Legendárna Jurkovičova útulňa na Pustevnách vstala po strašnom požiari z popola

Existuje veľa dôvodov, prečo sa vybrať na Valašsko. Nádherná príroda, skvelá kuchyňa, unikátna architektúra. Všetko v jednom možno nájsť v Pustevnách v Moravsko-sliezskych Beskydách. Navyše tam teraz po šiestich rokoch od ničivého požiaru znova v plnej kráse žiari aj opravený Libušín, drevená secesná jedáleň ako z rozprávky od slovenského architekta Dušana Jurkoviča. Vyzerá teraz tak ako v roku 1925.

23.08.2020 06:00
jurkovic interier  c  fotoarchiv NMv P  19 Foto:
Pri reštaurovaní zistili, že pôvodná farba interiéru bola svetlomodrá. Vytvorili aj kópie pôvodného nábytku.
debata (5)

Dušan Jurkovič v jednom z mnohých listov, ktoré poslal svojim blízkym z moravských Pustevien, píše: „Odstehoval som sa na delšiu dobu sem, zo začiatku som myslel, že budem asi za mesiac hotový, dnes už vidím, že nie. Na stavbe, kterú tu stavím, dávam si náramne mnoho záležať, aby to bola moja chlúba…“

To sa Jurkovičovi s jeho Libušínom a turistickou chatou Maměnka, ktoré na Pustevnách pre spolok Pohorská jednota Radhošť postavil, veru podarilo. My sa však pre pochopenie celkového významu týchto stavieb musíme vrátiť do druhej polovice 19. storočia. Vtedy so vznikom novej vysokopostavenej spoločenskej triedy z radov priemyselníkov a silnej strednej vrstvy obyvateľstva žijúcej v mestách vznikol nový fenomén voľného času. S tým súvisel rozvoj turistiky a športu.

Jedáleň Libušín zvonka. Foto: VMP
libusin zvonka c fotoarchiv NMv P 2 Jedáleň Libušín zvonka.

Od Krčmy k Šumnej

Začali vznikať mnohé turistické spolky inšpirované dobývaním alpských vrcholov – nemecké, rakúske aj české. Prvým českým turistickým spolkom v Rakúsko-Uhorsku bola práve Pohorská jednota Radhošť, ktorú v roku 1884 zakladal lekárnik Štěpán Ježíšek z valašského Frenštátu.

Názov hory Radhošť, ktorá bola opradená mýtmi o pohanských bohoch, v názve spolku však chápali hlavne ako symbol slovanskej jednoty v konkurencii k nemeckému národu. Činnosť spolku totiž nebola len turistická, ale aj pronárodná.

České aj nemecké horské spolky v Beskydách sa symbolicky snažili ovládnuť vrcholy hôr, čo spravidla spečatili postavením horskej chaty či útulne pre svojich členov. Pohorská jednota Radhošť obsadením Radhošťa a Zadných hôr, teda moravsko-slovenského pomedzia, získala dominantné postavenie v Beskydách.

V roku 1885 sa do Frenštátu vrátil advokát Edvard Parma, ktorý bol predsedom spolku v rokoch 1886–1921. Tento právnik, politik a poslanec Moravského zemského snemu objavil strategický význam Pustevien pre ovládnutie najkrajšej časti Beskýd pre českú turistiku. Dal mladému spolku cieľ: sprístupňovať krásy valašskej prírody pre každého.

A prečo sa vlastne miesto kúsok od hory Radhošť volá Pustevny? Podľa pustovníkov, ktorí tu do roku 1874 žili v pieskovcových jaskyniach. Práve toto miesto spolok vybral pre stavbu prvej turistickej útulne ako vhodný východiskový bod pre túry do okolia. Na Radhošti totiž stál kríž a štyrikrát ročne sa sem konali náboženské púte, prichádzalo tiež množstvo pútnikov, ktorí sa nemali kde zastaviť na občerstvenie či odpočinok.

A tak tu spolok kúpil pozemok a dal postaviť jednoduchú drevenú stavbu s pôdorysom 13 × 7 metrov v štýle švajčiarskych alpských chát. Útulňu, ktorej sa začalo hovoriť Krčma, otvorili 9. augusta 1891. Bola to prvá turistická chata v Beskydách a Pustevny sa tak vďaka Krčme stali obľúbeným cieľom výletov.

Už po roku však provizórna útulňa so spoločnou spálňou pre 23 ľudí narastajúcemu počtu turistov nestačila, a tak spolok rozhodol o stavbe druhej, väčšej útulne z kameňa. Navrhol ju frenštátsky staviteľ Alfréd Parma a postavil Giovanni Bertini z Castelnuova s robotníkmi z Talianska.

Na stavbu chaty nazvanej Šumná prispeli mnohí členovia spolku, prácou alebo hodnotnými darmi. Jedna firma darovala sklo do okien, iná mozaikové dlažby, bratia Thonetovci z neďalekej Bystřice pod Hostýnem poskytli veľké zľavy na nákup nábytku… Šumnú otvorili v auguste 1894.

Návštevníkov však opäť pribúdalo, a tak bolo treba postaviť tretiu chatu – s ôsmimi až desiati izbami, letnou kuchyňou a jedálňou pre 80 až 100 ľudí, ktorá mala byť pristavaná ku Krčme. Najskôr mala byť inšpiráciou pre novú útulňu Česká chalupa, ktorú Edvard Parma videl na Národopisnej výstave v Prahe, no potom sa rozhodli pre stavbu v duchu valašskej architektúry. A tak Parmovu skicu prepracoval staviteľ Michal Urbánek zo Vsetína a jeho praktikant – náš, vtedy dvadsaťosemročný, Dušan Jurkovič!

Básnik dreva

Urbánek s Jurkovičom pre Národopisnú výstavu v Prahe vytvorili valašskú osadu, zloženú z chalupy obklopenej hospodárskymi budovami, krčmou, sušiarňou, pílou, zvoničkou a salašom. Návrh útulne od Jurkoviča v júni 1896 spolok jednohlasne schválil, hoci bol rozsiahlejší a finančne náročnejší, ako spolok predpokladal. Stavba tretej útulne s krásnym názvom Maměnka sa začala v lete 1897. Súčasne Jurkovič pracoval na návrhoch jedálne.

Dôležitou súčasťou interiéru sú maľby od... Foto: Pravda, Národní muzeum v přírodě
Libušín Dôležitou súčasťou interiéru sú maľby od Mikoláša Aleša a Karla Štapfera.

Predlohu pre stavby Jurkovič našiel v Čičmanoch aj vo fojtstve (fojt – valašský výraz pre starostu) v moravských Veľkých Karloviciach. Predlohou pre štít útulne bol štít Petruskovho statku v Zubří, stĺpy nesúce pavlače boli inšpirované stĺpmi sanktuária sv. Kataríny na cintoríne vo Valašskom Meziříčí.

Maměnka je teda hravou skladačkou rôznych prvkov ľudového staviteľstva z Valašska a zo Slovenska, ktoré Jurkovič spojil do harmonického celku. Maměnku aj jedáleň Libušín čiastočne využili aj pri svätení kaplnky sv. Cyrila a Metoda na Radhošti a oslavách stého výročia narodenia Františka Palackého v lete 1898, hoci vnútorné úpravy budov trvali až do nasledujúceho leta.

Keď súbor Jurkovičových stavieb slávnostne otvorili, vzbudili veľký ohlas verejnosti. Na Pustevny začalo prúdiť ešte viac turistov, mnohí návštevníci sa prichádzali pozrieť len na Jurkovičovo dielo. Josef Merhaut nazval Jurkoviča v novinách Moravská Orlice básnikom dreva. Romantické Pustevny lákali mnohých umelcov, spisovateľov a básnikov, napr. Júliusa Zeyera, Otokara Březinu, Petra Bezruča, Svatopluka Čecha i Mariu Majerovú, fotografa Josefa Sudka či skladateľa Leoša Janáčka.

Od slávy k chátraniu

Po prvej svetovej vojne mali turisti zvýšené požiadavky na ubytovanie, takže v roku 1926 začali stavať štvrtú útulňu či skôr veľký horský hotel s osemdesiatimi izbami. Nazvali ho Tanečnica podľa hory, pod ktorou stál. Na Pustevnách v 20. rokoch 20. storočia začali stavať bežkárske i zjazdové trate, v roku 1928 postavili skokanský mostík pre prvé medzinárodné lyžiarske preteky.

V roku 1928 Pustevny navštívil prezident Masaryk s dcérou Alicou. Počas druhej svetovej vojny zažívali Pustevny obrovský nápor turistov, no keď boli útulne zabrané pre nemecké deti, Česi sem prestali chodiť. Na konci vojny opustené útulne zdevastovali nemeckí a maďarskí vojaci a v apríli 1945 ich obsadil partizánsky oddiel Za naši rodinu.

Po vojne ostali chaty na Pustevnách neobývateľné, na Maměnke bola od signalizačnej rakety vypálená diera s priemerom dva metre! Aj tak sa tu však v júli 1945 konal celoštátny zjazd Svazu českej mládeže, ktorý devastáciu útulní zavŕšil. Kvôli chladu si účastníci urobili ohne na podlahách budov a pálili ich vybavenie. Libušín a Maměnka schátrali po vojne tak, že niektorí členovia spolku uvažovali o ich zbúraní.

Tu však na scénu opäť prichádza Dušan Jurkovič, ktorý v roku 1947 ako 89-ročný prišiel a za záchranu Pustevien sa osobne prihovoril na Ministerstve vnútorného obchodu. To potom prikázalo opravu budov a pomohlo spolku získať úver pol milióna korún. Pohorská jednota Radhošť sa začlenila v roku 1948 do Sokola a v roku 1950 ukončila svoju činnosť. Pustevny boli za socializmu vďaka lanovke, zjazdovkám a bežeckým tratiam veľmi navštevované, len Maměnke s jediným umývadlom a jedným splachovacím záchodom hrozila demolácia. Našťastie súbor Jurkovičových stavieb vyhlásili za kultúrnu pamiatku a Maměnku mali zrekonštruovať.

Požiar, ktorý vypukol na Libušíne v noci z 2.... Foto: Národní muzeum v přírodě
Libušín požiar Požiar, ktorý vypukol na Libušíne v noci z 2. na 3. marca 2014.

Požiar a rozprávkový koniec

V roku 1984 boli chátrajúci Libušín aj Maměnka uzavreté. Libušín znovu otvorili až v roku 1999, Maměnku v roku 2003. Ďalšou katastrofou bol požiar, ktorý sa v noci 3. marca 2014 rozhorel v Libušíne od komína a zasiahol celý komplex stavieb.

Spôsobil obrovské, takmer 90-percentné škody, no okamžite sa zdvihla vlna solidarity v Česku aj v zahraničí a prišlo rozhodnutie, že Libušín obnovia v pôvodnej kráse. Občania na obnovu Libušína venovali 11 miliónov korún, dary posielali aj firmy, obce, mestá, Zlínsky aj Moravskosliezsky kraj, pretože Libušín sa nachádza na pomedzí oboch týchto krajov, prispeli aj Lesy ČR a Vojenské lesy a statky ČR a mnohí ďalší. Ďalšiu časť peňazí na rekonštrukciu poskytlo české ministerstvo kultúry.

Padlo rozhodnutie, že Libušín sa obnoví pomocou tradičných technológií do podoby z roku 1925, keď sa súbor postupne vznikajúcich stavieb na Pustevnách predstavil vo svojej celistvosti. Na začiatku prác bolo vyhorené torzo, ktoré bolo treba kúsok po kúsku rozobrať, označiť, potom nasledovali tesárske práce. Dnes môžu návštevníci vidieť vernú repliku v pôvodnej farebnosti, iste by aj Jurkovičovo srdce zaplesalo. Veď Jurkovič presadzoval obnovu Čičmian po požiari v roku 1921 aj stavebné úpravy Bratislavského hra­du!

Rekonštrukcia nebola ľahká, pretože sa síce projektovalo podľa pôvodných fotografií, no všetko bolo fotené spredu, nič zozadu, a tak bolo potrebné vcítiť sa do myslenia Jurkoviča. Dokonca sa podľa tradície rúbalo tisíc kubických metrov dreva po zimnom splne v okolitých lesoch.

Smrekové drevo sa rúbalo za zimného splnu a... Foto: Pravda, Národní muzeum v přírodě
Libušín kone Smrekové drevo sa rúbalo za zimného splnu a ťahali ho tradične kone.

Pri rekonštrukcii sa rozhodli skĺbiť drevenú stavbu s modernými technológiami, nainštalovali množstvo káblov, tepelné čerpadlá a podobne, ktoré však nesmie byť vidieť. V Libušíne je teraz samohasiaci systém, ktorý by mal prípadný požiar uhasiť ešte pred príchodom hasičov. Popri Libušíne opravili aj vonkajší plášť Maměnky.

Jurkovičova rozprávka má predsa len dobrý koniec – od prvého októbra tohto roku bude Libušín v plnej prevádzke s regionálnou kuchyňou, takže sem môžete prísť napríklad na valašský frgál. Chcú tu robiť aj svadby či gastrovíkendy pre širokú verejnosť.

Holešovské poklady

Komu by valašských rozprávok bolo málo, môže sa vybrať na zámok do neďalekého mesta Holešova. Šternberkovci tu na mieste pôvodnej pevnosti z 13. storočia vybudovali hrad, ktorý do roku 1574 prestavali na renesančný zámok. Potom však prišla tridsaťročná vojna a po roku 1643 poničený zámok vyplienili ešte Švédi a vypálili ho. Ďalší majiteľ, gróf Jan z Rottalu, ho kúpil v roku 1650 a objednal si jeho úplnú prestavbu v duchu baroka.

Zámok v Holešove obklopuje rozsiahla,... Foto: Město Holešov
Zamek Holesov Zámok v Holešove obklopuje rozsiahla, 35-hektárová záhrada s vodnými kanálmi, ktorá patrí k najvýznamnejším a najstarším na Morave.

Tá bola naozaj monumentálna a neskôr vo vrcholnom baroku na ňu nadviazal umenie milujúci a vzdelaný feudál František Antonín gróf z Rottalu. Za jeho éry v 18. storočí sa na zámku pestovala kultúra, založil zámockú kapelu a hrávali sa tu talianske opery, dokonca si dal zriadiť zámocké divadlo.

Dnes síce v zámku nemožno obdivovať pôvodné zariadenie, zato sa tu konajú zaujímavé výstavy. Teraz napríklad výstava ilustrátora Vojtěcha Kubaštu, ktorý vymyslel priestorové knihy. Kto má rád barokovú architektúru, ten si v Holešove príde na svoje.

Navyše k zámku prilieha rozkošná záhrada vybudovaná podľa francúzskych šľachtických a kráľovských záhrad geniálneho architekta Andrého Le Notre, pričom sa zachovali aj prvky pôvodnej záhrady holandského typu. Nechýbajú v nej vodné kanály a Neptúnov trojzubec. Súčasťou záhrady sú aj ovocné sady s 50 odrodami jabloní a hrušiek. Tridsaťpäťhektárová záhrada patrí k najvýznamnejším a najstarším na Morave.

Do Holešova však mnohých láka aj stará baroková synagóga, kde pôsobil známy rabín Šach. Vďaka spojeniu s osobnosťou rabína Šacha je táto synagóga poľského typu významným náboženským pútnickým miestom. Každoročne sem putuje množstvo Židov, najmä z Izraela a USA, aby mohli navštíviť jeho hrob a pomodliť sa v synagóge, kde rabín pôsobil.

V holešovskej synagóge, štvrtej najstaršej v... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
synagóga, Holešov V holešovskej synagóge, štvrtej najstaršej v Česku, pôsobil významný rabín Šach.

Keď budete mať šťastie, možno vám sprievodca rozpovie aj vzrušujúci, no komplikovaný príbeh parochetu, vzácnej látky, ktorá chráni Tóru. Šikovného sprievodcu však z miery nevyvedie ani otázka zvedavého postaršieho návštevníka, či je Jelínkova slivovica kóšer. Odpoveď znie: akýkoľvek ovocný destilát je už z podstaty kóšer, nech ho vyrába ktokoľvek, podobne ako je vždy kóšer múka či cukor. Apropo, na židovskom cintoríne okrem tumby rabína Šacha nájdete aj hrob rodičov Rudolfa Jelínka či členov rodiny Singerovcov.

Židovský cintorín v Holešove. Foto: Katarína Sedláková, Pravda
židovský cintorín Holešov Židovský cintorín v Holešove.

Červotoč za príplatok

Ďalším skvelým zážitkom je prehliadka firmy TON, čiže Továrne na ohýbaný nábytok v Bystřici pod Hostýnem. Založil ju Michael Thonet, tvorca známych stoličiek tonetiek. Dnes má firma českého majiteľa a asi 620 zamestnancov. Záujemcovi vyrobí jedinú stoličku na mieru, no zvládne aj obriu zákazku 27 000 stoličiek pre kaviarne reťazca Starbucks.

Pri prehliadke uvidíte výrobu stolov či stoličiek celkom od začiatku. Začína sa pri sklade 300 rôznych typov drevených hranolov, z ktorých sa vyrobia okrúhle tyče, tie sa ohýbajú… Ale pekne po poriadku.

Nábytok tu vyrábajú zo štyroch druhov dreva, najčastejšie používajú buk, oproti nemu jaseňové drevo je drahšie, moderný je dub a na novšie typy stoličiek sa používa americký orech. Sprievodkyňa zdôrazňuje, že prioritou je ekologická udržateľnosť, preto je drevo z lokálnych zdrojov. Neskôr nám majster na ohýbanie dreva Pavel Hlava prezradí, že niekoľko dodávateľov dreva majú zo Slovenska.

Na ohýbanie je najlepšie bukové drevo. Guľatina sa najprv vloží do pece s teplotou 105 stupňov Celzia, kde zostane podľa svojho priemeru niekoľko hodín. Potom s ním môžu pracovať ohýbači, chlapíci, ktorí musia mať silu aj cit v rukách.

Ohýbači bukového dreva musia mať silu aj cit v... Foto: Katarína Sedláková, Pravda
ohybanie Ohýbači bukového dreva musia mať silu aj cit v rukách.

Niektoré tyče sú dlhé aj štyri metre a vážia 15 kíl. Ohýbač sa svoju prácu učí rok, no potom za zmenu zvládne ohnúť 200 kusov dreva! Keď drevo vyberie z pece, vloží ho do formy a zabezpečí kovovou pásnicou, čím sa zabráni praskaniu dreva. Po vysušení je ohyb veľmi pevný. Ak budete mať šťastie, ohýbači vás nechajú vyskúšať si túto prácu.

Drevo dokážu ohnúť aj do dvoch opačných smerov. Foto: Katarína Sedláková, Pravda
ohyb Drevo dokážu ohnúť aj do dvoch opačných smerov.

Pokračujeme ďalej, obdivujeme stroje zo šesťdesiatych rokov, ktoré sa ukázali spoľahlivejšie ako mnohé modernejšie výrobné metódy. Ideme okolo skladu, kde sa ohyby klimatizujú pri 32 stupňoch Celzia, aby sa s nimi dalo ďalej pracovať. Na sklade vraj majú asi štyritisíc operadiel a na ručné ohýbanie majú asi 60 typov ohybov. Len na populárne operadlo číslo 14 majú 450 foriem!

Sprievodkyňa vysvetľuje, že drevo dokážu ohnúť dokonca aj do dvoch opačných smerov, čo je technologicky veľmi náročné. A potom vidíme jednotlivé fázy kompletizácie stoličiek – morenie, lakovanie, pridávanie rákosového výpletu sedadla, čalúnenie kresielok. Fascinujúce.

Pobaví nás informácia, že dokonca kladivkom vedia imitovať aj červotoča, aby stolička vyzerala ako stará. O úpravu v štýle červotoča – je za príplatok okolo 900 korún za stoličku – majú vraj veľký záujem vo Francúzsku. A po prehliadke už neostáva nič iné, len naložiť sa do piva.

Doslova, v pivných kúpeľoch v Rožnove pod Radhoštěm sa totiž človek v drevenej vani ponorí do pivnej mladiny bohatej na vitamín B. Pivo síce nepijem, ale zážitok to bol príjemný. Koža však po ňom vonia pivom až do rána.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 5 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #Dušan Jurkovič #Beskydy #tón