Dom v Amsterdame, kde sa Anna Franková skrývala pred fašistami

, 27.12.2019 06:00
shutterstock 686216614
Dom na Prinsengrachte 263 v Amsterdame, kde sa pred fašistami skrývala Anna Franková. Autor:

Dom na Prinsengrachte 263 v Amsterdame musel byť nenápadný. Sídlila tam firma, cez noc mal teda celkom stíchnuť. Nikto si nesmel všimnúť, že v dome tajne žije osem ľudí. Pred fašistami sa tam skrývala aj Anna Franková. Ako rada by vybehla na ulicu alebo aspoň poriadne vyzrela z okna! Dnes dom obliehajú ľudia z celého sveta. Na vstup do múzea Anny Frankovej je rad. My sme si vstupenky objednali cez internet a aj tak sme čakali.

V Amsterdame sme bývali celkom inde ako kedysi Anna. Ubytovali sme sa v novej mestskej štvrti, kam sme sa dostali električkou z centra za pár minút. Vždy, keď sme sa večer vracali, prekvapovala nás atmosféra moderného sídliska. Elegantné činžiaky boli nápadné iba tým, že mali veľmi veľké okná. V takom duchu boli riešené aj vily, ktoré stáli na okraji štvrte a pozerali sa na záliv blízkeho mora.

Išlo o radovú zástavbu, ale každá časť bola trocha iná a obsahovala niečo z tunajších tradícií. Aj tieto domy mali veľké sklenené steny, hoci chodník bol celkom blízko. Keď sme sa vracali potme, všetky domy, veľké i malé, vyzerali ako vysvietené akváriá. Život vystupoval z bytov do ešte nezabývaného sídliska, zdalo sa, že je rušno, hoci na ulici nebola ani duša.

Za oknami sme videli, ako rodiny pri stole večerajú, alebo pozerajú z pohovky na veľkú obrazovku televízora. Mohli sme s nimi sledovať program. Keď sme kráčali popri prízemných bytoch, ich obyvatelia v izbách bez záclon boli tak blízko, až nám to bolo čudné. Nemajú čo skrývať, poznamenal ktosi. Nemajú sa prečo skrývať, pomyslím si.

Život bez okien

V akom protiklade je tento systém otvorenosti a voľnosti oproti tomu, v akom žila Anna. V skrýši na Prinsengrachte nesmeli ani muknúť, okná mali zatiahnuté závesmi a ešte aj zatemnené. Ten dom stojí v centre mesta, na brehu romantického kanála, okolo sú ďalšie domy, je tam ruch, hustá doprava.

Aj vtedy to tak bolo, nebezpečenstvo odhalenia bolo teda veľké. Fašizmus poľoval na ľudí, udávalo sa, zrádzalo – ale mnohí aj pomáhali. Však Frankovci boli v úkryte vyše dvoch rokov – Anna si písala denník od 12. júna 1942 do 1. augusta 1944 – zdalo sa, že sa dočkajú mieru. Potom však predsa prišlo gestapo.

Margot a Anna s otcom v roku 1930, vedľa sestry...
Margot a Anna s otcom v roku 1930, vedľa sestry v Amsterdame v roku 1942. Autor: Z knihy Denník Anny Frankovej, vydal Slovart, 2015

Keď som kedysi čítala Denník Anny Frankovej, ešte ako novinku v päťdesiatych rokoch, predstavovala som si, že skrýša židovských rodín bola niekde v pivnici alebo v dome, do ktorého sa išlo cez dvor. Až teraz v múzeu Anny Frankovej, ktoré je v autentických priestoroch, som presnejšie pochopila princíp úkrytu v amsterdamskom dome. Bola to budova potravinárskej firmy (pôvodne patrila Frankovcom, ale fašisti židom zakázali niečo vlastniť, a tak firmu viedli ich priatelia), v ktorom boli kancelárie a sklady.

Amsterdam je prístavné mesto, podnikatelia potrebovali veľké priestory na agendu aj na skladovanie tovaru. To vysvetľuje tiež existenciu zadného traktu, vlastne prístavby poschodového domu, kde boli ďalšie bytové priestory.

Tak mohli mať Frankovci a ostatní skrývajúci sa k dispozícii viac miestností, záchod, umyváreň, povalu. A v noci mohli vyjsť aj do firemného priestoru. Obe časti domu boli spojené tajným vchodom, onými známymi dverami za otáčacou knižnicou. Tá sa dala odsunúť a za ňou boli vchod do druhého domu.

Knižnica nestojí v izbe, ako si asi ľudia väčšinou predstavujú, ale na nenápadnej plošinke schodiska. Knižnica bola ako šifrovaný vchod do veľkého trezoru. Mala chrániť najvzácnejší tovar v utajených skladoch. Keď obchody prekvitali, bolo tam čo chrániť, zlodejov bolo dosť. Teraz zúril fašizmus, potravín bolo málo, ale zlodeji sa aj tak pokúšali niečo pozháňať. Snorili a hrozilo, že objavia úkryt Frankovcov.

Anna napríklad 16. júla 1943 napísala do denníka, že Peter našiel v dolnom sklade vypáčené dvere. Ako zvyčajne, keď sa niečo nezvyčajné dialo, museli prijať bezpečnostné opatrenia a zvýšiť opatrnosť. Nemohli sa umývať, nemohli používať záchod, museli čušať a nemohli sa kontaktovať so svojimi ochrancami v prednom trakte. Darmo boli zvedaví, kto vypáčil dvere, sami si totiž nič nevšimli a vôbec netušili, že v dome sú zlodeji.

„Boli sme radi, že sa nám v noci dobre spalo a nič sme nepočuli,“ napísala do denníka Anna. Opísala aj, že celé doobedie sa u nich nikto neukázal a pán Kleiman ich nechal sedieť ako na ihlách až do pol dvanástej. Vlamači vraj boli aj na poschodí, vyniesli dve pokladničky s guldenmi, šekové knižky, ale najhoršie bolo, že aj prídelové lístky na cukor, čo bola veľká vzácnosť. Raz prišli zlodeji cez Veľkú noc, bol sviatok, vo firme sa nepracovalo a skrývajúci sa tam boli sami. Sedeli vraj potom v strachu a v tme celý deň a dve noci. Niekto totiž lomcoval otáčacou skriňou. Nepodarilo sa mu ňou pohnúť, ale v úkryte zmeraveli. Nemohli sa vraj ani hnúť. Anna napísala, že vedrá zostali inde, na záchod sa nedalo, museli teda cikať do jedného plechového koša na papier: "To bola noc! Reči, šepot, strach, smrad, vetry a v jednom kuse niekto na nočníku!“

Ukrývať sa v uzavretom priestore nie je žiadna slasť. O súkromí nemôže byť ani reči. Pre mladé dievča to muselo byť peklo. Anna si zachovala dôstojnosť aj v tých podmienkach. Povznášalo ju písanie. Vyrovnávala sa cez denník s tými najpotupnejšími podmienkami. Našťastie, mala zmysel pre humor.

Fašizmus nie je len slovo

Anna Franková by mala už 90 rokov. V lete si svet pripomenul jej okrúhle narodeniny. Pri tejto príležitosti vyšiel vo vydavateľstve Slovart aj u nás znova jej denník (v preklade Adama Bžocha).

Je zaujímavé, znova si knihu prečítať v rozšírenom a skompletizovanom vydaní a pripomenúť si usmievavú Annu. Narodila sa 12. júna 1929 vo Frankfurte nad Mohanom v Nemecku. Jej otec pracoval pôvodne v rodinnej banke, mama sa starala o domácnosť a dve deti, Anna mala staršiu sestru Margot.

Keď sa dostal v Nemecku k moci Hitler, prestali sa Frankovci cítiť bezpečne. Navyše bola hospodárska kríza a banka začala krachovať. V roku 1933 sa teda otec rozhodol presídliť rodinu do neutrálneho Holandska a venovať sa obchodu s potravinami. V máji 1940 vtrhla však nemecká armáda aj do Holandska.

A už to išlo – aj sympatická Anna musela nosiť žltú hviezdu, nemohla chodiť do svojej obľúbenej školy, Židia boli vylúčení z normálneho života, nesmeli jazdiť na bicykli ani dopravou, nemohli chodiť do spoločnosti, skrátka – absurdné opatrenia. Museli sa prispôsobiť, ale keď Annina šestnásťročná sestra Margot dostala v roku 1942 povolanie, aby nastúpila do pracovného tábora, otec sa rozhodol konať.

Otto Frank ukryl rodinu práve v zadných, vtedy nepoužívaných priestoroch firemného skladu za knižnicou. Starali sa o nich zamestnanci firmy, rodinní priatelia: Johannes Kleiman, Viktor Kugler, sekretárky Miep Giesová a Bep Voskuijlová.

K ukrývajúcim sa ešte pridala rodina otcovho obchodného priateľa, do zadného domu sa nasťahoval aj Herman van Pels s manželkou a so synom Petrom (Annina láska). Neskôr ešte pribudol doktor Fritz Pfeffer. V úkryte ich bolo teda osem. Žili tam vyše dvoch rokov, prezradení boli až 4. augusta 1944, keď do zadného traktu vtrhlo gestapo.

Dodnes sa presne nevie, či to bola náhodná razia, alebo ich niekto udal. Všetkých poodvážali do koncentračných táborov, kde zahynuli. Prežil iba Otto Frank a Annin denník, ktorý otec po vojne vydal. Ten zachránila jedna zo sekretárok, ktoré sa o Frankovcov starali.

Samotná Anna zahynula v koncentračnom tábore. Rodiny rozdelili, Margot a Annu deportovali do koncentračného tábora Bergen-Belsen. V tábore boli katastrofálne hygienické podmienky, rozšíril sa týfus, na ktorý zahynuli tisíce väzňov. Medzi nimi aj Margot a Anna. Presný dátum úmrtia nie je známy, bolo to asi v marci 1945. Ich telá ležia pravdepodobne v masovom hrobe.

V múzeu sú svedectvá žien, ktoré boli s Annou v tom čase v tábore. Hovoria, aká bola zúbožená, chorá. Nezachránil ju ani talent, ani krása, ani optimizmus a viera v blížiace sa víťazstvo. Je to facka všetkým ľuďom, ktorí dnes tak ľahkovážne používajú slovo fašizmus. Fašizmus nie je len slovo, je to fakt hrôza.

V Anninej izbičke

Keď sme išli do múzea Anny Frankovej (tento Dom Anny Frankovej otvorili v roku 1960), bol daždivý deň. Lístky sme mali objednané dopredu, lebo sme už vedeli, že je tam nával. Aj tak ma prekvapilo, koľko ľudí stálo pred vchodom a okolo domu.

Možno to súviselo s tým, že je jubilejný rok Anny Frankovej, múzeum je vynovené, ale aj tak je prekvapujúce, koľko ľudí sa o ňu zaujíma! A aká je medzi nimi súdržnosť! Všetci sme tam boli akoby Annini kamaráti či súrodenci. Taká tam bola atmosféra.

Moja generácia sa o Anninom osude dozvedala len pár rokov po vojne, ešte za horúca. Vtedy sa ľudia len spamätávali z vojny a dozvedali sa o všetkých jej zverstvách. Vychádzali knihy, premietali sa filmy. Osud Anny, ktorý sme spoznali z jej denníka, bol šokujúci. Kniha vyšla po prvý raz v roku 1947 a hneď ju prekladali do desiatok jazykov.

Fašizmus sme ako deti vtedy ešte len spoznávali a bolo to mrazivé. Prispela k tomu aj divadelná hra Denník Anny Frankovej, ktorú v päťdesiatych rokoch na bratislavskej Novej scéne inscenovala režisérka Magda Husáková-Lokvencová. Obecenstvo ani nedýchalo, keď odsúvali maskovaciu knižnicu od steny, aby mohli vojsť do úkrytu. Obecenstvo sledovalo, ako v úkryte žili, jedli, spali, hrali karty, ako si Anna písala denník.

Teraz som tam bola naozaj. V prednom dome prechádzame kanceláriami, vidíme lekváre a džemy, s ktorými obchodovali, ideme po schodisku a prechádzame cez otvor za knižnicou. Prekvapuje ma, že na poličkách nie sú knihy, ale rôzne účtovnícke fascikle. Veď to boli pracovné priestory! Za knižnicou je úzke schodisko, ktorým ideme do izieb, kde skrývajúci sa bývali. Je nás veľa, návštevníci múzea sú ako nepretržitá rieka, naozaj vchádzame do zadného traktu domu. Stalo sa to naozaj.

Annina izba v múzeu Anny Frankovej v Amsterdame.
Annina izba v múzeu Anny Frankovej v Amsterdame. Autor: Anne Frank Stichting

Všetko je, ako bolo vtedy. Prechádzame izbičkami, v ktorých bývali Frankovci. Spočiatku Anna s Margot, ale sestry sa vadili, Anna v denníku píše, že boli celkom rozdielne povahy, tak sa neskôr rozdelili.

Mimochodom, otec Otto Frank bol po prvom prečítaní denníka šokovaný Anninou úprimnosťou a otvorenosťou. Mala literárny talent, a tak písala plasticky. Zaznamenala, čo cítila a čo ako bolo, aj s výmenami názorov a charakteristikou pováh. Nelichotila, neuhládzala. Spočiatku mal otec tendenciu niečo radšej z textu pre verejnosť vynechať, ale v nových vydaniach je všetko tak, ako to napísala Anna.

Sme teda v dievčenskej izbe. V kúte je stolík, na ktorom Anna písala svoj denník. Pokúšala sa aj o poviedky, ale najviac ju bavilo písať si denník. V roku 1944 si vypočuli v dánskom rozhlase výzvu ministra, aby si ľudia písali denníky a odkladali listy o tom, čo prežívajú, že sa to po vojne zverejní. Všetci sa vraj hneď pozreli na Annu, lebo vedeli, že píše.

"Predstav si, že by si napísala román o našom zadnom dome. Ľudia by si mysleli, že to je detektívka,“ žartovali. Anna sa so svojím denníkom rozprávala, riešila s ním otázky, ktoré jej v období dospievania vŕtali v hlave, zamýšľala sa aj nad náboženstvom, láskou, sexom.

Sledovala tiež vývoj na fronte a vyjadrovala nádej. Písala o svojich pocitoch aj o vzťahoch. Zdôverovala sa denníku aj o tom, ako sa v nej prebúdza žena. V úkryte bol tiež mladý muž, Peter, ktorý podnecoval jej city, ale najmä študovala, ako sa láska prejavuje.

Na jednom mieste napísala, že vždy, keď Peter príde medzi ostatných, kde je aj ona, začne sa pýriť. Ona sa červenať nevie a je rada. Anna bola veľmi citlivá, ale aj racionálna, preto je jej denník taký mimoriadny. Niektorí hovoria, že to je najsmutnejšia kniha na svete. Je to pravda, ale Denník Anny Frankovej je zároveň veľmi silná kniha o živote a zážitok je pozitívny.

Dojímavé je vidieť stolík, za ktorým Anna sedela a písala, pozerať si obrázky, rôzne výstrižky a fotky, ktorými si dievčatá vyzdobili izbu. Chceli to mať v úkryte pekné a útulné. Snažili sa žiť ako-tak normálnym životom.

Každý deň sa varilo, jedlo sa spoločne pri stole s pekným príborom a riadmi. Zásoby na varenie, ako aj správy zvonka prinášali kolegovia z firmy, ktorí pracovali v prednom trakte. Aj sa spolu pobavili, ale najmä sledovali, ako pokračuje vojna a kedy už bude utrpeniu koniec. Niekedy aj snívali. Nazeráme z Petrovej podkrovnej izbičky na povalu, kde sedávali a zo strešného okna sledovali oblohu.

Ľudia vedia, o čo ide

Návštevníci múzea kráčajú ticho a sústredene. Anna by sa asi tešila, keby videla, akú emóciu vyvoláva jej osud, ako spája ľudí. V dnešnej dobe roztrieštenosti je to vzácne. Ľudia sa z múzea neponáhľajú. Dlho sa zdržia v záverečnej časti expozície, kde sú dokumenty, ukážky z denníka, rôzne vyjadrenia. Všetko si čítajú, pozerajú, počúvajú. Len pomaličky postupujú popri vitrínach a výstavných pultoch. Každý je zdrvený. Všetci sme si blízki.

Kdesi som čítala, že na múzeum Anny Frankovej stačí polhodina, ale to je naozaj málo. My (tri generácie – babka, dcéra, vnučka) sme tam boli možno aj tri hodiny. Nikto múzeum len tak nepreletí. Návštevníkov zaujíma každý detail, sú tu najmodernejšie muzeálne technológie, filmy, videá, slúchadlá. A je tu aj originál denníka, rodinné dokumenty, rôzne historické vydania knihy, aj staré slovenské.

A celkom v závere prehliadky vstúpi návštevník do veľkej predajne kníh, týkajúcich sa tejto témy. Interiér je aj architektonicky vkusne riešený, tlače sú kvalitné, podmanivé sú maľby s námetom rodiny Frankovcov a ostatných ľudí z úkrytu priam v životnej veľkosti. Akoby sa stalo nemožné a všetci sa vrátili. Svojím spôsobom to tak aj je. Odchádzame s takým pocitom a ešte dlho sa o Anne zhovárame.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Denník Anny Frankovej #Anna Franková #Amsterdam
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku