré z veľkej časti smerujú na podporu intenzívneho alebo priemyselného poľnohospodárstva. Priamo sa tak podporuje sucho, klimatická kríza, strata biodiverzity a znečistenie ovzdušia a vody.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#živá príroda #poľnohospodárstvo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku