Tvrdohlavé kone zachránili vlka

, 12.08.2020 06:00
Kamil Soóš, kôň, kŕmenie
Kamil Soóš spočiatku vôbec nechcel chovať kone. Autor: ,

Financi po manželoch pálili, ako sa hnali cez hranicu. Muž sa primkýnal ku konskej hrive, v jednej ruke ťahal dva a v druhej ďalšie dva kone. A jeho žena to isté. Guľky zasiahli muža. Padal, no v poslednej chvíli zdrapil konský chvost.

Kone ho prevliekli na druhú stranu, na Slovensko. Zo zranení sa vystrábil. A šiel pašovať kone z Poľska znova. Vzápätí prehral v kartách s biskupom celý majetok. A biskup, neskôr blahorečený, ho vyhnal aj s rodinou s malými deťmi pod most.

Príbeh, ktorý počúvame na Zemplíne od vojaka na dôchodku, doznieva trpko. A asi je dokreslený dramatickejšími farbami, ale jednu skutočnú vec mu nemožno uprieť. Divokosť, ktorá sa dosiaľ preháňa po horských chrbtoch slovensko-poľského pohraničia.

Zbojníci

Vetvy škriabu po tvári, hrubé konáre udierajú do zátylku, ale hucul si spokojne ide. Nedbá, že jazdca zhodí na zem. Vykrúca sa tesne pomedzi stromy, až sa treba rukou odtláčať od kmeňov, ak si chce človek uchrániť koleno.

Svojhlavé konské plemä je späté s Huculmi (niekde aj Hucuľovia). Vrchármi, ktorí po stáročia obývali východné Karpaty, Podkarpatskú Rus, aj ťažko prístupné hory na severovýchode Slovenska. Boli to pastieri, drevári, pltníci. „No ich meno sa prekladá ako beťári, zlodeji, zbojníci. Okrádali ľudí, kradli drevo, kone. Aj sebe navzájom. Týmto sa mnohí živili počas jari, leta, na jeseň a v zime sa stiahli do hôr, kde sa o nich nik nestaral,“ prezrádza Kamil Soóš, skúsený stopár, fotograf a znalec divočiny, ktorý nás na huculovi sprevádza po Nízkych Beskydách.

Stopár Kamil Soóš pozoruje jednu vlčiu svorku už 25 rokov.

V širšom okolí obce Vladiča je dnes už jediný, kto polodivoké nízke kone chová. Pred takmer 100 rokmi práve na východe hľadali koniari z Topoľčianok plemenného žrebca na udržanie huculského stáda. Kúpili Gurgula od roľníka Andreja Pokšu z obce Pichne.

Ešte pred 40 rokmi ich mal každý gazda na dvore. Drevo s nimi sťahovali, orali, hnoj kydali. Vzpurné kone krotili bičom. „Hovorí sa – z hucula má gazda len dvakrát v živote radosť. Keď sa narodí a keď zdochne,“ zasmeje sa Kamil. Hucul je kôň bez pána. Len čo si nájde cestičku, bude sa túlať po lesoch, vďaka nezvyčajne ohybnému zápästiu aj po strmých úbočiach. Pomaly, no vytrvalo. A práve tieto vlastnosti huculov v súčasnosti predstavujú príležitosť, ako rozprúdiť lokálnu ekonomiku v najodľahlejších dolinách Slovenska.

Kým v minulosti takmer celé slovensko-poľské pohraničie „živilo“ pašeráctvo koní, dnes to môže byť prírodný turizmus – na koňoch. Podobný, aký rozbehli Kamil Soóš a Ján Arbet, zakladatelia cestovky Tajomné Karpaty. Hoci spočiatku im vôbec nešlo o podnikanie, zárobok. Skrýva sa za tým čosi úplne iné, sofistikované.

Kamil zoskočí zo sedla a ukazuje stopy šelmy. Vlka.

Posledná svorka

Stopujeme ho popri ozrutných bukoch a úžasných horských javoroch v blatistej ceste. Zoskakujeme pri fotopasci a naozaj – prechádzal tadiaľto vlk. Pravdepodobne člen svorky, ktorú Kamil pozoruje už viac ako štvrťstoročie. Hovorí, že jedine tak môže človek spoznať bližšie vlky, keď jednej vlčej rodine zasvätí podstatnú časť svojho života. Striehne, čaká, nekonečné dni v tuhých mrazoch stopuje a postupne rozmotáva nitky výnimočného rodinného príbehu.

Je totiž presvedčený o tom, že tunajšia svorka je pokračujúcou líniou slovenských vlkov, ktorí odolali kynoženiu. „V 40. rokoch minulého storočia, keď boli vlci na Slovensku už takmer vyhubení, naša svorka bola zrejme posledná prežívajúca. A od nej sa začali vlci šíriť ďalej na západ.“ Nemá to však ako dokázať, historické záznamy hovoria o poslednej svorke príliš zoširoka – v okolí Medzilaboriec. Od Suchej sú vzdialené „dva kopce“, čo je pre vlka asi 25 minút. Práve tu však dodnes nachádzajú perfektné útočisko s množstvom skrýš.

Vlk išiel po chodníku pred nami. Zachytila ho...
Vlk išiel po chodníku pred nami. Zachytila ho fotopasca. Autor: Andrej Barát, Pravda

Kamil dôverne spoznal ich hierarchiu, správanie. Kone sa kníšu a on trpezlivo vyvracia mnohé mýty o vlkoch. Napríklad, že vodcom nie je najsilnejší, najmohutnejší vlk, ale neraz vzrastom útlejší jedinec, ktorý je však najprefíkanejší. Ako prenikal do súkromia vlčej rodiny, objavoval loviská, tiež miesta, kde oddychujú, kde sa diviaky, jelene vôkol nich pohybujú bez ujmy. Vie o lokalitách, kde sa po dohodnutých znameniach stretávajú, a kde zasa pred lovom odkladajú mladé. Vie, kde majú brlohy. „Počty členov svorky sa menia. Kedysi ich bolo viac ako 10. No pred niekoľkými rokmi iba jeden.“ Ako je to možné?

Bukový les roztvorí oponu, v diaľke zakvília píly a ukáže sa nenápadný vŕšok – Malé Driečne. „Katastrofa. Za posledných 10, 15 rokov vyrúbali celý svah. A pritom to bol starý, hrubý les, možno storočný. Ostali z neho už len dolinky,“ zašomre Kamil, kým priväzuje koňa. Vpravo sa čnie Postavna, miestni ju volajú Pastovňa. Nuž a kdesi medzi nimi, ukazuje rukou stopár, je jeden z brlohov. No už opustený. Vlani v marci totiž našiel pred ním ležať telo vlka bez hlavy. Stiahnutá koža bola pohodená vedľa. Lovec si vzal jedinú trofej – lebku.

Právo na konci sveta

Vlčie lebky sa bodujú na výstavách. „Hodnotí sa vek, rozloženie, veľkosť zubov, ako sú zbrúsené. Posudzuje sa čistota lebky, či nie je popraskaná, jej šírka, veľkosť,“ vyratúva Kamil pravidlá „lebkárskej“ vášne.

Vlk predstavuje prestíž, hrdosť lovca na Slovensku, akú má v Afrike zastrelený lev či slon. Kamil však nerozpráva o poľovníkoch, ale o pytliakoch. A až tu sa rozmotáva prvá nitka jeho vlastného príbehu o prírodnom turizme. „My sme vlastne na začiatku vôbec nechceli chovať kone.“

Najvyššia trofej pytliakov. Lebka vlka.
Najvyššia trofej pytliakov. Lebka vlka. Autor: Andrej Barát, Pravda

Podmanivá domovina vlčej svorky, po ktorej nás Kamil vodí, nepatrí do žiadneho národného parku. Rozprestiera sa tu síce Chránené vtáčie územie Laborecká vrchovina, oblasť patrí do siete Natura 2000, ale aj prípad vlka s odrezanou hlavou dokazuje, že to nie je nič platné. Nie je tu národná prírodná rezervácia. Najbližšia je až NPR Komárnická jedlina, kde relatívne v pokoji dožívajú 300-ročné jedle. „Odtiaľ a tiež z Dukly píly drevo nechcú, pretože je prešpikované olovom, šrapnelmi, počas druhej svetovej vojny tu boli tuhé boje. Drevo je namodralé, aj píly sa ničia.“ Ale v zastrčenom nechránenom kraji nad Vladičou sa drevo podľa Kamila v uplynulých rokoch kradlo vo veľkom. „Jeden kamión prúdil za druhým.“

Okolité obce sú spustnuté, vyľudnené, prestarnuté. Časť Suchá, kde pôsobí Kamil, má len štyroch dospelých obyvateľov. Nuž a to je pre pytliakov hotový raj. „Keď ste si večer sadli pred dom, vkuse ste počúvali výstrely. Preto sme sa s kamarátom rozhodli, že budeme sprevádzať ľudí po horách, ktorí chcú vidieť vlky, medvede. Nie preto, že chceme podnikať. Ale preto, aby sme do tohto územia dostali ľudí. A aby tí živani (v rusínčine beťári) zrazu videli, že sa tu objavujú turisti. Aby sa zľakli, že nemôžu všetko. Že si nemôžu kade-tade chodiť s puškou po nociach, strieľať. Aby mali rešpekt. Že ich niekto môže vidieť, nafotiť.“

Lenže sprvu sa to neuchytilo. „Zistili sme, že ľudia už nechcú chodiť pešo na turistiku. Už prešli také časy. Každý sa pýtal, či nemáme aspoň bicykle. Tak som navrhol kamarátovi – kúpme kone. Pozerá na mňa – čo ti šibe?!“

Kamil predal fotoobjektív a kúpil dva huculy. Dnes ich majú päť a nedajú na ne dopustiť. Vďaka svojmu temperamentu, výdrži, sile a obratnosti v príkrom teréne sú to ideálne vychádzkové kone. Ľudia neustále volajú, program majú naplnený do polovice jesene. Rastislav Mičaník, riaditeľ nadácie Aevis, ktorá zastrešuje poskytovateľov prírodného turizmu na severovýchode Slovenska, hovorí, že o tieto výlety na koňoch je nesmierny záujem, oveľa väčší ako o turistiku na elektrobicykloch. Kamil Soóš a Ján Arbet majú pred sebou dilemu, že jeden z dvojice sa bude musieť vzdať doterajšieho zamestnania a začne sa venovať ich spoločnému projektu na plný úväzok.

Hucul je buď dobrý, alebo zlý, smeje sa Kamil.
Hucul je buď dobrý, alebo zlý, smeje sa Kamil. Autor: Andrej Barát, Pravda

A pytliactvo? Zmena je podľa Kamila citeľná. „Kradnutie dreva už nie je také okaté. A som presvedčený o tom, že pytliactvo sa znížilo prinajmenšom o 80 percent.“ Dôkaz? Svorka vlkov má v ostatných piatich rokoch relatívne stabilný počet. V súčasnosti má asi osem členov.

Cintorín mamutov

„Táto oblasť je úplne zabudnutá, pritom je jednou z najúžasnejších na Slovensku,“ presviedča stopár. Už podľa najstarších kníh tu bol nepriechodný les. „V 14. storočí išlo o 50-kilometrový pás lesa, žili tu zbojníci, vrahovia. A všade samý močiar.“

A dnes? Tichá bučina, občas do tváre švihnú bresty, lipy, jasene. Dnes sú tie najkrajšie jelene na Slovensku vraj na Poľane, no kedysi žili práve v tomto revíri. „No kedysi tu bol správca lesov, ktorý za deň strelil 12 jeleňov. Išiel autom a strieľal. Nikto nechápe, prečo,“ hovorí Kamil. „Stále má každý v sebe pozostatok dávneho lovca. Len sa pýtam, kvôli čomu tieto gény stále používame? Má to zmysel?“

Pred Údolím smrti, keď sa človek postaví pred pomník s ruským a nemeckým tankom zahryznutými do seba, na pravej strane je malý kopček, kde bolo kedysi veľké táborisko neandertálcov. Navôkol mali fantastické lovisko. Nízke Beskydy predstavujú najnižší a najužší bod mohutného karpatského prstenca. „Práve tadiaľto prechádzali praveké zvieratá. Celou krajinou sa rozliehali močiare, chodili sem umierať mamuty. Tiahli tu obrovské stáda losov, praturov.“

Nie je to tak dávno, čo sa v týchto lesoch preháňali čriedy kráv a oviec. „Tu ľudia pásli iba v lesoch. Rastie tu skvelá tráva. A zjari jedli kyslasté svieže bukové listy, ktoré sú plné vitamínov. Ani sa nečudujem, že im to tak chutí. Mne chutia tiež,“ usmieva sa Kamil. Zo zeme sa po niekoľkých metroch dvíhajú a krútia čiernobiele brezy ako pripomienka dávneho riedkeho pastevného lesa. Westernové sedlo vŕzga, z plynúcich tieňov vábia veľké huby. Kamil nám znenazdajky ukazuje stopy rysa.

