Sám, vyčerpaný, vyhladovaný, po niekoľkých dňoch blúdenia zradnými „mesačnými horami“ bez chodníkov, signálu či podrobnej mapy. Našiel šťastie? „Našiel som nádheru. Ale chladnokrvnú. Vražednú. Ktorá nerieši, či tam zostaneš.“ Práve od tejto zradnej krásy neregulovanej divokej prírody je človek, či si to chce priznať, alebo nie, závislý.
Predsa ho našiel a jeho veľkoleposť a neprívetivosť pocítil na vlastnej koži. Prales podobný dávnemu slovenskému, z ktorého dnes zostali len fliačky krčiace sa v najstrmších, najchladnejších úbočiach. No kedysi aj na Slovensku prales mohutnel aj v teplých a produktívnych nížinách či pri horských riekach. Limby, buky dosahovali nepredstaviteľné rozmery. V ohromných bútľavinách jedlí prespávali medvede. Do podobného lesa vstupuje v gruzínskom pohorí Egrisi slovenský vedec Ondrej Kameniar. Sám, vyčerpaný, vyhladovaný, po niekoľkých dňoch blúdenia zradnými „mesačnými horami“ bez chodníkov, signálu či podrobnej mapy. Našiel šťastie? „Našiel som nádheru. Ale chladnokrvnú. Vražednú. Ktorá nerieši, či tam zostaneš.“ Práve od tejto zradnej krásy neregulovanej divokej prírody je človek, či si to chce priznať, alebo nie, závislý.
Egrisi – Gruzínsko, Nitra – Slovensko
Išlo o druhý pokus. Tentoraz zo severu. Pred piatimi rokmi mu ľahšiu južnú cestu k vysnívanému gruzínskemu pralesu „zahatala“ rieka. Dravo si hĺbila koryto v strmých skalách, bez špeciálneho vybavenia bolo nemožné ju prebrodiť. Zadíval sa na hory. Vábenie bolo pre ekológa a výskumníka z Katedry ekológie lesa Lesníckej a drevárskej fakulty Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe silné. Vidieť na vlastné oči regióny Svaneti a Samegrelo. Nielen kvôli stredovekým UNESCO pamiatkam, ale kvôli krajine, ktorá z aktuálnych satelitných snímok stále pripomínala Slovensko z leteckých záberov zo 40. rokov minulého storočia. Mozaikovitá, pestrá, s divočiacimi riekami a divokými lesmi. Naozaj ešte niekde funguje?
Len kameň a drevo
S desaťkilovým batohom beží po 72-kilometrovom cintoríne. Nebezpečnú vojenskú cestu do Tušeti lemujú kríže a autovraky. Bol rád, že nešiel autom. Beží štyri dni, spolu asi 230 kilometrov. V noci improvizuje, prespáva v rozpadávajúcej sa veži, v opustenej dedine. Bez stanu či spacáka, len bivakovacie vrece a najnutnejšie veci. Berie to ako úvodný tréning pred výpravou do pralesa v Egrisi. A prvotné zoznamovanie sa s kultúrou, ktorú túži spoznať. Chačapuri, slaný gruzínsky koláč, bol neoddeliteľnou súčasťou takmer každého dňa.
A ešte syr. Ponúkajú ho pastieri a keď im prezrádza skutočný cieľ, krútia nad ním hlavou. Míňa dediny a usadlosti s vyše tisícročnou históriou. Omalo, Dartlo. Stretáva chlapov, čo lámu bridlicu pri ceste a stavajú z nej nové domy. Ďalším stavebným materiálom je drevo. Veľa dreva. Pretože do odľahlého regiónu bez poriadnej asfaltky sa neoplatí nič voziť, ľudia dodnes využívajú miestne zdroje a znalosti. To čaro autentického a zabudnutého, vďaka ktorému dnes raketovo rastie prírodný turizmus, vníma časť miestnych ako prekliatie. „Nevedia oceniť, čo majú. Závidia zvyšku spoločnosti a snažia sa dostať na rovnakú úroveň. A tak pri dobrých stránkach rozvoja prichádzajú aj o to, čo bolo dobré. No niektorí chápu hodnotu ich tradičného životného štýlu a ani dnes sa ho nevzdávajú. Aj keď by mohli,“ poznamená Ondrej.
Beží krajinou, ktorej sa modernita takmer nedotkla, a v hlave mu víria myšlienky z čerstvo dočítanej knihy Healthy at 100 (Zdravý v stovke) od Johna Robbinsa. Vedci preskúmali štyri oblasti na svete, kde sa ľudia bežne dožívajú 100 a viac rokov a udržiavajú si do tohto veku výnimočné zdravie. Japonský ostrov Okinava, údolie Hunza v Pakistane, údolie Vilcabamba v Peru a Abcházsko, sporné územie oficiálne patriace Gruzínsku, no okupované Ruskom.
Tajomstvo dlhovekosti
„Títo ľudia jedia oveľa menej, no oveľa kvalitnejšie ako priemerný človek v západnej spoločnosti. Majú veľa pohybu, normálnu stravu bez chémie a cukru, majú omnoho menej stresu. A vo veku 100 rokov sú plne funkční, výkonní, bez civilizačných ochorení. Nepotrebujú behať po doktoroch, zdravie im slúži, a to je výhra!“ nadchýna sa ekológ. Robbinsova kniha cituje množstvo výskumov, ktoré potvrdzujú extrémne zriedkavý výskyt ochorení ako rakovina, osteoporóza či srdcovo-cievne ochorenia. Podobných ľudí stretol v Albánsku, v dedinách, do ktorých sa auto nedostane. Deväťdesiatnici na tom boli kondične lepšie ako priemerní päťdesiatnici na Slovensku.
Foto: Ondrej Kameniar
„V našej západnej povýšeneckosti vnímame ľudí z oblastí ako Abcházsko ako chudákov, čo nič nemajú. Máme tendenciu myslieť si, že im najlepšie pomôžeme, keď ich cestou pripojíme ku globálnemu cyklu a ekonomike. To nie je jednoznačná pravda. Títo ľudia dokazujú, že zdravie, šťastie a dobrý život nie sú v bezbrehom konzume a pohodlí, ktoré veľká časť modernej spoločnosti považuje za najlepšiu cestu a sväté právo. No skromnejšie a zdravšie žijúci ľudia sú menej nároční na spotrebu zdrojov a tým pádom menej ničia prostredie. Všestranné riešenie klimatickej, biodiverzitnej i zdravotnej krízy máme pod nosom, v jeho realizácii nám bránia len naše nedobré zvyklosti, ktoré sa ťažko menia.“ Ale čo je tým kľúčom? Čo majú odľahlé a dlhoveké regióny spoločné? Zachovanú prírodu. Výnimkou je ostrov Okinava. Tu si starí ľudia dokázali zachovať výnimočné zdravie aj v nie príliš zachovanom prostredí. Žijú moderný život, užívajú si jeho plusy, no vyhýbajú sa škodlivým veciam. „Z historickej skúsenosti svojich predkov si dokázali zachovať to dôležité. Smutné je, že mladá generácia to už nedokáže a podľahla lákadlám doby. Vraj tam teraz bežne pochovávajú svoje deti či vnúčatá," dodáva ekológ.
Aj keď superzdravých storočných už v Gruzínsku bežne nevidieť, užitočné tradície vo využívaní prírody pretrvali. Napríklad v starostlivosti o lesy, ktoré si dokážu zachovať svoju tvár, aj keď ich človek využíva. Ondrej práve takými prechádza. Zatiaľ to nie sú pralesy, kvôli ktorým do Gruzínska prišiel. Ale nevidí ani rúbaniská, žiadne masívne vyholené kopce a pri nich nové „polia“ s tisíckami sadeničiek nepôvodného smreka ako v Nízkych Tatrách.
Aj tu v Svaneti či v Samegrele často naďabí na pne. Ale zároveň míňa prastaré jedle. Prekračuje mŕtve drevo, obchádza mŕtve stojace stromy. V obyčajnom hospodárskom lese. „Uplatňujú jednotlivý výber. Alebo výmladkové hospodárenie. Nikdy nevytnú veľa stromov naraz. Čiže napriek tomu, že les využívajú, stále je to les, ktorý si plní všetky funkcie, nestráca štruktúru ani druhovú rozmanitosť,“ opisuje vedec. Je to les, ktorý si aj napriek zásahom človeka zachoval kontinuitu, pestrosť, prispôsobivosť a odolnosť.
Ani v Gruzínsku to však nie je úplne ružové. Vlny odlesňovania prebehli aj tu. Pri rozhovoroch niektorí lesníci Ondrejovi rozhorčene hovoria o nelegálnej ťažbe. Lesy ustupujú cestám, ropovodu. Najhoršie sú veľké priehrady. No keď mu nakoniec ukazujú fotky, Ondrej si len v duchu povie – mať tak vaše problémy. Keď totiž na revanš jednému vyštudovanému gruzínskemu lesníkovi ukazuje zábery z rúbaní v slovenských národných parkoch, ten muž sa zháči. „Povedal, že u nich by takéto niečo neprichádzalo do úvahy. Bolo by to spoločensky neakceptovateľné. Doslova povedal, žeby vás za to ukameňovali na ulici.“
Koľko si brať z lesa?
Ekológ neporovnáva Slovensko a Gruzínsko samoúčelne. Podľa tohtoročnej správy Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) – State of Forests of the Caucasus and Central Asia (Stav lesov na Kaukaze v Strednej Ázii) je 40 percent Gruzínska pokrytých lesom. Podobne ako na Slovensku.
Pokiaľ ide o samotnú rozlohu lesov, Gruzínsko má lesov o čosi viac ako Slovensko. No ťaží niekoľkonásobne menej. „Oficiálne približne pol milióna kubíkov za rok. Slovensko však oficiálne ťaží deväť až desať miliónov kubíkov ročne! Pričom sa stále hovorí, ako je to všetko udržateľné a nie je dôvod na paniku,“ zdôrazňuje Ondrej. „Rozloha lesných pozemkov stúpa, lenže do tejto plochy sa počítajú aj kalamitné holiny. V skutočnosti sa stále znižuje zastúpenie starých prírodných lesov.“
Obe krajiny sa navonok prezentujú v páčivých číslach. „Slovensko stále reportuje, že 95 percent lesov má poloprírodný charakter. Gruzínsko dokonca udáva, že 98 percent gruzínskych lesov tvoria pralesy. Obe čísla by sa zišlo prehodnotiť,“ tvrdí ekológ. Faktom však je, že podľa správy FAO sa gruzínske lesníctvo v uplynulých rokoch zameralo na udržateľnosť a takmer výlučne citlivé hospodárenie s dôrazom na zachovanie ekologickej dynamiky. Dôkazy vidí Ondrej Kameniar na každom kroku. Prírode blízkym spôsobom sa hospodári aj na Slovensku. Lenže iba na necelých dvoch percentách lesov!
Gruzínske hory objíma tma, Ondrej sa blíži k ďalšiemu salašu. Prekvapených pastierov sa pýta na cestu a tajne dúfa, že ho pozvú dnu. Vyšlo to. A nie raz. Keď sa tmolí po ďalšom kopci, „prichýlia“ ho bačovia, ktorí však nemajú žiaden prístrešok či stan. Sadá mrazivá noc, všetci sa na lúke zabalia len do huní. Prespia pod hviezdami. Vo výške 2 600 metrov nad morom. Na poslednom salaši pred prekročením hôr Egrisi, za ktorými by mal byť vytúžený prales, pracuje Nepálčan. Priženil sa do Gruzínska asi pred 17 rokmi. Pracuje v banke. Každé leto chodí s rodinou do hôr pásť kravy. Dlho sa zhovárajú o lesoch. O zvieratách.
Mesačné hory
Za hornou hranicou lesa sa v Egrisi rozprestrie krajina sopečných skál. Prituhne. Stratia sa chodníky a Ondrejov postup sa spomalí. Aj kvôli prekrásnym večerným jesenným výhľadom. Bezvetrie ešte viac rozjasní krištáľovú oblohu.
Opäť zaspáva pod hviezdami, no akýsi nepokoj ho donúti vytiahnuť aspoň celtu. Vo chvíli, keď ju zaťaží posledným kameňom, uviaže posledný uzol, padajú prvé kvapky. Priženie sa búrka a od polnoci sneží. Ráno sa ocitne v sivobielom nekonečne bez oporných bodov. Celé hodiny sa radšej skrýva pod celtou, píše denník, dojedá proviant zo salaša. Spí. Po dvoch dňoch sa odhodlá vyliezť. Ale ako si natiahnuť premoknuté a na „plech“ zmrznuté nohavice, vetrovku? Dýcha do topánok, aby zmäkli. Po pár hodinách vylieza konečne na hrebeň. Po dvojdňovom snežení je nádherné ráno s trhajúcimi sa hmlami ožiarenými rannými lúčmi. Nádhere neodolá, rozhodne sa stráviť deň na hrebeni a prespať hore.
