Foto: SRIKAANTH SEKAR
Podobne závažné choroby sa v posledných desaťročiach nezjavili len tak, z ničoho nič. „Sú výsledkom toho, čo ľudia robia prírode. Ukazuje sa, že choroby predstavujú environmentálny problém. 60 percent objavujúcich sa infekčných chorôb, ktoré postihujú ľudí, patrí medzi zoonózy, svoj pôvod majú v zvieratách. A viac ako dve tretiny z nich pochádzajú z divočiny,“ naznačil publicista Jim Robbins v analýze pre americký denník The New York Times už v roku 2012 pod názvom The Ecology of Disease (Ekológia choroby).
Keď sa africký buš pretvára na farmy, keď sa divé zvieratá v Číne lovia až k vyhynutiu, ľudské bytosti prichádzajú do kontaktu s divokými populáciami, s ktorými sa nikdy predtým nestretli, a tieto populácie majú nové druhy chorôb.Alanna Shaikhová, expertka na zdravotníctvo
Desaťročie pred ním vychádza vo vedeckom žurnále Acta Tropica štúdia, ktorá poukazuje na fakt, že výskyt nebezpečných chorôb ako napríklad západonílska horúčka alebo vírus nipah je takmer výlučne dôsledkom zmien, ktoré v životnom prostredí spôsobil človek (článok je pod názvom Anthropogenic environmental change and the emergence of infectious diseases in wildlife – Antropogénna environmentálna zmena a výskyt infekčných chorôb v divočine). Vedci to napísali takmer 20 rokov pred prepuknutím epidémie koronavírusu.
Koronavírus je prirodzená budúcnosť
Pred niekoľkými dňami vychádza TEDx prednáška expertky na zdravotníctvo a epidémie Alanny Shaikhovej (dá sa vidieť aj na Youtube) pod provokatívnym názvom – Koronavírus je naša budúcnosť (Coronavirus Is Our Future). Stručne potvrdzuje fakt, že všetkých sedem známych koronavírusov patrí medzi zoonózy. Pôvodcami nového koronavírusu, ktorý spôsobuje ochorenie COVID-19, sú s veľkou pravdepodobnosťou netopiere. Shaikhová vzápätí varuje, že toto nebude posledné vzplanutie závažnej epidémie, ktorého budeme svedkami. Epidémií bude viac.
„Nie možno bude. Určite bude, je to dané. Je to výsledok spôsobu, akým my ľudské bytosti pôsobíme na našu planétu. Sú to rozhodnutia ľudí, ktoré nás vedú do pozície, že uvidíme viac vzplanutí,“ varuje Shaikhová v prednáške. Jednou časťou je podľa nej klimatická zmena. Otepľovanie klímy totiž premieňa svet na ideálne miesto pre množenie vírusov a baktérií. Druhou časťou je však spôsob, akým človek neustále zasahuje do zvyškov divočiny. „Keď vypaľujeme a klčujeme amazonský dažďový prales, aby sme získali lacné pozemky pre ranče, keď sa africký buš pretvára na farmy, keď sa divé zvieratá v Číne lovia až k vyhynutiu, ľudské bytosti prichádzajú do kontaktu s divokými populáciami, s ktorými sa nikdy predtým nestretli, a tieto populácie majú nové druhy chorôb – baktérie, vírusy, na ktoré nie sme pripravení,“ upozorňuje expertka. Ľavicový filozof Slavoj Žižek svoju najnovšiu esej o epidémii koronavírusu pod názvom Monitor and punish? Yes, please! (Monitorovať a trestať? Áno, prosím!) končí slovami – keď na nás príroda útočí vírusmi, posiela nám späť náš odkaz. A ten znie: čo robíte vy mne, robím teraz ja vám.
Medzitým sa v rúškami zahalených debatách na slovenskej ulici (či internete) šíria čudesné zdôvodnenia koronavírusu, prevzaté najmä z dezinformačných webov. Počula si, že je to syntetické? Niekto to vyrobil. Vraj je to zbraň americkej CIA. Prinášajú to migranti. A podobne. Všetko sú to nezmysly spoľahlivo vyvrátené vedcami v serióznych médiách.
Foto: JONGSUN LEE
Konšpirácie rozvírili vyjadrenia českej molekulárnej biologičky Sone Pekovej z Tilia Laboratories v TA3. Naznačila, že umelo vytvorený vírus unikol z laboratória. Aj toto nezmyselné a zavádzajúce tvrdenie vedci ostro odsúdili. Vedecká štúdia potvrdzujúca prirodzený pôvod vírusu vyšla 17. marca v časopise Nature Medicine (The proximal origin of SARS-CoV-2). Jej český preklad pripravili a voľne sprístupnili pracovníci Ústavu biológie stavovcov Akadémie vied ČR na stránke www.ivb.cz pod názvom – Vědci zistili, že nový koronavirus způsobující onemocnění COVID-19, má přirozený původ! „Porovnaním genómových sekvencií rôznych dostupných kmeňov koronavírusov sme zistili, že SARS-CoV-2 je výsledkom prirodzených evolučných procesov,“ uvádza hlavný autor štúdie, imunológ a mikrobiológ Kristian Andersen z amerického inštitútu Scripps Research.
Uprostred toho príjemne prekvapí reakcia jedného staršieho pána z Nitry, vitálneho dôchodcu, zručného domovníka, ktorý si sotva vyhľadáva vedecké práce o zoonózach. „Asi sme už naozaj potrebovali takúto facku, aby sme sa konečne spamätali. Za to, ako sa správame k prírode, k planéte.“ Trafil do čierneho.
Pochúťka netopier
Vedci pracujú s dvomi scenármi, ako sa nový koronavírus preniesol na človeka. Prvý – vírus sa do svojho nebezpečného stavu vyvinul v zvieratách a potom „preskočil“ na človeka. Takto sa to udialo v prípade choroby SARS, keď vírus prešiel priamo z chorých cibetiek na človeka a podobne aj v prípade choroby MERS, vírus sa preniesol priamo z tiav.
Druhý scenár predpokladá, že vírus bol prenesený z netopierov priamo, alebo skrz hostiteľa, napríklad fretky alebo cibetky, nejaký čas obehoval v ľudskej populácii a až v tele človeka sa zmenil a vyvinul do dnešného hrozivého stavu.
V oboch prípadoch sú však na samom začiatku s najväčšou pravdepodobnosťou netopiere. Čo to pre ne znamená? Visí nad nimi podobný osud, ako nad cibetkami? V roku 2004 úrady v južnej Číne nariadili masovú likvidáciu cibetiek (utopením alebo zabitím elektrickým prúdom), aby sa eliminoval možný zdroj nákazy vírusom SARS. Aj netopiere treba vykynožiť! Vyhŕklo by z nejedného človeka. Lenže toto ľudia usilovne robia. V obrovských počtoch likvidujú netopiere, hady, tigre, nosorožce, žraloky, aby z nich získali jedinú plutvu alebo iba prchavý prášok z rohu, ktorý vraj zlepšuje libido. Ľudia zahnali stovky druhov na okraj priepasti, ale to stále nestačí. Lebo existujú ďalšie stovky druhov, ktoré možno vyhubiť pre rozkoš, potešenie, zábavu, chuť.
Foto: AFRIKA FORCE
Koronavírus sa začal šíriť zrejme z takzvaného „mokrého trhu“ v meste Wu-chan v štvrti Chua-nan. Predávajú sa tu, zabíjajú a porciujú vĺčatá, salamandry, krokodíly, škorpióny, potkany, bobry, veveričky, líšky, korytnačky, cibetky aj netopiere. Nechutné?
Pred 50 rokmi tieto zvieratá nepredstavovali v komunistickej Číne rozmar, ale nevyhnutnosť, ak chceli mnohí obyvatelia prežiť. Vo vlnách hladomoru zahynulo vyše 36 miliónov obyvateľov. Vláda v 70. rokoch 20. storočia ustúpila tlaku a povolila súkromné poľnohospodárstvo, no keďže veľké podniky naďalej ovládali produkciu základných potravín, drobní poľnohospodári si nachádzali rýchle náhradné zdroje obživy – v divočine. Na tento sled udalostí by nemali zabúdať tí, ktorí obdivne vzhliadajú k autoritárskemu režimu, že razantne zakročil proti epidémii.
K intenzívnemu využívaniu vlastných divočinových zdrojov sa postupne pridal dovoz exotickej fauny do Číny pre boháčov a vzniklo jedno veľké neprehľadné odvetvie. A nestalo sa to len v Číne. V strednej Afrike sa na mokrých trhoch predávajú opice, netopiere, desiatky druhov vtákov a hmyzu.
Čína trh vo Wu-chane zatvorila. Ale je to uspokojivá reakcia v snahe zastaviť šírenie nebezpečných chorôb?
Čo treba zakázať?
Podobné trhy existujú po celom svete. „Sú stále základným zdrojom jedla stoviek miliónov chudobných ľudí a zbaviť sa ich je nemožné,“ cituje magazín Scientific American epidemiologičku a veterinárku Deliu Graceovú z Medzinárodného ústavu pre výskum hospodárskych zvierat so sídlom v Nairobi v Keni. Zákazy trhov môžu podľa nej presunúť podstatnú časť obchodovania do nelegálnej sféry, kde sa bude ešte menšia pozornosť venovať hygiene.
Problémom nie je chov zvierat a dokonca ani samotné mokré trhy, ale niečo, čo sa s ich existenciou prekrýva – silnejúci biznis s divými zvieratami. Druhmi ulovenými a privezenými priamo z divočiny. Sú exkluzívne.
Na jednej strane vytvárajú dopyt bohatí ľudia, ktorí napríklad žiadostivo chcú ochutnať, vlastniť exotiku. A na strane druhej, v regiónoch, ktoré sa dotýkajú zvyškov divočiny na tejto planéte, je obrovská bieda, ktorá tento dopyt ochotne vypočuje.
Ale stále to nie je iba o chuti divých zvierat či žiadzi. Prapríčina prepuknutia vážnych chorôb ohrozujúcich celú ľudskú populáciu sa skrýva v chamtivosti, čisto koristníckom vzťahu k prírode.
Zničili im lesy, tak sa nasťahovali do sadov
Vo vede sa postupne etabluje nová disciplína – planetárne zdravie (pod heslom Planetary Health ho možno nájsť napríklad na stránkach Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy – unfccc.int). Všíma si doteraz prehliadané väzby medzi kondíciou človeka a zdravím ekosystémov. Novú disciplínu buduje napríklad Richard Ostfeld, odborník na ekológiu chorôb z Kalifornskej univerzity v Berkeley, ktorý sa v polovici marca vyjadril pre magazín Ensia, že „čím viac narušujeme lesy a habitaty, tým viac sa ocitáme v nebezpečenstve“.
Vo voľnej prírode, kde by to nebolo ovplyvnené ľudským zásahom, by sa patogén rozptýlil. Viac by sa nariedil. V obmedzenom uzatvorenom biotope však dochádza k veľkému namnoženiu patogénu.Kateřina Kybicová, expertka na lymskú boreliózu
Príklad opäť ponúkajú netopiere. Tie neprenášajú len koronavírusy, ale celý rad ďalších ochorení, ktoré môžu preskočiť na človeka. Podobne to bolo aj v 90. rokoch s kaloňmi, poddruhom netopierov. Živia sa ovocím a žijú napríklad v dažďových pralesoch Indonézie. Píše o nich Katarína Zimmerová pre National Geographic v článku Deforestation is leading to more infectious diseases in humans (Odlesňovanie vedie k vyššiemu počtu infekčných ochorení u človeka).
V roku 1997 sa celý tento ohromný biotop zahalil do dymu, pretože ľudia vypálili prales na obrovskej ploche – takmer dvaapolkrát viac ako je rozloha Slovenska, aby uvoľnili priestor pre farmy. Okolitý zvyšný les síce prežil, no stromy ochromené dymom nedokázali vyprodukovať ovocie. A tak si kalone museli náhradnú potravu hľadať inde. Našli ju v ovocných sadoch v Malajzii. Pod stromami dojedali zvyšky ovocia po netopieroch ošípané. A od nich to bol len krôčik k človeku. Do dvoch rokov zomreli desiatky ľudí na ťažký zápal mozgu.
To bolo v roku 1999, keď svet objavil vírus nipah. Tento vírus sa spolu s netopiermi vyvíjal milióny rokov a pre lietajúceho cicavca predstavuje čosi ako miernu nádchu. No u človeka dosahuje úmrtnosť 40 až 90 percent. V decembri minulého roka pred týmto vírusom varovala organizácia CEPI – Koalícia pre inovácie epidemickej pripravenosti. Aj Svetová zdravotnícka organizácia ho označila za chorobu, ktorej sa treba prioritne venovať. Kalone žijú v oblastiach, v ktorých bývajú dve miliardy ľudí. Za 20 rokov sa nepodarilo na nipah nájsť liek ani vakcínu.
Malária na vzostupe. Vďaka odlesňovaniu
V Brazílii sa vďaka mnohým opatreniam podarilo znižovať počet prípadov malárie, choroby prenášanej komárom anopheles. Kým v roku 1940 išlo o šesť miliónov prípadov ročne, v 60. rokoch 20. storočia to bolo už len 50-tisíc. Lenže odvtedy je malária na vzostupe. Na prelome 20. a 21. storočia to bolo už vyše 600-tisíc prípadov ročne. Tento nárast kopíruje čoraz väčší úbytok Amazonského pralesa. Ale ako s tým súvisí?
Anophelesovi sa darí mimoriadne dobre na hraniciach vyrúbaného lesa. Jeho larvy prosperujú vo vyhriatych kalužiach, ktoré vznikajú popri cestách a na troskách niekdajšieho pralesa. K takémuto zisteniu prišla po terénnom výskume epidemiologička Amy Vittorová z Floridskej univerzity už pred vyše 20 rokmi. Jej zistenia potvrdzujú a dopĺňajú aj najnovšie výskumy. Vlani vyšla v magazíne PNAS štúdia vedcov, podľa ktorej každých 10 percent nárastu odlesňovania viedlo k trojpercentnému nárastu prípadov malárie.
Foto: NATASHA DE VERE & COLD FORD
Malária bola v uplynulých rokoch na prudkom vzostupe aj na Borneu. Tam sú prenášačmi makaky. Vedci z Londýnskej školy hygieny a tropickej medicíny porovnávali satelitné snímky so vzorcami šírenia malárie. Uvedomili si, že primáty sa po masívnej ťažbe koncentrovali v malých fragmentoch lesa. Malária sa najprv intenzívne presúvala v rámci ich populácie a potom, keď začali ľudia pracovať na palmových plantážach blízko krajov lesa, kde podobne ako v Amazónii veľmi dobre prosperovali komáre, choroba sa rýchlo presunula na človeka. Zistenia publikovali vedci v roku 2016 v magazíne Journal of Emerging Infectious Diseases.
Úzka spojitosť medzi odlesňovaním a prudkým rozvojom chorôb sa vo vedeckých štúdiách preukázala aj pri horúčke dengue, leptospirózach.
Riziko nezvyšuje len ťažba dreva. Ale aj ťažba nerastných surovín, budovanie ciest, urbanizácia. Lov. Príbeh AIDS sa začal v 20. rokoch 20. storočia, keď lovci v africkom buši ulovili a zjedli šimpanzy. Zdravotnou hrozbou je však aj premena pestrej krajiny na uniformné hnedo-žlto-zelené nekonečno golfových trávnikov a šírych lánov. Západonílska horúčka sa napríklad v USA rozšírila preto, lebo komárom, ktoré ju prenášajú, obzvlášť „chutia“ drozdy sťahovavé. Druh, ktorý si zas mimoriadne obľúbil človekom pozmenenú krajinu. Ich úlohu v šírení choroby objavil biológ Marm Kilpatrick z Kalifornskej univerzity.
A pointa? Odhaduje sa, že poznáme len jedno jediné percento všetkých vírusov skrytých v divočine! Ich prechod na človeka predstavuje skrytý, alebo skôr trestuhodne prehliadaný náklad ekonomického rozvoja ľudskej civilizácie. Aký vysoký? To si začína vyčísľovať aj Slovensko. Hrozby však nepramenia len z ničenia tropických pralesov. Sú tiež dôsledkom ničenia lesov v miernom pásme.
Ako si pestujeme lymskú boreliózu
Lymská borelióza prenášaná kliešťmi je „produktom človekom vyvolaných zmien v životnom prostredí: redukcii a fragmentácii veľkých súvislých lesov,“ upozorňuje Jim Robbins v The New York Times.
Ničenie prirodzených súvislých lesov vyhnalo predátory – vlky, líšky, sovy a jastraby. To viedlo k päťnásobnému nárastu populácií myší, ktoré predstavujú veľký „zásobník“ baktérií, ktoré spôsobujú lymskú boreliózu. Je to pravdepodobne preto, lebo majú chabý imunitný systém. A ešte čosi. Myši sú otrasné opatrovníčky. Veveričky zo svojich potomkov počas ich vychovávania odstránia až 90 percent lariev kliešťov, ktoré roznášajú chorobu. No myši iba polovicu. „Takže myši produkujú obrovské počty infikovaných nýmf (kliešťov),“ vysvetľuje Richard Ostfeld, ktorý je špecialistom práve na lymskú boreliózu.
Súvis medzi odlesňovaním a čoraz častejším výskytom zákernej choroby nám v rozhovore potvrdzuje aj česká expertka Kateřina Kybicová, vedúca českého Národného referenčného laboratória pre lymskú boreliózu. Pripomína, že v poslednom desaťročí sa v celej Európe potvrdili veľké populácie infikovaných kliešťov v lesoparkoch. Nejde o vykosené anglické parčíky, ale o menej upravené okraje miest s krovinami, vyššou trávou, kde sa zdržuje veľa zvierat, vtákov, hlodavcov. Prečo sa tu chorobe tak „darí“? Vysvetlenie vedci stále hľadajú.
Nebezpečenstvo sa podľa Kybicovej neskrýva len v klimatickej kríze, otepľovaní, ktoré hmyzu, parazitom, chorobám vytvára vhodnejšie podmienky v čoraz severnejších oblastiach a vyšších nadmorských výškach.
Spomínané lesoparky si treba predstaviť ako ohradené, izolované biotopy. „Plot“ predstavuje urbanizácia. „Ak to trochu nadnesiem, tak si v tomto ohradenom biotope môžeme vypestovať krásnu populáciu infikovaných kliešťov, pretože tam máme veľkú populáciu infikovaných hostiteľov (zvierat). Vo voľnej prírode, kde by to nebolo ovplyvnené ľudským zásahom, by sa patogén rozptýlil. Viac by sa nariedil. V obmedzenom uzatvorenom biotope však dochádza k veľkému namnoženiu patogénu.“ Na jej slová treba myslieť pri pohľade na rozkúskované slovenské lesy.
Je jar. Pučia kvety, rozvíjajú sa vône a zelená farba vo všemožných odtieňoch láka vyraziť von. Zvlášť teraz, keď by mal človek sedieť doma a vyvarovať sa kontaktu s inými. Má sa teraz báť vyraziť do lesa, do húštin za panelákmi, do kríčin za poľami? Nie, príroda ani divočina nepredstavujú hrozbu. Hrozbou je arogancia.