Foto: Andrej Barát, Pravda
„Verím, že ľudia dostanú rozum. Teraz vidíme, ako veľmi potrebujeme syr, mlieko, vajcia, med, ovocie, zeleninu. Ak si niektoré štáty nechajú zásoby pre seba, obmedzia vývoz, tak pochopíme, že musíme byť sebestační,“ mieni jeden z poľnohospodárov, ktorí sa rozhodli do krajiny vrátiť stromy. Kam? No predsa na polia.
Dreviny na polia?! Lesníctvo a poľnohospodárstvo? A ako s tým súvisí sebestačnosť? Nezvyčajná kombinácia? Skôr zabudnutá. Dnes sa označuje moderným pojmom – agrolesníctvo.
Je jednou z odpovedí, ako oživiť ekonomiku najvýkonnejšej montovne áut na svete, ktorú závislosť v čase krízy tlačí nadol. Je jednou z možností, ako rozprúdiť zamestnanosť. Agrolesníctvo môže pomôcť zadržiavať uhlík, vodu v krajine, dokonca môže prispieť k biodiverzite, prírodnej pestrosti. A najmä dokáže riešiť to najnebezpečnejšie – klimatickú krízu.
Agrolesníctvo však nepredstavuje nejaké zázračné a jednoduché riešenie. Trvá roky. A nepredstavuje nič viac a nič menej ako pragmatické hospodárenie v krajine. Existujú priekopníci, ktorí sa do toho pustili, hoci vôbec netušili, že sa venujú agrolesníctvu.
Ani tráva dobre nerastie
Dreviny plus polia. Najprv, čo sa stane, ak sa z rovnice vyškrtnú dreviny? Výsledok sa vlní pri ceste z Bratislavy do Zvolena. Vlastne kdekoľvek. Väčšinu Slovenska lemovali v zime gigantické holé oráčiny, ktoré neprodukovali vôbec nič. Zjari sa síce zazelenajú, začínajú produkovať, no to nemení ich charakter – sú monotónne, ostávajú bez predelov, stromov, života, bez vtákov, hmyzu, bez zvuku.
So stromami sa v súčasnej poľnohospodárskej rovnici nepočíta, sú nanajvýš ozdobou, vetrolamom, retiazkou na kraji chotára. To sa však podľa Jaroslava Jankoviča, odborníka na agrolesníctvo z Národného lesníckeho centra vo Zvolene (NLC), nevyhnutne zmení. „Dreviny sa musia vrátiť do poľnohospodárskej krajiny v masívnej miere, musia byť normálnou súčasťou hospodárenia! O pár rokov sa v pahorkatinách nebude dať farmárčiť inak ako agrolesnícky,“ predpovedá. Prečo?
Kvôli koronavírusu sa akoby zabudlo, že Slovensko je už dávno „vo vojnovom stave“. Nebolo to tak dávno, čo víchor na Slovensku strhával z ciest autá. Domy v slovenských dedinách zalievala hnedá povodeň. Nuž a odstránenie remízok, predelov v pahorkatinách sa hospodárom vrátilo ako bumerang. V enormných eróziách. Z horných častí lánov voda pri prudkých dažďoch „ušla“, spodné zaplavila. A vzápätí nastúpilo katastrofálne sucho, ktoré ohrozuje produkciu a cenotvorbu potravín. Podľa údajov SHMÚ boli už na začiatku apríla suchom zasiahnuté dve tretiny Slovenska. Na jar, keď plodiny potrebujú klíčiť. A to ešte len príde horúce leto.
Nie za všetko možno viniť klimatickú krízu. No klimatická kríza všetky extrémy počasia zhoršuje, znásobuje. Ochrana pred ničivými dosahmi klimatickej krízy spočíva v zásadnom obrate. V tom, že ľudia konečne začnú obhospodarovať krajinu zodpovedne. „Všetky krajiny, už aj mierneho pásma, čelia limitom, ktoré klimatická kríza nastavuje priemyselným spôsobom hospodárenia na pôde. Hľadajú systémy, ako zachovať produkciu, aby to nebolo príliš nákladné. Jednou z možností je intenzívnejšie využívanie drevín v agrolesníckych systémoch,“ mieni pán Jankovič.
Peter Badiar je poľnohospodárom viac ako štvrťstoročie. Chová dobytok v systéme ekologického hospodárstva. V roku 1993 však začal najmä s vývozom sena a slamy do Rakúska. Dlhodobo sleduje klimatogramy a prehľady zrážok na meteorologickej stanici na letisku Sliač. „Asi pred tromi rokmi som si všimol, že napriek tomu, že zrážky neboli výrazne nižšie, dokonca boli rovnaké ako v iných rokoch, výrazne poklesli úrody sena. Najmä počas druhej kosby v závere augusta,“ naznačuje.
Nie všade bol však pokles úrody rovnaký.
Pastevný les
Lepšie na tom boli lúky menšie, ktoré boli čiastočne zatienené. Do rovnice sa nenápadne vracajú stromy a kry. Počas prechádzok po zarastenejších miestach pri Turovej však začal pán Badiar objavovať ešte čosi. Zvyšky veľmi starých terás a medzí, ktoré tu zostali po predkoch. Netušili nič o klimatickej kríze, sotva dbali o biodiverzitu. Jednoducho – hospodárili, ako vedeli a snažili sa nejako využiť svahovité pozemky.
Po jednom takom stúpame nahor. Prerastá ho… les? Akoby park, ktorému dominujú asi 100-ročné solitérne duby. Stoja v širokých rozstupoch, no medzi ne sa kde-tu tiesnia nálety, 15– až 20-ročné tenké hraby. Už niekoľko rokov sa s nimi poľnohospodár „morduje“, celé to presvetľuje. A odhaľuje skrytý význam.
Mohutné duby kedysi tvorili kostru tohto územia. Viaceré stopy dávajú tušiť, že sa v ich tieni kedysi sústreďoval dobytok. „Bol to klasický pastevný les, kde využívali chládok zo stromov, žalude, na ktorých si vedia pochutiť aj ovce. Akurát to zarástlo,“ rozhliada sa pán Jankovič. Nuž a pán Badiar neďaleko chová takisto kravy, chce maximalizovať ich pobyt vonku. Približne na štyroch hektároch kravy pokusne vyháňa – do „lesa“. Aj on vracia do krajiny stromy, no trochu iným spôsobom. Nevysádza ich, presvetľuje pasienky. Vytvára priestor pre staré duby, aby zmocneli a aby poslúžili širšiemu zámeru. Iba pred rokom sa od vedcov dozvedel, že to, čo „pocitovo“ vytvára a obnovuje v Turovej, sa nazýva agrolesníctvo.
Do rovnice tak pribudli živočíchy. Vidieť v krajine voľne sa pásť kravy je stále vzácnosť. Ovocinári v Bielych Karpatoch obnovujú extenzívne sady, pomedzi ktoré pasú ovce, kozy. Ale pásť voľne svine?
Veľmi stará inšpirácia
Veď to by bol stredovek! Zachytený v žaltároch a ilustrovaných kalendároch. Hospodárenie, ktorého ozvena siahala nanajvýš do prelomu 19. a 20. storočia, keď maliari Ladislav Mednyánszky alebo Eduard Majsch zachytili posledných pastierov svíň. Prastaré, prekonané. Naozaj?
Foto: ARCHÍV JAROSLAVA JANKOVIČA
Do Gavuriek pri Dobrej Nive chodia turisti obdivovať 300– až 500-ročné duby. S úžasom sa tu prechádzajú vedci, ktorí zisťujú, že tento krásny biotop, domov vzácnych druhov hmyzu, netopierov a vtákov nie je romantickým dielom prírody, ale výsledkom hospodárenia stredovekého človeka! Ktorý v pastevnom lese pod dubmi pásol na tráve a žaluďoch – svine. Získaval z nich mäso, zo stromov drevo, a to dokonca takým spôsobom, že dubom predĺžil život o stovky rokov – pollardovaním. A nevkladal sem nič – žiadnu vodu, hnojivá, krmivá, postreky. Fungovalo to perfektne. Ako je to možné? Odpoveď sa skrýva v otázke – čo sú vlastne Gavurky? Pasienok, les, lúka, park? Gavurky znamenajú súhru. Zvierat, stromov, lúky, človeka. Nepredstavujú výnimočnú, ale kedysi úplne bežnú krajinu, v ktorej sa pragmaticky hospodárilo, chovalo, ťažilo. A ktorá je odkazom oveľa, oveľa staršej krajiny.
Pastevné lesy podobné Gavurkám sú totiž akoby pokračovaním toho, ako v krajine kedysi „hospodárila“ sama príroda, keď presvetlené lesy udržiavali veľké bylinožravce. Napríklad pratury, predkovia kravy. V Európe žili ešte v 16. storočí. V českom a slovenskom prostredí po nich zostali názvy obcí a regiónov – Turnov, Tursko, Turiec, Turany. A napokon aj Turová, kde hospodári pán Badiar.
Podľa Jankoviča je paradoxom, že dnes sa podobné miesta ako Gavurky, zvyšky pastevných lesov, musia nákladne „chrániť“. Hľadajú sa peniaze, ako zaplatiť človeka, ktorý tu bude pásť kravy. Miesto toho, aby sa vytvárali podmienky pre farmárov na to, aby podobne krásne, až parkové a pritom intenzívne využívané územia prirodzene vytvárali v krajine. Oplatí sa im to. A spoločnosti tiež. S pasením svíň vo voľnej krajine experimentuje farmár Tibor Papšo. Jedna z najkvalitnejších šuniek sveta – jamón ibérico de bellota, španielska iberská šunka vzniká práve takýmto spôsobom – svine sa pod stromami kŕmia na žaluďoch Do rovnice sa k stromom, poliam, zvieratám pridá voda.
Silva pascuus
Pán Papšo už niekoľko rokov chová hovädzí dobytok, ovce, kone, na 99 percent pastevným systémom. Vonku. Nemá jeden gigantický pasienok. Ale menšie plochy predelené medzami, remízkami so stromami a krami. „Tieto pásy vytvárajú polotieň, čo má obrovský zmysel. Zvieratá v nich nájdu útočisko. No najmä – udržiavajú vlhkosť. Dlhšie sa v nich drží rosa. Aj keď mesiac neprší, tráva tam stále rastie. Aj napriek dnešným suchám sa v tráve udrží dobrá mikroklíma. Mám viac sena aj pastvy. Tam, kde takéto pásy nemáte, všetko je spálené,“ prezrádza farmár.
Foto: ARCHÍV JAROSLAVA JANKOVIČA
Duby v pastevných lesoch korenia hlboko, aj 18 metrov. Dokážu čerpať vodu z veľkých hĺbok, a preto aj v horúčavách, keď tráva uschne, môžu naďalej produkovať biomasu, na ktorej sa môžu zvieratá naďalej kŕmiť – žalude.
Zvieratá „na revanš“ na spásaných svahoch pomáhajú zadržiavať vodu. Pred dvomi rokmi nám valašský vojvoda z poľského Koniakówa Józef Michałek opisoval zistenia vedcov, podľa ktorých na zanedbaných, zarastených alebo iba zmulčovaných lúkach voda rýchlo steká. Najprv na pole a potom sa valí ako povodeň na dedinu. No ak sa na lúke pasie, po zvieratách zostávajú stopy. A tie fungujú ako milióny miniatúrnych nádrží, spomaľujú odtok a prispievajú k tomu, aby sa čo najviac vody zadržalo tam, kde spadne. Čo je cieľ boja proti klimatickej kríze.
Výhod silvopastorálneho systému, takzvanej pastvy medzi stromami (z latinských slov silva – strom a pascuus – pastva) je však oveľa viac. Naznačuje to napríklad bakalárska práca Mikuláša Džuppu na Mendelovej univerzite v Brne pod názvom Súčasný vývoj a moderné trendy v ekologickom poľnohospodárstve. Pri čiastočnom zatienení tráv stromami môže byť podľa autora dosiahnutý vyšší výnos. Tam, kde tieň chýba, dochádza k saturácii chlorofylu na rastlinách, čo vedie až k zastaveniu rastu. „Ďalšou výhodou je aj schopnosť stromov sprístupňovať minerály z väčších hĺbok a dostávať ich na povrch vo forme rozkladajúcich sa listov,“ uvádza autor. Ak sa využije jelša, zlepší to kvalitu pôdy, pretože viaže dusík.
Pre všímavého hospodára sa začína črtať zaujímavý výsledok rovnice so stromami, s poľom a so zvieratami. Vyšší výnos.
Supersystém
„Kombinované agrolesnícke systémy sú 1,2– až 1,6-krát produktívnejšie ako čisto poľnohospodárske alebo čisto lesnícke," upresňuje pán Jankovič. Vysvetlenie je prosté a súvisí s ohliadnutím sa za monotónnou krajinou mĺkvych oráčin, ktoré majú len jeden účel. V agrolesníctve dáva jedna plocha viac úžitkov.
Rodinná farma v Blagny-Albigés vo Francúzsku na 110 hektároch ročne vyprodukuje 56-tisíc kureniec. Výbehy majú v orechových, čerešňových, oskorušových a jarabinových sadoch. Kurence majú lepší zdravotný stav, pôda má vyššiu úrodnosť, znížila sa erózia.
Ďalšia francúzska farma Le Ferme On Coton chová ošípané, ovce a hydinu, pestuje zeleninu a využíva pritom tieň javorov, jaseňov, dubov, hrabov, liesok, mišpúľ, dúl či figovníkov. Vďaka tejto kombinácii sa im podarilo „oživiť“ pôdu, ktorá trpela eróziou, stratou úrodnosti a vody. V Taliansku kombinujú pasienky s riedkou výsadbou štepených jedlých gaštanov. Ovce udržujú nízky podrast, pred zberom ich gazda presunie a pozbiera gaštanovú úrodu.
V nemecko-poľskom pohraničí sa do kukuričných, pšeničných, jačmenných, lucernových či zemiakových políčok dopĺňa šľachtený topoľ, vŕba či agát, dreviny určené na drevo alebo štiepku. Na západe a juhozápade Francúzska pribúdajú farmy, kde klasické obilniny kombinujú s orechmi, javormi, jaseňmi. Pre piliarsku guľatinu, čo môže pomôcť znižovať tlak na klasické a hodnotné lesy. Niekde zámerne pestujú hrčavé stromy, pre rezbárstvo, hudobné nástroje, intarzie a ďalšie špeciálne a dobre zaplatené účely.
Na podobných políčkach síce priamo nechovajú zvieratá, ale vytváraním pásov drevín lákajú hmyz, vtáky, dravce. „A to je ďalší paradox. Poľnohospodárom robia problémy premnožené hlodavce. Chceme, aby dravce chytali myši. Tak čo urobíme? Búdky pre sokoly vešiame na stĺpy, lebo ich nemáme kde inde umiestniť v tej našej poľnohospodárskej krajine. Nie sú v nej stromy. Míňame veľa energie na búdky na stĺpoch, no možno by stačilo mať v krajine stromy,“ poznamenáva pán Jankovič.
Vysádzaním alebo presvetľovaním lipových hájov môže poľnohospodár povzbudiť výrobu medu. V Poľsku, Pobaltí, v Bielorusku rastie veľký biznis založený na sladkastej, osviežujúcej vode z brezovej šťavy. Zbiera sa od konca februára do konca apríla, keď stromy vyťahujú zo zeme stovky litrov vody.
Takže jedna plocha. A z nej mäso, mlieko, vlna, drevo, palivo, ovocie, zelenina, obilie, med, voda. A ako bonus fungujúca a oku lahodiaca krajina. Prichádzame k limitom rovnice.
Tisíce prekážok…
O agrolesníctve sa na Slovensku takmer nevie. V akademickej sfére aj v kľúčových dokumentoch sa striktne odčleňuje lesníctvo, poľnohospodárstvo, ekológia ako tri izolované oblasti. „A nič medzitým akoby neexistovalo,“ poznamenáva pán Jankovič. Dokonca ani v najnovšom programovom vyhlásení Matovičovej vlády sa agrolesníctvo v časti venovanej poľnohospodárstvu priamo nespomína. Iba ho možno tušiť za formuláciami o diverzifikácii produkcie či biodiverzite. O podpore agrolesníctva sa hovorí iba v časti venovanej lesníctvu.
Je to príznačné, pretože na Slovensku v tejto problematike patria medzi lídrov lesníci z NLC. Ako jediní zo Slovenska sa pravidelne zúčastňujú európskych agrolesníckych konferencií, nadviazali medzinárodnú spoluprácu (vzdelávací projekt AGFOSY), nadväzujú pilotné spolupráce s domácimi farmármi. V Česku už bola vytvorená pracovná skupina, ktorá pripravuje podporné schémy pre agrolesníctvo. Na Slovensku sa nič také nedeje.
Agrolesníctvo sa na Slovensku zatiaľ nedá vyštudovať. Neexistuje študijný odbor. Na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite (SPU) sa témam súvisiacim s agrolesníctvom venuje päť odborníkov, aj to iba čiastkovo. Hoci škola počíta s posilnením kapacít. Zaujímavosťou je, že už pred desiatimi rokmi Fakulta agrobiológie a potravinových zdrojov SPU v spolupráci s Lesníckou fakultou Technickej univerzity vo Zvolene pripravila študijný program agrolesníctvo. No nerealizoval sa. „V tom období sme museli rešpektovať administratívnu prekážku súvisiacu s akreditáciou študijného programu dvoma univerzitami, čo nebolo vzhľadom na platnú legislatívu možné,“ znie vysvetlenie.
Prečo to predstavuje problém? Pretože agrolesníctvo nie je romantická bájka. Nie je to niečo, čo si príroda spraví sama. Agrolesníctvo je rozmanitá, na Slovensku málo rozvinutá veda. A najmä úžasná drina, čo človek pochopí, keď vystúpi vyššie v pastevnom lese, ktorý obnovuje pán Badiar. Keby nás neupozornil, tak prehliadneme v zemi zvyšky kmeňov náletových drevín. Ryhy po frézach ako stopy po sizyfovskom boji.
Ak starý pastevný dubový les zarastie, ako mu vrátiť niekdajšiu podobu? Najprv prechádza fázou, ktorá vôbec nie je oku lahodiaca. Krajina sa prv zjazví. Treba sa vyrovnať s balvanmi, machom, koreňmi, následne treba vysiať trávu. „Toľko sme sa tu vytrápili. Hľadali spôsob, ako to robiť. A priznám sa, ešte sme ho nenašli,“ hovorí farmár. Aj preto spolupracuje s vedcami z NLC a spoločne hľadajú cestu.
…alebo tisíce príležitostí?
Vo svojom rozprávaní Badiar, Jankovič aj Papšo mimovoľne načrtávajú podobu akéhosi „agrolesníka“. Uvažuje ako lesník, vyberá vhodné dreviny, no zároveň ako poľnohospodár, pretože vyberá plodiny, ktoré sa k daným stromom a podmienkam hodia. Premýšľa ako vodohospodár, hľadá spôsoby, ako zadržať na pôde vodu. Myslí ako ochranár. Dbá, aby sa darilo hmyzu, vtákom, zveri. Nie je to však človek, ktorý nechá všetko na prírodu. Agrolesník hospodári. No efektívne. Hoci aj intenzívne ťaží drevo, ale pritom vytvára vhodné podmienky pre biodiverzitu.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Existuje niekto, kto by to všetko dokázal obsiahnuť? Sotva. Je toto prekážka? Práve naopak. Je to šanca zamestnať veľký počet ľudí priamo v ich regióne, ktorí sa budú podieľať na zveľaďovaní krajiny.
O nevyhnutnej zmene poľnohospodárskych postupov smerom k udržateľnému hospodáreniu sa hovorilo už pred viac ako desiatimi rokmi v správe Poľnohospodárstvo na križovatke (Agriculture at a Crossroads, 2009) vypracovanej pod záštitou FAO (Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo) a Svetovej banky. Viaceré krajiny sa riadili hlavnými odporúčaniami. Ako sa zachovalo Slovensko? „Žiaľ, na rozdiel od drvivej väčšiny krajín vo svete i v Európe, v oblasti zásadnej zmeny agrosektora od svojho vzniku prakticky nič neurobilo. Dnes pri prechádzaní Slovenskom vidíme okolo seba iba obrovské monokultúrne plochy s pár plodinami, ktoré vďaka plošným dotáciám možno dokážu ich obhospodarovateľom priniesť zisk, ale v kombinácii s dôsledkami klimatickej zmeny sú základom obrovskej degradácie našej agrárnej krajiny, ktorú možno bez akýchkoľvek pochybností nazvať agrárnou púšťou,“ varuje Jankovič. A výsledok? Slovensko je na posledných priečkach v EÚ z hľadiska sebestačnosti, ale aj zamestnanosti v poľnohospodárstve.
Foto: ARCHÍV JAROSLAVA JANKOVIČA
Pred rokom na 4. svetovom kongrese o agrolesníctve vo francúzskom Montpellieri bola prijatá Montpellierska deklarácia 1 200 delegátmi z vyše 100 krajín. Agrolesníctvo má podľa nich obrovský potenciál udržiavať alebo zvyšovať výnosy, zmierňovať emisie uhlíka, prispôsobovať sa čoraz častejším suchám a povodniam, ktoré klimatická kríza prináša a dokáže maximalizovať celkovú produktivitu krajiny. Nielen pre ľudstvo. Aj pre prírodu.
To všetko nejaký čas potrvá. Ale jeden výsledok zaujímavej rovnice môže byť pre Slovensko veľmi rýchly. Komplexnosť agrolesníctva prinesie podľa Jankoviča vyššiu zamestnanosť. „Ako v prvovýrobe, tak aj v nadväzných spracovateľských odvetviach. Áno, aj v agrolesníctve sa skrýva jedna z možností, ako znovunaštartovať ekonomiku a zamestnanosť po koronakríze.“