Vtipy bývajú najčastejšie na tému svokra, pretože na riečnej trase sa v skale nachádza diera prezývaná „svokrine ústa“. Viete, aký je rozdiel medzi palacinkou a svokrou? Ale poďme po poriadku!
„My dvaja sme druhí najlepší pltníci,“ pochváli sa pred jazdou 63-ročný Paľo Hovana, ktorého vraj prezývajú Bin Ládin. Goral so sivými vrkočmi, ktorý robí túto prácu 38 rokov. „Kto sú prví najlepší? No, všetci ostatní!“
Kto by nepoznal plavbu plťou po Dunajci? Len dve rieky tečú na Slovensku smerom na sever, do Baltického mora, a to rieka Poprad a Dunajec! Naľavo Poľsko, napravo Slovensko. Okolo dvadsať kilometrov rieky si delíme s našimi severnými susedmi. Práve tých posledných desať je najkrajších. Ryby aj plte s turistami ju „covid-necovid“ križujú sem aj tam, prekračujú hranicu, kedykoľvek sa im zachce! Čo na to epidemiológovia? Čo dodať, keď najznámejšie pieninské Tri koruny sa po poľsky povedia Trzy korony? Volajú sa Katarína, Barbora a Mariena, po poľsky Kaška, Baška a Mariška.
Aké sú tu ryby? Odpoveď znie: No predsa mokré! Kapitálnym úlovkom vraj bola 22-kilová hlavátka. Nad skalou s názvom Ostrá ich ešte možno chytať, ale pod ňou je už veru zákaz. Zákruta Ostrá skala je totiž akousi vstupnou bránou do rozprávky národného parku. Kedysi bol Dunajec čistý, nezakalený, chodili sa sem dokonca vytierať lososy. Posledného tu chytili v päťdesiatom siedmom. Svoje za tie roky vraj urobila poľská priehrada.
Mladší majú dlhšie, starší kratšie
Plavba plťou od pltnice v obci Majere či pred Červeným Kláštorom po výstupište v Lesnici na slovensko-poľskej hranici trvá asi pol druha hodiny. Ak ide voda pomaly, aj zo dve hodinky. Poddajné Pieniny z jurského vápenca otvárajú náruč. Pena na rieke je vraj rozpustený vápenec, a nie Savo. Od nástupišťa po výstupište sú to vzdušnou čiarou tri kilometre, po rieke štvornásobok riečnych zákrut, zákutí a skalných útvarov, ku ktorým sa obyčajne viaže nejaká historka.
Výhľad na Tri koruny, odkiaľ mních Cyprián lietal na zostrojených krídlach, zákruta Ostrá, Zbojnícky skok, kde je rieka najhlbšia. V tejto riečnej úžine vraj zbojníci testovali svojich nováčikov. „Len nenapíšte, že to bol Jánošík, ten tu nikdy nebol,“ povedal pre reportáž do Pravdy ešte v roku 1999 pltník Ján Mačutek, prezývaný Jašek, ktorý je už v pltníckom nebi. V tom čase to bol najstarší pltník na Dunajci, mal 60 rokov.
Dnes ho už Paľo Hovana vo svojich 63 rokoch predbehol a jeho „zadák“ na plti Ondrej Kalis má dokonca 65 rokov. „Dakedy mi lezie na nervy, ale ja ho nechám. Jeden musí makať a jeden vypráva,“ vraví Ondrej Kalis o svojom hovornom kolegovi Paľovi stojacom na predku plte a mocne oprie o dno rieky „spresu“ zo smrekového dreva, aby plť posunul vpred. „Akú dĺžku majú naše palice? Nuž, mladší majú dlhšie, starší kratšie,“ vtipkuje Hovana. Obyčajne je to dva a pol metra, na vysoký stav vody treba trojmetrové. Aj plť je zo smrekového dreva, lebo je ľahké. Jedľa je bárs ťažká. Plť pozostáva z piatich kusov šesť metrov dlhých lodičiek. Kedysi sa dlabali z jedného kusa kmeňa. Dnes by si na takejto plti málokto trúfol zísť rieku, reaguje inak. Nos má „lodka“ vyhnutý dohora a ozdobený vetvičkami „čačiny“. Bez nich by vyzerala, ako keď baran nemá rohy.
Čečina? Na smútočné vence pre utopených turistov
„Na čo je tam čečina? Zo štyroch dôvodov,“ objasňuje Paľo Hovana. „Aby voda nešla do plte, potom na okrasu, pletieme z nej smútočné vence, keď niekoho utopíme, a keď sme veľmi opití, aby sme vedeli, kde na plti máme predok a kde zadok!“ Čo sa tu pije? Všetko okrem pohonných hmôt a močovky! Každá plť má vraj dve záchranné kolesá, jedno preňho, jedno pre kolegu.
V histórii bola najvyššia rieka v júli 1934. Nad normál bolo 660 cm, prietok 1 800 kubíkov za minútu. Nad Zbojníckym skokom je biely znak, jeden z viacerých na riečnej trase, čo ukazuje, pokiaľ vtedy siahala hladina. Za nízkeho stavu vody trvá turistická vyhliadka najviac zo dve hodiny, najrýchlejšie ju možno absolvovať za 50 minút. „Pred rokmi sme sa plavili sami pltníci, vodostav bol 241 cm. Urobili sme trasu za 27 minút. Nebola to sranda, šlo o život,“ povedal pred dvoma desaťročiami autorke pltník Jašek. Ktovie, či ten rekord niekto odvtedy prekonal. Pradávnym pltníckym znamením je skala Svinia. Keď ju voda zakryje, rieka sa stáva nevyspytateľnou.
Podľa mušličiek výška alimentov?
„Vidíte tú poľskú orlicu na skale? No, potrebujete predstavivosť – krídlo vľavo, krídlo vpravo, veľká skala, veľký vták. A skala sa volá Mníška. Po česky Jeptiška,“ dodáva Paľo Hovana v rámci jazykového okienka pre českého turistu na plti. „Volam še Pavel, modzete mňa volať, jak chcece,“ spustí na želanie po goralsky. Tunajší pltníci majú modré alebo čierne vesty, poľskí pltníci majú výlučne modré a ich plte možno spoznať podľa čísel vzadu. Vestičke sa hovorí „kamizolka“. Na hlave má pltník „kapeľusek“ ozdobený mušličkami. „Naši dedovia tadiaľto kedysi vozili drevo a za každý splav až do Baltického mora, dostali jednu mušličku. Čím viac mušličiek, tým skúsenejší pltník. Podľa ich počtu vedeli, koľko alimentov platiť,“ vysvetľuje Bin Ládin. „Ale toto nie je môj klobúk, to je dedov!“
Soška Panny Márie v skalnej stene, ktorú tam umiestnil osobne Karol Wojtyla, pápež Ján Pavol II. Skala Sokolica, matka Pienin, 747 metrov nad morom. Odtiaľto skočil 50-ročný Poliak z nešťastnej lásky. Skalný masív Sedem mníchov, kam sa mnísi vybrali na bylinky a nikdy sa nevrátili. „Ale legiend je viac, za tými bylinkami vraj bola pekná mníška,“ neodpustí si Paľo Hovana. Diera v skale Svokrine ústa? A už sme zas pri tých vtipoch! „Rozdiel medzi palacinkou a svokrou? Palacinka musí byť stočená a teplá, svokra vystretá a studená! A viete, ako sa povie svokra po poľsky? Baba přebytečno!“
Raz viezol Paľo Hovana s kolegom na plti nemenovaného slovenského prezidenta. „Na konci nám spokojný s výletom obom strčil do ruky obálku. Otvoríme ju a tam je jeho fotka s podpisom!“ smejú sa pltníci. „Ozaj, pani, nechcete si pichnúť?“ podávajú pltnícku palicu „spresu“. „Ale jemne, tak ako doma!“