Oči má človek na to, aby videl, uši, aby počul, srdce, aby mu krv prúdila… Lenže sú situácie, keď oči nevidia pre slzavý závoj, tie zvesti by človek najradšej nepočul a srdce odmieta plniť funkciu čerpadla, zovrie sa, vytlačí človeku do hrdla guču horkého bôľu, ktorú neprehltneš, horkne ti v ústach pri pohľade na toľké utrpenie.
A tie otázky! Vraj povedzte, boli ste tam? Ako je? Stojí naša dedina? Syna, synčeka, neviete kde odviezli? Otec boli v dome dôchodcov v Novej Stráži, ktovie, ako je s nimi. Dcéru som mala v komárňanskej nemocnici, vodu mala v boku, kam ich previezli? Stihli? Dve deti má. Tu, pozrite, sú. A vody pribúda? Čo myslíte, dokedy to potrvá, kedy sa vrátime? A kam, božemôj, keď domy padajú! Pomôže nám niekto? O všetko sme prišli, len to máme, čo vidíte na nás. Tak hovoria ženy.
Chlapi zasa, že chotáre sú zatopené, že v mnohých dedinách nebude ani kila zrna, kláska kukurice, stebla krmu pre dobytok, ktorý vraj ktovie kde je a či dakedy vôbec dokopy zoženú.
Aby teda bolo jasno. O evakuovaných synčekov, dcérenky, ženy ani starších otcov a mamičky sa netreba báť. Všetci sú v bezpečí a obklopení aj starostlivosťou spoluobčanov na miestach svojho dočasného pobytu. V bratislavských internátoch, v Dunajskej Strede, v Tomášikove, Seredi, Pate, Holiciach, Sládkovičove a inde.
V TOMÁŠIKOVE
V novej, peknej dvojpavilónovej škole je rušno. Dolu v jedálni rozdeľujú raňajky – sladké i obyčajné pečivo, teplé mlieko. V slnečných učebniach bol už zrána poriadok, mnohí z evakuovaných išli s agronómom do družstva. Čo budú len tak bez roboty, pomôžu, ak treba. V práci človek aspoň zabudne na trudnomyseľné rozjímanie o nešťastí.
V poľnohospodárskej učňovskej sme zasa našli mamičky s deťmi, práve pri výmene plienok. S deťmi sa rukách a so slzami v očiach vraveli, ako krásne ich dedina prijala, ako vzorne sa o nich starajú.
Na dvore pod košatými stromami na lavičkách sedeli zasa starčekovia a starenky. Rozprávali, pravdaže, o povodni a o tom, ako ich, mnohých aj slabých, ba i nevládnych, ratovali z domu dôchodcov v Novej Stráži. Ubytovaní sú v inom krídla kaštieľa-školy.
O všetkých sa starajú traja lekári, z toho jeden detský a rad sestričiek. Tie by však potrebovali do nočných služieb teplé plášte. A majú prosbu, aby lekárnici pri zásielkach liekov pre chorých upustili od nečitateľnosti svojho písma, aby písali zreteľne na obaly aj dávkovanie. Pretože dostali rad fľaštičiek, kde sa nedajú prečítať ani mená, ani dávky.
Keď sme vychádzali na nádvorie, kde kudlili tri poľné kuchyne na výpomoc normálnym školským, prišli ženy z dediny s košíkmi čerešní. Rozdávali a volali odrastenejšie deti, aby si šli ešte naoberať.
V SEREDI
Keď z národného výboru v Seredi rozhlasom oznámili, že do mestečka prídu ľudia zo zaplaveného územia, začali sa pred budovou emenvé zhromažďovať občania. Máme vraj voľné izby, mohli by sme pomôcť. Ochotných, dobrých ľudí boli stovky aj napriek tomu, že im povedali, že veru nejde iba o niekoľko dní alebo týždeň. Keď prišli autobusy, boli by evakuantov priam rozchytali. Dvestosiedmich si vzali po domoch, najmä s deťmi. Vyše sto seredským občanom však zostali náruče i voľné kútiky v bytoch prázdne. Evakuanti chceli zostať pospolu.
Našli sme ich na Komenského ulici v novej škole, kde je riaditeľ Viktor Koščo a takí učitelia, ako Július Jašík, Zdeno Vašek, súdružka Karmažinová a mnohí ďalší. Celé dni a noci pracovali, organizovali, vysvetľovali, utešovali, kým umiestnili ľudí z Čalovca, Violína i Kameničnej. V Seredi zdraví, statní chlapi šli už na tretí deň do práce na štátny majetok, maličké deti dali do jaslí pod lekársky dozor, s väčšími učiteľky boli na vychádzke a na divadelnom predstavení, a tí ešte väčší – majú svojich dôverníkov, z nich sa skladá samospráva, ktorej predsedom je súdruh Matej Lehotský, tajomník MNV z Čalovca. Dôverníci s predsedom hneď spisovali starších, ktorí mali dostať doma dôchodky a už nedostali, súdruh riaditeľ Koščo s učiteľmi inštalovali pre nich vo vestibule televízor. Medzitým ženy kúrili v druhom pavilóne, zohrievali vodu, iná partia „riadila“ kúpanie pod sprchami a ešte iná pranie v domovej práčovni, ktorú zorganizovala učiteľka Karmažinová. Nezamestnaných po izbách bolo málo. A v ten deň zamestnanosť naisto ešte vysoko stúpla, lebo riaditeľ a predseda MNV vyprosili v kasárňach vyše päťsto postelí, aby sa občanom z Čalovca i Kameničnej lepšie spalo. Seredské súdružky doniesli aj vaničky na kúpanie detí. Široko otvorili Sereďania náruč pre nových 826 spoluobčanov. A tí veru nevedeli nájsť dosť slov vďaky a chvály na stravu z hotela Hutník, na všetku starostlivosť, ktorou ich doslova obkľúčili. No nie iba v Seredi.
AJ V PATE
Obec Pata ochotne prijala päťstopäťdesiat evakuovaných občanov. Trochu to prebrali na svoju dedinskú kapacitu. Ukázalo sa, že škola je preplnená, že treba aspoň stopäťdesiat ľudí odviezť inde. Ján German, šikovný organizátor spomedzi nich aj s manželkou už mali hotové zoznamy kompletných rodín, ktoré by mohli odísť inde. Za pár minút bolo všetko dohodnuté. Večer, keď sa chlapi vrátia z práce v miestnom družstve (šli zvážať krm, lebo vraj hlásili búrku), pristavia z okresu autobusy a niekoľko desiatok kompletných rodín odvezú do Veľkej Mače.
Patanským ženám a mamkám by sme chceli pripomenúť, že v škole sú tiež mamky s malými deťmi. A niet tam kde prať, ani deti kúpať. Nože, súdružky, porozmýšľajte a pomôžte.
V ČALOVE
Mestečko bolo pusté (čo ako kvitnú záhradky) bez kvetov najkrajších. Nevideli sme ani jediné dieťa a len veľmi málo žien. Ale teraz to tak musí byť. Chlapov sme našli na hrádzi, ktorá obkľúčila dedinu a ktorá sa na veky stane symbolom jednoty, obetavosti, húževnatosti a nádejí Čalovčanov. Keby tej nebolo, už by mestečko bolo vo vode, ktorá stála dookola ako tichá, nemá hrozba. Ľudia s očami opuchnutými, po 48 hodinových smenách – pracujú.
Iní zasa, napríklad evakuované ženy v Holiciach, v pekný deň pomáhali na poliach. Večer prišiel agronóm, vraj zárobky zrátať. A tie? Ani len mená nechceli povedať, vraj nič nechcú, povinnosť je to pomôcť aspoň tam, kde sa urodí, keď už oni… Slzy. Vyronili ich veľa, ale korunu nevzali ani jedinú. Ale to zasa nie je správne. Prácu ľuďom treba zaplatiť, mnohí odišli len tak čo mali na sebe, ani na výmenu oblečenie nemajú. Netreba sa nazdávať, že sú dakde „trpení“. Hrdosť je pekná ľudská vlastnosť, ale ani tú neslobodno prepínať.
Disciplína je teraz najlepšia ochrana proti akémukoľvek neporiadku a nebezpečenstvu chaosu i iných neduhov, ktoré by pri svojvoľnom konaní mohli vzniknúť. Dodržiavanie pokynov protipovodňových a evakuačných komisií sa musí stať záväzné pre každého občana, každá svojvoľnosť či už v správaní sa alebo cestovaní do ohrozených a zaplavených oblastí, môže priniesť občanom len zbytočné starosti. Pravda, evakuovaných občanov nemožno nechať bez konkrétnych informácií aj o ich okrese, dedine či rodine. Preto správne konajú súdruhovia z Komárna. Idú vydávať denný zpravodaj o situácii s tým, aby sa dostal do rúk evakuovaným občanom z ich okresu. Budú v ňom aj pokyny, ako sa správať a zapojiť do života všade tam, kde budú a ako sa neskôr vracať pod rodné strechy.
Ľudia sa dožadujú novín a časopisov, ktoré mali doma predplatené a teraz najmä na dedinách sú bez tlače. Treba to urýchlene zariadiť.
Hospodárom by sme chceli takto verejne oznámiť, že aj v odsune hospodárskych zvierat je poriadok. Na okresoch je zapísané presne, koľko kusov z ktorej dediny má ktoré družstvo či štátny majetok. Treba len zachovať pokoj, rozvahu a časom všetci spolu, celá spoločnosť zahojíme všetko, čo teraz trápi i bolí.
MÁRIA SEDLÁKOVÁ (šéfredaktorka Pravdy v roku 1968)
Článok vyšiel v denníku Pravda 25. 6. 1965.