Nerobiť v lese nič znamená zachrániť všetko?

Vrátenie dôvery občanov v štát je výzvou novej vlády. Ale stále je to problém číslo dva. Problém číslo jeden je klimatická kríza spojená s ničením prírody, od ktorej závisí prežitie ľudského druhu. Podľa vedcov existuje jedno mimoriadne efektívne riešenie, ktoré je aj najlacnejšie.

21.03.2020 07:00
Rumunsko, prales, prirodzený les, príroda,... Foto:
Výskumníci chodia do rumunských pralesov študovať, ako sa správa prirodzený les.
debata (25)

Stačí, aby vlastníci starých lesov a pralesov nerobili nič, neťažili, nezasahovali po kalamitách. Nielenže sa im to z finančného hľadiska oplatí. Ale spoločnosť dramaticky zlepší svoju uhlíkovú bilanciu, zachráni stovky vzácnych druhov, zabezpečí si napríklad čistú pitnú vodu. To nie je málo. To bude v budúcnosti najviac. Slovensko však túto možnosť doteraz nielenže nevyužíva, ale dokonca ju sabotuje. Dokedy?

Začať treba na opačnom konci Zeme. V Austrálii. Počas masívnych lesných požiarov zahynulo 33 ľudí, miliarda zvierat, zanikli celé ekosystémy. Vo vedeckom magazíne Nature Climate Change vyšla koncom februára štúdia so znepokojivým zistením. S takouto ničivou katastrofou klimatické modely nielenže v súčasnosti nepočítali. Okrem jednej výnimky modely vôbec nenaznačovali, že by sa niečo také desivé malo udiať v najbližších 80 rokoch! No stalo sa to teraz.

Austrálske lesné požiare predstavujú prudkosť klimatickej krízy v priamom prenose. A ďalší odkaz pre pochybovačov, ktorí sa usmievajú, že nič také zlé sa predsa nedeje. Klimatická kríza prišla, je tu. A má jednu podobnosť s koronavírusom. Darmo bude Slovensko do poslednej chvíle čakať, že na jeho dvere nezaklope. Zabúcha alebo ich rovno vykopne. Ako pustošivý požiar, víchor najhorší v dejinách. Alebo také strašné sucho, aké si nikto ani len nedokázal predstaviť. To však stále nie je to najškaredšie, čo predchádzajúca a súčasná generácia môžu zanechať tej nasledujúcej. Najhoršia bude nečinnosť.

Pretože, ako vlani napísali Islanďania na pamätnej tabuli roztopenému ľadovcu Okjökull – „vieme, čo treba spraviť“. Vieme, ako krajinu pripraviť na extrémy počasia a takisto vieme, ako sa dá znížiť uhlíková stopa a množstvo emisií. A dokonca vieme aj to, ako uhlík a emisie z atmosféry odoberať.

Dnes si mnohí ľudia myslia, že ak nepomôžu lesu, tak zahynie. Lenže to je mylný názor.
Ondrej Kameniar, výskumník

Je to však extrémne drahé. V islandskej elektrárni Hellishei?i tretí rok úspešne testujú zariadenie, ktoré oxid uhličitý odčerpáva z atmosféry a ukladá ho do podzemia. Za vývojom a udržaním tejto technológie sú však miliardy dolárov. Pred dvomi rokmi predstavil geoinžinier David Keith spôsob, akým by sa dalo neutralizovať 36 gigaton globálnych emisií zhruba za tri bilióny dolárov. Šialená suma? Maličkosť, ak by svet okamžite zastavil celkové ročné dotácie na fosílne palivá, ktoré sú vo výške 5,2 bilióna dolárov. Je tu však niečo oveľa lacnejšie a efektívnejšie. Les. Ale nie hocijaký.

Uhlíkový les

Stromy sťahujú z atmosféry oxid uhličitý a uskladňujú ho v lese. Lenže nie je les ako les. Dosiaľ sa šírili dve mylné predstavy. Prvá – že klasické hospodárske lesy sú efektívnejšie v zachytávaní uhlíka ako staré lesy. Pretože v hospodárskych lesoch sú najmä mladé stromy, ktoré rastú rýchlo a „dychtivo“ zabudovávajú uhlík do svojich tiel a robia to oveľa rýchlejším tempom ako staré a už pomaly rastúce stromy. Prales vraj viaže menej uhlíka ako hospodársky les.

A druhá – uhlík z hospodárskeho lesa sa zachová na dlho, pretože zostane zabudovaný v drevenej stoličke, komode, lyžici, dome. Takže by vraj malo byť pre klímu prospešné sadiť plantáže stromov, rúbať ich a znovu sadiť. Najnovšie výskumy dokazujú, že je to nezmysel.

Podľa štúdie austrálskych a japonských vedcov v magazíne Ecosphere len štyri percentá uhlíka z drevnej biomasy pretrvajú v drevených produktoch so životnosťou 30 až 90 rokov. Neporovnateľne viac – až 66 percent drevnej biomasy – sa použije na výrobu produktov so životnosťou kratšou ako tri roky – ide napríklad o piliny a kôru, ktoré sa spália, a – toaletný papier. Takže „tam“ v skutočnosti končí väčšina uhlíka, ktorý prácne stihli nahromadiť mladé stromy v hospodárskych lesoch predtým, ako ich vyťali. To však nie je všetko.

Ak človek vyrúbe mladý strom a nenechá ho zostarnúť, neumožní mu, aby sa stal šampiónom v zachytávaní uhlíka. „Trvá desaťročia, kým stromy odrastú dostatočne na to, aby začali rásť naozaj rýchlo a sťahovať uhlík tak, ako to robia stromy v prirodzených lesoch. Strom hrubý jeden meter vyprodukuje za jediný rok biomasu (do ktorej uloží uhlík) porovnateľnú s celkovou biomasou stromu hrubého 20 až 30 centimetrov. Ak potrebujeme konať hneď a dosiahnuť uhlíkovú neutralitu už o niekoľko desaťročí, sadenie stromov nám nepomôže. Omnoho viac nám pomôže chrániť už odrastené stromy, staršie lesy a jednoducho ich nechať dlhšie žiť a nerúbať,“ upozorňuje Martin Mikoláš, vedec z Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe, ktorý sa podieľa na doteraz najrozsiahlejšom mapovaní pralesov v Európe.

Dosiaľ nazbierané vedecké poznatky potvrdzujú, že nie hospodárske lesy, ale pralesy a staré lesy sú najväčšie a najefektívnejšie zásobárne uhlíka. „Hospodársky les dokáže na jednom hektári uložiť približne 150 ton uhlíka. Jedľovo-bukovo zmiešaný starý les, ktorý bol kedysi typický pre celé Karpaty, však dokáže uložiť približne 700 ton,“ vyratúva expert na pralesy.

Prales navyše neukladá uhlík na krátky okamih, v 30– či 90-ročnej stoličke. Uhlík je v tomto ekosystéme zabudovaný na stovky, tisícky rokov, prežije celé ľudské generácie. Kde? Na túto otázku priniesla lesnícka veda už dávno prekvapivé odpovede. Nie je to len v prastarých stromoch a mŕtvom dreve. Polovica až dve tretiny uhlíka sa skrývajú najmä v pôde!

Ide o prehliadaný, no zásadný poznatok, pretože ak sa podľa Mikoláša prales (a vlastne akýkoľvek les) masívne vyťaží, pôdny povrch sa vystaví svetlu, dochádza k narušeniu pôdnych väzieb a uhlík sa v obrovských množstvách uvoľňuje do atmosféry. Čo prispieva ku klimatickej kríze. Chrániť prales alebo starý les, naopak, znamená chrániť klímu. Ale ako veľmi?

Tretina Európanov a rumunské pralesy

Ak sa celková uhlíková stopa Európskej únie prepočíta na počet obyvateľov, vyjde to podľa Eurostatu na 7,2 tony CO2 na osobu. 700 ton uhlíka zachyteného v jedinom hektári jedľovo-bukového pralesa predstavuje približne 2 500 ton zachyteného CO2. Čo je uhlíková stopa asi 347 obyvateľov EÚ. Podľa posledného mapovania Univerzity aplikovaných lesníckych vied v nemeckom Rottenburgu v rámci projektu PRIMAFORO sa v Rumunsku nachádza najväčší lesný poklad Európy – až 525-tisíc hektárov zachovaných pralesov a starých lesov, zväčša jedľovo-bukových. Len rumunské pralesy dokopy zachytia toľko uhlíka, koľko vyprodukuje vyše 182 miliónov obyvateľov EÚ, čo je takmer 35 percent celej populácie. Ak sa vyrúbu, tak 66 percent uhlíka zo stromov do troch rokov skončí v atmosfére, nehovoriac o ďalšom uhlíku, ktorý sa uvoľní z pôdy.

Nie je to iba o uhlíku. Takto môžeme zabrániť erózii. Pomôžeme vode, biodiverzite, fungovaniu krajiny. A to všetko sa prejaví aj ekonomicky.
Martin Mikoláš, expert na pralesy

Všetky európske pralesy pritom tvoria iba 0,7 percenta z celkovej rozlohy lesov v Európe (údaje vychádzajú zo štúdie Where are Europe’s last primary forests? – Kde sú posledné európske pralesy?). A tu sa vynára pointa.

95 percent európskych lesov tvoria hospodárske lesy. „Ak by sme chceli viazať uhlík naozaj efektívne, stačilo by časť hospodárskych lesov, napríklad jedľovo-bukových vo veku 80 až 100 rokov, ponechať bez zásahu. Vďaka tomu by sme dokázali významne prispieť k viazaniu uhlíka a nestálo by to takmer nič!“ mieni Mikoláš. Neboli by potrebné miliardy ani bilióny eur.

Nejde o žiadnu utópiu. A pozor – nejde tu ani v najmenšom o náznak toho, že by sa spoločnosť zaobišla bez dreva a lesníkov. Práve naopak, ich úloha je v súčasnosti nenahraditeľná. Organizácia Fern pripomína prípadovú štúdiu z Francúzska z januára tohto roku (Forest management and climate change – Spravovanie lesov a klimatická zmena), podľa ktorej najlepší príspevok lesov ku klíme spočíva v tom, že im dovolíme prirodzene sa zotaviť a regenerovať.

Francúzsky výskum ukazuje, že je možné zvýšiť zdravie a odolnosť lesov bez obmedzenia súčasných objemov ťažby (!). Čo sa dá dosiahnuť šetrnejším prírode blízkym obhospodarovaním a silnejšou ochranou lesov. Množstvo uloženého uhlíka vo francúzskych lesoch by stúplo z 55 miliónov ton v roku 2017 na 80 miliónov ton v roku 2050.

Prirodzené lesy predstavujú obrovské masy... Foto: Ondrej Kameniar
zdravý les, príroda Prirodzené lesy predstavujú obrovské masy uhlíka zachytené v pôde, mŕtvom dreve a živých organizmoch.

Regeneráciou neprírodných lesov do prírodného stavu je možné vyriešiť veľké množstvo nadbytočných emisií. „Len lesy ponechané na samovývoj dosiahnu svoj maximálny možný potenciál viazaného uhlíka. Ale nie je to iba o uhlíku. Takto môžeme zabrániť erózii. Pomôžeme vode, biodiverzite, fungovaniu krajiny. A to všetko sa prejaví aj ekonomicky,“ zdôrazňuje Mikoláš.

Prirodzený les je domovom tisícok druhov. Je prameňom čistej pitnej vody. Je poistkou na zlé časy. Ochrana prirodzených lesov predstavuje komplexné riešenie mnohých problémov. Ale ako má vlastne vyzerať dobrý les?

Sila a zradnosť definície

To je predsa jasné. V lese majú rásť zelené stromy. No naozaj tkvie podstata kvalitného lesa iba v živých a statných stromoch?

Ekológ, výskumník a Mikolášov kolega Ondrej Kameniar sa takisto podieľa na celoeurópskom mapovaní pralesov. Priamo v teréne trávi väčšinu roka. „To, že niekde rastú stromy, ešte nič nehovorí o ekologickej funkcii. Čisto technické vnímanie lesa cez pokryvnosť stromov alebo výšku porastu je mylné, maskuje to oveľa dôležitejšie parametre,“ naznačuje a postupne ukazuje fotografie starých lesov Európy. Celý karpatský región vrátane Rumunska, Ukrajiny a Slovenska ešte stále ukrýva skutočne „kvalitné“ lesy. A vôbec ich netvoria len krásne veľké mohutné stromy.

No aj zdanlivo škaredé sucháre, z ktorých vyletel lykožrút. Popadané, mŕtve stromy, miniatúrne semenáčiky. Na definícii prirodzeného lesa sa nepodieľajú len zelené stromy. Podstata je širšia a dosiaľ neprebádaná. Človek dokáže zasadiť stromy, ale nevie umelo vytvoriť les. Pretože človek nedokáže vytvoriť lesnú pôdu. Nevie zapojiť tajomný a dosiaľ neprebádaný lesný internet. Stromy v prirodzenom lese totiž komunikujú, obchodujú a navzájom si pomáhajú prostredníctvom siete koreňov a húb.

Ale prečo by sme sa mali zaoberať definíciou lesa? Pretože ide o kľúč. „Od definície lesa sa odvíjajú strategické rozhodnutia,“ naznačuje Kameniar. Ignorovanie najnovších poznatkov o dynamike lesa, zastarané škatuľkovanie lesov podľa striktných čísel o pokryvnosti, percente starých stromov vedie k ich ničeniu. Príkladom je Rumunsko, kde sa podľa Kameniara v posledných rokoch odohráva najväčšia ekologická katastrofa Európy.

Ničenie knižníc

Denník Pravda bol prvým médiom, ktoré vedci pozvali do rumunského údolia Boia Mica v pohorí Făgăraş. Pravidelne tu robia výskum Mikoláš aj Kameniar. Krásu a unikátnosť tohto pralesa, možno poslednej autentickej divočiny Európy, zachytáva reportáž Pravdy z roku 2016 (Človek hryzie poslednú divočinu). Nemecký televízny kanál 3sat v nedávnom príspevku prirovnal pobyt k tomto lese k zážitku z inej planéty.

Vedci tu študujú, ako vlastne vyzerá prirodzený les. Poznávajú, ako ho definuje príroda. Zisťujú, či sa prirodzený les dokáže sám porátať s ničivými nástrahami, k akým patria víchrice, požiare, lykožrútové kalamity. A tiež skúmajú, či sa prirodzený les zatiaľ stíha prispôsobiť tempu klimatickej zmeny, pretože tá zvyšuje výskyt a intenzitu nebezpečných javov. Výsledky sú jednoznačné. Les v Boia Mica a ostatných dolinách pohoria Făgăraş to dokáže sám bez zásahu človeka!

Takto aktuálne vyzerá divočina vo Făgăraşi. Foto: Ondrej Kameniar
zima, prales Făgăraş, Rumunsko Takto aktuálne vyzerá divočina vo Făgăraşi.

Dáta dokazujú, že les sa už v minulosti porátal aj so skutočne ničivými katastrofami. Nezažil trvalé poškodenie. A práve táto úžasná regeneračná schopnosť a nesmierna húževnatosť a odolnosť je hlavným rozdielom medzi pralesmi a väčšinou hospodárskych lesov. V nedávnom rozhovore nám dosluhujúci dekan Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene Viliam Pichler potvrdil, že práve v týchto prirodzených lesoch sa musia lesníci učiť, ako dobre hospodáriť. „V nich sa ukazuje dynamika lesa, ktorú ak pochopíme, môžeme ju preniesť do moderných prístupov. Mali by sme sa snažiť čo najviac priblížiť prírodným procesom, pretože tie sú prejavom adaptácie na zmeny,“ povedal.

„Dnes si mnohí ľudia myslia, že ak nepomôžu lesu, tak zahynie. Lenže to je mylný názor,“ dopĺňa Kameniar.

V čom sa však skrýva spomínaná zradnosť striktnej definície? Už sme napísali, že projekt PRIMAFORO zmapoval asi 525-tisíc hektárov pralesov v Rumunsku. No podľa oficiálneho rumunského katalógu je v krajine iba približne 30-tisíc hektárov pralesov! Ostatné jednoducho nespĺňajú striktné kritériá. Podľa Kameniara ide o absurdné detaily. Niektorému lesu chýbajú na zaradenie do katalógu napríklad dva staré stromy alebo pol kubíka mŕtveho dreva. „Z ekologického hľadiska nemá žiaden zmysel definovať, či ide o 100-percentný prales, alebo iba 99,5-percentný.“

Nuž a ak sa les nenachádza v oficiálnom katalógu pralesov, znamená to, že sa môže vyťažiť. Jedinečné údolie Boia Mica sa do katalógu nedostalo. A to aj napriek tomu, že ide o jeden z najlepšie prebádaných pralesov, kde všetky vedecké dáta bez pochybností ukazujú, že ide o klenot. Aj napriek tomu, že majitelia lesov sa rozhodli tieto lesy chrániť. Ak les nie je v katalógu, majitelia nedostanú kompenzácie za to, že nebudú ťažiť. Dokedy im vydrží nadšenie bez finančného osohu? „Je to veľmi krehké,“ smutne konštatuje Mikoláš.

Vedcom z podobných dôvodov zmizli už niektoré výskumné plochy. V Rumunsku staré lesy miznú dramatickým spôsobom. Aj preto Európska komisia začala vo februári voči Rumunsku konanie (infrigement). Ak sa bezohľadná ťažba a ignorácia vedy nezastavia, Európa príde o posledné a najvzácnejšie knižnice plné poznatkov o lesoch. Čo však nie je vážny problém iba Rumunska, ale aj Poľska či Slovenska. A tým sa dostaneme k odpovedi na otázku – naozaj sa vlastníkom môže oplatiť nechať les tak?

Skrachovanci a víťazi

Aktuálna kalamita v Česku ukazuje, že „fabrika menom les skrachovala“. Inými slovami – doterajšie priemyselné intenzívne spôsoby obhospodarovania lesa zlyhali. Lykožrútová kalamita sa vymkla kontrole. Nebodaj kvôli tomu, že lesníci nemohli zasahovať proti lykožrútovi v rezerváciách a odtiaľ sa šíril? Kdeže! Problém tkvie v tom, že väčšinu českých lesov tvoria neprirodzené, slabé a jednotvárne smrekové monokultúry. Európsky lesnícky inštitút vydal dokument Living with barkbeetle (Život s podkôrnym hmyzom), ktorý jednoznačne poukazuje na to, že tam, kde sa stále držia klasické lesnícke postupy a smrekové monokultúry, tam sa kalamitu nepodarí zvládnuť.

Pohľad na zdevastované Nízke Tatry, prerušili... Foto: Google Earth
lesy, hory, zničené, Nízke Tatry Pohľad na zdevastované Nízke Tatry, prerušili sa kľúčové väzby.

V Česku tak zostávajú stovky hektárov veľkých nedotknutých plôch nespracovaných kalamít v hospodárskych lesoch. Nie pre ochranu, ale čisto z kapacitných dôvodov. „Vlastníci lesa nemajú kapacitu a nevyplatí sa im, aby drevo z kalamity vyviezli,“ vysvetľuje Martin Mikoláš a mieni, že ku kolapsu trhu s drevom smeruje aj Slovensko. „Ceny smrekového dreva sú kvôli kalamitám mimoriadne nízke, klesli aj viac ako o polovicu. Vlastníkom sa reálne oplatí skôr neťažiť, ako ťažiť.“ A mnohí vlastníci, babky, dedovia, ujovia z dedín, členovia urbariátov, často netušia, že im za „neťažbu“ v ich starom lese štát dokonca zaplatí. Stačí o to požiadať. Dostanú za ochranu svojho lesa nakoniec „lepšie“ peniaze, ako keby ťažili?

Pýtali sme sa Pavla Mathého, vyštudovaného lesníka, bývalého pracovníka NAPANT-u a v súčasnosti sprostredkovateľa žiadostí o finančné náhrady pre vlastníkov pozemkov. Má skúsenosti so stovkami žiadostí.

V prvom rade vyvracia šíriace sa bludy o tom, že štát tieto kompenzácie nevypláca. Nie je to pravda. Vypláca, a nie málo. V roku 2014 štát takto vyplatil takmer 1,4 milióna eur, v roku 2015 už takmer 4,5 milióna. Predvlani išlo o sumu asi 2,9 milióna. Tieto peniaze prichádzajú priamo vlastníkom transparentne na účet.

Predstavujú kompenzáciu za to, že vlastníci nemohli ťažiť a predať drevo. „Väčšinou je vyplatená finančná náhrada vyššia, ako by bol okamžitý zisk z predaja dreva. Niekedy je ten rozdiel väčší, niekedy menší, niekedy to vyjde rovnocenne. Keď by som to mal vyčísliť, tak z mojich skúseností je výška ujmy okolo 25 až 30 eur za kubický meter,“ prezrádza Mathé s tým, že pozná aj prípady, keď sám vlastník povie, že by taký zisk, ako je výška kompenzácie, nedosiahol. Alebo že by pri ťažbe aj prerobil.

„Niektorí sú so sumou spokojní viac, iní menej. Ale vo všeobecnosti si myslím, že proti výške náhrady neprotestujú, lebo sú to takmer isté peniaze bez rizika, ktoré prináša bežné hospodárenie,“ dodáva Mathé. Za tie roky vidí určitý posun v reakciách vlastníkov. Hoci stále mnohí neuznávajú bezzásahovosť v lesoch, aspoň akceptujú existujúce rezervácie s piatym stupňom ochrany aj preto, že dostávajú vyplatenú finančnú náhradu. „A je tu väčšia šanca ochrany prírody dohodnúť sa na neťažení dreva v územiach zaujímavých z hľadiska ochrany prírody, kde 5. stupeň neplatí.“

Ak by sme skutočne chceli zavrieť oči pred klimatickým, ekologickým, vodným, sociálnym či zdravotným významom starých lesov a chceli by sme vidieť len a len finančný prospech, aj tak sa oplatí starý les chrániť a hospodáriť v ňom citlivo. Aj napriek tomu však Slovensko svoje vzácne lesy naďalej ničí. Len v Nízkych Tatrách ubudli za 14 rokov staré lesy o rozlohe Žiliny. Vláda nebola schopná k dnešnému dňu vyhlásiť aspoň rezerváciu Pralesy Slovenska, ktorá by zabezpečila ochranu tých najvzácnejších lesov. Tvoria iba 0,3 percenta rozlohy lesov.

Zažiariť

Európska komisia (EK) rozbehla podobné konanie (infrigement) ako voči Rumunsku už od roku 2015 aj voči Slovensku. Za to, že Slovensko naďalej devastuje zvyšky starých horských lesov, mu hrozí proces na Súdnom dvore Európskej únie, mimoriadne pokuty. To, ako ďaleko to môže zájsť, ukazuje prípad spred troch rokov, keď súdny dvor vydal voči Poľsku predbežné opatrenie – pokutu 100-tisíc eur za každý deň (!) ťažby v jednom z klenotov svetového dedičstva UNESCO – v Bielovežskom pralese. Poliaci sa rýchlo spätili.

Slovenská vláda vlani Európskej komisii odpovedala v tom duchu, že robí opatrenia, aby zabránila negatívnej ťažbe v starých lesoch. „Lenže zhruba v tom istom čase vyšlo nariadenie z ministerstva pôdohospodárstva pre lesné správy štátnych lesov, že sa majú spracovať kalamity vo všetkých porastoch, kde je aspoň 10-percentné zastúpenie smreka,“ upozorňuje europoslanec a odborník na pralesy Michal Wiezik. Občianske združenie My sme les následne urobilo kontroly v teréne.

Bielovodská dolina. Po kalamite tu rastie... Foto: Ondrej Kameniar
Bielovodská dolina, zdravý les, príroda Bielovodská dolina. Po kalamite tu rastie vitálny les bez zásahu človeka.

Zistilo, že hoci smerom navonok slovenská vláda presviedčala Európsku komisiu, že zabráni ťažbe, v skutočnosti ďalšiu devastáciu len podporila. Združenie podalo vlani celkovo 15 podnetov proti ťažbe v štátnych chránených lesoch, v jadrových územiach, ktoré sú kľúčové napríklad pre prežitie hlucháňa. O tom všetkom bola komisia informovaná. Podľa Ingrid Ludvikovej, vedúcej tlačového tímu Zastúpenia EK na Slovensku, komisia momentálne rozhoduje o ďalších krokoch. No z kuloárnych zdrojov sa dozvedáme, že nový komisár pre životné prostredie Virginijus Sinkevičius sa na viacerých miestach vyjadril, že podobný postoj krajín EÚ nemieni tolerovať. Spamätá sa aj Slovensko až po hrozbe mimoriadnych pokút?

V súvislosti s kreslom ministra životného prostredia sa často spomína lesník a ochranár Ján Mičovský. Už sa vyjadril, že slovenské lesy by mali prejsť na prírode blízke hospodárenie. To je dobrá správa, no záleží na tom, či sa dohodne s ministrom pôdohospodárstva, ktorý má v gescii väčšinu slovenských lesov. Post obsadí zrejme bývalý starosta Spišského Hrhova Vladimír Ledecký.

21. marca si pripomenieme Medzinárodný deň lesov. Pri pohľade na mapu lesov Európy sa naskytne otázka – čo ak slovenské lesy v boji s klimatickou krízou nakoniec nič nezmôžu? Čo ak by ich ochrana bola zanedbateľným príspevkom? Určite nie, odpovedá vedec Martin Mikoláš. Pretože slovenské lesy a slovenskí lesníci majú teraz jedinečnú príležitosť zažiariť. A strhnúť, inšpirovať ostatných.

Koľko by Slovensko zaplatilo za viac divočiny?

  • 50 percent súčasnej rozlohy národných parkov by sa zmenilo na bezzásahové územia.
  • 11,6 milióna eur ročne by takéto rozšírenie stálo verejné financie.
  • 125 ľudí by prišlo o doterajšiu prácu, no zamestnanosť v lesnom hospodárstve bez ohľadu na zmenu rozsahu ochrany národných parkov dlhodobo klesá a okrem toho možno očakávať vznik nových pracovných miest nadviazaných na cestovný ruch a ochranu prírody.
  • 115 miliónov eur ročne dáva Slovensko na dotácie na výrobu elektriny z domáceho uhlia, čo výrazne poškodzuje zdravie obyvateľov.
  • 217 miliónov eur je celková výška dotácií Slovenska pre fosílne palivá za rok 2017.
ZDROJ: KOĽKO STOJÍ DIVOČINA – ANALÝZA INŠTITÚTU ENVIRONMENTÁLNEJ POLITIKY, 2020

Ako dlho vydrží uhlík v drevených produktoch?

  • 4 percentá uhlíka z drevnej biomasy pretrvajú v produktoch so životnosťou 30 až 90 rokov.
  • 66 percent drevnej biomasy sa použije na produkty so životnosťou kratšou ako tri roky, ako je napríklad palivo či toaletný papier.
ZDROJ: MANAGING TEMPERATE FORESTS FOR CARBON STORAGE: IMPACTS OF LOGGING VERSUS FOREST PROTECTION ON CARBON STOCKS, ECOSPHERE, 2014

Koľko uhlíka dokážu zadržať lesy?

  • 7-násobne viac uhlíka viažu pralesy v porovnaní s hospodárskymi lesmi, pralesy navyše uskladňujú a viažu uhlík dlhodobo.
  • 200-ročné a staršie lesy sťahujú každoročne 1,6 až 3,2 tony uhlíka na hektár a rok. V prepočte to je približne uhlíková stopa jedného obyvateľa Slovenska.
  • 525-tisíc hektárov starých lesov v Rumunsku teoreticky viaže toľko uhlíka, koľko vyprodukuje viac ako tretina obyvateľstva EÚ ročne.
  • 0,7 percenta rozlohy európskych lesov tvoria pralesy.
ZDROJ: ČZU, WHERE ARE EUROPE’S LAST PRIMARY FORESTS?, 2018

© Autorské práva vyhradené

25 debata chyba
Viac na túto tému: #prales #ochrana pôdy #ochrana lesov