„Pri západe slnka som cítil hroznú opustenosť. Všetci pastieri dole. Nikto tu už nie je.“ Ak sa chce dostať do pralesa, musí ísť ešte ďalej, hlbšie, do krajiny bez signálu, človeka, pomoci. Nie je to prvá podobná skúsenosť. Ondrej Kameniar sa podieľa na doteraz najväčšom vedeckom mapovaní európskych pralesov, ktoré sa takisto skrývajú v tých najťažšie prístupných lokalitách Karpát a Dinárskych hôr (www.remoteforests.org). No Egrisi je niečím výnimočné. Už nevydrží viac čakať. Jedlo aj baterka v mobile sa míňajú. Z nadmorskej výšky 3 100 metrov musí zísť 1 000 výškových metrov, aby sa dostal na hornú hranicu pralesa. Bez chodníka blúdi v strmých žľaboch skrz poddajnú sutinu. Zrazu sa mu pošmykne podrážka a letí dole.
Čím krajšia, tým nedostupnejšia
Pripomienka toho, že sem po neho nik nepríde, bola tvrdá. Našťastie sa nič vážne nestalo. Otriasa sa, ide ďalej. A pred ním sa konečne odhaľuje prales. Ular maľovaný, vták podobný hlucháňovi, hvízda, keď s vetrom plachtí ponad skaly. „A dotvára atmosféru samoty týchto hôr.“ Na hornej hranici lesa blčí jesenným odtieňom breza. Za ňou sa načahuje smrek východný a ohromné jedle kaukazské. Na niektorých miestach ekológ vidí rásť celé skupiny jedlí s kmeňmi hrubými aj viac ako 1,3 metra. Prelieza pováľané kmene, díva sa do korún. Vnútri jedle zasiahnutej bleskom sa dá ukryť. Odhaduje, že jedle tu merajú vyše 60 metrov (keď sa človek zahľadí na strechu Hotela Kyjev v Bratislave, uvedomí si, aké vysoké stromy to sú). Najväčší známy exemplár tohto stromu na Kaukaze má výšku 78 metrov a priemer 360 centimetrov. Prales prerastajú aj hrubočizné buky. Z konárov starcov visia bradatce – lišajníky citlivé na znečistenie vzduchu. „Aj u nás boli v minulosti veľmi podobné lesy. No väčšina z nich, žiaľ, neprežila,“ hovorí ekológ.
Upútajú ho červeno olistené čučoriedky, našťastie s množstvom plodov, ktoré sú preňho spásou, keďže zásoby zo salaša sa takmer vyčerpali. Schádza nižšie a k stromom sa načahuje podrast nádherných rododendronov. „Fascinujúce. Zo začiatku. Ale po pár hodinách ma už chytá amok, keď sa bezmocne mykám medzi dokrútenými konármi a ešte do toho dostanem šibkým prútikom po ústach.“ 200 výškových metrov išiel s plným nasadením tri hodiny! Okrem odhodlania a jedla mu začína dochádzať aj voda.
Blíži sa k hučiacemu potoku, ale to je len ďalší diel zúfalstva. Ako si z neho nabrať, keď sa divoko rinie v klzkom neprístupnom kaňone? Čím je príroda krajšia, tým ťažšie sa cez ňu ide. A pritom je stále ďaleko od cieľa, od tých najhlbších a najnižších útrob nedotknutého gruzínskeho pralesa.
Stupňuje sa vyčerpanosť a ťaživé myšlienky. Nielenže sa z potoka takmer nedá napiť. Nedokáže nájsť priechod, ktorým by pokračoval ďalej. Zbytočne vybieha bez batoha na rýchle prieskumy. Schodnú trasu nenájde. Je v pasci? Pokúsi sa vrátiť späť? Vykašle sa na celý prales. Unavený klesá pri potoku. Okrem vody „hučí“ len ticho a zádrapčivá myšlienka. „Takto osamelý som asi ešte nebol nikdy.“
Hľadal les. Našiel vodu.
„Toto nie je divočina ako na Slovensku,“ rozpráva Ondrej. Na Slovensku sa väčšinou musí človek veľmi snažiť, aby uveril, že je v neporušenej divočine. Stačí ísť polhodinu správnym smerom a už natrafí na výrazné stopy po ľudskej činnosti. Alebo stačí vyjsť na nejaký vyhliadkový bod. Je takmer nulová pravdepodobnosť, že odtiaľ neuvidí rúbanisko, hotel alebo aspoň asfaltku. Posledné zvyšky slovenských pralesov majú rozlohu desiatky, nanajvýš stovky hektárov. V Gruzínsku sú to tisíce hektárov súvislej divočiny. Nádhernej. No i temnej, drsnej. „Ktorá neberie ohľady na to, či jej návštevu človek prežije.“
Už sa s pralesom rozlúčil. Namáhavo traverzuje nahor, keď sa pred ním zrazu otvorí malá dolina s potokom, ktorý vyzerá schodne. Podarilo sa. Skáče po kameňoch, miestami sa brodí v ľadovej vode a pomaly schádza do pralesa, kvôli ktorému bol ochotný podstúpiť všetko to trápenie, nepohodlie a odlúčenie.
Brehy rieky podopierajú hrubé jedle, metrové jelše či javory. Koreňmi doslova obopínajú breh, podopierajú ho a držia, aby ho viac nenahlodávala riava. Ondrej sa brodí mokraďami, bočnými a slepými ramenami prekríženými hnijúcimi stromami. „Takéto niečo som nikdy nevidel. Na Slovensku boli takmer všetky tieto produktívne stanovištia dávno zničené. A ak nie sú zničené, križuje ich cesta, majú ďaleko od neporušenosti.“ Čoraz viac sa dáva vtiahnuť do útrob aluviálneho pralesa. Krajiny vody.
„Všetky tie bočné ramená slúžia ako prirodzené vodozádržné a protipovodňové opatrenia. Jednak celý tento les predstavuje obrovskú špongiu. Ležia v ňom tony mŕtveho dreva na hektár, ktoré držia vlahu. A rieka si tu plní všetky kľúčové funkcie vďaka svojej prirodzenej morfológii. Keď je vody viac, bočné ramená sa napĺňajú, voda nestečie rýchlo do doliny. Napája porasty stromov a tie zas vodu v obrovských množstvách odparujú do atmosféry. Vytvárajú malý vodný cyklus,“ opisuje ekológ a vzápätí zosmutnie. Keď sa toto všetko reguluje, keď sa celý podobný ekosystém zničí, krajina stratí poistku na krízové časy. Človek ju stratí. Noc pri ohníku v tej samote uprostred bujnej prírody je pokojná. Strach postupne zmizol, vystriedal ho obdiv a radosť z okolitej nádhery.
Osem dní je však bez signálu. Z jedla mu okrem lesných plodov zostala už len železná rezerva – orechy a pár sladkostí. Dlho sa neozval rodine ani kolegom z Univerzity v Tbilisi, kde je na stáži. Kazí sa počasie. Musí sa vrátiť. Zadíva sa na hory.
Civilizácia
Prší a horský labyrint opäť zakryje hmla. Traverzuje po klzkej tráve. Nejakým zázrakom objavuje chodníčky po pastieroch. Až sa dostane do sedla, posledného bodu na odľahlej turistickej trase. V duchu sa smeje, že keď sa sem turisti dotrmácajú po turistickej značke, myslia si, do akej divočiny prišli. Preňho toto bola civilizácia. Už iba 30 kilometrov do najbližšej usadlosti.
Dediny, ktoré míňa, obkolesuje nevšedný hospodársky les. Jedlé gaštany, lipy, buky, orechy. Ťaží sa v ňom. „A napriek tomu sú v ňom zachované všetky štruktúry dôležité pre biodiverzitu. Bol to pestrý, zdravý les.“
Stretáva sa aj s lykožrútovými kalamitami. A predsa nevidí človekom vyholené kopce. „Lesníci v Gruzínsku aj k problému s lykožrútom pristupujú citlivo. Chodia od stromu k stromu, prezerajú, čo je skutočne napadnuté a čo nie. Určite nevyrúbu kvôli niekoľkým napadnutým stromom celý les! Aj s javormi, bukmi a jedľami, ako sa to stáva u nás. A tiež nevysádzajú smrek v nízkych nadmorských výškach. Obnovu nechávajú na les, on rozhoduje o druhovom zložení. Tým, že nerúbu súvislé plochy, môžu si to dovoliť.“ Na Slovensku zatiaľ kalamitná ťažba aj napriek varovaniam odborníkov či Európskej komisie neutícha. Tento rok sa v rámci „kalamitnej ťažby“ vyrúbali napríklad aj zdravé jedľové lesy – so 180-ročnými jedľami. V Nízkych Tatrách. Svetový fond na ochranu prírody – WWF varuje, že tretina slovenských pralesov nemá žiadnu právnu ochranu a Slovensko o ne môže prísť.
Foto: Ondrej Kameniar
Prečo sa však tým vôbec zaoberať? Prečo sa vedci chodia pozerať do nedotknutých pralesov, pripomienok dávnych stredoeurópskych lesov? Je to nostalgia? Túžba po rozprávke? Sotva. Ide o to zabrániť najhoršiemu. Ničivému dosahu klimatickej krízy. Ukázať, že prírodné riešenia sú najlacnejšie, najefektívnejšie, najvšestrannejšie a najtrvácnejšie. Odskúšané miliónmi rokov. Funkčné ekosystémy sú podmienkou nášho prežitia, pretože nemáme za ne náhradu.
Jaskyne
Hoci Gruzínci považujú svoje lesníctvo za nie naplno rozvité, ich prirodzené lesy ukladajú uhlík oveľa efektívnejšie ako tie slovenské. Portál euractiv.sk koncom novembra pripomenul údaje Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), podľa ktorých Slovensko ťaží vzhľadom na celkovú rozlohu lesov viac dreva, s väčšou intenzitou a nižšou pridanou hodnotou ako krajiny OECD. Platí to dokonca aj v porovnaní s krajinami V4. A dôsledok? Schopnosť slovenských lesov absorbovať oxid uhličitý klesla od roku 1990 z deväť na asi štyri milióny ton. Ako sa potom môžeme pozerať na lesy ako na spásu pred klimatickou krízou? Ondrej Kameniar dodáva, že podľa vedeckých štúdií je monokultúra (napríklad čisto smreková plantáž) niekoľkonásobne menej efektívna vo viazaní uhlíka ako prírodný les. A navyše, keď sa monokultúra o pár desiatok rokov vyrúbe, tak sa väčšina naakumulovaného uhlíka opäť len uvoľní. V prirodzenom lese s neporušenou pôdou, s mŕtvym ležiacim, stojacim drevom sa ukladá na tisícky rokov.
„Je dôležité brať na zreteľ prírodné zákonitosti. Ak človek bude prírodu naďalej veľkoplošne prerábať na manažované územia, kde bude zavádzať vlastné zákony namiesto prírodných, tak to z princípu nemôže fungovať. Pretože prírodné ekosystémy sú natoľko zložité, je v nich toľko súvislostí, že zlepšením jednej veci takmer nevyhnutne negatívne ovplyvňujeme niekoľko ďalších. Prírodné lesy sú tu milióny rokov a príroda ich nevymazala. Vždy sa prispôsobili. To znamená, že fungujú. Človekom vytvárané lesy to, naopak, buď nedokážu vôbec, alebo len obmedzene. Rozsiahle kalamity sú z veľkej časti len snahou prírody odstrániť niečo, čo do nej nepatrí, čo nie je prispôsobené podmienkam. Je to súčasť evolúcie,“ upozorňuje Ondrej.
Majú sa ľudia vrátiť do jaskýň? Do hôr? Zničiť cesty? Zbaviť sa modernity? Prestať využívať krajinu a brať si z nej úžitok? Určite nie! Krajinu treba podľa ekológa naďalej využívať, len sa treba o to usilovať v zhode s prírodou. Nie proti nej. A zároveň dať priestor aj nevyužívanej a neregulovanej prírode. Divočine. „V Gruzínsku to nie je dokonalé, ale dá sa povedať, že to zatiaľ dokážu. A čo my?“