Cesta je čoraz riskantnejšia, chlapi o 20, 40 rokov mladší za ním nestačia, fučia. Staviteľ lesných ciest a ťažiar guľatiny Štefan Vaľo má vyše 70 rokov. Tvrdí, že ho poháňa túžba splatiť krajine obrovský dlh. „Veď to ja som príčinou povodní! A sucha!“
Zničená cesta medzi Muráňom a Prednou Horou vyzerá nebezpečne, no až koryto potoka nad ňou je obrázkom zúfalstva. Stúpame ním nahor, v teréne vidno drsné zárezy od vody, zosunuté svahy, vyvrátené stromy, vodou nahromadené skaliská do lievika, pod ktorým je poškodená cesta II. triedy číslo 531. Muránske obce zostali takmer úplne odrezané od sveta. Prečo? Meteorológovia zaznamenali v nedeľu 28. júna na Muránskej planine extrémne búrky. Pomaly sa krútili nad jedným lesom. Za 24 hodín tu spadlo 132 milimetrov!
Foto: Andrej Barát, Pravda
Foto: Andrej Barát, Pravda
Pred deviatimi rokmi v obci Píla zasahovali vojaci s ťažkou technikou. Júnová povodeň na Gidre strhla takmer všetky mosty, odstavila Pílu od pitnej vody, elektriny, plynu. Príčina? Opäť extrémne počasie – prudká búrka v lesoch Malých Karpát.
Tretí príklad. Do Vyšného Klátova začali pred niekoľkými rokmi stúpať cisterny s pitnou vodou. Musel sa navrhnúť a vybudovať vodovod, ktorý by vytiahol pitnú vodu do kopca z vyše dva kilometre vzdialenej vodárenskej nádrže Bukovec. Pretože pod horou vyschli pramene. Dôvod? Znova – extrémne počasie. Podľa starostu Ondreja Juska za tým môže byť globálne otepľovanie. „Predpokladáme, že je to spôsobené nižšou schopnosťou lesných porastov zadržiavať vodu v dôsledku klimatických zmien,“ odpovedá Ivan Dubovský, riaditeľ košického závodu Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti. Úrad verejného zdravotníctva SR vyschnutie prameňa pripísal na vrub extrémne suchého leta.
Lenže výdatnosť prameňov klesá v celom okolí Košíc. Na Záhorí. Povodne, zničené cesty, mosty, zaplavené domy sú takisto čoraz častejším obrázkom zo Slovenska. A čoraz častejšie sa ako vysvetlenie používa – klimatická kríza, klimatická zmena, globálne otepľovanie. Vďaka za to! Pretože to znamená, že si čoraz viac ľudí uvedomuje hrozbu.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Ale – čo ak sa „klimatická kríza“ ujíma ako univerzálne vysvetlenie na všetky súčasné pohromy? Evokuje niečo globálne, presahujúce kapacity maličkého Slovenska, niečo, s čím starostovia sotva môžu pohnúť, s čím sa väčšina ľudí napokon zmieri. Klimatická kríza je nespochybniteľný fakt. Jej prejavom je naozaj čoraz extrémnejšie počasie. Ale čo ak je za podobnými škodami, zničenými mostmi, cestami, dedinami, vysušenými prameňmi ešte jedna príčina, ktorá sa dá napraviť?
Púšťal žilou Ukrajine
Štefan Vaľo podniká v zemných prácach. Za polstoročie postavil stovky kilometrov lesných ciest, približovacích liniek, desiatky kilometrov protipovodňových hrádzí. Uplynulých 24 rokov ťaží guľatinu, najmä v Zakarpatskej oblasti v povodiach riek Uh, Boržava a ďalších, často v odľahlých a zachovaných lesoch, kde až do príchodu Vaľa neboli takmer žiadne cesty.
V roku 2006 ho ukrajinské mestečko Perečín požiadalo, aby postavil hrádzu na rieke Uh. Povodne zaplavovali studne. O tri roky ho do Perečína volali znovu. Tentoraz chceli, aby Uh prehradil. Pretože voda zrazu chýbala. Studne vysychali.
