Haj, husičky, haj - zostala nám čižma v blate

, 15.04.2020 14:15
Fogada central
Jozef Fogada, jeden z posledných chovateľov husí na Slovensku. Autor: ,

Kto si ešte spomenie na túto krásnu ľudovú pesničku? Zostala kdesi hlboko v pamäti a husičky chocholaté, čo mali pierka zlaté, sa ocitli úplne na okraji chovateľského záujmu. V jednom dvojverší sa spieva, počkajte ma moje zlaté/ zostala mi čižma v blate. Aké prorocké a vystihujúce súčasnú situáciu v chove vodnej hydiny.

Pečená hus je delikatesa, ale hus vykŕmená na slovenskom roľníckom dvore je ešte väčšia vzácnosť. Obchody ponúkajú mrazené husi z Maďarska, Poľska, Nemecka, pretože na Slovensku je chovateľov ako šafranu. O renesanciu chovu husí sa pokúšal minister Stanislav Becík, neskôr ich choval na Gazdovskom dvore v Branove. Tu a tam možno nájsť ponuku na internete, ale celkovo je to bieda.

Chovu husí sa venuje už len pár desiatok nadšencov, ktorí udržiavajú pri živote pôvodné slovenské plemená – slovenskú bielu hus a suchovskú žlto-divo sfarbenú. Občas si títo zapálení "húskari“ pripadajú, že viac prekážajú, ako sú prínosom. Zagagocú husi vo dvore, preletí pierko k susedovi a už sa nesú ponosy na úrady, že chovateľ obťažuje. Nuž, slovenské dediny sa zmenili, pomeštili sa, ale kde, preboha, ak nie na vidieku, sa majú chovať husi, kačice, sliepky a kohúty?

Všetky husi, aj slovenská biela, milujú vodu.
Všetky husi, aj slovenská biela, milujú vodu. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Ešte v tridsiatych rokoch sa páslo na Slovensku milión husí. Polovica mäsa, ktoré vtedy roľníci dorobili, pripadla na husi, dnes je to také nepatrné množstvo, že ho už nezachytáva ani oficiálna štatistika. Živé husi možno uvidieť na výstavách slovenského zväzu chovateľov. Vystavuje tu aj Jozef Fogada, šampión medzi chovateľmi. Je zootechnikom na farme Národného poľnohospodárskeho a potravinárskeho centra – VÚ živočíšnej výroby v Nitre. Nechváli sa cudzím perím, doma vo Veľkom Záluží od mladosti, či skôr od detstva chová husi.

Pamätá si, akoby to bolo včera. Učiteľka zobrala na vychádzku malých prváčikov. Kráčajúc po dedine deti uvideli na priedomí sedieť babičku na lavičke a pred ňou sa pásol kŕdlik húsat. Keď sa vrátili do triedy, mali hodinu kreslenia, Jožko namaľoval veľkú hus s pasúcimi sa húsatami. Keď sa dnes pýtame, prečo nám chýbajú mladí poľnohospodári, nuž možno preto, že sa nám vidiek vykorenil zo svojej podstaty. Nikto nič okrem psov a mačiek nechová. Zaujímavé, brechot psov ľudia strpia, ale kikiríkanie, kvákanie a gagotanie im prekáža.

Jednu z nedávnych jarí sa vybrali učiteľky materskej školy na prechádzku, išli s deťmi poza Fogadov dom. Pásli sa tam húsky, chovateľ vyviedol von ešte koníka, to bolo radosti. Deťúrence uvideli živé húsatá, sipiacu hus, koníka norika, žiarili im oči a v srdci sa pozvoľna začal rodiť vzťah k zvieratám.

Ak človek robí niečo výnimočné, musí ho záľuba doslova opantať. Ešte ako žiak základnej školy vedel Jožko Fogada o husiach viac než niektoré dedinské babky. "Chlapče, nože sa poď pozrieť, či som si k jari ponechala medzi dvoma husami aj gunára,“ volali ho susedky. Mal a má skvelý zrak aj hmat a cit pre husi. Ako sa do nich zaľúbil na babičkinom dvore, zostal im verný. Chová ich dodnes.

Vo dvore mu gagoce niekoľko plemien, slovenská biela i spomínaná suchovská hus a rôzne krajové plemená. Vo Veľkom Záluží, v dedine s takmer päť tisíc obyvateľmi, je jediný, kto ešte chová husi, najbližší chovateľ je v Bábe, potom v Obsolovciach, Jure nad Hronom, ďalší v Slovenských Kľačanoch. Napospol ide o náruživých chlapíkov, keby ich nebolo, plemená, v ktorých sa uchováva kus slovenskej histórie a kultúrneho dedičstva, by tu už možno neboli.

Keď teraz Európu bez výnimky napadá koronavírus spúšťajúci závory medzi krajinami, Fogadovi zíde na um myšlienka, že možno sa inak pozrieme na už desaťročia premrhávané možnosti v domácej produkcii potravín. Ale pravdaže nejde len o tisíce husí či kačíc, ktoré by sme mohli chovať, ide aj o čosi viac, o to, aby sme opustili svet virtuálnej reality a vrátili sa oboma nohami na pôdu a viac si ju ctili, tým, že budeme opäť pestovať rastliny a chovať zvieratá, ktoré boli kedysi samozrejmosťou.

Jožko Fogada vyštudoval verný sebe a rodovej tradícii strednú poľnohospodársku školu na nitrianskej Šindolke. Je chovateľom každou svojou čiastočkou. Vraví, že nielen z ovečky je všestranný úžitok – žinčička, bryndzička, v zime kabanička, a, pravdaže, aj jahňacinka či baraninka, ale pripomína, že veľký chosen je aj z húsky. Rátajme: perie, chutné mäsko, tuk a aj husacie pierka, s ktorými gazdiné rozotierali rozpustené maslo alebo masť po koláčoch. A čo už takmer zabudnuté krídelko na vymetanie sporákov?

Slovensko volá po zmene. Isteže sa nevrátime o tri generácie naspäť do tridsiatych rokov minulého storočia, ale keď sa pozrieme po krajine, ktorá nám pustne a divie, máme dosť dôvodov na to, aby sme premýšľali, ako dať šancu tým, čo môžu do vidieckeho priestoru vrátiť život. Premeniť zelené moria trávy na jedno z najlepších mias, a to nehovoríme o pečienke. Zároveň premýšľajme aj nad pravidlami života na vidieku. Nedávno francúzsky súd dal za pravdu dedinčanke, ktorej kohút zobúdzal suseda, prisťahovalca z mesta. Výrok sudcu znel, že kohút patrí odjakživa na dedinu. Dodajme, že aj ostatná hydina. Tento precedens presahuje hranice Francúzska, žijeme predsa v Európskej únii.

Vidiecki vydedenci

Nielen hrady, zámky, literárne diela, výtvarné umenie, ale aj plemená zvierat a odrody rastlín tvoria históriu národa. Niektoré pripomínajúce našu minulosť objavujeme aj to len sporadicky už len v múzeách, alebo v staršej literárnej spisbe či filmoch pre pamätníkov. Nenávratne miznú v prepadlisku dejín, pretože sa od základu zmenil spôsob života. Práve on vyháňa do nenávratna aj kŕdle husí, kedysi symbol prosperujúcich roľníckych rodín. Na Slovensku zostalo ledva pár desiatok kŕdlikov.

Dve pôvodné slovenské plemená boli pritom vyšľachtené len nedávno. V štyridsiatych rokoch minulého storočia vyšľachtil Július Godál v Andáči pri Alekšinciach neďaleko Nitry slovenskú bielu hus. O polstoročie neskôr v roku 1995 Pavol Iľavský zo Suchej nad Parnou vytvoril suchovskú hus.

Vzácne suchovské husi.
Vzácne suchovské husi. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Dnes obe plemená chovajú len zapálení húskari. Je ich málo, pôsobia exoticky, skôr než obdiv vyvolávajú počudovanie, ba i rozhorčenie, lebo sú iní ako väčšina, pretože nedržia krok s tým, čo priniesla doba.

Ráz osídlenia na vidieku a obživa ľudí sa od základu zmenili. Z dedín zmizli humná a hospodárske staviská, kedysi zelené pažite obsadili developeri. V nových rodinných domoch niet miesto pre hydinu, sú tu len garáže pre autá a okrasné trávniky a grilovacie kútiky. Školáci, ktorí kedysi cez prázdniny pásavali husi, trávia leto s rodičmi pri mori. Husi sa, aj to len občas, kupujú v obchodoch, gazdiné si s nimi nevedia poradiť – nemajú pekáče ani ostatný riad.

Ešte v deväťdesiatych rokoch v Tešedíkove chovali v družstve Agro Váh 3500 husí. Z posledného veľkochovu nezostalo nič, okrem spomienok jeho zakladateľov, ktorí sú už na dôchodku. Husi držia nad vodou len poslední nadšenci. Ľudia sa sťahujú do miest, najmä periféria sa vyľudňuje. Práve pustnúce dediny by mohli priniesť oživenie, ale to znamená prijať iný spôsob života. Nemusí to byť nevyhnutne krok do minulosti, ak chceme využívať potenciál krajiny, treba dať šancu tým, ktorí majú radi zvieratá – aj husi.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#hydina #husi #chov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku