Stínanie kráľov: Slovensko je krajinou starých stromov

Slovensko má šťastie. Ešte stále je krajinou starých stromov. A najmä vďaka pomoci stromov môžu mestá a obce zvládnuť klimatickú krízu. Ale prečo mohutné mestské a obecné stromy zrazu tak často padajú, vysychajú? Prečo sa rúbu? Je to preto, že víchrice a suchá sú čoraz prudšie? Sú prudšie, ale nie sú tou skutočnou príčinou. Spoločnosť ju akoby zabudla. Skrýva sa totiž v odpovedi na otázku - čo je strom? Nie vec, ale živá bytosť, ktorá vníma, reaguje, komunikuje.

27.09.2020 06:00
moruša, strom, Dana Ševčíková Foto: ,
Dana Ševčíková pred senickou bielou morušou.
debata (3)

Ako rýchlo dokáže strom odpovedať človeku? V Zámockom parku v Pezinku, národnej kultúrnej pamiatke to statnému jaseňu trvalo asi osem rokov.

V roku 2011 sa ukončila revitalizácia parku, pri ktorej sa urobil výkop pre osvetlenie. Pri tom sa poškodili korene. Keď sa poreže človek, už aj si dá náplasť, obväz. Ale jaseň? Cez načaté korene do jeho tela prenikla huba. „Trvalo asi osem rokov, kým to strom destabilizovalo. Keď je strom nepoškodený, hniloba nemá veľkú šancu. No stačí odlomený koreň a je to,“ upozorňuje arborista Michal Zelenák. Jaseň „odpovedal“. Vyvrátil sa a spadol. Na kmeni sa dnes bezstarostne hompáľajú nohy študentov.

Jaseň, ktorý spadol v Zámockom parku v Pezinku. Foto: Andrej Barát, Pravda
jaseň, spadnutý strom Jaseň, ktorý spadol v Zámockom parku v Pezinku.

Po tragédiách sa pri pohľade na dutý sčernetý kmeň často len skonštatuje, že strom bol predsa zhnitý a už dávno mal byť vyrúbaný. Ale prečo sa nehľadá hlbšia príčina, prečo hnil? Prečo spadol 75-ročný jaseň, keď sa môže dožiť aspoň 300 rokov? Čo ak je za tým jednoducho bezohľadnosť? A fakt, že ľudia v mestách ukrajujú stromom stále viac z ich životného priestoru, dusia ich a ubíjajú?

Protestujte pri výkopoch, nie výruboch

Nebol to jediný jaseň, ktorý sa v Zámockom parku podvolil. Ďalšie a ďalšie sa v týchto dňoch rúcajú za kvílenia motorových píl, rozdrobené kusy a piliny lemujú parkové cestičky. Dokopy takmer 40 stromov. Celkový plán počíta s takmer 100 stromami. Pezinskí aktivisti boli spočiatku zdesení. Veď predtým boli stromy zelené. Hrozné?

Nevyhnutné. Odborná kontrola odhalila mnohé choroby a riziká pádu. Podľa arboristu Zelenáka sa pod zlý stav podpísali roky žiadnej alebo neodbornej starostlivosti. Takisto aj choroby a škodcovia, ktorých tlak bude vplyvom klimatickej krízy čoraz väčší. Ale aj spomínaná revitalizácia parku. Práve tá skrátila život mnohým stromom, keď sa robili výkopy pre lampy, chodníky. Stromom, okolo ktorých kopali rigol, poškodili korene. „Ľudia prídu plakať, keď sa rúbe. Ale nikto nepríde protestovať, keď sa kope,“ poznamená arborista k jednej z najčastejších príčin, ktorá v meste skracuje stromom život.

Video
Výrub stromov v Zámockom parku v Pezinku

Stavbári skladujú materiál zväčša pri kmeňoch stromov. Vykotia k nim desať ton piesku, nechajú ich tam dva mesiace. Úplne ignorujú poznatok zo základnej školy, že stromy nedýchajú len korunou, ale významne aj koreňmi. Strom na toto odpovie zhruba o päť rokov.

„Kubík piesku váži cez tonu, štrk aj viac. Zhutní to zem okolo stromu. Nielenže to preruší priesak vody, ale neprebieha výmena plynov. Korene bez vzduchu odumierajú. Strom je v šoku, oslabený, napadne ho hmyz, drevokazné huby a to vedie k jeho koncu,“ opisuje Zelenák. Úplne bežná prax počas zatepľovania fasád je vylievať odpady pod stromy. „Ak niekto k stromu polroka vylieva vedrá farby, lepidla či vápna, takisto ho ničí.“

Načo je život kráľa bez koruny?

Takže – zanedbaná starostlivosť, poškodené a pridusené korene, jed, a aby toho nebolo na stromy málo, ešte je tu – svetlo. Nové pouličné lampy v Zámockom parku v Pezinku sa strácajú priamo v korunách stromov. Nie je to výnimočné. V nitrianskom Mestskom parku na Sihoti sú pri bufetoch rozvešané pestrofarebné lampáše. Atmosféra je v noci efektná. „Lenže nočné svietenie narúša fyziologické procesy stromu, čo takisto vedie k jeho poškodeniu,“ upozorňuje arborista.

Nie všetky stromy v Zámockom parku, ktoré neprešli inventarizáciou, arboristi vyrúbali. Niektoré zo zoznamu drevín určených na výrub zásluhou aktivistu Vladislava Marušica vyňali. Napríklad dve stále krásne borovice čierne, len ešte treba prekontrolovať ich stabilitu so špeciálnym prístrojom. Z niektorých stromov sa po dohode s aktivistami spravilo torzo. Z majestátnych kráľov zostali mĺkve nešumiace torzá zbavené koruny. „Načo?! Už ho mali dať dole, veď je to mŕtvy strom!“ zašomre jeden okoloidúci. Mýli sa.

Torzo, často bútľavé, je cennou oázou biodiverzity v meste. Chrobákov, vtákov, netopierov. „Je kríza biodiverzity. V posledných desaťročiach vymreli dve tretiny živočíchov. Tak si to treba chrániť tam, kde máme dosah,“ vysvetľuje Marušic. Ale čo ak to nie je pre spoločnosť dostatočná hodnota?

Torzo poslúži biodiverzite. Foto: Andrej Barát, Pravda
torzo, mŕtvy strom Torzo poslúži biodiverzite.

Ktorý poklad je vzácnejší?

„Pani učitelko, lipa je obsypaná chrobákmi! Pani učitelko, ja sa bojím, aby ten vjetor tú lipinku nezlámal. My sme sa bili od polednia podívat, nezlomil, je tam tá lipka!“ hlásia žiaci svojej učiteľke Ivonke Bolebruchovej z Kopčian. Lipa má asi 250 rokov, pani Bolebruchová pod ňou učí už asi 15 rokov. „Ako ich to v triede nebaví, tak pod tou lipkou je úplne iná atmosféra, inak im hlavy fungujú, je to až mystické miesto. Niečím ich nabije a potom ich to baví.“

Učí v blokoch. Tému dážď rozoberie v rámci slovenčiny, matematiky, prírodovedy, hudobnej či výtvarnej výchovy. Pamätá si, ako silno v deťoch zarezonovala téma o tom, ako sa končí život rastlín aj zvierat. Lipa začala silnejšie presychať, a preto deti bdeli pri každom vetre.

Video
Lipa v Kopčanoch.

Vôbec nevyzerá na strom, ktorý prežil štvrť tisícročia. Je tak trochu útla. Je pozoruhodné, že dokázala prežiť. Rastie na neprajnom podloží. Mŕtva zem – hovoria miestni. Hlina je len v pár centimetroch, pod ňou ležia „hladné“ piesky, ktoré sem pradávno pritiahla rieka Morava. Voda sa rýchlo stráca, pôda má minimum živín. Nuž a lipa, navyše, rastie v tesnej blízkosti pokladu nesmiernej hodnoty – Kostola svätej Margity Antiochijskej, jediného takmer kompletne zachovaného svätostánku z čias Veľkej Moravy.

Lipa pri Kostole svätej Margity Antiochijskej v... Foto: Pravda, Andrej Barát
lipa, Kopčany, kostol Lipa pri Kostole svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch.

„V rámci archeologického prieskumu sa tu robili rôzne zákroky, sondy, ktoré veľmi neprispievali koreňovej sústave stromu. Kostolík je architektonický skvost, ale je otázne, či nie je možné citlivejšie vyvážiť spoluprácu medzi archeológmi a botanikmi,“ zamýšľa sa Milan Hronec, programový manažér Nadácie Ekopolis. Aj v tomto prípade sa navŕšila zem vôkol koreňov. Lipa ťažšie dýcha. Ešte viac presychá. Čo ak sa zrúti na národnú kultúrnu pamiatku, jednu z najcennejších, aké sa na Slovensku zachovali?

Podpora od Quebecu po Austráliu

Podľa Hronca niet typickejšieho obrázku Slovenska. Lipa a kostol. Lipy kedysi vymedzovali hranice cintorínov. V Lipanoch, a nielen tam, sa v časoch Slovanov uzatvárali významné politické a spoločenské dohody v háji veľmi starých líp. Až v ich tieni získala dohoda punc dôležitosti.

„Bolo to niečo, ako keď sa dnes listiny overujú u notára,“ dodáva Hronec. „Ľudia mali kedysi významne iný vzťah k stromom. Áno, aj dnes existujú ľudia, ktorí si staré stromy vážia, ale kedysi to bolo všeobecne akceptované.“ Lipy sa podobne ako ďalšie dlhoveké stromy, duby či hrušky vysádzali ako hraničné stromy, určovali okraje pozemkov, katastrov. Strom sa nedal preložiť ako kameň. Ale čo je pre spoločnosť cennejšie dnes?

Blízko lipy sa objavili náznaky hrobky. Možno kniežaťa. Aké ďalšie fantastické tajomstvá sa ukrývajú pod koreňmi? A prečo ju teda neodstrániť, keď ohrozuje kostol?

Hlasná odpoveď zaskočila aj učiteľku Bolebruchovú. Lipu prihlásili do ankety Strom roka 2018, aby získali peniaze na jej ošetrenie a záchranu. „Kvôli lipe sa dedina neuveriteľne zomkla. Bola to neskutočná akcia. Všetci roznášali hlasovacie lístky po okrese, aj do Trnavy, do Bratislavy. Nebol dom, v ktorom by neriešili hlasovanie. Ľudia hlásili – písal som do Austrálie, budú hlasovať. Do Ameriky. Quebec. Celá dedina tým žila,“ opisuje pani Bolebruchová.

Lipa v ankete vyhrala. Vlani sa ňu prišiel pozrieť „tree hunter“, ambasádor starých stromov, bojovník za ich ochranu, spolupracovník BBC Rob McBride. Privítali ho davy ľudí, k stromu odviezli na koči, bol dojatý. Arboristi lipu ošetrili. No schne viac a viac. Počas vlaňajších drsných horúčav ju dedinčania neustále zalievali, s konvami z potoka, hasiči s cisternou.

Učiteľka Bolebruchová už tretí rok zbiera jej semená a skúša všemožné postupy. „No ani jedno semienko mi nevyklíči.“ Pán Hronec povzbudivo ukazuje na výhonky rašiace pri kmeni. „V tých výmladkoch je jej sila.“ Kopčany chcú zo všetkých síl jej príbeh udržať. Podľa legendy ju posadila Mária Terézia, ktorá sa tu prepadla pod zem aj s kočom. Vraj sa pod lipou hrával Tomáš Garrigue Masaryk. „Ale veď je to obyčajná haraburda, ten strom,“ zahrmí z lešenia obopínajúceho kostol. „Pozrite sa, kúsok ďalej, aká je tam krásna lipa. A tú nikto nechráni!“ Skutočne, o pár desiatok metrov je naozaj krásna mohutná lipa. Čo rozhodne, ktorý strom chrániť a ktorý vyťať? Kto je v práve?

Haraburdy

Úryvok z domovej schôdze na sídlisku: Ten strom už, prosím, zrežte! Prečo? Sedia na ňom holuby. A? Serú mi na zaparkované auto! Ale veď to vy ste sadili ten strom, keď ste prišli do paneláku! Áno, ale už je veľký.

Podobné žiadosti nie sú ojedinelé. Spoluzakladateľ slovenskej arboristiky Tomáš Fraňo to zhrnul takto: do tretieho poschodia počuť – vyrúbte to, musím mať svetlo celý deň. Od tretieho poschodia – neopovážte sa odtrhnúť lístok! Veď mám krásny výhľad ponad koruny stromov a nevidím tú špinu na zemi.

Podľa arboristky Evy Lalinskej cítiť nevôľu pri výruboch inváznych drevín. Pajasene žliazkaté, javory jaseňolisté a ďalšie invázne dreviny sa pred 30, 40 rokmi pestovali v škôlkach, vysádzali sa na uliciach. Dnes sú z nich krásne, zelené stromy, prinášajú tieň. Je niekedy ťažké presvedčiť ľudí, že do krajiny zrazu nepatria. „Ako tak sledujem diskusie, ľudia si neuvedomujú ohrozenie, ktoré zo šírenia inváznych druhov vyplýva,“ mieni krajinná architektka Zuzana Hudeková, expertka na životné prostredie v rámci Únie miest Slovenskej republiky. Invázne druhy dokážu otráviť pôdu, nadmerne sužovať alergikov a najmä razantne sa šíria a vytláčajú pôvodné druhy.

Budova v Trenčíne, ktorú architekti... Foto: Andrej Barát, Pravda
vŕba, Trenčín Budova v Trenčíne, ktorú architekti prispôsobili vŕbe.

Karty mieša klimatická kríza. „Stromy v meste to mali ťažšie aj pred tým, než sa prejavili dopady zmeny klímy, najmä vo väčších mestách. Vplyvom tepelného ostrova bolo v nich teplejšie o dva stupne ako v okolitej krajine. Tento efekt bude ešte viac znásobený negatívnymi dopadmi zmeny klímy – suché letné obdobia sa striedajú s prívalovými zrážkami. Je menej snehu, bez príjemného jarného počasia ideme zo zimy hneď do leta. Sú častejšie prízemné mrazy. Neprichádzame len o ovocie, keď zamrznú marhule v kvete, ale v mestských stromoch sa objavujú mrazové trhliny,“ upozorňuje krajinná architektka.

„Kedysi bolo normálne sadiť v meste brezy, na ulice javory mliečne, horské. Dnes tieto stromy v meste trpia a odchádzajú. Najväčší problém je ale zlý urbanizmus z minulosti, zlé podmienky na stanovištiach stromov, malý prekoreniteľný priestor, nemožnosť nájsť nové miesta na výsadbu, lebo všade sú nejaké siete,“ naznačuje Fraňo. Riešenie? Arborista hovorí, že nemá problém s výrubom dožívajúcich alebo nebezpečných stromov – plošne na celej ulici. Hoci sa celá rozkope, ale nech sa urobí nanovo poriadne, všetky siete sa uložia mimo pásu zelene a stromom sa zabezpečí aspoň deväť kubických metrov (arborista Martin Kolník navrhuje dokonca 16 a viac) priestoru pre korene. Reorganizujú sa parkoviská, aby autá nestáli na koreňoch. Vysadia sa nové stromy a riadne sa o ne mesto postará.

Ešte je však jeden kľúčový princíp, ktorý rozhoduje o osude mestského stromu. Ústava Slovenskej republiky. Podľa článku 20 každý má právo vlastniť majetok. Podľa článku 44 má každý právo na priaznivé životné prostredie. Na Kollárovom námestí v Bratislave mali stromy ustúpiť parkovisku. Najvyšší súd však ich výrub zastavil s odôvodnením – „verejný záujem je postavený na ochrane a zveľaďovaní životného prostredia ako základného predpokladu existencie ľudskej bytosti, je mimoriadny, a preto právny poriadok Slovenskej republiky mu venuje zvýšenú pozornosť, a na základe uvedeného je prípustné výkon niektorých práv jednotlivca obmedziť.“ Spoločnosť aj napriek tomu neustále obmedzuje aj mimoriadne stromy.

Zhmotnený čas

Pred niekoľkými dňami sa Senicou prehnala víchrica. Jedna zo starých líp to neustála a rozmliaždila auto. Dana Ševčíková z Klubu ochrancov zelene pripomína, že lipa bola zabetónovaná zo všetkých strán. Len o kúsok ďalej na Robotníckej ulici je hrubý jaseň na parkovisku za obchodným domom tiež natesno obopnutý betónovo-asfaltovým štvorcom. Aj laikovi je jasné, že odchádza. Nuž a hneď vedľa neho sa vypína prekrásna asi 200-ročná moruša biela. „Dali sme jej prívlastok – maják minulosti,“ hovorí pani Ševčíková.

Zadusený jaseň v Senici. Foto: Andrej Barát, Pravda
strom, jaseň, Senica, málo miesta Zadusený jaseň v Senici.

Dnes sa okolo nej ponáhľajú dodávky, chodci vybiehajú z bytoviek a obchodov, v tieni sa strácajú cyklisti. Pred desaťročiami tu boli tiché záhrady. Neskôr zostal už len pás voľnej zelenej plochy. „Bolo tu pieskovisko, kolotoč. Chlapci sa rozbehli po šikmom kmeni, vyskočili do koruny, oberali moruše a aj niektorým dievčatám sa ušlo, ktoré si vytypovali za frajerky,“ spomína. Na voľnej ploche sa začala kresliť polyfunkčná budova. Nebyť snahy Juraja Kabáta, zakladateľa Klubu ochrancov zelene, moruša by ustúpila stavbe. Nakoniec ju ponechali, no priestor na život sa jej nezvrátiteľne a výrazne zmenšil.

Zakrátko sa mal zmenšiť ešte viac. Udialo sa to paradoxne v roku 2014, keď moruša získala titul Strom roka. Pre polyfunkciu bolo treba ďalšie parkoviská a priestor sa núkal – pod morušou. „Aj vďaka nášmu zásahu sa podarilo tomu zabrániť,“ opisuje pani Ševčíková. Zabral argument, že strom nebude mať ako žiť, že sa mu obmedzí prístup vody a vzduchu ku koreňom, čím sa zvýši riziko, že spadne.

Video
Moruša zo Senice

„Človek svojou činnosťou, či chce alebo nie, vytvára pre stromy v meste zlé podmienky. Musíme urobiť všetko preto, aby tým vzrastlým drevinám, ktoré ešte máme, bolo dobre. Aby sme im nezhoršovali život. Pretože je to hodnota, ktorú nepostavíte, nekúpite. Keď takúto morušu vyrúbete, môžete zasadiť neviem koľko stromčekov. Tento strom predstavuje zhmotnený čas,“ hovorí pani Ševčíková.

Čo ak tento „zhmotnený čas“ nemusí byť prekážkou v pulzujúcom meste? Architekt Peter Guga navrhol budovu bývalej Slovenskej poisťovne z 90. rokov 20. storočia na Legionárskej ulici v Trenčíne. Dnes tu sídlia pobočky poisťovne Allianz – SP a daňového úradu. Do projektu zasahovala stará vŕba. Nedal ju vyrúbať. „A prečo by sme to robili?! Vŕba mala pre nás vysokú estetickú aj ekologickú hodnotu, chceli sme ju zachovať. Podriadili sme jej návrh budovy.“ A skutočne. Táto stavba aj po vyše dvoch desaťročiach fascinuje tým, ako kruhovými terasami citlivo kopíruje korunu starej vŕby.

Klimatizácia

„Pozrite sa, 22 stupňov,“ ukazuje na teplomer vo svojej chalupe v Bučkovci (časť Moravského Lieskového) Ernest Koubek. „A takto sa to stále drží, aj keď je vonku 35, 36. Ostatní sa pečú na tom slnku, ale ja mám otvorené dvere a stále tu mám takto fantasticky!“ nadchýna sa. Nemá žiadnu supervýkonnú klimatizáciu. „Iba“ 300-ročný dub nad chalupou.

Pôvodní majitelia ho vysadili, aby určoval hranicu pozemku, pod kmeňom je dodnes kamenná kvóta. Je nádherný, ale predstavuje riziko. Vo výške hrozivo trčia hrubé sucháre. Na dube parazituje imelovec európsky. Obrovská koruna šumí nad obydliami a ukrýva ešte väčšiu dilemu. Pán Koubek sa dušuje, že za jeho života sa nevyrúbe. Ale uznáva rovnako argumenty arboristu Michala Sásika, ktorý si dub pozorne obzerá, že potrebuje ošetriť. Stálo by to niekoľko stoviek eur, ale ako si to môže dôchodca dovoliť?

Ernest Koubek pod... Foto: Pravda, Andrej Barát
dub, Ernest Koubek, klimatizácia Ernest Koubek pod "klimatizáciou" - 300-ročným dubom.

Čo sa vlastne s dubom stalo? Arborista Sásik opisuje zistenia vedcov, že keď strom dosiahne svoju maximálnu veľkosť, koncové konáre vyšlú signál koncovým vlásočniciam koreňov. „Strom si dá signál, že začne starnúť. Už nedokáže vytlačiť miazgu do celej koruny, a tak začne sťahovať energiu dovnútra a postupne vypúšťa konáre na okraji. A začne si vytvárať sekundárnu korunu.“ Lenže, čo je najúžasnejšie, je šanca, že strom sa potom znova rozrastie, znova stiahne. Ide o cyklus, ktorý sa môže podľa vedcov opakovať x-krát. Samozrejme, závisí to od vitality stromu a vhodných podmienok na stanovišti. Dôkazom sú tie najstaršie stromy na svete, ktoré sú viac hrubé ako vysoké, napríklad gaštany na Korzike.

Strom môže v aktivite povzbudiť zásah „zvonku“. Úder blesku. Medveď, ktorý limbe pod Kriváňom odhryzne vršok. Predĺži jej život. Rovnako ako ovocinári pravidelným rezom zmladzujú hrušky, jablone, slivky. „Ak ovocný strom necháte zostarnúť, už nebude mať také kvalitné ovocie,“ dodáva arborista. Nuž a v tomto tkvie nedocenené dedičstvo Slovenska – staré ovocné stromy nenápadne roztrúsené po obciach a mestách, o ktoré sa ľudia dodnes starajú. Dôkazom je súťaž Európsky strom roka, kde Slovensko pravidelne prispieva hruškami, oskorušami, morušami. Podľa Sásika sa stačí prechádzať po krajine s otvorenými očami a človek objaví tisíce krásnych ovocných stromov, hneď za humnami, alebo nečakane priamo v obci, ale aj dubov a líp a ďalších podobných stromov ako je Kuobkov dub, ktoré ľudia vysádzali na staré hranice.

„Mám taký pocit, akoby sa prebral pred dvomi rokmi. Asi počul vyhrážky,“ usmieva sa pán Koubek. Je to možné? Rastlinný neurobiológ František Baluška skúma v Nemecku reakcie rastlín na ľudí. Skutočne sa mu podarilo zmerať odlišné reakcie rastliny na človeka, ktorý sa o ňu staral dobre a milo, a na človeka, ktorý jej ubližoval. Arborista Michal Sásik si myslí, že je pred nami viac neobjaveného ako známeho.

„Niekedy mám pocit, že stromu akoby stačila už len prítomnosť človeka, ktorý prejaví skutočný záujem, urobí jemný zásah a už len to mu pomôže naštartovať život, vrátiť sa späť. Akoby strom cítil, že je potrebný, vnímaný a zareaguje.“ Čo na to Koubkov dub? Je ticho. A možno sme len zabudli tichu načúvať.

Reportáž vznikla s finančným prispením Literárneho fondu.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Stromy #výrub #výrub stromov