„Nešlo mi to do hlavy. Kde zmizla voda? Povedal som si, že na vine je klimatická zmena. Bral som to ako fakt, s ktorým sa treba zmieriť,“ spomína Vaľo. Ale potom si začal vybavovať, ako v celom povodí Uhu roky ťažil les, ako postavil kilometre lesných ciest. „Pred očami sa mi zjavovali obrazy, ako ťažká technika zapadávala v bahne pri stavbe tých ciest. A vtedy mi to došlo. Koľko vody sme z hôr uvoľnili?! Stál som pri rieke ako prikovaný. Čo ak som aj ja bol príčinou povodní na Uhu? Čo ak som sa podieľal aj na tom, že Uh vyschol? Toto mi nedalo posledných desať rokov pokoja. Veď ako staviteľ lesných ciest som celý život som nerobil nič iné, iba odvodňoval.“
Súčasný prístup je nezdravý. Ničíme prírodné rezervoáre vody. Nestane sa to hneď, trvá to desiatky rokov. Ak nevyužívané cesty nezrekultivujeme, naďalej budú krajinu oberať o vodu, čo je v čase zrýchľujúcej sa klimatickej krízy zradné.Ľubomír Marhavý, odborník na pôdu
Pozbieral dáta od ukrajinských meteorológov z celkovo šiestich povodí. Porovnával priemery počas vegetačného pokoja, koľko vody spadlo v povodí za mesiac a koľko vody odtieklo. Všímal si obdobie pred začiatkom ťažby a po ťažbe. Predkladá nám tabuľky. Hneď po začiatku jeho ťažby a stavbe lesných ciest sa v povodiach zvýšil odtok takmer o 40 percent, hoci zrážky kolísali len mierne. Potom sa odtoky začínajú postupne znižovať.
„To znamená, že zásoby vody v lesoch sa minuli. Vody v krajine zostáva stále menej a menej, pretože som všetko podryl. Toto zapríčinil môj vstup do lesa! Toto zapríčiní ktokoľvek, kto vstúpi do neporušeného pohoria,“ presviedča Vaľo. A ukazuje ďalšie dáta, kde v istom období odtieklo z povodia riečky Brusturianka priemerne takmer o 150 percent viac vody, ako napršalo. Ako je to možné? „Ťažbou a cestami sme otvorili horu a odtiekla voda zo zásob. Tým, že sme tam nechali lesné cesty, voda z hory stále rýchlo odteká preč!“ rozpráva Vaľo s tvrdým nahnevaným pohľadom. Je vôbec možné, aby človek takto spochybňoval svoju celoživotnú prácu?
Jazvy
Ako sa to vlastne deje? Nasledujúce vysvetlenie nie je Vaľove, veda tento proces pozná už roky, denník Pravda o tom priniesol viacero reportáží. Voda v lese netečie len v potokoch a riekach. Obrovské množstvo vody tečie pod povrchom, v pôde, v póroch. Tento pohyb je v prirodzenom lese veľmi pomalý, čo je kľúčové, pretože táto voda dlhodobo zásobuje prostredie.
Ak sa však do svahu „vyreže“ cesta, toto podpovrchové prúdenie sa naruší. Voda vyteká na cestu. Ktorá je zhutnená, utlačená. Voda naberá rýchlosť aj silu a valí sa po ceste dole, a navyše už nesýti prostredie. Stačí si všimnúť diery, ktorými sú posiate úbočia lesných ciest. „Nie sú po myšiach či hadoch. Ale po vytekajúcej vode,“ strká Vaľo do nich prsty.
Potiaľto má pravdu. Len je na oštaru, že zašiel vo svojich úvahách ďalej, mimo svoj staviteľský obor a začal sa miešať do fyziky atmosféry. Prestrelil. Pán Vaľo nespochybňuje klimatickú zmenu ako takú. No po tom, čo si prešiel viacero štátov Európy, aby odsledoval eróziu, ktorú spôsobujú lesné cesty, začal premýšľať nad tým, čo ak sú práve cesty a zhutnené povrchy jednou z významnejších príčin klimatickej zmeny? Čo ak tou hlavnou príčinou nie sú iba skleníkové plyny? Svoje domnienky skoncentroval do krátkych dokumentárnych filmov, prezentoval ich na sociálnych sieťach.
V tomto sa však pán Vaľo mýli. Za zmenou klímy je primárne narastajúca koncentrácia skleníkových plynov, ktoré ľudia uvoľňujú do ovzdušia spaľovaním fosílnych palív, nešetrným hospodárením v krajine či nadmerným konzumom. „Zmena využívania krajiny – betónovanie, urbanizácia, odlesňovanie, poľnohospodárstvo je dôležitou súčasťou problematiky klimatickej zmeny a vedecká obec tieto fenomény podrobne skúma. Vhodnými či nevhodnými zásahmi môžeme dôsledky klimatickej zmeny zmierniť alebo zhoršiť. Zastaviť otepľovanie podnebia však môžeme iba vtedy, keď výrazne znížime vypúšťanie skleníkových plynov do atmosféry,“ napísal klimatológ Alexander Ač v reakcii na názory pána Vaľa. Aj pred ďalšími klimatológmi sa pán Vaľo svojimi globálnymi úvahami „diskvalifikoval“.
Čo je škoda, pretože to oslabuje cennú časť jeho príbehu – silu jeho sebareflexie. Ako ťažiara dreva a staviteľa lesných ciest, ktorý si uvedomil svoj vplyv na krajinu. Naozaj však môže byť taký dramatický?
Môžu za skazu lesné cesty?
Vráťme sa k príkladom zo začiatku. Zisťovali sme, či niekto predsa len nepripúšťa ako príčinu katastrof aj zanedbané lesné cesty. Banskobystrický župan Ján Lunter sa krátko po zničení cesty pri Muráni vyjadril pre MY Novohrad, že na extrémne počasie sa treba pripraviť. „Dôležitá je spolupráca s lesníkmi a poľnohospodármi, ktorí svojou činnosťou do veľkej miery formujú krajinu,“ naznačil.
V prípade vysychajúcich prameňov nad Vyšným Klátovom nám poskytol riaditeľ košických vodární Ivan Dubovský priamejšiu odpoveď. „Predpokladáme, že vplyvom odkrytých plôch dochádza k erózii a rýchlemu odtekaniu vody z krajiny. Správne hospodárenie zlepšuje stav podzemných vôd.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
Po povodni v obci Píla sa realizoval vedecký výskum, ktorý vplyv lesných ciest na silu rozvodnenej riečky Gidra jednoznačne potvrdil. „Veľmi konzervatívny odhad pre príspevok lesných ciest k objemu povodňovej vlny na Gidre bol asi 10 percent, pravdepodobný odhad bol v rozmedzí 24 až 39 percent a pri zlej konštelácii hydraulických parametrov pôdy v povodí môže byť príspevok až 50 percent. Lesní aj vodní hospodári by to mali brať vážne,“ upozorňuje pre Pravdu autor – hydrológ a bývalý riaditeľ Slovenskej agentúry životného prostredia Tomáš Orfánus. Inými slovami – na sile povodne sa takmer polovicou mohli podieľať lesné cesty.
Orfánus však zdokumentoval v Gidre ešte čosi zásadné. V hornej časti povodia Gidry je lesnatosť 95 percent, čo je mimoriadne vysoká hodnota. Tak prečo neochránil hustý les dediny pred povodňou? Podľa noriem sa optimálna hustota siete lesných ciest pohybuje na úrovni 20 až 25 metrov na hektár. V povodí Gidry to však bolo až 97 metrov na hektár. Takmer štvornásobne viac, ako stanovujú normy! Čo ak je to bežná prax na Slovensku? Koľko je vlastne dokopy lesných ciest? Nikto to nevie.
Primálo alebo priveľa?
Od roku 2016 prebieha podrobná inventarizácia, je zatiaľ v polovici, výsledky budú známe až o pár rokov. Posledné údaje tak poskytuje Zelená správa z roku 2019, podľa ktorej bola celková dĺžka lesných ciest 38 241 kilometrov, celková hustota bola pod 20 metrov na hektár. „Čiže v žiadnom prípade nemožno hovoriť, že lesná cestná sieť je v SR prehustená. Hustota lesných odvozných ciest u nás dosahuje len 30 až 50 percent z hustoty dosiahnutej v lesnícky vyspelých krajinách,“ mieni Eduard Apfel, poverený riadením výrobno-technického úseku Lesov SR.
Pred očami sa mi zjavovali obrazy, ako ťažká technika zapadávala v bahne pri stavbe tých ciest. A vtedy mi to došlo. Koľko vody sme z hôr uvoľnili?! Stál som pri rieke ako prikovaný. Čo ak som aj ja bol príčinou povodní na Uhu?Štefan Vaľo, staviteľ lesných ciest
Pýtame sa Národného lesnícke centra, či predsa len nie je hustota siete na niektorých miestach prekročená. „Určite nie, práve naopak sú oblasti, kde je hustota vzhľadom na požadované jemné obhospodarovanie extrémne nízka,“ odvetí hovorca Ján Lichý.
Takáto odpoveď udivuje v kontexte zistení hydrológa Orfánusa. A tiež v okamihoch, keď sa prechádzame v lesoch nad Košicami, nad Fričkou, blízko Ľubice, medzi Stropkovom a Humenným, kde človek skáče ako na vlnách hore a dolu z jednej vymletej cesty na druhú, niekde je šesť, sedem, dokonca desať ciest v menej než metrových rozstupoch. Niekto by namietal, že sú to len laické dojmy. Lenže ďalší vedci potvrdzujú, že zrejme nie všetky cesty sú zakreslené v oficiálnej mape.
Odborníci z Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity (TU) vo Zvolene skúmali cestnú sieť v troch povodiach – vodárenskej nádrže Starina, Čierneho Hrona nad obcou Čierny Balog a riečky Lodňanka na Kysuciach. „Zistili sme priemerne trojnásobné prekročenie optimálnej hustoty lesnej cestnej siete,“ upozorňuje krajinný ekológ Tomáš Lepeška, prodekan fakulty. Lesná cestná sieť podľa neho vytvorí akúsi druhotnú riečnu sieť. „Počas intenzívnejších zrážok sa z ciest stanú toky, ktoré sú napojené na sieť potokov a bystrín. V študovaných povodiach severozápadu USA sa hustota riečnej siete takto zväčšila o viac ako 50 percent.“
Do lesov nad Nižným Klátovom prichádzame hneď ráno po výdatných dažďoch. Sledujeme vejár starých zvážnic, vidno v nich stopy, ako sa nimi valila voda, zbierala sa ako sieť bystrín. Voda ešte zurčí ako malý potôčik na najnižšej z ciest. Kráčame jej naproti. Stále hľadáme odpoveď na otázku – môžu zanedbané lesné cesty za vysychanie prameňov, za častejšie povodne v dedinách, za zosuvy pôd a ciest?
Kto ešte pochybuje?
Príčiny podľa pána Apfela z Lesov SR treba hľadať inde ako v lese. V mestách a na poliach. „Častejší výskyt povodní v obciach, vysychanie prameňov a zosuvy pôdy vyplývajú z celkovej zmeny klímy, ktorej priebeh je rýchlejší, ako sa predpokladalo. Rýchly nástup vegetačného obdobia, dlhodobé suchá, extrémne klimatické javy ako lokálne obrovské zrážky, ktoré spadnú vo veľmi krátkej dobe, silné veterné smršte majú výrazný vplyv na miestne katastrofické javy. Lesy slúžia na zmierňovanie týchto extrémov a hlavným činiteľom vzniku týchto extrémnych javov je kultúrna krajina. Obrovské veľkobloky poľnohospodárskych monokultúrnych plodín, zaasfaltovanie obrovských plôch v intravilánoch obcí a miest, zabetónovanie veľkých plôch pre výroby automobilov v poľnohospodárskej krajine, orba po spádnici sú hlavnými príčinami extrémnych javov. Vo veľmi malej miere môžu k lokálnym problémom prispieť aj lesné cesty.“
Lesník, expert na lesné ekosystémy, lesné pôdy a bývalý dekan Lesníckej fakulty TU vo Zvolene Viliam Pichler však hovorí, že lesné cesty môžu mať tento vplyv. „Povrchový odtok po lesných cestách v prípade intenzívnych zrážok bol odhadnutý na viac ako 10 percent celkového povrchového odtoku. Ďalších asi päť percent je bočná drenáž svahov. Pri zohľadnení preferovaného prúdenia môže byť celkový podiel vyšší ako 20 percent. To je počas zrážky, ale drenáž pokračuje aj po zrážke, čo napokon vedie k vysušovaniu svahov. Lesnú cestnú sieť je v súčasnosti nevyhnutné navrhovať iným spôsobom tak, aby sa vyhýbala rizikovým a z hydrologického pohľadu zraniteľným oblastiam. Na to je dnes potrebné využiť metódy elektrickej rezistivitnej tomografie.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
Voda, ktorá po zerodovaných lesných cestách rýchlo odtečie z územia a nestihne sa udržať v pôde či v horninovom plášti, nedokáže podľa Lepešku efektívne dopĺňať podzemné vody. „Čo sa po čase prejaví na výdatnosti prameňov.“
V roku 2011 sa hydrológ Orfánus vyjadril, že podiel lesných ciest na „vodných katastrofách“ je oveľa vyšší, ako boli niektorí hydrológovia ochotní pripustiť. A dnes? „Už málokto z hydrológov tieto fenomény v krajine podceňuje.“ Málokto ich však chce naprávať.
Džungľa
Podľa Lesov SR je prvoradé stavať cesty tak, aby už ich konštrukcia bránila erózii. Treba stavať a udržiavať odvodňovacie rigoly, odrážky a priekopy v dobrom stave. Štátne lesy tiež zakúpili špeciálnu frézovaciu technológiu, ktorou zrevitalizovali asi 200 kilometrov ciest. A dodávajú, že ak sa cesty nevyužívajú, aj tak zarastú a prirodzene sa revitalizujú. Tak aký problém? Niekde to funguje. No prechádzame sa po lesoch nad Ťahanovcami, kde je zjavné, že sa to na mnohých cestách nestalo. Štefan Vaľo dokonca identifikuje staré cesty nepoužívané 50 či 60 rokov. Vôbec nie sú zarastené. Desaťročia pod vplyvom erózie pomaly klesajú v teréne a oberajú ho o vodu.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Foto: Andrej Barát, Pravda
„Netvrdím, že sa nemá hospodáriť v lese. Ale súčasný prístup je nezdravý. Ničíme prírodné rezervoáre vody. Nestane sa to hneď, trvá to desiatky rokov. Ak nevyužívané cesty nezrekultivujeme, naďalej budú krajinu oberať o vodu, čo je v čase zrýchľujúcej sa klimatickej krízy zradné,“ zdôrazňuje odborník na pôdu Ľubomír Marhavý zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity. Čo s tým?
Vaľa zrazu zhltne bujná vegetácia. V sivohnedom lese nad Ťahanovcami pokrytom zväčša lístím sa zrazu tiahne sviežozelená línia papradí, kríkov. Kde sa tu vzala? O 100 kilometrov ďalej nad obcou Oľka sa už musí zaháňať mačetou, aby sme sa aspoň nejako prebrodili cez hustú bučinu. Drobné mokrade a kríky motajú nohy. Čo to zase je? V oboch prípadoch bývalé lesné cesty. Vaľo ich pred niekoľkými rokmi experimentálne zrekultivoval. Priečne narušil zhutnený povrch a vytvoril sústavu akýchsi kaskád alebo jazierok. Výsledok je zjavný. Naľavo je nezrekultivovaná stará lesná cesta, zahryznutá do svahu, nezarastená, naďalej sa po nej spúšťa voda s kameňmi. A napravo – vlastne už nie je cesta, ale vitálny mladý les, ktorý zadržiava vodu.
Hydrológ Orfánus overoval takúto rekultiváciu v Ťahanovciach. Simuloval sa umelý dážď s intenzitou 100 mm počas troch hodín. Účinnosť bola 100-percentná. Čo je ešte zaujímavé, mnohé takto zrekultivované cesty sa v prípade potreby dajú znova ľahko obnoviť, aby mohli po nich chodiť stroje.
Je to však univerzálny recept? Krajinný ekológ Lepeška upozorňuje, že ku každej lesnej ceste treba pristupovať citlivo s ohľadom na charakter krajiny. Nie všade je napríklad dobré púšťať veľa vody do pôdy. Pre zosuvy. „V niektorých lokalitách sa podporenie vsakovania a zadržania vody do priestoru pôdno-zvetralinového plášťa spája s rizikom vzniku alebo urýchlenia niektorých geodynamických pohybov. Najmä v územiach neogénnych a flyšových štruktúr, ktoré sú náchylné na zosúvanie, môže byť prevedenie väčších objemov vody do pôdneho prostredia kontraproduktívne.“
Ale stále sme neupozornili na najväčší paradox súvisiaci s lesnými cestami na Slovensku. Hustá a zanedbaná lesná cestná sieť teda môže spôsobovať problémy s vodou. Lenže plán je taký, že sa sieť ešte viac zhustí. Vychádza to z programového vyhlásenia Matovičovej vlády, ktorá si kladie za cieľ podporiť prírode blízke hospodárenie v lese ako opatrenie voči zmene klímy. Nuž a to si podľa Lesov SR vyžiada zhruba zdvojnásobenie (!) súčasnej hustoty lesnej cestnej siete. Môže to ísť dokopy?
Predbehnú nás Česi?
Podľa ekológa Erika Baláža môže. „Nie je dôležitý počet ciest, ale spôsob, akým sa robia.“ A pripomína krásny príklad zo Slovenska – lesy pri Veľkom Folkmari, kde pôsobila lesnícka legenda Ladislav Alcnauer. Keď sme sa s jedným z jeho nasledovníkov lesníkom Michalom Tomčíkom prechádzali po lese, musel nás upozorniť, že ideme po zvážnici. Cesta bola takmer neviditeľná! Tak citlivo tu hospodárili a zakladali cesty. Aj to bola súčasť plánu lesníkov vo Veľkom Folkmari, ako v lese zachytiť čo najviac vody. Stále rezonuje Tomčíkova veta, ktorú na lesnej ceste povedal: „Aj náš les prispieva do celého súkolesia globálneho klimatického režimu.“
Foto: Andrej Barát, Pravda
Ak chceme zachrániť čo najviac zo súčasného obrazu sveta, je potrebné riešiť emisie. Ale popri tom je nutné zrevitalizovať krajinu tak, aby zadržala čo najviac vody. Bez nej naše deti klimatickú krízu nezvládnu. S týmto bodom dokážu lesné cesty pomôcť.
A možno nás v tom predbehnú Česi. Núti ich k tomu bezprecedentné sucho, ktoré zažívajú v uplynulých rokoch. V septembri boli na exkurzii na Slovensku zástupcovia súkromných, mestských, obecných, cirkevných a štátnych lesov, univerzitní vedci, starostovia. Pozreli si eróziu na lesných cestách, ale aj experimentálne zrekultivované plochy. „Ukazuje nám to nový pohľad na lesnícke hospodárenie. Je na nás, aby sme tieto myšlienky začlenili do technológií, postupov a uviedli ich do života,“ hodnotí Jan Rapouch, konateľ spoločnosti Spojené lesy, ktorá sa stará o lesy v okolí Rýmařova.
Podľa Miroslava Kubína z Agentúry ochrany prírody a krajiny ČR (AOPK) núti súčasnosť všetkých vlastníkov lesov prehodnocovať doterajšie myslenie. „Dnes sa snažíme vodu zachytávať v rybníkoch a nádržiach, ktoré sa nachádzajú pod horami. Naša pozornosť by sa mala zamerať na hory. Tam je neuveriteľný potenciál pre zachytenie vody. Tá by mala z hôr odtekať pozvoľna, a nie ako dnes v podobe rýchlej a kalnej vody.“ Stačí sa vydať za dažďa do lesa.
Iba začiatok
„Asi budete prekvapení, aké veľké množstvo vody po lesných cestách priteká do údolí. Po niektorých približovacích linkách tečie viac vody než v samotnom potoku! Každý vlastník pozemkov by mal čo najskôr preskúmať svoje pozemky a zamyslieť sa nad tým, odkiaľ mu zbytočne z lesa odteká voda. Mal by podniknúť také opatrenia, ktoré zbytočnému odtoku z lesa zabránia. Pretože nikdy neviete, kedy a kde spadne z oblohy voda v podobe bleskových povodní. A tie môžu v lesoch poškodených ťažkou technikou v priebehu pár hodín spôsobiť vážne škody,“ varuje Kubín.
V Česku v Chránenej krajinnej oblasti Beskydy za finančnej podpory AOPK v máji tohto roku experimentálne zrekultivovali lesnú cestu na 70 metroch podobným spôsobom ako Štefan Vaľo. „A 28 priehlbní sa naplnilo krištáľovo čistou vodou, do ktorej sa nasťahoval život. Prebytočná voda vsiakla do lesnej pôdy,“ hodnotí nadšene Kubín, ktorý je zoológ. Túto jeseň pribudnú ďalšie tri kilometre, kde Ostravská univerzita založí výskumné plochy.
Konečne vychádzame z lesov do voľnej krajiny v okolí Vyšného Klátova. A strácame sa v bezodných jamách. Des. Kde sa tu nabrali? Sú to erózne ryhy šľahajúce z polí, sú ešte hrozivejšie a hlbšie ako erózne ryhy, ktoré sme videli na lesných cestách. Vtedy sa vyjaví ešte škaredší obrázok krajiny. A neistejšia budúcnosť. Prešli sme si len a len lesné cesty. A čo zhutnená pôda intenzívne obrábaných polí, poľných ciest? Uvedomujeme si ich vplyv na vodu a krajinu?