Kedysi sa tu rozliehali močiare s množstvom losov.
Kedysi sa tu rozliehali močiare s množstvom losov. Autor: Andrej Barát, Pravda

Navôkol je toľko podnetov, už iná perspektíva lesa z konského sedla je taká zaujímavá, až je ťažké uveriť, že jedna pani, ktorú sprevádzal, na koni zaspala. Len začul, ako čosi na zem žuchlo. Lenže je skutočne ťažké odolať tomu nesmiernemu tichu „vytekajúcemu“ z lesa nad Vladičou. Ten vzácny pokoj, kvôli ktorému mestský človek uteká do Tatier. A po šoku z Tatier uteká kamsi ďalej. Kamilovi stačí, že zbadá vysmiatu tvár človeka spokojne sa hojdajúceho na koni a je mu jasné, že od začiatku nepočúva jeho, sprievodcu. Ale koňa. Raz sprevádzal manželský pár, a manžel – silný introvert nepovedal ani slovo. No odkedy sa vyhupol do sedla, päť hodín sa mu ústa nezavreli. „Zhováral sa s koňom,“ dodáva Kamil.

Niektorí sem prichádzajú s očakávaním, že zazrú vlka. A hŕstka z nich má skutočne šťastie, keď zrazu neopatrné vĺča vybehne pod dedinou na cestu a hneď sa aj stáča späť. „Sám som videl vlka zo sedla len asi trikrát.“ No mnohým stačí len akýsi šuchot, vedomie, že si ich odkiaľsi vlk už dávno zvedavo obzerá, ako neviditeľný tieň. Vlniaci sa huculský chrbát rozvíja fantáziu. Ale ten krehký obraz sa ľahko rozplynie. Ešte stále sa tu kradnú kone.

Noc, keď pocítite všetky kosti

Akurát akoby sa garde obrátilo. Kým v minulosti to boli často Slováci, čo pašovali kone z Poľska, dnes sem chodia poľské bandy. „Vlani ukradli 10 koní pri Vranove. Dva kopce dozadu je Gribov, tam ukradli dva. Pri Bardejove päť vzácnych koní,“ dopĺňa Kamil.

Keď chcete skutočne zažiť prírodu, precítiť to naše minulé bytie, ako sme kedysi žili a fungovali, musíte ísť na noc do lesa. Najlepšie sami. Vtedy precítite v sebe každú kosť, každý sval.

Čip nie je prekážkou. Čip sa dá vybrať, vloží sa nový a kôň sa ocitne v ponuke internetových obchodov. A čo kôň s vypáleným alebo vytetovaným znakom? „Nuž, v takom prípade vzácny kôň za 10-tisíc eur skončí za pár stoviek na mäso.“

Keď sadá noc, huculy v Suchej ešte viac zdivejú. Kamil hovorí, že sa z koní samotných stávajú šelmy. Keď sa blíži, musí sa im prihovárať, opatrne pristupovať. Tí odvážnejší sa na huculoch so sprievodcom vyberajú na noc do lesa. Priviažu kone o stromy, rozložia sa pod hviezdami. Užasnuto pozorujú mihotavý svit stoviek svetlušiek svätojánskych. Podľa Kamila by mal každý stráviť noc v lese. No bez spoločnosti. Až vtedy vraj aspoň trochu porozumie lesu. Pýtame sa – prečo?

„Keď chcete skutočne zažiť prírodu, precítiť to naše minulé bytie, ako sme kedysi žili a fungovali, musíte ísť na noc do lesa. Najlepšie sami. Vtedy precítite v sebe každú kosť, každý sval. Vnímate každý zvuk. Všetko sa okolo vás hýbe a vy netušíte, čo to je.“

Sova dlhochvostá dokáže vylúdiť množstvo zvukov. Pri jej varovnom a strašidelnom kvek kvek sa človek znepokojene obzrie. To škriekajú bosorky? A potom sa zrazu ozve ešte čudesnejší zvuk. Nočná predstavivosť pohotovo ponúkne vlky. Sú kdesi v diaľke? „Nie, sú to žaby. Kunky žltobruché. A sú úplne blízko. Pri vás!“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#pašovanie zvierat
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku