Nádhera vyvážená zlatom. Posledná pevnosť bez cesty

, 08.06.2020 06:00
les, prales, Jalovecká dolina
V Jaloveckej doline vzniká prales. Autor: ,

V krku uviazne dych. Medvedica asi s ročným medvieďaťom sa vynoria spoza smreka. Kadiaľ fúka? Bežať? Kričať? Fotiť?! Len čo začujú prvé cvaknutie uzávierky, stočia k nám huňaté hlavy!

Medvedica prudko zafuní. A uháňa s medvieďaťom späť. Do lesa, z ktorého sme práve vyšli. Do divokej doliny, ktorá sa pred 70 rokmi „vzopäla“ človeku, keď povodeň zničila jedinú úzku vozovú cestu. Odvtedy predstavuje Jalovecká dolina v Západných Tatrách unikát – je jedným z posledných dolinových komplexov v strednej Európe bez cesty.

V priebehu mája sa vyše 74-tisíc ľudí podpísalo pod zachovanie Štrbského Plesa, aby sa tam nestavali nové zjazdovky, lanovky, apartmány. No Štrbské Pleso už výstavbou a cestami poznačené je. Dokonca ani dve úžasné divočiny – Tichá a Kôprová dolina nie sú bez poškvrny. Obomi totiž vedie asfaltka. Cez Jaloveckú dolinu však nevedie žiadna cesta, len úzky turistický chodníček.

Preto sa v nej nestavia. Neťaží. Traktor sa dnu nedostane. Nie je ľahké v nej ani len pytliačiť, do temných strmín sa džíp bez cesty nevydriape. A tak sa v tichosti no závratnou rýchlosťou premieňa na prales. Okrem medveďa, vlka či rysa k sebe vábi desiatky vzácnych druhov. Dokedy ich však vydrží ukrývať pred civilizáciou?

Pozemky v doline vlastnia urbárnici z Urbárskeho pozemkového spoločenstva Bobrovec. A za to, že nechajú prebúdzajúcu sa divočinu na pokoji, im štát išiel vyplácať státisíce eur. Že nebudú robiť nič. Vedenie urbára ich odmietlo. Miesto toho chcú stavať cestu a ťažiť.

Pozrite si naživo zrod pralesa

Krásna katastrofa

Rýchlym ukazovateľom zdravia človeka je – teplota. V prípade starého horského lesa je to – hlucháň. Ak sa niekde darí hlucháňovi, darí sa aj ďalším vzácnym vtákom, hmyzu, cicavcom, stromom. Aj preto vedci označujú hlucháňa za dáždnikový druh. Nuž a kým takmer vo všetkých ostatných slovenských lesoch hlucháň smeruje k vyhynutiu (pre masívnu ťažbu), Jalovecká dolina je jedným z posledných miest, kde sa hlucháňovi darí. A kde teda prosperuje hlucháň, mocnie aj les. Alebo nie?

Diskusia by už nemala byť o tom, či les zomrie, keď smrečiny uschnú. Nezomrie.
Martin Mikoláš, lesník

„Hlucháne?! To mi takú somarinu ani nevravte!“ rozohní sa Tomáš Hrtko, predseda urbára. Správy o hlucháňoch, o výskyte ďalších vzácnych húb, rastlín, vtákov považuje za bludy, ktoré majú urbárnikom zabrániť v jedinom – aby do doliny postavili cestu.

Vďaka ktorej by mohli zachrániť svoj majetok. Pán Hrtko odmieta používať slová ako cesta a ťažba. „My nechceme cestu. My chceme len sprístupniť náš majetok tak, aby sme ho mohli obhospodarovať. My nechceme ťažbu, chceme spracovať kalamitu a vysadiť nový les,“ zdôrazňuje. A tak sa dostávame k príbehu, ktorý je veľmi podobný ako v iných slovenských dolinách. V roku 2014 najprv víchrica Žofia pováľala v urbári tisíce smrekov. Zakrátko sa rozšíril lykožrút a začali schnúť celé „plachty“ smrečín. Niekto zbadá akt tvorenia. Iný katastrofu.

Lesník a expert na pralesy Martin Mikoláš z Fakulty lesníckej a drevárskej Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe v kalamitisku ukazuje príklady, ako tu na vlastné oči možno vidieť niečo úžasné – premenu dávneho hospodárskeho lesa na prales. V priamom prenose!

V neporušenom potoku sa vytierajú pstruhy.
V neporušenom potoku sa vytierajú pstruhy. Autor: Andrej Barát, Pravda

Predseda urbára Hrtko nás presviedča, že chodí do týchto lesov dennodenne a vidí skazu. Rozpálenú suchotu, stačí iskra a vzbĺkne. „Zmenila sa mikroflóra, mikroklíma, teplota sa zvýšila o niekoľko stupňov. Hlucháň potrebuje púčiky stromov, ale je to tam uschnuté. Hlucháň potrebuje aj lesné mravce, ale dnes tam lesné mravce nemáte. Nemáte tam nič! Nič extra chránené tam nie je,“ pokračuje. „Ekosystém odišiel celý. Odišli biotopy európskeho významu.“ Opisuje schnúcu horu dreva. Ak im ho úrady a ochranári nedovolia spracovať, prídu o majetok. O drevo. O peniaze. O pôdu. A dokonca aj o pitnú vodu. „Nad suchým prostredím nie je výpar. Nepritiahnu sa mraky,“ naznačuje Hrtko. Takže, ak by to teraz všetko nechali tak, nemohli by sa pozrieť svojim deťom do očí, pretože im z lesa, z rodnej hrudy nezostane nič.

Čo bude investíciou života? Vyrúbať a umelo posadiť les alebo to risknúť a nechať na prírodu? Lenže dá sa vôbec na druhej možnosti zveľadiť majetok – zarobiť? Dá! Ale najprv musíme zistiť, či sa hlucháňovi v Jaloveckej doline darí, alebo nie.

Tatry v malom

Neslobodno hovoriť. A keď, len šepkať. Rezko stúpa pomedzi mohutné vývraty, stráca sa vo svite a vzápätí v temných machoch. Načúva. Občas dvihne hlavu k „trámom“ obrasteným bradatými lišajníkmi. Lesník Mikoláš však akoby naplno nevnímal celú tú podmanivú scenériu lesa. Neúnavne čosi hľadá na zemi. Hluchání trus. Konečne sa usmeje. Zrazu ho vidieť na každom kroku. Pre lesníka nespochybniteľné dôkazy, že hlucháň tu prosperuje.

Potvrdzujú to aj dáta od Správy TANAP-u. Zoologička Erika Feriancová vôbec neopisuje Jaloveckú dolinu ako púšť bez života. Práve naopak. „Tieto biotopy poskytujú hlucháňom dostatok úkrytových a potravných možností. Zmapovaná oblasť vytvára maximálne vhodné podmienky (!) pre vyvádzanie mláďat a prirodzenú existenciu druhu.“ Početnosť hlucháňa je tu dlhodobo vyrovnaná. A navyše, vitálna populácia hlucháňa v Jaloveckej doline má podľa zoologičky kľúčový význam pre záchranu druhu na Slovensku. Zdokumentované výskyty hlucháňa v Jaloveckej doline získala Štátna ochrana prírody „dokonca aj od podielnikov z miestnych urbárov, ktorým osud hlucháňa nie je ľahostajný“.

Hlucháň z Jaloveckej doliny je na jednej z prvých fotografií, ktoré nám ukazuje Milan Ballo, podielnik bobroveckého urbára a bývalý strážca prírody so 40-ročnými skúsenosťami. V Jaloveckej doline sa vyskytuje 90 percent flóry aj fauny celého národného parku. „Je to akoby malý TANAP,“ začína. Z jednej strany dolinu chránia vápence, z druhej kryštalické bridlice, čo je sľubný základ pre nevšedný zážitok.

Raritná huba – sírovec horský sa vyskytuje iba na niekoľkých miestach v Európe. Jedným z nich je Jalovecká dolina. V tmavých zákutiach blčí jedna z najkrajších a najvzácnejších slovenských orchideí – črievičník papučkový. Na kyslom podloží sa skvie horec bodkovaný. Na vápencoch mu sekunduje horec krížatý – ľudovo ďuk, ktorý sa kedysi používal na ťažko sa hojace rany. Dúšky bodliačieho nektáru cicia slovenský „kolibrík“ – lišaj marinkový, sťahovavý druh motýľa. Na jeseň lieta k Stredozemnému moru. Na kvetoch sa pasie glaciálny relikt – jasoň červenooký.

Vtáčie rodiny vrchárok červenkavých sú zvláštne. „Pubertiaci“ totiž pomáhajú rodičom kŕmiť najmladších súrodencov semenami a larvami. „Pretože, keď sa vysoko v horách ochladí a nasneží, je problém pre rodičov to nazbierať,“ vysvetľuje Ballo. Pred zimou sa rozdelia. Otec zostáva v mrazivej doline. Matka aj s deťmi odlieta nižšie k maďarským hradom a bralám.

Pán Ballo pokračuje ďalšími fotografiami a záznamami vtákov, ktoré tu každoročne úspešne hniezdia. Orol skalný. Orešnica. Najväčší ďateľ na Slovensku – tesár čierny. Murárik červenokrídly. Ďateľ trojprstý. Rysy v nespracovanej kalamite pravidelne vyvádzajú mladé. Poľujú tu vlky. Na ďalšej fotke medveď pri zlomenom strome oblizuje samicu.

Rys v kalamitisku je dôkazom, že život tu...
Rys v kalamitisku je dôkazom, že život tu prekvitá. Autor: Milan Ballo

Nič z toho neladí s tvrdením, že v kalamitisku nič, a tobôž nič vzácne nežije. Dolina nie je mŕtva. Je plná života! A tento fakt ako domino búra ďalší argument – že v nespracovanom kalamitisku nie je voda.

Kráľovstvo

Rytmus úzkeho chodníka v Jaloveckej doline diktuje potok Jalovčianka. Vyskočí, zvlní sa, obíde 200-ročné smreky. Už možno len vytušiť zvyšky vozovej cesty, ktorú tu s námahou celou dolinou po hornú hranicu lesa vysekali ľudia ešte v časoch habsburskej monarchie. Pred 70 rokmi ich úsilie rozvodnený potok zničil. Jalovčianka je jeden z posledných vodných tokov na Slovensku, ktorý tečie prirodzene, slobodne. Náhli sa do nej pstruh, aby sa vytrel.

Dolina vôbec nie je tichá. Pretože sa spolu s potokom dramaticky vetví ako strom, na Bobroveckú dolinu a Parichvost. A ako ďalšie drobné vetvy do potoka vrastajú hučiace bystriny a desiatky prameňov. Stále je to však len pohľad laika. Čo hovorí veda?

Vo februári tohto roka vychádza v časopise Science of the Total Environment štúdia tímu českého hydrobiológa Jiřího Kopáčka. Zachytáva dve desaťročia meraní vodných pomerov v lese poznačenom lykožrútovou kalamitou (lokalita Plešné, v dôsledku lykožrúta tu odumrelo 93 percent smrečín) s prirodzeným nenarušeným lesom (lokalita Čertovo). Rozdiely boli minimálne. Dokonca zistili, že vlhkosť pôdy bola na nespracovanom kalamitisku priemerne o päť percent vyššia ako v prirodzenom lese. Počas letných mesiacov až o 17 percent.

Pramenisko.
Pramenisko. Autor: Andrej Barát, Pravda

Tím nemeckých výskumníkov pod vedením Burkharda Beuderta publikoval už v roku 2014 v časopise Conservation Letters výsledky výskumu, v ktorej merali kvalitu pitnej vody a biodiverzitu na nespracovaných kalamitiskách v juhovýchodnom Nemecku. A výsledok? Pitná voda zostáva naďalej kvalitná a biodiverzita sa významne zvyšuje. Ale prečo? Pretože sa „spralesnieva“.

Jediným slovom lesník Mikoláš obsiahne celú galériu fantastických štruktúr v kalamitisku ponechanom bez zásahov človeka. Či sú to svetlinky, v ktorých sa načahujú mladé stromy. Alebo vtáčie a hmyzie mrakodrapy – prederavené stojace sucháre. Kmene utopené v machu. Áno, kedysi tu bol hospodársky les, na viacerých plochách sa ťažilo. Korunu Jaloveckej doliny dokonca lemujú zvyšky starých pastevných lesov, kde sa voľne – v lese pásol dobytok. Pripomínajú ich 300-ročné smreky. To všetko však „spralesnieva“.

Stačilo, aby víchrica a lykožrút do lesa vniesli dve kľúčové veci – svetlo a mŕtve drevo. Presvetlenie znamená šancu na reštart. A haldy mŕtveho dreva sú pozvánkou pre vzácne druhy. Vracajú sa sem z fragmentov starých jedlín a prirodzených lesov. Hmyz sa na hostine strieda s hubami, až postupne zapracuje zvyšky vodou presiaknutého dreva do zeme.

„A práve toto je dlhodobá investícia do pôdy, do vodného režimu v krajine, do budúcnosti. Skrz mŕtve drevo. Pretože čím je pôda kvalitnejšia, čím je v nej viac humusu, o to lepšie zadržiava vodu,“ prízvukuje Mikoláš. Ak sa v starom lese spracuje kalamita, postaví sa v ňom cesta, krajinu zjazvia hlboké erózne ryhy. Vtedy z krajiny odchádza voda a pôda. Vidno to po celom Slovensku.

Bezcestie

Nemecký biológ Pierre Leonhard Ibisch uverejnil v roku 2016 v časopise Science prvú svetovú mapu bezcestných území. Sú mimoriadne vzácne, pretože sú útočiskom biodiverzity. „A zabezpečujú ekosystémové služby, ktoré majú význam pre celý svet,“ zdôrazňujú autori mapy.

Hoci 80 percent súše stále nie je pokrytých cestami, táto plocha je rozkúskovaná na 600-tisíc fragmentov, z ktorých viac ako polovica je menšia akoštvorcový kilometer. Iba sedem percent týchto fragmentov tvoria bezcestné územia väčšie ako 100 štvorcových kilometrov. Jalovecká dolina s rozlohou približne 54 štvorcových kilometrov svieti v rámci celej Európy ako malý maják.

Dolinou vedie len úzky chodníček.
Dolinou vedie len úzky chodníček. Autor: Andrej Barát, Pravda

Vybudovanie cesty odštartuje podľa vedcov vážne procesy. Je spúšťačom ťažby a devastácie krajiny. Erózie, odvodnenia krajiny, znečistenia riek, pytliactva. Má vplyv na šírenie chorôb a škodcov, ovplyvňuje dokonca prenos génov.

Dĺžka ciest má podľa odhadov Medzinárodnej agentúry pre energetiku v rokoch 2010 až 2050 globálne vzrásť o 60 percent, čo nevyhnutne prispeje k ďalšej strate biodiverzity. Musí byť však rozvoj a zárobok nevyhnutne podmienený novou cestou?

Čo ak sa práve na území bez cesty, na lese ponechanom na samovývoj, na suchároch, z ktorých vyletel lykožrút, na hlucháňovi, na sírovci, na bystrinách dá dobre zarobiť?

Smiešne kvapky

9 917 eur bola výška kompenzácie za drevo, ktoré spadlo urbárnikom v 5. stupni ochrany, v Národnej prírodnej rezervácii Mních. Urbárnici z Bobrovca finančnú náhradu prijali, bola vyplatená. To však bola len „kvapka“ oproti ďalšej sume 371 800 eur. Všetko bolo schválené, pripravené. Sumu vyrátal znalec. Išlo o odhad príjmu, ktorý by urbárnici dostali za ďalších približne 15-tisíc kubíkov dreva, ktoré zostali ležať po víchrici Žofia v 3. stupni ochrany. Tento balík prekvapujúco odmietli, alebo presnejšie – prerušili vyplatenie. Čo sa stalo?

„Potom ako sa v urbári v Bobrovci dostali k moci, ako ich nazvať… takí, čo stále nemajú dosť, títo začali presviedčať ľudí, aby nebrali kompenzácie. Zastavili vyplatenie ujmy, aby mohli ďalej ťažiť,“ naznačuje urbárnik Ballo. Kto sa na valnej hromade postavil proti ťažbe a za ochranu prírody, toho podľa Balla nové vedenie zahriaklo, uzemnilo vyhrážkami, invektívami, osočovaním.

Predseda urbára Hrtko nás však presviedča, že ak by ujmu prijal, mohol by sa rovno vysťahovať z dediny za vlastizradu. „Že som zradil majetok pre moje deti, že som zničil všetkým majetok. Ak dnes zoberiem ujmu, tak na tom území už nebudem môcť nikdy hospodáriť. To znamená, že keď umriem, moje deti síce budú dediť majetok, ale nikdy z neho nebudú mať osoh.“

Nie je to pravda. Podľa Pavla Mathého, ktorý sa zaoberá problematikou vyplácania finančných náhrad v chránených územiach, urbárnici nemajú nárok len na jednorazovú kompenzáciu od štátu. Ale mohli by dostávať peniaze pravidelne. „Ak sa na ich majetkoch vytvorí bezzásahové územie alebo štát rozhodne o zákaze či obmedzení ťažby, majú nárok na kompenzácie za objem dreva, ktorý by pri bežnom hospodárení mohli vyťažiť,“ upozorňuje. Štát podobné kompenzácie vypláca, a to aj okolitým urbárom z Liptova. Každý rok ide v rámci Slovenska o miliónové sumy.

Predseda Hrtko stále presviedča, že ak by prijali kompenzáciu, prerobili by. A majitelia by mu to dali pocítiť. „Že ja som im zapredal horu za smiešnych 370-tisíc.“ Pretože vraj urbárnikom vyplatili za posledných päť rokov 500-tisíc eur. Odmieta zaslať dokumenty, ktoré by to potvrdzovali – je to súkromná záležitosť. Na otázku, koľko kubíkov vyťažili, už nereaguje.

Ľubomír Halko z Okresného úradu Liptovský Mikuláš uvádza, že urbár v Bobrovci vyťažil v rokoch 2015 až 2019 18 438 kubíkov drevnej hmoty. Za rok 2020 údaje nemajú. Je ťažké porovnávať neúplné údaje. No podstatný je jeden detail. Už sme ho spomenuli. Urbárnici by dostali od štátu 371 800 eur za – nulovú námahu. „Bez potreby vynaložiť dodatočné náklady na umelú výsadbu nového lesa, vyžínanie, ochranu proti zveri a ďalšie nákladové lesnícke činnosti v ďalších rokoch, ktoré by museli byť po ťažbe vykonané a zaplatené,“ dopĺňa Mathé. Tieto náklady a ťažké roboty by za urbárnikov „znášala“ príroda. Podielnici by dostali peniaze priamo na účet, bez akýchkoľvek medzičlánkov.

Kto sadí lepší les?

„No keď sa to vyťaží, ďalšie generácie nebudú mať v lese nič. Iba náklady na starostlivosť o les. A čím viac sa ťaží, tým väčšia strata sa produkuje do budúcnosti,“ mieni urbárnik Ballo.

Pán Hrtko sa nedá a presviedča, že v budúcnosti žiadna kompenzácia nebude. Pretože v nespracovanej kalamite už nevyrastie nič hodnotné, z čoho by sa mohla ujma vyrátať. Žiadne cenné hospodárske dreviny. „Budú tam rásť liesky, bazy, malinčie. Smrek určite nie, iba ak zákrpky. Už nikdy to nebude mať takú hodnotu, aby som to dokázal predať a speňažiť,“ varuje.

Aj na pováľané kmene v potoku sú naviazané...
Aj na pováľané kmene v potoku sú naviazané vzácne druhy. Autor: Andrej Barát, Pravda

Ani to však nie je pravda. Fotoaparát pokryje žltkavý závoj. Azda peľ zo starých jedlí, ktoré práve teraz v doline kvitnú. Alebo zo smrekov. Mikoláš nám ich ukazuje v diaľke. A vzápätí sa predkloní, aby „pod nohami“ ukázal ich deti. Načahujú sa za svetlom spod nespracovanej kalamity. Práve na popadaných kmeňoch. Vyrastajú z hnijúcich tiel obrastených machom. V Jaloveckej doline naživo vidíme, ako nastupuje nová generácia jedľovo-smrekového lesa. „Ťahajú sa z mŕtveho dreva na každom kroku. Iba slepý človek to nevidí,“ hovorí lesník.

Podobne sa nenaplnili katastrofické predpovede, že v Tichej a Kôprovej doline nebude už rásť smrek a ani nič „poriadne“, ak sa kalamita nespracuje. Dreviny tu však regenerujú mimoriadne húževnato v odolnej, pestrej a mozaikovitej štruktúre. Smrek, jedľa, javor a ďalšie. Výsledky prezentuje množstvo vedeckých prác. Lesník Mikoláš sa unavene zastaví. Nie však kvôli terénu.

Bašty prírody a človeka

Ale kvôli nekonečnému presviedčaniu. „Vedecká diskusia už dávno nie je o tom, či je pre les dobré, alebo zlé, ak sa ponechá na samovývoj.“

Ceste a ťažbe v Jaloveckej doline bránia dve veci. „Prvá – urbár nemá od ministerstva životného prostredia výnimku na rušenie chránených živočíchov a ničenie biotopov a hniezd. A druhá – Okresný úradLiptovský Mikuláš vydal predbežné opatrenie, ktoré im zakazuje akokoľvek zasahovať,“ upresňuje Marián Jasík, bývalý riaditeľ Správy Národného parku Nízke Tatry, dnes projektový manažér občianskeho združenia Prales. Urbár sa chce súdiť.

Teraz chodník skutočne zasekali kmene a skaly. „Diskusia by už nemala byť o tom, či les zomrie, keď smrečiny uschnú. Nezomrie. Diskusia by mala byť o tom, či chceme v národnom parku ochranu prírody, alebo chceme hospodáriť,“ pokračuje Mikoláš. Čo teda chcú ľudia? Chcú zarobiť? Tušia vôbec ľudia na Liptove, majitelia chát, reštaurácií a penziónov, na čom vlastne zarábajú?

Výhľad z Predúvratia
Výhľad z Predúvratia Autor: Andrej Barát, Pravda

Chodník sa prudko rozkrúti a aj debata sa zrazu stočí zdanlivo úplne iným smerom. Ako vznikol názov Bobrovec? Podľa Správy TANAP-u je za tým určite bobor. Aj podľa lesníka Mikoláša odkazuje na krajinu, kde pod horami bobry vytvárali mokrade. „Do toho si predstavme jelšové pralesy. A obrovské solitéry – duby. Pomedzi ne sa museli preháňať čriedy koní, zubrov, losov mokraďových a podobných zvierat, ktoré na Slovensku dnes už nežijú. A ešte 500-ročné lipy.“ A práve lipa je podľa historických knižiek za názvom Liptov.

Je to len básnenie o dávnej krajine, ktorú už nikto neuvidí. Ale ten šteklivý pocit, že sa niekde vracia dávna pralesná krajina, je skutočný. Ešte stále sa dá zažiť v slovenských národných parkoch. Aj v Jaloveckej doline. A práve za tento autentický pocit sú návštevníci tatranských chát ochotní zaplatiť.

Ale znova. „Prečo musíme neustále hľadať argumenty?“ zháči sa lesník. Koľko vody prirodzený les zadrží? Koľko uhlíka zachytí? Koľko života pojme? Koľkých ľudí urobí bohatými? Na všetky tieto otázky dáva veda jednoznačné odpovede v prospech prísnej ochrany prírody. Otázne však je, či sa ministri a ďalší zodpovední rozhodujú podľa vedy, alebo podľa ničím nepodložených úvah.

No nemohla by sa na Slovensku autentická príroda konečne chrániť už len preto, že je? „Prečo netreba hľadať dôvody na záchranu hradov alebo umeleckých diel?“ pýta sa Mikoláš. Ironizujeme, že je to predsa ľudský výtvor. „A výtvor prírody je niečo menej?!“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#rys ostrovid #prales #biodiverzita
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku