Ako malého chlapca ho zaučil jeho dedko Jakub Šerík Fujak z Dlhého Poľa. Malý Juraj k nemu chodieval z neďalekej Čadce na prázdniny. „Mal som tam veľa kamarátov, blízko je rieka. Kúpali sme sa, behali po hore a dedko mi zároveň ukazoval, ako sa z drôtu dajú vyrobiť krásne veci. Vyrábal misky, vázy i šperkovnice…“ Jakub Šerík s prímením Fujak ho naučil, ako drôty strihať, na čo slúžia ktoré klieštiky, ako drôt vyrovnať i zahnúť. Juraj si ani nemyslel, koľko si z toho zapamätá a že raz to bude jeho obživa.
Foto: Dávid Popovič
Pravnuk a vnuk drotárskych majstrov
Jeho pradedko Holánik bol ešte slávnejším drotárskym majstrom. Jozef Holánik Bakeľ, rodák z obce Dlhé Pole (1863 – 1942), bol doslova drotársky filigrán. Spojil drotársku technológiu s technológiou pletenia prútených košíkov a so šperkárskymi postupmi. Výsledkom bol dekoratívny výplet z tenkého mosadzného drôtu, ktorý pripomínal čipku. Hotové výrobky pozlacoval alebo postriebroval. Rýchlo sa stali módnym hitom. Kupovali si ich bohatí mešťania a šľachtici, exportoval ich do Rakúsko-Uhorska, Nemecka, Fínska, Ruska aj do USA a žal úspechy na verejných prezentáciách. V roku 1911 získal hlavnú cenu na medzinárodnej priemyselnej a poľnohospodárskej výstave v Ríme!
Foto: Dávid Popovič
Foto: Dávid Popovič
Sám seba nazýval „prvým svetovým umelcom pletených košíkov z drôtu“. Výrobné tajomstvo si starostlivo strážil. Keď sa po 1. svetovej vojne vrátil z Varšavy do rodnej obce, majstrovstvo odovzdal zaťovi Jakubovi Šeríkovi Fujakovi (1907 – 1988), a ten do rodinnej tradície zasvätil svojich vnukov.
„Pradeda Holánika som nikdy nepoznal, keďže som sa narodil štvrťstoročie po jeho smrti. Ale dedko Fujak hovorieval, že treba mať dvoch-troch učňov, lebo človek si do hrobu remeslo predsa zobrať nechce. Sedávali sme na priedomí na lavičke a snažil som sa niečo si udrôtovať. Keď sa mi nedarilo, vypáral mi to a odznova. Tak som pričuchol k remeslu. Taký drotársky učeň, džarek, však musí mať nekonečnú trpezlivosť. Navyše nesmie banovať čas, ktorý venoval nejakému svojmu výrobku, hoci sa mu ho neskôr nemusí podariť predať. Aj ja som spočiatku v živote robil všeličo iné a nemyslel som, že sa raz budem naplno venovať drotárstvu. Vrátil som sa k nemu okľukou. Pre vrodenú slabozrakosť mi odchádzajú oči, mojím zrakom sa však neskôr stali prsty.“
Dno je zlaté i zradné
Má remeslo zlaté dno? Skôr zradné… V dnešnej dobe nie je módne mať zrobené mozoľnaté prsty s kratučkými nechtami, ktoré nesmú zavadzať pri stáčaní ani ohýbaní drôtu. Z drotárstva sa dnes zbohatnúť nedá. Ľudia nedokážu oceniť ručnú prácu.
Keby Juraj Šerík nemal invalidný dôchodok, tak by ho drotárstvo neuživilo. Aby ste aspoň niečo zarobili, musíte navyrábať množstvo lacnejších „cetiek“, ktoré sa rýchlo predajú na trhu. To však nie je hodnotné umenie, zákazka hodná výstavy. Srdiečka, podkovičky, zvončeky… Kedysi mestá platili remeselníkom za to, že prišli na trhy predviesť svoj fortieľ. Dnes musia oni platiť za miesto, stolík, stánok. A potom dva dni prší a nezarobia si ani na ubytovanie a stravu. Opäť je veru ťažký ten chlebík drotársky…
Juraj a jeho partnerka Majka berú výrobky do ruksakov namiesto niekdajších drotárskych krošní a cestujú vlakom po Slovensku. „Niektoré mestá nás na trhy ani nevyberú, ani sa tam nedostaneme. Do takého Kežmarku chodíme ako na olympiádu, raz za štyri roky…“ Nepomôže svetové meno ani titul Majster ľudovej umeleckej výroby udelený v roku 2013. Šperkárov, takých, čo vyrábajú z drôtu, je dosť. Ale tých skutočných drotárov je pramálo. A s históriou drotárstva v rodine, pokračovateľov niekdajšej legendárnej tradície poctivého úžitkového drotárstva, takých zrátate na prstoch jednej ruky.
Keď nie je „fédro“, nie je to Šerík
Juraj sa k drotárstvu rozhodol vrátiť v období, keď bol nezamestnaný. V roku 2002 si založil chránené pracovisko, k ohýbaniu drôtikov sa vrátil po vyše dvadsiatich rokoch. A musel po spomienky veru zaloviť hlboko v pamäti. Drôtovať sa nenaučíte on-line kurzom na internete. Navyše pre holánikovsko-šeríkovský rod je typický určitý špecifický vzor, tzv. fédro.
Takú techniku, výplet, ktorý držia ako rodinné tajomstvo, žiaden iný drotár nepoužíva. Je to postupne skrúcaná pružinka, ktorá má v priereze nie kruh, ale trojuholník. „Kde nie je fédierko, tak to nerobil Šerík,“ upozorňuje majster. Pradedo si to dal patentovať.
Už nakúpiť materiál nie je jednoduché. Drotár potrebuje mosadzné drôty rôznych priemerov, mäkké, tvrdé aj polotvrdé s priemerom od tenkej nula dvadsaťpäťky až po jedna dvojku. Tvrdý sa používa na kostry predmetov, mäkšími sa opletá. Sem-tam do mosadze zakombinuje aj meď. Lenže firmy vozia drôty vo veľkých kontajneroch, doslova 30-kilové obrovské kotúče, používajú sa napríklad na rezanie kovov. „Potom sú malí predajcovia na internete, ktorí zas päť metrov drôtu na malých cievkach predávajú za tri eurá,“ vysvetľuje Juraj Šerík.
„To je strašne drahé. Potrebujem desať kíl drôtu z každého priemeru a tvrdosti, čo je aj 10–12 druhov. Mám problém nielen s tým, kde ho zohnať, ale aj získať financie na vytvorenie takej zásoby. V lete v záhrade, keď si stáčam drôt, stočím, valcujem a predpripravím si aj 60–70 metrov z jedného druhu naraz.“ Momentálne má doma drôt z Kórey. Slovenské drôtené výrobky z kórejského drôtu…
Foto: Dávid Popovič
Živé drotárske múzeum
V chalúpke v obci Dlhé Pole, kam chodieval Juraj Šerík za svojím dedom, zriadil Drotárske múzeum Jozefa Holánika Bakeľa. Bola dlho neobývaná a v zlom technickom stave.
Foto: Dávid Popovič
„Dedko mal troch synov, ale každý išiel svojou cestou, môj otec do Čadce, jeho bratia do Žiliny a Kysuckého Nového Mesta. Chalúpku sa však neskôr podarilo zapísať do zoznamu kultúrnych pamiatok a ja som ju dostal do vienka, spočiatku ako bremeno, lebo ju bolo treba obnoviť. Ale rozhodol som sa ju zachrániť, veď tu žil aj pradedo Holánik a to bol Picasso drotárstva, ktorý toto remeslo povýšil na umenie,“ hovorí jeho vnuk a pravnuk drotárov. Peniaze na obnovu hľadal roky, potom nejaké „ustískal“ a v auguste 2018 sa mu podarilo otvoriť prvé živé drotárske múzeum v drevenici v pôvodnom prostredí. Prísť sem môže každý, len je dobré vopred sa ohlásiť, najmä ak ide o väčšiu skupinu. Juraj Šerík má veľké plány, budú sa tu konať tvorivé dielne, absolventi dostanú certifikát.
Na stene visí drôtené Srdce pre Európu, čo je mediálne známy projekt, ktorý bol vytvorený ako pocta Holánikovi k 150. výročiu narodenia. Na tomto srdci pracovalo pod Šeríkovým vedením viac ako 1 700 ľudí z vyše 18 štátov zo štyroch svetadielov. Každý urobil zopár očiek. Tento unikátny drotársky projekt s rozmermi 138 × 115 cm bol odprezentovaný aj na výstave Expo v Miláne. „Plánovali sme ho posunúť na Bratislavský hrad, ale tam sme zatiaľ, bohužiaľ, nenašli pochopenie,“ dodáva trochu smutne známy slovenský drotár. „Tak ho máme tu v múzeu.“
Šerík má srdce z drôtu. Ale veruže nie z tvrdého. Takého, čo sa dá ľahko ohýbať. Mosadzného? Jeho partnerka Majka by možno dodala, že vari aj zo zlatého. Ruky, tie má zlaté určite.
Hrnce plátať, drôtovať!
Drotárstvo je špecifická ľudová živnosť, ktorá sa zaoberá ručným spracovaním drôtu a má pôvod na Slovensku. Pravdepodobne vzniklo začiatkom 18. storočia ako alternatívny zdroj obživy chudobných obyvateľov neúrodných hornatých krajov na severe a na severozápade Slovenska – čiže na Spiši, v okolí Žiliny, Bytče a na Kysuciach. Rozvoju drotárstva pomohla aj existencia hút a drôtoťažeckých manufaktúr v neďalekom Sliezsku. Obyvatelia regiónu ako pltníci a furmani rozvážali železiarske produkty až na územie dnešného Maďarska. Tak sa zoznámili s drôtom a začali ho využívať iným, neobyčajným spôsobom.
Drotárstvo vzniklo ako doplnkové zamestnanie, ktorého cieľom bolo spočiatku opravovať poškodené a pokazené veci – najčastejšie hlinený riad. Pôvodne bolo teda viazané najmä na keramickú výrobu. Prví drotári spevňovali poškodený, ale aj nový hlinený riad tak, že ho opletali drôtenými sieťami. Vykonávali tiež drobné opravy poľnohospodárskeho náradia, plietli sitá a siete na okná hospodárskych budov a z drôtu a neskôr aj z plechu vyrábali jednoduché predmety pre domácnosť a hospodárstvo. Drotári objavili a vyvinuli jednoduchú technológiu založenú na ručnom ohýbaní, viazaní a spletaní kovových vlákien bez zvárania či spájkovania. „Podomoví obchodníci tzv. hausíri, chodili s krošňou plnou vecí a to vandrovné remeslo spočívalo v tom, že vyrábali aktuálne, podľa potreby, ponúkali teda spočiatku službu, nie hotový výrobok,“ vysvetľuje lektorka Budatínskeho hradu Lucia Milová. Práve tu sa nachádza najväčšia expozícia drotárstva (vyše 7-tisíc zbierkových predmetov). Väčšina expozície je z prvej polovice 20. storočia. Neoficiálnym symbolom drotárov je kohút, možno práve preto, že ich skoro ráno zobúdzal, aby sa vydali na cestu.
Toto neobyčajné vandrovné živobytie sa v regiónoch rýchlo šírilo a v prvej polovici 19. storočia už poskytovalo trvalý zdroj obživy väčšine mužskej populácie! Stovky drotárov v sprievode 10– až 14-ročných chlapcov – učňov, ktorým sa hovorilo „džarek“, prechádzali krajinou a hlasitým vyvolávaním: „Hrnce plátať, drôtovať!“ ponúkali svoje služby. Svojím nezameniteľným zjavom pútali pozornosť natoľko, že sa stali typickým reprezentantmi slovenského národa. Slovenskí drotári boli jednoducho nomádi Európy! „Keď začali vandrovať, boli vnímaní ako otrhaní ľudia bez groša, so zanedbanou hygienou, zbierali však vo svete skúsenosti, naučili sa jazyky, a keď sa vrátili domov, vypracovali sa,“ dodáva lektorka. „Neskôr už zakladali manufaktúry, v ktorých ponúkali výrobky.“ Dá sa povedať, že z chudobných cestovateľov sa postupne stali podnikatelia.
Koncom minulého roka 2019 sa drotárstvo a jeho tradícia dostali na reprezentatívny Zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Drotárstvo sa tak stalo siedmym prvkom, ktorý má Slovenská republika zapísaný na tomto zozname.
(bs)
Foto: Dávid Popovič
